Prečítajte si náš blog

13 kognitívnych omylov alebo ako si skresľujeme realitu

Kognitívne omyly sú spôsoby, akými nás myseľ presviedča o niečom, čo nie je pravda. Tieto nepresné myšlienky zvyčajne len posilnia naše negatívne emócie a zlé sebahodnotenie. Hovoríme si veci, ktoré znejú rozumne a presne, ale v skutočnosti sú iracionálne. Napríklad si niekto môže povedať: “Vždy zlyhám, keď skúšam hrať futbal. Zlyhávam vo všetkom, čo robím.” To je príklad “čierno-bieleho” videnia sveta. Osoba vidí veci v póloch - ak zlyhá v jednej veci, musí zlyhať vo všetkom.

Cieľom psychoterapie je naučiť sa nahradiť tieto kognitívne omyly racionálnejšími, vyváženejšími myšlienkami. Vyžaduje to predovšetkým schopnosť rozoznať kognitívny omyl a uvedomiť si, kedy ho používame. Potom je užitočné sformulovať “zdravšiu” alternatívne myšlienku. Pravdivosť oboch tvrdení možné podrobiť argumentom pre a proti. Pomocou tejto metódy si môžeme vytvoriť pozitívnejšie modely sveta a interpretovať udalosti zdravšie. Niektoré kognitívne omyly vám možno budú pripadať podobné - presné rozlišovanie vyžadujú dlhšiu prax. Dôležitejšie než určiť, o aký omyl sa presne jedná, je ale vedieť si uvedomiť, že sa na realitu pozerám skreslene a skúsiť sa na situáciu pozrieť inak.

1. Filtrovanie

Vyberieme negatívne detaily a zveličíme ich, zatiaľ čo všetky pozitívne aspekty situácie vyfiltruje.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák, však mi to taký Karol na konci povedal, že som hovorila moc rýchlo a nedávalo mu to zmysel”.

Alternatíva: “No, Karolovi sa moje prezentácie nepáčila, ale veľa iných ľudí ma za ňu pochválila. Asi sa nedá zavďačiť všetkým.”

2. Čierno-biele myslenie

V polarizovanom videní sú veci buď čierne, alebo biele. Musíme byť perfektní, alebo sme zlyhali, neexistuje nič uprostred. Umiestňujeme ľudí alebo situácie do buď / alebo škatuliek, bez odtieňov sivej alebo komplexnosti väčšiny ľudí a situácií. Ak náš výkon nie je dokonalý, považujeme to za úplné zlyhanie.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák. Celú dobu som sa zakoktávala, bola červená, a na konci ani neostal čas na otázky.”

Alternatíva: “Počas prezentovania som bola dosť nervózna a nezostalo mi veľa času, ale na konci mi všetci tlieskali a niekoľko ľudí mi potom prezentáciu pochválilo.”

3. Prílišné zovšeobecňovanie, škatuľkovanie

Na základe jediného incidentu či malého dôkazu si urobíme všeobecný záver. Ak sa nám len raz stalo niečo zlé, očakávame, že sa to bude diať znova a znova. Osoba by mohla vidieť jedinú, nepriaznivú udalosť ako súčasť nekonečného vzorca prehry.

Extrémna forma zovšeobecňovania je “škatuľkovanie”. Ak správanie niekoho iného vzbudí zlý dojem, dostane nálepku ako “je to fakt blbec”. Škatuľkovanie tiež zahŕňa popisovanie udalostí jazykom, ktorý je nabitý farbami a emóciami. Napríklad namiesto výroku “každý deň privedie svoje deti do jaslí”, povieme “nechá svoje malé deti s úplne cudzími ľuďmi".

Príklad: “Jednoducho som v hovorení pred ľuďmi hrozná. To je naposledy, čo sa takto strápňujem.”

Alternatíva: “Dnes som bola dosť nervózna, ale nakoniec to dopadlo dobre. Nabudúce sa musím lepšie pripraviť.”

4. Unáhlené závery

Bez toho, aby osoba čokoľvek povedala, vieme, ako sa cíti a čo si myslí. Predovšetkým ak ide o nás. Okrem tohto “čítanie mysle” do unáhlených záverov zaraďujeme “veštca”. Veštci dokážu predvídať budúcnosť, najmä ak sa jedná o ich zlyhania a neúspechy (“už teraz je jasné, že tú prácu nedostanem”).

Príklad: “Videla som, ako sa na mňa Milan pozeral. Myslí si o mne, že som úplne blbá.”

Alternatíva: “Ktovie, ako sa moja prezentácia páčila Milanovi. Musím sa ho opýtať.”

5. Zveličovanie, zľahčovanie, katastrofizácia

Príkladom zveličovania môže byť: “Ďakujem strašne moc, že si mi dnes postrážil Alíka, ty si tak úžasný, som tvojím večným dlžníkom.” Zľahčovanie potom je: “To nič nebolo, napísať knihu, rovnako mi s tým pomáhalo veľa ľudí.” Poddruh zveličovania je katastrofizácia: keď očakávame, že sa stane niečo hrozné. Počujeme o nejakom probléme a pýtame sa “čo keby”.

Príklad: “Čo keď spôsobím dopravnú nehodu? Čo keď zničím otcovo auto?”

Alternatíva: “Nikdy sa v šoférovaní nezlepším, ak nebudem trénovať. Musím jednoducho zo začiatku šoférovať opatrne.”

6. Vyťahovanie k sebe

Personalizácia čiže vzťahovanie k sebe je kognitívny omyl, v ktorom človek verí, že všetko, čo ostatní robia alebo hovoria, je priama reakcia na ich osobu. Porovnávame sa s inými v tom, kto je múdrejší, krajší atď. Osoba, ktorá všetko vzťahuje k sebe, sa taktiež môže vidieť ako zdroj vonkajších udalostí, za ktoré reálne nemohli.

Príklad: “Ideme na večeru neskoro, a preto hostiteľka spálila mäso v rúre. Keby som len bola donútila manžela, aby sa ponáhľal, nikdy by sa to nestalo.”

Alternatíva: “Eva síce spálila mäso, ale inak to bol moc vydarený večer. Musíme im pozvanie skoro oplatiť.”

7. “Ja za to nemôžem" alebo “za všetko môžem ja”

Ak sa cítime kontrolovaní z vonkajška, vidíme sami seba ako bezmocnú obeť osudu. Naopak omyl vnútornej kontroly od nás očakáva zodpovednosť za bolesť a šťastie každého okolo nás.

Omyl vonkajšej kontroly: “Môj šéf ma donútil pracovať nadčasy, nemôže sa teda čudovať, ak je kvalita mojej práce zlá.”

Omyl vnútornej kontroly: “Prečo si smutný? Je to niečo, čo som povedala?”

8. “Život nie je fér”

Cítime sa zatrpknutý, pretože si myslíme, že vieme, čo je spravodlivé, ale iní ľudia s nami nesúhlasia. Ako nám naši rodičia hovorili, keď sme vyrastali a niečo nešlo tak, ako sme si priali: “Život nie je fér". Ľudia, ktorí idú životom s pravítkom na každú situáciu a súdia jej “spravodlivosť” sa často kvôli tomu budú cítiť zle.

Príklad: “To nie je spravodlivé, že sa Maruška na medicínu nedostala, keď sa toľko pripravovala, ale Karolína, ktorá sa vôbec nesnažila, áno.”

Alternatíva: “Je to smutné, že sa Maruška na tú medicínu nedostala, moc by som jej to priala. Možno jej Karolína poradí, ako sa na prijímačky naučiť budúci rok.”

9. Obviňovanie

Presúvame na druhých ľudí zodpovednosť za našu bolesť, alebo naopak žalujeme seba za každý problém. Nikto ale nemôže za to, že sa cítime tak alebo onak - len my máme kontrolu nad vlastnými emóciami a emočnými reakciami.

Príklad: “Zase je mi zle, to je z toho, ako sa ku mne všetci správate, pridávate mi len starosti.”

Alternatíva: “Je mi dnes nejak zle, pôjdem si na chvíľku ľahnúť a snáď bude lepšie.”

10. “Mal by som” alebo “musím”

Máme zoznam pravidiel o tom, ako by sa druhí aj my sami mali správať. Ľudia, ktorí porušujú pravidlá, nás štvú a sami sa cítime previnilo, pokiaľ tieto pravidlá porušíme. Emočným dôsledkom je pocit viny. Keď osoba smeruje “mal by som” výroky na ostatných, často cítia zlosť, frustráciu a zatrpknutosť.

Príklad: “Vážne by som mal začať chodiť do fitka častejšie. Nemal by som byť tak lenivý.”, “Mali by ste už mať deti.”

Alternatíva: “Nemusím chodiť každý deň do fitka len preto, že to robia moji kolegovia. Radšej si občas zahrám s chalanmi futbal.” “Na vnúčatá sa už teším, ale rozhodnutie záleží len na vás.”

11. Zdôvodňovanie na základe emócií

Veríme, že to, čo cítime, musí byt automaticky pravda. Predpokladáme, že naše emócie odrážajú skutočný stav veci.

Príklad: “Nie je mi vôbec sympatický, bude asi moc namyslený”, “Mám pocit, že som pre chlapcov strašne nudná, viem, že je to tak.”

Alternatíva: “Pôsobí na mňa trochu namyslene, ale musím ho lepšie spoznať, ako si o ňom urobím úsudok.” “Niekedy sa cítim nudne, keď hovorím s chalanmi, ale neviem, či to tiež tak vnímajú.”

12. Očakávania zmeny

Očakávame, že druhí ľudia sa zmenia k nášmu obrazu, ak na nich budeme dostatočne tlačiť. Musíme druhých ľudí meniť, pretože naša nádej na šťastie sa zdá byť úplne závislá na nich.

Príklad: “Bola by som šťastná, keby si mi občas hovoril, ako ma miluješ.”

Alternatíva: “Už viem, že od neho nemôžem očakávať nežné slovíčka, ale je skvelý v tom, ako mi uvarí večeru alebo ma vyzdvihne na stanici.”

13. “Vždy musím mať pravdu”

Neustále sa snažíme dokázať, že naše názory a skutky sú správne. Mýliť sa je nemysliteľné a urobíme čokoľvek, aby sme dokázali našu pravdu. Mať pravdu je často oveľa dôležitejšie ako emócie druhých, aj milovaných osôb.

Príklad: “Je mi jedno, ako nerád sa so mnou hádaš, ja proste túto hádku musím vyhrať, pretože mám pravdu.”

Alternatíva: “Asi máš pravdu.”, “Možno nemá zmysel sa o tom hádať, veď na tom teraz už nič nezmeníme.”

Zdroj:

psychcentral.com/lib/15-common-cognitive-distortions

Odporúčaná literatúra:

Beck, A. T. (1976). Cognitive therapies and emotional disorders. New York: New American Library. Pešek, R., Praško, J. & Štípek, P. (2013) Kognitivně-behaviorální terapie v praxi. Praha: Portál.

Feuerstein: psychológ, ktorý zmenil pohľad na ľudskú inteligenciu

Možno už ste sa niekedy stretli s pojmom "inštrumentálne obohacovanie". Názov môže pôsobiť komplikovane a evokovať nejakú nesmierne zložitú teóriu. V skutočnosti ide ale o ľahko uchopiteľnú metódu - jej cieľom je učenie, ktoré zďaleka nevyzerá tak, ako ho poznáme z bežných školských lavíc.

Tvorcom inštrumentálneho obohacovanie je Reuven Feuerstein, významná osobnosť psychológie 20. storočia. Už ako žiak Jeana Piageta (taktiež svetoznámeho psychológa) prišiel s teóriou, ktorá zmenila pohľad na vnímanie ľudskej inteligencie. Na rozdiel od svojho učiteľa Feuerstein totiž zastával myšlienku, že ľudská inteligencia nie je len samovoľne dozrievajúci proces, ale že ju možno počas života kultivovať a zdokonaľovať. Dokonca tvrdil, že zušľachťovanie je podmienkou jej ideálneho vývoja.

Feuersteinov život bol sám o sebe veľmi pestrý. Narodil sa roku 1921 do chudobnej židovskej rodiny v Rumunsku. Koncom druhej svetovej vojny emigroval do dnešného Izraela, kde okrem iného pomáhal zachráneným z holokaustu a židovským imigrantom z celého sveta. Práve tam si všimol, že kognitívny výkon traumatizovaných ľudí je nižší - a že títo ľudia pôsobia, ako by mali nižšiu inteligenciu. Pri detailnejšej práci s týmito ľuďmi ale Feuerstein zistil, že nedošlo k zníženiu ich intelektu, ale iba k dočasnému zablokovaniu kognitívnych funkcií spôsobených hroznými zážitkami.

Pri svojich ďalších štúdiách v Ženeve a Sorbone potom Feuerstein prišiel na to, že niektoré deti zlyhávajú v školskej výučbe, ale v mimoškolskom prostredí (napríklad v záujmovom krúžku) sa prejavujú ako bystré a nadané. Kľúčovým problémom takýchto detí je podľa Feuerstein kognitívny deficit - nenaučili sa myslieť v širších súvislostiach.

Značnú časť svojho života zasvätil Feuerstein vývoji metód, ktorými sa dá prebudiť potenciál ľudskej inteligencie. Tieto metódy nazval súhrnne "inštrumentálnym obohacovaním". Ide o konkrétne a vopred navrhnuté postupy rozvoja inteligencie. Nemožno však povedať, že by týmto metóda získala nejaký ťažkopádny charakter. Stále totiž sleduje jeden cieľ - plynulý a prirodzený proces učenia.

Medzi čiastkové základy jeho metódy patrí: sprostredkované učenie, dôraz na vhodné prostredie a kognitívne mapovanie. O čo ide?

Sprostredkované učenie

Čo robí metódu inštrumentálneho obohacovania toľko prínosnou, to je interakcia medzi žiakom a učiteľom (sprostredkovateľom). Učiteľ je aktívny a sprevádza žiaka k správnemu splneniu úlohy - napríklad zodpovedanie otázky. Citlivo volia jednotlivé kroky, ktorými povzbudzujú žiakovu túžbu po poznaní. Zároveň si overuje, či žiak všetkému plne rozumie.

Vytvorenie vhodného prostredia

Pre kognitívny rast je podľa Feuerstein potrebné dodržať tieto zásadné podmienky:

Zabezpečiť také prostredie, v ktorom má každý jedinec šancu dosiahnuť úspech, Stimulovať primeraný a pozitívny stres - úloha nesmie byť ani veľmi ťažká ani veľmi ľahká, Zmapovať oblasti, ktoré dieťa ešte neovláda a postupne ich včleniť do už osvojených vedomostí a zručností.

V skratke možno toto pravidlo charakterizovať ako "odovzdávanie učiva takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám konkrétneho jedinca."

Kognitívne mapovanie

Feuersteinovo poňatie kognitívnej mapy slúži na analýzu úloh, s ktorými žiak pracuje. Výhodou zmapovania kognitívnych prvkov je zameranie výučby takým smerom, ktorý stimuluje žiakov rast. Postupnými krokmi pripravuje žiaka na zvládanie náročnejších úloh tak, aby nevznikal stres spojený s narážaním na ťažko prekonateľné prekážky.

Ktoré oblasti úlohy kognitívne mapa sleduje? Predovšetkým úroveň zložitosti zadania a mieru zdatnosti, ktorá je pre zvládnutie úlohy potrebná. Ďalej sa zameriava na modalitu, v ktorej je úloha riešená (či je slovná, numerická alebo napríklad obrázková) alebo myšlienkové operácie (poznávanie objektov, triedenie alebo logické vyvodzovanie vzťahov). Nástroj tiež napríklad mapuje, nakoľko je úloha abstraktná či konkrétna.

Metódu inštrumentálneho obohacovania možno použiť už u 8 ročných detí, pričom horná veková hranica nie je stanovená. Výhodou metódy je jej široké využitie - je určená nielen deťom s poruchami učenia a správania, ale aj psychiatrickým pacientom alebo seniorom. Určite sa ale hodí aj ľuďom, ktorých práca je kognitívno náročná alebo tým, ktorí radi skúšajú alternatívne cesty osobného rozvoja.

Synestézia: stav, pri ktorom človek počuje farby alebo cíti zvuky

Vilayanur S. Ramachandran, jeden z najslávnejších neurovedcov súčasnosti, sa dlho zaoberal synestéziou. Po storočia známe, ale napriek tomu opomínané zvláštnosti spočívajúce v prekríženiu zmyslov - počutiu fariem alebo napríklad cítenie zvukov. Iní vedci sa synestézií dlho vyhýbali a považovali ju za omyl alebo za nedôležitú drobnosť. Ako je to ale v skutočnosti?

Ramachandran niekoľkými sofistikovanými experimentmi preukázal, že synestézia naozaj funguje. Napr. tí synestezici, ktorí vidia čísla ako farby, sú preukázateľne schopní rozlíšiť dvojky v množstve pätiek oveľa rýchlejšie ako obyčajní ľudia, ktorým digitálne čísla splývajú. Synestézia tak nie je žiadnym klamom, ale neobvyklou schopnosťou svojich nositeľov.

Ramachandran dokonca vyslovil odvážnu tézu, že synestézia nie je prekrížením zmyslov len metaforicky, ale že za ňou skutočne stojí fyzickej prekríženie nervov. Vnemy určené pre jednu oblasť v mozgu "nedopatrením" spracováva oblasť iná, ktorá ju interpretuje ako inú modalitu - podobne, ako keby sme si v počítači otvorili hudobnú skladbu v textovom súbore: z hudby sa náhle stane text.

Ramachandranova teória synestézia ale siaha oveľa ďalej než k jej vysvetleniu: Ramachandran sa ju snaží vysvetliť aj existenciou metafor a - v konečnom dôsledku - tiež jazyka. Človek sa rodí s obrovským množstvom neurónových spojení, ktoré mu umožňujú dobre sa prispôsobiť prostrediu. V ranom detstve sa tie spojenia, ktoré často používame, posilnia - a ostatné naopak zaniknú. K synestézií potom možno dochádza geneticky podmieneným pokračovaním niektorých z nervových spojov, ktoré boli u bežných ľudí odsúdené na zánik - napr. Tie, ktoré spájajú farby a zvuky.

Ako je ale možné, že sa zdanlivo zbytočný gén, ktorý za oným "nezmyselným" neurónovým spojením stojí, prebojoval prírodným výberom až do dneška? Práve táto otázka podľa Ramachandranovej teórie vzniku jazyka "postupným syntestetickým nabaľovaním" spája zdanlivo jednoduchú a nedôležitú synestéziu s metaforami a jazykom. Ono prekríženie je totiž zrejme evolučne výhodné a do určitej miery ním disponujeme všetci!

Všetci máme nervové vstupy jednotlivých zmyslov aspoň trošku prepojené - a práve toto spojenie stojí za našou schopnosťou abstrakcie a pochopeniu metafor. Vieme si spojiť "ostrý zvuk", "ostrý tvar" alebo "ostrú chuť", hoci slovo "ostrý" má v každom prípade úplne iný význam. Ramachandran preukázal, že ich spojenie nie je dané kultúrne, ale je nám vrodené - a vidí za ním práve nervové prekríženia.

Dokonca tvrdí, že práve táto schopnosť bola nutnou podmienkou spustenia vývoja ľudskej reči. Na jeho začiatku totiž musel stať nejaký základ spoločný všetkým ľuďom, všeobecne zrozumiteľné spojenie nejakých zvukov s objektmi okolitého sveta. Ramachandran ho vidi v podobnom nervovom prekrížení, ktoré sa v tomto prípade týka motorických oblastí.

V prvopočiatkoch ľudskej reči podľa neho stáli subtílne prekríženia, ako by ľudia pomenovali ostré predmety ostrými zvukmi a tupé tupými zvukmi. Práve maličkosť totiž môže stať na začiatku evolučného deja, ktorý následne vedie k obrovským zmenám; žirafe krk tiež nevznikol naraz, ale postupne, vďaka trvalému predlžovanie zapríčinenom drobnou výhodou niekoľkých centimetrov navyše pri zháňaní potravy.

Argumentácia možno nie je 100% presvedčivá, o tom sa autor tohto článku neodvažuje čitateľa presviedčať. V každom prípade ale ponúka skvelý príklad potenciálneho vysvetlenie sociálno-vedných javov evolučnej (neuro) biológií. A práve o to sa Ramachandran pokúša vo svojej knižke Krátky výlet po ľudskom vedomí, ktorej český preklad práve vychádza.

Ľudský mozog vs. počítačový procesor. Kto je lepší?

Mapa nie je územím a plán alebo model je vždy jednoduchým zjednodušením skutočnosti. V tom tkvie ich výhoda - zatiaľ čo v horách alebo v ľudskom tele sa bez hlbšej znalosti nikdy nezorientujeme, v anatomickom modeli alebo turistickej mape získame prehľad priebehu niekoľkých minút. Musíme si však uvedomovať aj aspekty, ktoré plán alebo model vynecháva.

Podľa katastrálnej mapy napr. ľahko nájdeme požadovanú parcelu a podľa geologickej hranice jej podložie - pri hľadaní reštaurácie v centre mesta nás ale tieto informácie skôr zmetú. Čo je dobré si uvedomiť, ako si svoju myseľ zjednodušíme na procesor vstupov a výstupov?

Prvé odlišnosti nájdeme v pamäti: kým počítač má svoju cache, operačnú pamäť a pamäť pevného disku jasne oddelené, u človeka sú ich hranice nezreteľné a z jednej fázy do druhej sa dostávajú postupne.

Hlavne ale - na rozdiel od počítačov - nemáme oddelený proces vybavovania, spracovávania a ukladania informácií. Každá mentálna činnosť s danými pamäťovými obsahmi je všetkými vymenovanými procesmi zároveň: informácie si vybavujeme (vyvolávame z pamäte príbuzne koncepty, aktivujeme príbuzné neuróny), spracovávame (aktivácia dochádza k asociáciám) taktiež ukladáme (akákoľvek aktivácia neurónov ovplyvňuje ich dlhodobé asociácie, ktoré zrejme tvoria pamäť , akékoľvek vybavovanie mení spomienky).

Zásadné rozdiely, na ktoré upozorňuje tzv. vtelené poňatie mysle, sa týkajú spôsobu spracovania informácií. Počítač pracuje abstraktne, softvér je nezávislý na hardvér a na prostredie. U človeka je to presne naopak.

Počítač vykonáva teoretické výpočty, zatiaľ čo my testujeme konkrétne scenáre - ktoré navyše mnohokrát overuje skôr telo než mozog. Potenciálneho partnera budeme vnímať ako atraktívnejšieho, ak máme v krvi trochu adrenalínu: pretože namiesto teoretických úvah, či sa k sebe hodíme, vyvodzujeme odpoveď z hormonálnej odpovede na jeho prítomnosť. Pri ostrení oka sa nemusíme na rozdiel od fotoaparátu spoliehať na výpočty optimálneho nastavenia clony, ale jednoducho rozťahovať zreničky, kým nedosiahneme požadovaného stavu.

Veľké množstvo výpočtov a operácií nechávame na prostredie, bez nutnosti ich skutočne vykonávať. Kancelária automaticky asociuje prácu a posteľ spánok, bez toho aby sme k tomu museli dôjsť rozumovou úvahou. Pavlovove psi takiež nemuseli pri každom zazvonení racionálne zistiť, že dostanú nažrať.

Akokoľvek sa takéto automatizácie môžu zdať banálne, ušetria obrovské množstvo výpočtových kapacít. Ak si sadneme do auta, nemusíme teoreticky premýšľať, či sme chceli uvariť kávu alebo zapnúť počítač - namiesto toho bez váhania použijete spojku a otočíme kľúčikom. Príchod do práce v nás automaticky vzbudí "pracovné nastavenia", zatiaľ čo v krčme sa sami od seba uvoľníme.

Podobne pri skúmaní ostatných ľudí alebo zvierat nepremýšľame teoreticky ("tečú jej slzy, má začervenanú tvár, krváca jej noha, ego, cíti bolesť"), ale vcítim sa do situácie druhého, ako by sme v nej boli sami. Ak vidíme niekoho zraneného, ​​v mozgu sa nám aktivujú centrá bolesti, pretože bolesť nevyvodzujeme, ale vnímame; pri pohľade na človeka prikladajúceho pohárik k ústam vieme, že pije, pretože práve pri pití sa správame podobne.

Slávnym argumentom proti podobnosti ľudskej a umelej inteligencie je nekonečný regres. Človek sa vie zamyslieť nad tým, o čom vlastne premýšľa. Ak by to mal urobiť počítač, bude sa zamýšľať, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa… kým nepríde programátor a nenapíše do programu výnimku. Naproti tomu človek nekonečnému regresu vie uniknúť, hoci nie je presne jasné, ako to robí. Existuje rad matematických aj psychologických názorov, ktoré takýto argument z jednej alebo druhej strany relativizujú; všeobecne akceptovateľné vysvetlenie ale zatiaľ nikto neponúkol.

Zdá sa byť teda rozumné zostať u presvedčenia, že ľudské heuristické a počítačové algoritmické myslenie je odlišné, rovnako ako ich elektronický a biologický podklad. Počítačová metafora môže byť často užitočná, ale zostáva iba metaforou; človek (aspoň zatiaľ) ostáva človekom a počítač počítačom.

Cesta k psychickej odolnosti

Ako sa ľudia vyrovnávajú s ťažkými udalosťami, ktoré menia ich životy? Smrť blízkej osoby, strata práce, zdravotné problémy či traumatické udalosti: mnohí ľudia za takých okolností reagujú silnými emóciami a pocitom neistoty. Napriek tomu sa vo všeobecnosti dokážeme prispôsobiť životným zmenám a stresujúcim podmienkam. Umožňuje nám to psychická odolnosť (odborne reziliencia), ktorá je protipólom zraniteľnosti. Psychická odolnosť nie je vlastnosť, ktorú niekto má, alebo nemá – sú to skôr myšlienky a činy, ktoré sa môže naučiť ktokoľvek.

Čo vytvára psychickú odolnosť

Mnohé štúdie ukazujú, že základným stavebným kameňom odolnosti sú podporujúce vzťahy v rodine i mimo nej. Láskavé vzťahy pri strete s nepriaznivou udalosťou fungujú ako nárazník – dokážu človeka povzbudiť a uistiť. K odolnosti prispievajú i iné faktory, napr. schopnosť plánovať a riešiť problémy, pozitívny sebeobraz a dôvera vo vlastné schopnosti, komunikačné zručnosti, či zvládanie silných emócií a impulzov. To všetko je možné budovať a rozvíjať, napríklad pomocou nasledujúcich krokov. Rôzni ľudia však využívajú rozličné stratégie.

1) Venujte pozornosť ľuďom

Dobré vzťahy s blízkou rodinou, priateľmi a okolím sú dôležité. Prijímanie pomoci a podpory od tých, ktorým na vás záleží a ktorí vás vypočujú, posilňuje odolnosť. Na druhú stranu poskytovanie pomoci, aktivita v komunite či dobrovoľníckych skupinách tiež prospieva zdraviu a spokojnosti pomáhajúceho.

2) Pokúste sa kontrolovať to, čo môžete

Vyhnite sa pohľadu na životné krízy ako na nezdolateľné problémy. Nemôžete zmeniť fakt, že sa stresujúca udalosť stala, môžete však ovplyvniť, ako si situáciu vyložíte a ako na ňu zareagujete. Skúste si predstaviť, ako sa okolnosti zmenia o pár mesiacov. Všimnite si akýchkoľvek malých spôsobov, ktoré vám pomôžu cítiť sa o trochu lepšie vo vyrovnávaní sa so silným stresom.

3) Prijmite zmenu ako súčasť života

Nové okolnosti niekedy vyžadujú, aby sme zmenili spôsob života, ciele či hodnoty. Prijatie okolností, ktoré nemožno zmeniť vám môže pomôcť sústrediť sa na tie, ktoré sa zmeniť dajú.

4) Naplánujte si realistické ciele

Robte pravidelne i malé veci, ktoré vám umožnia priblížiť sa k vašim cieľom. Namiesto sústredenia na výzvy, ktoré sa zdajú nedosiahnuteľné sa môžete opýtať: „Čo je jedna vec, ktorú môžem urobiť dnes a pomôže mi posunúť sa smerom, kam chcem ísť?“

5) Rozhodujte sa a konajte

V stresujúcich situáciách máme niekedy tendenciu „zamrznúť“, teda čakať, kým sa problém vyrieši sám, či jednoducho zmizne. Skúste robiť rozhodnutia a aktívne vyvíjať kroky – pomôže vám to odpútať sa rýchlejšie od nepríjemného životného obdobia.

6) Hľadajte možnosti, ako sa naučiť niečo nové o sebe

Pri vyrovnávaní sa so stratou či ohrozením môže v sebe človek často objaviť nové stránky, priority a rozvinúť sa niekam ďalej. Mnohí ľudia, ktorí zažili nejakú tragédiu majú dnes lepšie vzťahy, cítia sa silnejší, hodnotnejší a vďačnejší za svoj život.

7) Verte svojim schopnostiam

Pozitívne videnie seba, dôvera vo vlastnú intuíciu a schopnosť riešiť problémy pomáha budovať odolnosť. Naopak pocity bezmocnosti, odovzdanosti či sebeľútosti sú skôr rizikom, že nepríjemnú situáciu budeme riešiť dlho.

8) Udržte si odstup

Aj keď čelíte bolestivým udalostiam, skúste sa na situáciu pozerať v širšom kontexte a udržať si dlhodobú perspektívu.

9) Zachovajte si nádej

Optimizmus pomáha v očakávaní, že v budúcnosti sa stanú i dobré veci. Skúste si predstavovať to, čo chcete, namiesto obáv, strachov a pochybností.

10) Starajte sa o seba

Venujte pozornosť vašim potrebám a pocitom. Plánujte si aktivity, ktoré máte radi a pri ktorých si odpočiniete. Skúste pravidelne cvičiť. Starostlivosť o svoje telo i psychickú pohodu pomáha čeliť stresorom. Keď sa naopak človek dlhodobo preťažuje a zanedbáva, bude v prípade nepriaznivej udalosti veľmi zraniteľný.

Niektorí ľudia používajú i iné metódy budovania odolnosti: napríklad si zapisujú najhlbšie myšlienky a pocity súvisiace s traumatickou udalosťou, praktikujú meditácie a rôzne spirituálne cvičenia, chodia do kostola. Kľúčom je nájsť stratégie, ktoré pomôžu posilniť psychickú odolnosť a tak čeliť nepriazni osudu práve vám. Pomôckou môže byť i uvedomenie, čo vám pomohlo zvládnuť stresujúcu situáciu naposledy.

Niektoré životné udalosti sú natoľko intenzívne, že vás absolútne vyradia z bežného fungovania. Je preto dôležité zdôrazniť, že je normálne zareagovať na nenormálnu situáciu nenormálne. Znakom psychickej odolnosti a sily je tiež pripustenie, že nemám dosť síl krízu zvládnuť a vyhľadať pomoc okolia či odborníkov. Pokiaľ si predstavíte život ako splavovanie divokej rieky, je normálne, že okrem kľudných vôd vás čakajú aj peruje, podvodné prúdy a krokodíly. Čím silnejší je ale váš čln, tým skôr dokážete nástrahám vyviaznuť.

Zdroj:

American Psychological Association: The road to resilience. www.apa.org/helpcenter/road-resilience.aspx

Čítanie online vs. čítanie z papiera. Čo z toho je lepšie?

Zatiaľ čo staršie generácie v školách čítali knižky, mladší sa učia na tabletoch a počítačoch. Kým staršie generácie čerpali nové informácie v časopisoch, mladší ich za pár sekúnd nájdu na internete. Doba sa mení - a čítanie z papiera je postupne nahradzované čítaním z monitora alebo displeja. Čo však táto zmena robí s naším mozgom?

Zabúdame čítať, učíme sa skenovať

Rozdiel medzi čítaním z papiera a čítaním z monitora je úplne zásadný - a vieme o ňom už niekoľko desiatok rokov. Pri čítaní z papiera čítame slovo od slova, riadok za riadkom, vytvárame si v hlave obraz a stávame sa s aktérmi príbehu. Sami príbeh aktívne dotvárame, predstavujeme si ho, sme do neho hlboko ponorení. Aj preto mnoho ľudí nedokáže čítať knižku trebárs v autobuse - jednoducho ich to vyrušuje, že sa do príbehu nedokážu ponoriť.

Naopak pri čítaní z monitora sa správame úplne inak. Tzv. skenujeme. Prelietavame očami čítaný text, hľadáme v ňom oporné body (kľúčové slová), snažíme sa z textu vytiahnuť len dôležité (a pre nás relevantné) informácie. Prvýkrát s touto myšlienkou prišiel Jakob Nielsen už v roku 1997. Dôvod? Na internete je toľko textu a toľko článkov, že keby sme ich všetky čítali slovo od slova, nerobíme celý život nič iné. Je to logicky prispôsobenie sa situácii.

Ak človek kombinuje obe metódy - číta online médiá a občas si doma otvorí knižku, potom je všetko v poriadku. Problém nastáva v prípade, keď na čítanie z papiera úplne zanevrie. Mozog je totiž plastický, dokáže sa meniť - a pokiaľ ho naučíme iba skenovať, "zabudne" čítať. Pre ľudí, ktorí celý život čítajú len online zdroje, môže byť prečítanie klasického knižného románu doslova utrpením.

Nevzdávajme sa papiera, trénujte

Nie je náhodou, že odborníci na neurológii alebo detskí psychiatri neodporúčajú, aby sa v školách plošne zaviedli tablety. Čítanie knižiek alebo časopisov má pre rozvoj mozgu obrovskú hodnotu, ktorej by sme sa nemali vzdávať. Papier si môžeme ohmatať, čítame z neho rýchlejšie a navyše si z neho pamätáme viac informácií. Nehľadiac na to, že texty v knihách sú oveľa rozvinutejšie, než na internete - ich čítaním rozvíjame slovnú zásobu. A tá je (ako je známe) jedným z ukazovateľov inteligencie.

Ak aj napriek tomu (nútene či dobrovoľne) trávite väčšinu času na internete a na čítanie knižiek nemáte veľa času, trénujete svoj mozog aspoň online. Napríklad na Menteme si môžete zahrať 24 zábavných hier, ktorých hraním zlepšíte svoju pamäť, pozornosť, priestorovú orientáciu alebo napríklad rýchlosť. Čítanie to úplne nenahrádza, ale váš mozog aspoň nezakrpatie ☺

Elegancia neurovied: terapia zrkadlovou krabicou

Terapia bolesti pomocou zrkadlového boxu – ktorý skutočne nie je ničím než krabicou vybavenou zrkadlami – vyčnieva medzi sofistikovanými neurozobrazovacími zariadeniami a zložito pôsobiacimi liekmi svojou jednoduchosťou. Priamočiare riešenie takzvaných fantómových bolestí, ktorými trpia pacienti po amputáciách, ukazuje, že ani vo svete sofistikovaných neurozobrazovacích zariadení nechýba priestor pre elegantné teórie a vynaliezavosť.

Akokoľvek je užitočné si ľudské telo v učebniciach rozdeľovať na množstvo oddelených sústav a súčastí, v skutočnosti funguje ako úzko prepojený celok. Ovplyvnenie jednej časti systému sa tak môže odraziť kdekoľvek inde: odtiaľto tiež pramení napríklad široká škála možných vedľajších nežiaducich účinkov liekov. Ani končatiny nie sú uzavreté systémy, ktoré by bolo možné jednoducho odňať - takže po ich amputácii zostanú v mozgu určité prázdne miesta.

Po amputácii ruky človek príde o celú vetvu nervov, ktoré riadili procesy v chýbajúcej končatine a prinášali signály z ruky do mozgu - zatiaľ čo mozgové centrá špecializované na túto končatinu zostávajú aktívne. Činnosť centier, ktoré pohyb ruky riadia, možno doložiť jednoduchým experimentom: ak zdravý človek jednou rukou kreslí kolieska, nie je zároveň schopný kresliť druhou rukou iné tvary. A ak si pacient po amputácii bude predstavovať, že kreslí kolieska svoju amputovanú rukou, výsledok je rovnaký.

Centrá, ktoré boli zvyknuté prijímať signály z nervov v paži, naopak chýbajú akékoľvek vstupy. Pretože mozog je prepojený a neustále sa učí a premieňa, centrá, ktorým chýbajú signály, sa často do určitej miery prepoja s okolitými nervami. To isté sa často deje napríklad aj u vrodenej slepoty. Bunky, ktorých podráždenie odpovedá podnetu na prste ruky, sa tak napríklad aktivujú aj v prípade dotyku na niektorom mieste tvári. Človek tak pri dotyku na tvári alebo perách zároveň ucíti rovnaký dotyk napríklad na prsteníku (to isté sa môže stať aj po amputácii penisu; rovnako ako u chýbajúcej ruky začnú mozgové centrá zodpovedné za penis reagovať na stimuláciu inej časti tela a pacient tak môže prežiť aj orgazmus - niekedy je popisovaný ako výrazne silnejší ako kedykoľvek predtým - vďaka dotykom v inej časti tela).

Po amputácii paže sa niekto cíti, ako by ju mal stále zdravú: môže s ňou napríklad ( "v duchu") zamávať na pozdrav alebo si s niekým potriasť rukou. 50-80% pacientov ju ale vníma ako ochrnutú alebo zdrevenelu; ruka sa môže nachádzať v nezdravej pozícií a intenzívne bolieť alebo , môže mať silné kŕče, môže v nej bodať - a to do tej miery, že taký problém zásadne ovplyvní celkovú spokojnosť pacienta so svojím životom. Zdá sa, že tieto nepríjemné pocity môžu vyvierať z pociťovanej strnulosti ruky alebo zo stavu pred amputáciou: ak mal človek ruku ochrnutú alebo v nepohodlnej polohe už pred amputáciou, do mozgu sa nikdy nedostala informácia o náprave - takže v jeho pamäti ruka zostáva pokrivená a zdrevenela .

Z mnohých pohľadov môže byť taká ťažkosť pomerne ťažko riešiteľná: bez prítomnosti paže nemožno problém odstrániť fyzioterapiou, lokálne anestetiká nepomôžu a mnohé ďalšie prostriedky na tlmenie bolesti tiež nie, pretože pôsobia na prenos signálov o bolesti do mozgu - zatiaľ čo fantómová bolesť má svoj pôvod priamo v mozgu . Ako by bolo možné dosiahnuť, aby sa neexistujúca ruka uvoľnila a prestala bolieť?

Základným princípom učenia a fungovania mozgu je veľmi silné prepájanie signálov, ktoré prichádzajú zároveň. Nervy tak od detstva prepojili pohyb ruky s pohľadom na ruku, ktorá sa skutočne požadovaným spôsobom pohybuje. Profesor neurológie Vilayanur S.Ramachandranse preslávil svojím použitím zrkadla: posadiť pacientku k stolu, na ktorom stálo zrkadlo tak, aby pacient presne na mieste svojej chýbajúce amputovanej paže videl odraz zdravej končatiny.

Požiadal pacienta, aby simulovane pohyboval oboma rukami a ich pohyby sledoval v zrkadle. Pacient vďaka vizuálnemu potvrdeniu, že sa neexistujúca ruka pohybuje, vykonávane pohyby skutočne cítil - a s nimi aj úľavu od kŕčov a bolesti. Kvantitatívne štúdie aj kazuistiky ukazujú, že nešlo o výnimku a zrkadlová terapia môže významne zvýšiť kvalitu života.

Akokoľvek sa nejedná o stopercentne účinnú a zrejme ani trvalú liečbu a pre definitívne potvrdenie budú potrebné ešte ďalšie výskumy, zrkadlová krabica sa úspešne používa. Metaanalýza z roku 2012 a jej účinnosť jasne preukazuje minimálne pre dočasnú úľavu od fantómových bolestí. Zároveň existujú aj dôkazy o jej účinnosti napríklad pri liečbe chronickej bolesti alebo hemiparézy.

Jednou z príťažlivých charakteristík Ramachandranoveho riešení je spojenie poznatkov "tradičnej" neurológie, ktorú poznáme vďaka stovkám rokov medicínskeho výskumu neurozobrazovacích technológií, vo svojej podstate hypnotickým postupom: prichystaním priestoru, z ktorého si pacient odnesie veľmi jednoduchý, ale zato špecifický zážitok, ktorý na neho má silný vplyv. Spoločne s lacnou a efektívnou terapiou niektorých neurologických syndrómov bez vedľajších účinkov zrkadlový box prináša aj ukážku modernej celostnej medicíny založenej na kombinácií biologického poznania a psychoterapeutických metód.

Zmysly a nezmysly: ako informácie riadia naše chute

Stojíte pred regálom v supermarkete a rozhodujete sa, čo si kúpite na desiatu. Možno ste študent alebo máte práve hlbšie do vrecka, a tak si zvolíte tú najšetrnejšiu variantu. Lenže tak si pochúťku rozbalíte, ochutnáte a váš zážitok potvrdí nepríjemné očakávania. Skúsite ďalšie sústo, či sa vám to len nezdalo, ale čím ďalej viac sa utvrdzuje v prvom dojme. Teraz už je vám jasné, že ste mali kúpiť ten drahší, na kvalite sa nesmie šetriť, hovoríte si, keď vyhadzujete jedlo do koša. Vysvetlenie pritom môže spočívať v niečom úplne inom.

Vráťme sa teraz späť do supermarketu. Regál je plný výrobkov rôznych značiek a cien. Niektoré z nich sú skoro vypredané, zostáva len pár kusov. (Ten bude asi dobrý, keď ho toľko ľudí kupuje.) Niektoré tovary alebo loga poznáte z reklám. (Ako dlho budete tápať, než sa rozhodnete staviť na istotu?) Výrobky majú rôzne obaly v rôznych farbách. Jeden z nich zdvihnete, pozriete sa na etiketu a zistíte, že je označený ako nízkotučný. (Môže vôbec niečo diétneho chutiť dobre?) Na inom obale je zobrazený proces výroby a výber kvalitných surovín. Myslíte, že tieto faktory ovplyvňujú len kúpu, ale samotnú chuť už nie? Chyba. Keď prídete domov a zložíte obal, toto všetko môže stále ovplyvňovať vaše očakávania, a teda i to, či a ako si pochutnáte, keď sa konečne napijete alebo zahryznete.

Všetci by sme si radi mysleli, že je náš úsudok na míle vzdialený vplyvu reklám a iných nástrojov manipulácie. A ak predsa nie je, prinajmenšom chceme veriť, že aspoň naša chuť je nezávislá. Výsledky mnohých štúdií nás ale pripravia o ilúzie: Pri ochutnávaní neoznačených vzoriek nedokážeme rozoznať vlastné obľúbené pivo. Obsah téglika s logom hodnotíme lepšie ako rovnaký obsah téglika bez loga. Ak si myslíme, že ochutnávame zdravý alebo nízkotučný výrobok, chutí nám menej. Dokonca sa o taký produkt v skutočnosti vôbec nemusí jednať, aby nám oznámenie "pokazilo chuť". Rovnaký účinok majú informácie o výrobe a kvalite piva alebo vína. A samozrejme cena, ktorá pôsobí ako (mnohokrát klamný) ukazovateľ kvality. Očakávania sú teda súčasťou nášho zážitku pri ochutnávaní.

A čo dokazuje, že si títo ľudia pri hodnotení jednoducho nevymyslia? Načasovanie. Keď bola informácia o prísadách alebo cene oznámená či uvedená pred ochutnávaním, hodnotenie to silne ovplyvnilo. Pokiaľ ale prišla až po ňom, hodnotenie bolo podobné ako u skupiny, ktorá nedostala k ochutnávke žiadny komentár. Inými slovami, akonáhle ste raz ochutnali, žiadne veľké spätné prehodnocovanie sa nekoná. Ak vás ale niečo znechutí alebo navnadí vopred, vaša pozornosť sa zameria na "hľadanie a nachádzanie" práve toho, o čom ste boli informovaní, a to ovplyvní aj samotnú chuť. Jednou z najvplyvnejších nálepiek je práve cena, ktorá nakoniec môže formovať nielen chuť, ale aj výkon. Účinok drahého tovaru tak vôbec nemusí spočívať v jeho kvalite.

"Zabudnite na nálepku," hlása z televíznych obrazoviek reklama nemenovaného pivovaru. Otázkou je, koľko výrobcov by skrachovalo a koľko produktov by "prestalo fungovať", keby to bolo naozaj možné. Je lepší neoznačený téglik?

Zdroje:

Deliza, R. (1996). The Generation of Sensory Expectation by External Cues and Its Effect on Sensory Perception and Hedonic Ratings. Journal of Sensory Studies, 11(2) 103-128. Gneezy, A. (2014). A Reference-Dependent Model of the Price-Quality Heuristic. Journal of Marketing Research, 51(2): 153-164. Kuenzel J. (2011). Expecting yoghurt drinks to taste sweet or pleasant increases liking. Appetite, 56(1): 122-7. Lee, L., Frederick, S., Ariely, D. (2006). Try It, You’ll Like It. Psychological Science, 17(12): 1054-1058. Siegrist, M. (2009). Expectations influence sensory experience in a wine tasting. Appetite, 52(3): 762–765. Shiv, B. (2005). Placebo Effects of Marketing Actions: Consumers May Get What They Pay For. Journal of Marketing Research, 42(4): 383-393. Wright, S.A. (2013). If it tastes bad it must be good: Consumer naive theories and the marketing placebo effect. International Journal of Research in Marketing, 30(2): 197–198.