Články

Cesta k psychickej odolnosti

21. júna 2016

Ako sa ľudia vyrovnávajú s ťažkými udalosťami, ktoré menia ich životy? Smrť blízkej osoby, strata práce, zdravotné problémy či traumatické udalosti: mnohí ľudia za takých okolností reagujú silnými emóciami a pocitom neistoty. Napriek tomu sa vo všeobecnosti dokážeme prispôsobiť životným zmenám a stresujúcim podmienkam. Umožňuje nám to psychická odolnosť (odborne reziliencia), ktorá je protipólom zraniteľnosti. Psychická odolnosť nie je vlastnosť, ktorú niekto má, alebo nemá – sú to skôr myšlienky a činy, ktoré sa môže naučiť ktokoľvek.

Čo vytvára psychickú odolnosť

Mnohé štúdie ukazujú, že základným stavebným kameňom odolnosti sú podporujúce vzťahy v rodine i mimo nej. Láskavé vzťahy pri strete s nepriaznivou udalosťou fungujú ako nárazník – dokážu človeka povzbudiť a uistiť. K odolnosti prispievajú i iné faktory, napr. schopnosť plánovať a riešiť problémy, pozitívny sebeobraz a dôvera vo vlastné schopnosti, komunikačné zručnosti, či zvládanie silných emócií a impulzov. To všetko je možné budovať a rozvíjať, napríklad pomocou nasledujúcich krokov. Rôzni ľudia však využívajú rozličné stratégie.

1) Venujte pozornosť ľuďom

Dobré vzťahy s blízkou rodinou, priateľmi a okolím sú dôležité. Prijímanie pomoci a podpory od tých, ktorým na vás záleží a ktorí vás vypočujú, posilňuje odolnosť. Na druhú stranu poskytovanie pomoci, aktivita v komunite či dobrovoľníckych skupinách tiež prospieva zdraviu a spokojnosti pomáhajúceho.

2) Pokúste sa kontrolovať to, čo môžete

Vyhnite sa pohľadu na životné krízy ako na nezdolateľné problémy. Nemôžete zmeniť fakt, že sa stresujúca udalosť stala, môžete však ovplyvniť, ako si situáciu vyložíte a ako na ňu zareagujete. Skúste si predstaviť, ako sa okolnosti zmenia o pár mesiacov. Všimnite si akýchkoľvek malých spôsobov, ktoré vám pomôžu cítiť sa o trochu lepšie vo vyrovnávaní sa so silným stresom.

3) Prijmite zmenu ako súčasť života

Nové okolnosti niekedy vyžadujú, aby sme zmenili spôsob života, ciele či hodnoty. Prijatie okolností, ktoré nemožno zmeniť vám môže pomôcť sústrediť sa na tie, ktoré sa zmeniť dajú.

4) Naplánujte si realistické ciele

Robte pravidelne i malé veci, ktoré vám umožnia priblížiť sa k vašim cieľom. Namiesto sústredenia na výzvy, ktoré sa zdajú nedosiahnuteľné sa môžete opýtať: „Čo je jedna vec, ktorú môžem urobiť dnes a pomôže mi posunúť sa smerom, kam chcem ísť?“

5) Rozhodujte sa a konajte

V stresujúcich situáciách máme niekedy tendenciu „zamrznúť“, teda čakať, kým sa problém vyrieši sám, či jednoducho zmizne. Skúste robiť rozhodnutia a aktívne vyvíjať kroky – pomôže vám to odpútať sa rýchlejšie od nepríjemného životného obdobia.

6) Hľadajte možnosti, ako sa naučiť niečo nové o sebe

Pri vyrovnávaní sa so stratou či ohrozením môže v sebe človek často objaviť nové stránky, priority a rozvinúť sa niekam ďalej. Mnohí ľudia, ktorí zažili nejakú tragédiu majú dnes lepšie vzťahy, cítia sa silnejší, hodnotnejší a vďačnejší za svoj život.

7) Verte svojim schopnostiam

Pozitívne videnie seba, dôvera vo vlastnú intuíciu a schopnosť riešiť problémy pomáha budovať odolnosť. Naopak pocity bezmocnosti, odovzdanosti či sebeľútosti sú skôr rizikom, že nepríjemnú situáciu budeme riešiť dlho.

8) Udržte si odstup

Aj keď čelíte bolestivým udalostiam, skúste sa na situáciu pozerať v širšom kontexte a udržať si dlhodobú perspektívu.

9) Zachovajte si nádej

Optimizmus pomáha v očakávaní, že v budúcnosti sa stanú i dobré veci. Skúste si predstavovať to, čo chcete, namiesto obáv, strachov a pochybností.

10) Starajte sa o seba

Venujte pozornosť vašim potrebám a pocitom. Plánujte si aktivity, ktoré máte radi a pri ktorých si odpočiniete. Skúste pravidelne cvičiť. Starostlivosť o svoje telo i psychickú pohodu pomáha čeliť stresorom. Keď sa naopak človek dlhodobo preťažuje a zanedbáva, bude v prípade nepriaznivej udalosti veľmi zraniteľný.

Niektorí ľudia používajú i iné metódy budovania odolnosti: napríklad si zapisujú najhlbšie myšlienky a pocity súvisiace s traumatickou udalosťou, praktikujú meditácie a rôzne spirituálne cvičenia, chodia do kostola. Kľúčom je nájsť stratégie, ktoré pomôžu posilniť psychickú odolnosť a tak čeliť nepriazni osudu práve vám. Pomôckou môže byť i uvedomenie, čo vám pomohlo zvládnuť stresujúcu situáciu naposledy.

Niektoré životné udalosti sú natoľko intenzívne, že vás absolútne vyradia z bežného fungovania. Je preto dôležité zdôrazniť, že je normálne zareagovať na nenormálnu situáciu nenormálne. Znakom psychickej odolnosti a sily je tiež pripustenie, že nemám dosť síl krízu zvládnuť a vyhľadať pomoc okolia či odborníkov. Pokiaľ si predstavíte život ako splavovanie divokej rieky, je normálne, že okrem kľudných vôd vás čakajú aj peruje, podvodné prúdy a krokodíly. Čím silnejší je ale váš čln, tým skôr dokážete nástrahám vyviaznuť.

Zdroj:

  prečítané 8790×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Predbehnite Alzheimera II.: Prevencia a myseľ

Dobrý spánok, kvalitná strava, zdravé srdce a aeróbne cvičenie niekoľkokrát týždenne. V prvom diele o prevencii Alzheimerovy choroby sme si tieto hlavné oblasti opísali ako opatrenia založené na udržiavanie telesnej kondície. Okrem toho sme tiež stručne osvetlili, že príčinou rozvoja Alzheimerovy demencie je nadmerné množstvo amyloidu beta v mozgu – peptidu, ktorý sa zhlukuje do plakov a spôsobuje v podstate odumieranie synapsií. Vedci a lekári sa dnes zameriavajú predovšetkým na prevenciu a snažia sa predísť momentu, keď množstvo amyloidu beta stúpne nad únosnú mieru.

Ako správne tušíte, existujú aj ďalšie metódy prevencie tejto choroby, ktorá zostáva najčastejšou príčinou demencie vôbec. Tie najdôležitejšie preventívne kroky súvisia s kondíciou vášho mozgu a vašej mysle.

Trénujte svoj mozog – rozvíjajte neuroplasticitu a kognitívne rezervy

Aj keby sa vám nepodarilo odvrátiť nahromadenie amyloidu beta nad kritickú mieru dobrým spánkom a zdravým životným štýlom, je tu ďalšia významná oblasť. Dokonca ani vtedy, keď sa váš mozog dostal za „bod zlomu“ čo sa týka fyzickej patológie a nazbieral kritické množstvo plaku, sa u vás symptómy choroby nemusia reálne prejaviť. Neurologička Lisa Genova pripomína, že prežívanie symptómov Alzheimerovy choroby je zapríčinené stratou synapsií v mozgu. Priemerný mozog má cez 100 biliónov synapsií a neustále nejaké stráca, zatiaľ čo stále získava nové. Táto schopnosť sa nazýva neuroplasticita, čiže plasticita mozgu. Zakaždým, keď sa niečo nové naučíme, vytvárame zároveň nové neurónové spojenia – synapsie – a posilňujeme tie už existujúce. Okrem učenia sa novým veciam je vhodný tiež kognitívny tréning, ktorý stimuluje práve plasticitu mozgu a napomáha udržať kognitívne funkcie v kondícii v rámci prevencie, ale aj počas podpornej liečby pacientov s demenciou.

Neuroplastické mníšky alebo Čo našu myseľ udrží skutočne fit

V slávnom výskumu zvanom „The Nun Study“ sa podarilo tímu Davida Snowdona poukázať na neuveriteľnú schopnosť nášho mozgu Alzheimerovej chorobe odolať. Vedci v tejto štúdii skúmali 678 mníšok dlhšie ako dvadsať rokov. Všetky mníšky boli na začiatku výskumu staršie ako 75 rokov a výskumníci pravidelne kontrolovali ich fyzickú kondíciu aj kognitívny výkon. Ak niektorá účastníčka zomrela, bol jej mozog podrobený pitve.

A niektoré mozgy vedcov ohromili. Hoci boli zahltené plakom a vykazovali atrofiu mozgového tkaniva – boli teda typickými scvrknutými mozgami pacientov s Alzheimerovou chorobou – ich majiteľky nemali podľa všetkých evidencií po celý život žiadne príznaky tejto choroby. Ako to?

Vysvetlením bola ich vysoká kognitívna rezerva. To znamená, že v mozgu týchto žien bolo oveľa väčšie množstvo funkčných synapsií, než ako je bežné. Ľudia, ktorí majú za sebou viac rokov formálneho vzdelávania, sú vysoko gramotní a zapájajú sa do aktivít stimulujúcich ich myseľ na pravidelnej báze, majú väčšie kognitívne rezervy a veľa neurónových spojení. Čo to znamená? Že aj keď majú Alzheimerovu chorobu, ktorá ich mozgu časť synapsií uberá, stále majú k dispozícii množstvo záložných spojení, ktoré u nich tento neurónový úbytok vyrovnávajú.

Vybudujte si odolný mozog, učte sa a zažívajte nové veci

Odolnosť proti prejavom Alzheimerovy choroby teda môžeme systematicky budovať rozvíjaním nových neurociest v našom mozgu. To sa deje, keď sa učíme nové veci a pravidelne cvičíme svoje kognitívne funkcie. V ideálnom prípade by tieto nové veci mali byť maximálne bohaté na význam. Zapojte zrak i sluch, prepájajte ich s tým, čo už poznáte, vytvárajte nové asociácie a spájajte ich na emocionálnej úrovni. Pamätajte, že nejde o to vybavovať si znovu informácie, ktoré ste sa naučili už skôr. To je ako jazdiť po starých cestách, ktoré už existujú, v oblastiach, ktoré už poznáte. To, čo naozaj chcete, je stavať stále nové, doposiaľ nepoznané neurónové cesty. Zostaňte tiež spoločensky aktívni, stretávajte nových ľudí a udržujte kontakt s blízkymi – spoločenské záväzky stimulujú kognitívne rezervy a udržujú vás fit.

Buďte spoločensky aktívni – udržujte svoje dlhodobé kontakty a vytvárajte nové

Neoceniteľný význam dobrej spoločnosti iste poznáte. Rodina, priatelia a známi však neprinášajú len dobrý pocit. Sú doslova hybnou silou pre váš mozog a udržujú vašu myseľ v pohotovosti. To platí najmä, ak s druhými ľuďmi zdieľate kognitívnu alebo intelektuálnu činnosť – čo treba učiť sa nový jazyk v skupine jazykovej školy namiesto doma s príručkou pre samoukov?

Okrem stimulácie kognitívnej rezervy prináša kontakt s druhými tiež vyššiu ochranu proti pocitom osamelosti a depresie, ktoré patria medzi faktory zvyšujúce riziko rozvoja demencie. Výskumy ukazujú, že sociálna izolácia sa môže podieľať nielen na zvýšenom riziku depresie, ale tiež srdcových ochorení, a prispieva k celkovo nižšej kognitívnej aktivite – čo len urýchli prípadný úpadok kognitívnych funkcií a vašej nálady. Izolácii sa tak vyhnite a radšej si vyjdite do spoločnosti. Podľa vedcov nakoniec nie je až tak významné, ako ste so svojou sociálnou sieťou spokojní – hlavné je, že ste v nej aktívni.

Vybudovať mozog odolný Alzheimerovi podľa Lisy Genovy znamená „naučiť sa Taliansky, spoznávať nových priateľov, čítať knihu, alebo počúvať skvelú TED prednášku“. A čo keď sa oproti všetkému úsiliu v pokročilom veku Alzheimerova choroba rozvinie? Neprestávajte žiť, užite si každý deň, máte stále veľa času. Nestratíte svoju emocionálnu pamäť, takže si stále budete užívať veci ako sú radosť a láska. Možno nebudete vedieť, čo vám človek v miestnosti povedal pred 5 minútami, ale budete vedieť, aký vo vás vyvolal pocit. A konečne, človek je ďaleko viac než len to, na čo si vie spomenúť.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks/lisa_genova_what_you_can_do_to_prevent_alzheimer_s

https://www.ted.com/talks/wendy_suzuki_the_brain_changing_benefits_of_exercise

http://www.pnas.org/content/early/2018/03/29/1721694115

https://academic.oup.com/gerontologist/article/37/2/150/616995

https://www.alzheimers.net/1-09-17-what-nuns-are-teaching-us-about-alzheimers/

https://www.nih.gov/news-events/nih-research-matters/how-sleep-clears-brain

http://www.jamda.com/article/S1525-8610%2815%2900435-1/abstract

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/28092015

https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(17)31363-6/fulltext?elsca1=etoc&code=lancet-site

https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S156816371500046X?via%3Dihub

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.

Ako odhaliť klamára? ...a dá sa to vôbec?

Odhady vedcov hovoria, že väčšina z nás každý deň zaklame desať až stokrát! Od nevinných malých lží (tzv. white lies – biele lži), ako keď odpovedáme na otázku „Ako sa máš?“ občasným neúprimným „Výborne“, až po zásadné komplikované klamstvá, ktorými sa snažíme zastrieť skutočnosť, či dokonca oklamať samých seba.

Už mnohokrát sa písalo o tom, ako odhaliť klamára, väčšina takýchto „návodov“ však nebola postavená na výskumných základoch. To sa zmenilo výskumom doktora Paula Ekmana, ktorý zasvätil svoj život skúmaniu emócií, odlišností vo výrazoch v tvári pri prežívaní emócií naprieč rôznymi kultúrami a v neposlednom rade odhaľovaniu fundamentálnych znakov klamstva v tvári.

Jeho výskum nadviazal na evolučného biológa Charlesa Darwina, ktorý tvrdil, že výrazy emócií sú univerzálne naprieč kultúrami. Ekman vycestoval do Papua Novej Guinei, kde životom medzi domorodcami zisťoval práve túto univerzálnosť (Ekman, 2003). Na základe svojich zistení a porovnávaniami rôznych kultúr zostavil zoznam základných emócií, teda strach, hnev, radosť, znechutenie, smútok a prekvapenie. Tieto základné emócie sú rovnakým spôsobom detekovateľné v tvárach ľudí celého sveta. Ekmam nielen definoval svalové skupiny, ktorý sprevádzajú každý z výrazov, popísal tiež takzvané mikrovýrazy, ktoré predstavujú charakteristickú, nevedomú aktivitu svalov na tvári, ktorá prezrádza skutočne prežívané emócie a len veľmi málo ľudí sa dokáže naučiť túto svalovú aktivitu ovládať (Ekman, 1992).

Práve spomínané mikrovýrazy považuje Ekman za spoľahlivý zdroj informácií o klamstve, či pravde. Ak vieme, čo máme vo výraze tváre hľadať, dokážeme spoľahlivo určiť, aké emócie náš oponent prežíva, a tak odhaliť, či to, čo nám hovorí je pravda, alebo lož.

Odhaliť mikrovýrazy a správe ich definovať a interpretovať nie je ľahké. Vyžaduje to roky tréningu, ktorý ale záujemcovia majú možnosť podstúpiť prostredníctvom Ekman Group, spoločnosti založenej Paulom Ekmanom. Ekman Group spolupracuje s FBI, CIA a rôznymi ďalšími agentúrami pri odhaľovaní lží a ponúka online tréning detekcie mikrovýrazov.

Z Ekmanovho výskumu vyplýva, že odhalenie klamára nie je vôbec tak jednoduché, ako nám často hovoria populárne vedecké články. Nestačí obyčajná všímavosť, potrebujeme k tomu dlhodobý tréning. Hoci nie všetci odborníci sú zástancami mikrovýrazov ako spoľahlivého nástroja odhaľovania klamstva, je na mieste na záver povedať, že je to zatiaľ jediná vedecky podložená a momentálne asi najspoľahlivejšia metóda k odhaľovaniu klamstiev.

Zdroje:

Ekman, P. (1992). Telling lies. New York-London: W W - NORTON & COMPANY Ekman, P. (2003). Darwin, Deception, and Facial Expression. ANNALS NEW YORK ACADEMY OF SCIENCES 1000, 205–221.

Umelá inteligencia – Môže sa počítač vyrovnať ľudskému mozgu?

Vznik kognitívnej psychológie v 60. rokoch bol do veľkej miery podnietený pokrokmi v rozvoji počítačov. „Počítačová metafora“ poukazovala na podobnosť fungovania poznávacích procesov u počítačov a ľudského mozgu. Dnes sa zdôrazňujú skôr ich odlišnosti: mozog a počítače fungujú na rozdielnych princípoch, rovnako ako nemožno porovnávať lietadlá s vtáčími krídlami. Vedci však neustále pracujú na vývoji umelej inteligencie, teda inteligentného správania produkovaného počítačmi či počítačovými softvérmi.

Umelá inteligencia - kde je hranica medzi robotom a človekom?

Pokiaľ by ľudský pozorovateľ nedokázal rozoznať, či komunikuje s človekom, alebo robotom, môžeme hovoriť o umelej inteligencii. Tak premýšľal v roku 1950 britský matematik Alan Turing. Aby svoju teóriu aplikoval v praxi, vyvinul Turing test: vyšetrovateľ si píše s dvomi osobami – jednou z nich je živý človek, druhou počítač – a pokúša sa určiť, kto je kto. Cieľom počítača je vystupovať ako človek. Pokiaľ by sa mu podarilo vyšetrovateľa zmiasť aspoň na tretinu času v priebehu 5-minútovej konverzácie, prešiel by Turingovým testom. V roku 2014 sa na webe BBC objavila správa, že program „Eugene Goostman“ (imaginárny 13-ročný ukrajinský chlapec) testom prešiel. Mnohí experti však experiment spochybňujú.

Prečo v niektorých oblastiach umelá inteligencia víťazí nad ľudskou?

Procesmi evolúcie sa v mozgu rozvinuli tie schopnosti, ktoré sú dôležité pre prežitie. Jednou z najvýznamnejších je pripravenosť pružne reagovať na okolné prostredie. Schopnosť počítačov vykonávať nespočetné repetitívne operácie, či zhromažďovať miliardy štatistických dát, je pre prežitie človeka oproti iným funkciám nepodstatná, a tak sa u neho nerozvinula.

V ktorých oblastiach sa umelá inteligencia snaží priblížiť človeku?

Získavanie a spracovávanie informácií

Človek získava prostredníctvom zmyslových vnemov obrovské množstvo nových informácií. Už ako deti sa naučíme rozoznávať, čo vidíme na obrázku, čo počujeme. Sme schopní „dekódovať“ text písaný rukou. V tejto oblasti urobili i počítače veľký pokrok: v roku 2012 ukázal tím Googlu počítaču milióny obrázkov. Počítač sa analyzovaním obrovského množstva dát naučil objekty rozoznávať a kategorizovať. Facebook v roku 2014 prišiel s algoritmom DeepFace, ktorý dokáže rozoznať ľudskú tvár v 97% prípadov. Novšie generácie iPhonov majú Siri – inteligentnú osobnú asistentku, ktorá vie rozpoznávať hlas, vyhľadať informácie, ktoré potrebujete a riešiť množstvo ďalších úloh. Pre počítače je však zatiaľ ťažké určiť, čo zo záplavy informácií, ktoré vyhľadá, je dôležité a aké závery z toho vyplývajú (napr. písanie reportáží, výskum).

Riešenie neštrukturovaných problémov

Počítač rieši problémy pomocou schopností, ktoré do neho „vložia“ ľudskí programátori. To je možné, pokiaľ sú problémy jasne vymedzené a existujú určité pravidlá či postupy, ako ich riešiť. Ťažšie je to v prípade, ak sa jedná o problém nepredvídateľný. Schopnosť človeka riešiť problémy je rozvinutá i vďaka schopnosti využívať kontext. Ľudský mozog má, na rozdiel od počítača, autobiografickú pamäť, ktorá obsahuje naše poznatky, vzťahy, spomienky a zážitky. Tie nám umožňujú „domyslieť si“ zmysel v nejednoznačných situáciach. Pokiaľ si napríklad prečítame vetu s mnohovýznamovým slovom, podľa kontextu si dokážeme odvodiť správny význam slova. U počítačov je táto schopnosť vo vývoji.

Nerutinná manuálna práca, pohyb v priestore

Vykonávanie komplexných úloh v 3-D priestore (upratovanie, varenie, riadenie auta, až po robenie manikúry) vyžaduje súhru viacerých mozgových centier. Tieto úlohy, ktoré sa človek naučí pomerne jednoducho, sú stále pre stroje veľkou výzvou. Napr. robot v preplnenom supermarkete sa nedokáže nakupujúcim vyhýbať dostatočne rýchlo. Zdá sa, že roboty ešte nejaký čas nebudú konkurovať ľudským futbalovým hráčom. Čo sa však týka riadenia, Google neustále robí pokroky vo vývoji samoriadiaceho auta.

„Ľudskosť“

Byť vrelý, empatický, rozosmiať druhých je niečo, čo ľudia stále robia lepšie ako roboty. Naša ľudskosť je daná tým, že máme emócie a potreby. Dnes už existujú stroje, ktoré dokážu emócie podľa postavenia svalov v tvári dekódovať a tiež ich vyjadrovať, je to však iba mechanizmus. Ďalšími aspektmi ľudskosti sú intuícia, kreativita, sedliacky rozum, starostlivosť o druhých, empatia. Otázkou je, či môžu byť roboty „ľudské“, kým nemajú vedomie, a tak i pocity a potreby.

Vedomie

Fenomén vedomia je stále nezodpovedanou otázkou nielen u robotov, ale i u človeka. Niektorí vedci si myslia, že základom pre vedomie je „mentálny život“. Aby robot mohol viesť mentálny život, musel by byť schopný pracovať so zmyslovými vnemami (napr. predstava psa) aj v ich neprítomnosti. Vedomie je asi najväčšou výzvou umelej inteligencie.

Americký filozof John Searle vysvetľuje, že počítače pracujú so symbolmi, ale nerozumejú ich významu. Pokiaľ by niekto chcel komunikovať s počítačom po čínsky, predloží mu čínske znaky, počítač ich vo svojom programe spracuje a odpovie opäť v čínskych znakoch. Táto osoba by si mohla myslieť, že počítač je mysliaca bytosť. V skutočnosti ale iba pracuje so znakmi spôsobom, ktorý ho niekto naučil. Vôbec netuší, čo je obsahom konverzácie. Kým teda počítač neporozumie operáciam, ktoré vykonáva, nemôže sa porovnávať s človekom.

Vývoju nových technológií v oblasti umelej inteligencie sa intenzívne venujú firmy ako Google, Facebook, Amazon či Baidu. Mnoho ľudí má strach, že umelá inteligenica dospeje až k tomu, že stroje budú samostatne myslieť a konať a ovládnu ľudstvo. Zatiaľ sa však javí ako opodstatnenejšia obava, že nás inteligentné stroje nahradia i na našich kvalifikovaných pracovných pozíciach. Záujemcom o hlbšie porozumenie problematike odporúčam prečítať si odkazy uvedené nižšie.

Zdroje:

http://www.economist.com/news/briefing/21650526-artificial-intelligence-scares-peopleexcessively-so-rise-machines http://www.ceskatelevize.cz/specialy/hydepark-civilizace/25.5.2013/ https://www.ted.com/talks/john_searle_our_shared_condition_consciousness