Články

Cesta k psychickej odolnosti

21. júna 2016

Ako sa ľudia vyrovnávajú s ťažkými udalosťami, ktoré menia ich životy? Smrť blízkej osoby, strata práce, zdravotné problémy či traumatické udalosti: mnohí ľudia za takých okolností reagujú silnými emóciami a pocitom neistoty. Napriek tomu sa vo všeobecnosti dokážeme prispôsobiť životným zmenám a stresujúcim podmienkam. Umožňuje nám to psychická odolnosť (odborne reziliencia), ktorá je protipólom zraniteľnosti. Psychická odolnosť nie je vlastnosť, ktorú niekto má, alebo nemá – sú to skôr myšlienky a činy, ktoré sa môže naučiť ktokoľvek.

Čo vytvára psychickú odolnosť

Mnohé štúdie ukazujú, že základným stavebným kameňom odolnosti sú podporujúce vzťahy v rodine i mimo nej. Láskavé vzťahy pri strete s nepriaznivou udalosťou fungujú ako nárazník – dokážu človeka povzbudiť a uistiť. K odolnosti prispievajú i iné faktory, napr. schopnosť plánovať a riešiť problémy, pozitívny sebeobraz a dôvera vo vlastné schopnosti, komunikačné zručnosti, či zvládanie silných emócií a impulzov. To všetko je možné budovať a rozvíjať, napríklad pomocou nasledujúcich krokov. Rôzni ľudia však využívajú rozličné stratégie.

1) Venujte pozornosť ľuďom

Dobré vzťahy s blízkou rodinou, priateľmi a okolím sú dôležité. Prijímanie pomoci a podpory od tých, ktorým na vás záleží a ktorí vás vypočujú, posilňuje odolnosť. Na druhú stranu poskytovanie pomoci, aktivita v komunite či dobrovoľníckych skupinách tiež prospieva zdraviu a spokojnosti pomáhajúceho.

2) Pokúste sa kontrolovať to, čo môžete

Vyhnite sa pohľadu na životné krízy ako na nezdolateľné problémy. Nemôžete zmeniť fakt, že sa stresujúca udalosť stala, môžete však ovplyvniť, ako si situáciu vyložíte a ako na ňu zareagujete. Skúste si predstaviť, ako sa okolnosti zmenia o pár mesiacov. Všimnite si akýchkoľvek malých spôsobov, ktoré vám pomôžu cítiť sa o trochu lepšie vo vyrovnávaní sa so silným stresom.

3) Prijmite zmenu ako súčasť života

Nové okolnosti niekedy vyžadujú, aby sme zmenili spôsob života, ciele či hodnoty. Prijatie okolností, ktoré nemožno zmeniť vám môže pomôcť sústrediť sa na tie, ktoré sa zmeniť dajú.

4) Naplánujte si realistické ciele

Robte pravidelne i malé veci, ktoré vám umožnia priblížiť sa k vašim cieľom. Namiesto sústredenia na výzvy, ktoré sa zdajú nedosiahnuteľné sa môžete opýtať: „Čo je jedna vec, ktorú môžem urobiť dnes a pomôže mi posunúť sa smerom, kam chcem ísť?“

5) Rozhodujte sa a konajte

V stresujúcich situáciách máme niekedy tendenciu „zamrznúť“, teda čakať, kým sa problém vyrieši sám, či jednoducho zmizne. Skúste robiť rozhodnutia a aktívne vyvíjať kroky – pomôže vám to odpútať sa rýchlejšie od nepríjemného životného obdobia.

6) Hľadajte možnosti, ako sa naučiť niečo nové o sebe

Pri vyrovnávaní sa so stratou či ohrozením môže v sebe človek často objaviť nové stránky, priority a rozvinúť sa niekam ďalej. Mnohí ľudia, ktorí zažili nejakú tragédiu majú dnes lepšie vzťahy, cítia sa silnejší, hodnotnejší a vďačnejší za svoj život.

7) Verte svojim schopnostiam

Pozitívne videnie seba, dôvera vo vlastnú intuíciu a schopnosť riešiť problémy pomáha budovať odolnosť. Naopak pocity bezmocnosti, odovzdanosti či sebeľútosti sú skôr rizikom, že nepríjemnú situáciu budeme riešiť dlho.

8) Udržte si odstup

Aj keď čelíte bolestivým udalostiam, skúste sa na situáciu pozerať v širšom kontexte a udržať si dlhodobú perspektívu.

9) Zachovajte si nádej

Optimizmus pomáha v očakávaní, že v budúcnosti sa stanú i dobré veci. Skúste si predstavovať to, čo chcete, namiesto obáv, strachov a pochybností.

10) Starajte sa o seba

Venujte pozornosť vašim potrebám a pocitom. Plánujte si aktivity, ktoré máte radi a pri ktorých si odpočiniete. Skúste pravidelne cvičiť. Starostlivosť o svoje telo i psychickú pohodu pomáha čeliť stresorom. Keď sa naopak človek dlhodobo preťažuje a zanedbáva, bude v prípade nepriaznivej udalosti veľmi zraniteľný.

Niektorí ľudia používajú i iné metódy budovania odolnosti: napríklad si zapisujú najhlbšie myšlienky a pocity súvisiace s traumatickou udalosťou, praktikujú meditácie a rôzne spirituálne cvičenia, chodia do kostola. Kľúčom je nájsť stratégie, ktoré pomôžu posilniť psychickú odolnosť a tak čeliť nepriazni osudu práve vám. Pomôckou môže byť i uvedomenie, čo vám pomohlo zvládnuť stresujúcu situáciu naposledy.

Niektoré životné udalosti sú natoľko intenzívne, že vás absolútne vyradia z bežného fungovania. Je preto dôležité zdôrazniť, že je normálne zareagovať na nenormálnu situáciu nenormálne. Znakom psychickej odolnosti a sily je tiež pripustenie, že nemám dosť síl krízu zvládnuť a vyhľadať pomoc okolia či odborníkov. Pokiaľ si predstavíte život ako splavovanie divokej rieky, je normálne, že okrem kľudných vôd vás čakajú aj peruje, podvodné prúdy a krokodíly. Čím silnejší je ale váš čln, tým skôr dokážete nástrahám vyviaznuť.

Zdroj:

  prečítané 6299×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Alexithymia – keď človek nehovorí jazykom emócií

Alexithymia (z gréčtiny a- lexi- thymia, čiže žiadne slová pre pocity) je vlastnosť, ktorú má v miernej, strednej alebo silnej podobe asi 8% mužov a 2% žien (Blanchard, Arena & Pullmeyer, 1981). Prejavuje sa ťažkosťami v rozoznávaní a vyjadrovaní jednotlivých emócií. Podľa Bermonda (2007) má alexithymia dve dimenzie: kognitívnu, na ktorej človek bojuje s určovaním, porozumením a pomenovaním pocitov („mysliaca“ časť emočného prežitku) a afektívnu, ktorá zahŕňa ťažkosti s reagovaním, vyjadrovaním, cítením a predstavovaním („prežitková“ časť emočného prežitku). Medzi ďalšie príznaky alexithymie patria:

Znížené porozumenie tomu, ako pocity vznikajú Ťažkosti v čítaní výrazov tváre a neverbálnej komunikácie Obmedzená predstavivosť Vysoká citlivosť na telesné prežitky Odosobnené vzťahy s druhými

Alexithymia nie je považovaná za poruchu samu o sebe, je však často spojená s rôznymi psychickými poruchami, od autizmu, depresie, schizofrénie, až po poruchy príjmu potravy a závislosti. Naproti chudobnosti emočného sveta mávajú ľudia s alexithymiou bohaté prežitky v svojom tele. Chýbajúce emócie môžu proces psychoterapie robiť ťažším. Tu sú dva príklady pacientov, u ktorých lekár či terapeut pozoroval alexithymiu (Lumley, Neely & Burger, 2007):

Pán A., 50-ročný obézny muž s hypertenziou, dostal v čakárni u obvodného lekára netypický panický záchvat. Zdalo sa mu, že sa steny naokolo uzatvárajú a hlasy sa menia na bzukot. Psychoterapeutovi tvrdí, že pri tom necítil strach ani obavy, nemal žiadne obrazy spojené s udalosťou a ani netušil, čo záchvat spustilo. Pán A je vysokoškolsky vzdelaný, ženatý, no má iba málo blízkych priateľov, je orientovaný na detaily a ťažko si predstavuje svet z perspektívy druhých ľudí. Okrem miernej podráždenosti vyjadruje veľmi málo emócií a do svojho psychického života má minimálny náhľad. Ako spúšťače svojich stavov vidí skôr vonkajšie okolnosti (počasie, práca, manželka, strava atď.) než vnútorné zážitky. V psychoterapii si starostlivo robí zápisky, no rozpravy o pocitoch mu prídu vzdialené a nudné.

Pani B, 45-ročná žena, prišla k lekárovi pre chronickú bolesť, fibromyalgiu, a ďalšie zdravotné problémy vrátane depresie. Počas psychoterapie sa odkrývajú rôzne emočné témy (napr. tvrdé tresty v detstve) a na tvári pani B sú vidieť silné pocity – predovšetkým smútok, hanba a strach – ale nedokáže pomenovať svoje emócie a priradiť ich k  spomienkam a zážitkom. Obzvlášť ťažko identifikuje hnev. Keď jej negatívne emócie naberú na sile, typicky presmeruje pozornosť na telo a hovorí iba o telesnej bolesti bez zmienky o tej psychickej. Zaujímavé však je, že pani B sa rada venuje pocitom druhých a dokáže ich dobre rozpoznávať. I to v terapii pomôže k tomu, že sa pani B priblíži svojmu vnútornému svetu a naučí sa vyjadrovať hnev, a tým i zmierni chronické bolesti a dysfunkcie.

Pokiaľ ste v popise alexithymie našli niekoho blízkeho, uvedomte si, že nepochopené signály, chladné reakcie, či nedostatky vo vyjadrovaní pozitívnych emócií majú neurobiologický a psychologický pôvod. V komunikácií skúste vysvetľovať vaše potreby priamo: „Som dnes unavená, nechce sa mi variť. Poďme dnes na večeru von.“ Alebo im pomôžte označiť pocity: „Vyzeráš nahnevane. Trápi ťa niečo?“ či pomenovať možné stresory, ktoré víria pod povrchom: „Blížia sa maturity, máš z toho strach?“. Uvedomenie, že váš blízky nemusí vnímať emócie rovnako, ako vy, je užitočné pri riešení konfliktov a nedorozumení.

Hoci koncept alexithymie pomenoval psychoterapeut Peter Sifneos už v roku 1973, stále nie je jasné, ako vzniká. Jedná sa o stabilný rys osobnosti? Alebo “odrezanie” od emócií v dôsledku minulých traumatických zážitkov? Je alexithymia dedičná a dá sa ovplyvniť výchovou? A je protikladom alexithymie emočná inteligencia? Niektoré výskumy naznačujú sa, že schopnosť uvedomovať si a rozumieť pocitom sa dá rozvíjať. Tu je pár príkladov, ako na to:

Písanie denníka: vyjadrovanie sa písaním môže byť dobrým tréningom schopnosti uvedomovať si emócie (Paes, Velasco & Gonzalez, 1999). Všeobecne sa odporúča písať denník každý deň. Dôležité je skúsiť zahrnúť viac, ako vecný popis udalostí dňa, napríklad pozorovania o tom, čo sa deje vo mne a v mojom okolí. Čítanie poviedok a románov: Práve tu nájdete bohaté popisy myšlienok, pocitov a zážitkov. Vďaka nim sa môžete naučiť vyjadrovať emócie rôznymi jazykovými formuláciami a lepšie porozumieť myšlienkovým pochodom druhých ľudí (Kidd & Castano, 2013). Umelecké aktivity: divadlo, tanec, maľovanie či terapia zameraná na prácu s telom podľa výskumu (Levy, 1995) pomáhajú ľuďom s alexithymiou rozpoznávať pocity a “vyťahovať ich na povrch”. Psychoterapia: niektoré druhy psychoterapie (napr. kognitívne-behaviorálna terapia zameraná na všímavosť) vás naučia, ako byť vnímavejší k svojim emočným stavom a ako identifikovať emócie druhých (Kennedy & Franklin, 2012). Skupinová psychoterapia zase pomocou interakcií s druhými prehlbuje schopnosť emočného kontaktu s druhými (Beresnevaite, 2000). Relaxačné techniky a hypnóza: Zatiaľ čo väčšina psychoterapií používa rozprávanie ako cestu k zmierneniu alexithymických príznakov, hypnóza a relaxácia používajú cestu riadenej imaginácie a mentalizácie na zvýšenie emočného porozumenia (Gay, Hanit & Luminet, 2008). V jednoduchšej podobe sa stačí venovať akýmkoľvek aktivitám na rozvoj fantázie a predstavivosti.

Zdroje:

Beresnevaite, M.(2000). Exploring the benefits of group psychotherapy in reducing alexithymia in coronary heart disease patients: A preliminary study. Psychotherapy & Psychosomatics, 69:117-122. Bermond, B. et. al. (2007). A cognitive and an affective dimension of alexithymia in six languages and seven populations. Cognition and Emotion, 21: 1125-1136. Blanchard, E.B ; Arena, J.G. & Pallmeyer, T.P. (1981). Psychosomatic properties of a scale to measure alexithymia. Psychotherapy and Psychosomatics, 35, 64-71. Gay, M.C.; Hanin, D. & Luminet, O.(2008). Hypnotic imagery intervention in reducing alexithymia. Contemporary Hypnosis, 25: 1-13. Kennedy, M. & Franklin, J. (2002). Skill based treatment for alexithymia: An exploratory case series. Behavior Change, 19(3):158-171. Kidd, D. C. & Castano, E. (2013). Reading literary fiction improves theory of mind. Science, 342, 377-380. Levy, F. (1995). Dance and other expressive therapies. When words are not enough. New York: Routledge. Lumley, M. A., Neely, L. C., Burger, A. J. (2007). The assessment of alexithymia in medical settings: implications for understanding and treating health problems. Journal of Personality Assessment, 89 (3), 230- 246. Paez, D.; Velasco, C. & Gonzalez J.L. (1999). Expressive writing and the role of alexithymia as a dispositional deficit in self-disclosure and psychological health. Journal of Personality & Social Psychology, 77:630-641. https://blogs.scientificamerican.com/mind-guest-blog/the-emotional-blindness-of-alexithymia

Neuromarketing, alebo keď tvorcovia reklám vidia do nášho mozgu

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že sa pri reklamách v priebehu filmu nie a nie odtrhnúť od obrazovky? Veď je to čas, ktorý by sme mali využiť na otvorenie ďalších zemiakových lupienkov alebo skok na toaletu. Namiesto toho sme prilepený na gauči a kocháme jeden spot za druhým. Tú sa smejeme, za okamih zasnením zvážnieme, potom nás prepadne nepredvídateľná chuť na čiernu bublinkovú limonádu. Možno si hovoríte, že to nie je váš prípad, ale ruku na srdce - nestalo sa vám to aspoň párkrát v živote?

Pútavosť reklám všetkého druhu neviazne až tak v talentovaných tvorcoch. Oveľa väčšiu zásluhu na tom má technika, ktorej sa hovorí neuromarketing. Princíp je to veľmi jednoduchý - za pomoci elektrických prístrojov snímame všemožné fyziologické prejavy spojené so sledovaním nejakého podnetu. Na základe ich rozborov potom posúdime, akú má prezentovaný materiál (napríklad reklama) účinnosť a kde sú jej slabiny.

Prvá zmienka o spojení neurológie a marketingu padla začiatkom 21. storočia. Nešlo ale o nič iné, než využitie dlho známych nástrojov pre nové účely. A o ktoré nástroje vlastne ide?

Čím sa meria v neuromarketingu

Medzi najpoužívanejšie nástroje neuromarketingu patria takzvané neinvazívne metódy, teda také, ktoré nezasahujú do organizmu - elektroencefalograf (EEG) a magnetická rezonancia (fMRI). EEG sleduje elektrické vzruchy mozgu a dokáže zistiť mieru pokoja a rozčúlenia. Výhoda EEG tkvie v okamžitom rozpoznaniu stavu mysle, rádovo v milisekundách. Magnetická rezonancia zase dokáže presne lokalizovať mozgové oblasti, ktoré sa pri pohľade na vystavený podnet aktivujú. Nielen na povrchu mozgu, ale aj v jeho centre.

Ďalšou technikou je takzvaný Eyetracker Malá krabička, ktorá stojí pri monitore a sleduje pohyb očí. Z výsledkov môžeme usúdiť, či si človek vôbec všimne toho dôležitého a koľko tomu venuje pozornosti. A čo upúta ľudské oko najlepšie? Tváre (predovšetkým ženské) a zvieratá.

Osvedčenou metódou je tiež vyhodnocovanie mimiky tváre. Prístroje dokážu až pozoruhodne vyhodnotiť aj tie najmenšie zmeny - vrátane tých vôľou neovládateľných. Takto sa zisťujú emócie, ako je radosť, prekvapenie, znechutenie, alebo napríklad strach.

Pre naozaj dôkladný (a nákladný) výskum reakcií sa meria tiež srdcový rytmus, dýchanie alebo kožná galvanická reakcia (zmeny vo vodivosti kože, ktoré nastávajú pri emočných výkyvoch).

Kde sa techniky používajú

Najrozšírenejšou oblasťou, ktorá neuromarketing využíva, je reklama. Jej cieľom je totiž za veľmi krátky čas zaujať pozorovateľa a prinútiť ho ku kúpe produktu. A to je čím ďalej ťažšia úloha. Preto sa tvorcom televíznych spotov a billboardov oplatí zainvestovať veľké sumy do účinnej reklamy. Ľahko potom zistia, na čom lipne naše oko najdlhšie, ako sa na prezentáciu tvárime alebo aké farby či slogany nás zaujmú najviac.

Asi najznámejším príkladom využitia neuromarketingu v reklame je prípad Coca-Cola verzus Pepsi. Keď skúmané osoby píly z označených téglikov, ich mozgová aktivita naznačovala, že im viac chutí Coca-Cola. Akonáhle ale píly z neoznačených téglikov, zrazu ich mozog uprednostňoval Pepsi. Od tohto výskumu ubehlo už niekoľko desiatok rokov a stále sa potvrdzuje, že budovanie značky (tzv. Branding) je nesmierne silným konkurenčným nástrojom.

Zaujímavý výsledok priniesol neuromarketingový rozbor produktových cien. Starý dobrý Báťovský trik s cenami 99,90 € asi nikoho neprekvapí. Vedci šli ale ešte ďalej. Zisťovali reakciu mozgu na dve rôzne ceny: 100 $ a 99.11 $. Prvý z nich je ľahšie spracovateľná, zoberie menej energie a pôsobí na naše emócie. Cena 99.11 $ pôsobí naopak na našu racionálnu stránku a musíme vynaložiť oveľa väčšie úsilie na jej pochopenie. Ak ideme do obchodu s cieľom kúpiť si niečo pekné na seba, pozeráme skôr na emocionálne cielenú cenu (teda celé číslo). Ak kupujeme nový pracovný notebook, zapájame zase racionálne obvody mozgu a majú na nás nezaokrúhlené ceny oveľa väčší vplyv.

Na svoje si neuromarketing príde aj v hudobnom odvetví. Napríklad neurovedec Gregory Berns z atlantskej univerzity zistil, že je možné určiť, ktorý song bude vládnuť hudobným rebríčkom. Skúmané osoby mali za úlohu vypočuť si zatiaľ neznáme piesne a pri tom im bola magnetickou rezonanciou snímaná aktivita mozgu. Následne vypovedali, či očakávajú budúci úspech jednotlivých piesní v hitparádach. A výsledky? Úspešnosť dokázalo celkom presne predpovedať jedno malé miesto v mozgu, tzv. Nucleus accumbens. Ak sa pri počúvaní aktivovalo, čakala pieseň žiarivá budúcnosť. Čo sa týka slovných hodnotení jednotlivých songov, tá sa s budúcim úspechom piesní prekvapivo vôbec nezhodovali.

Neuromarketing využíva čoraz viac odvetví - film, potravinárstvo alebo dokonca architektúra. Možno ho skrátka využiť všade, kde sa nájde dostatočný rozpočet na financovanie týchto nákladných techník.

S veľkým nadšením z praktickosti neuromarketingu však vzniká tiež otázka, nakoľko je táto technika etická. Mnohí totiž upozorňujú, že tieto triky s ľudskými emóciami a rozhodovaním môžu účinne zasahovať do nášho podvedomia a lepšie ovládať našu vôľu. Niektorí uvažujú aj v širšom kontexte a kladú si otázku - nemôže byť neuromarketing zneužiteľný napríklad na politickú propagandu? Neuromarketingoví špecialisti sa ale celkom logicky bránia tým, že ich snahou je iba zefektívniť prenos informácie zákazníkovi a tým zabrániť zbytočnému vyhadzovaniu peňazí do neúčinnej reklamy. Nakoniec, každá minca má dve strany.

Zdroj:

link.springer.com/article/10.1007/s12115-010-9408-1

Čo bezpečne prezradí klamára alebo Pinokiov efekt

Kang Lee z univerzity v Toronte študuje fenomén klamstva u detí už dve desaťročia. V spoločnosti podľa neho panujú tri silné presvedčenia o detských klamstvách. Po prvé, deti sú zlými klamári a pre dospelých nie je problém lož odhaliť. Po druhé, deti začínajú klamať až po nástupe do školy. Po tretie, ak dieťa klame už vo veľmi útlom veku, svedčí to o vade jeho charakteru a s veľkou pravdepodobnosťou z neho vyrastie patologický klamár. Tieto presvedčenia sú však mylné, ako ukazujú dve dekády Leeových výskumov.

Experiment s kartami

So svojím tímom totiž prišiel na niekoľko zaujímavých poznatkov. Usporiadali jednoduchý experiment: s každým dieťaťom hrali hru na hádanie kariet. Za uhádnutie karty bola prisľúbená odmena. V určitý moment si experimentátor musel náhle odskočiť a dieťa za jeho neprítomnosti za žiadnu cenu nemalo kartu obrátiť. Tipnite si, koľko z nich sa na kartu pozrelo? Vo chvíli, keď za sebou experimentátor zavrel dvere, podvádzalo 90% detí. Netušili však, že ich sledujú skryté kamery.

Keď sa výskumník vrátil, časť detí o podvode klamala a časť z nich sa priznala. Zaujímavé je, že s vekom sa pomer klamárov a poctivcov mení. Kým dvojročné deti klamali v 30% a priznali sa v 70%, starší už na tom neboli tak dobre. Trojročné deti zodpovedali z polovice klamlivo, z polovice pravdivo a štvorročnej klamali dokonca v 80%!

Spoznáme klamára?

Ak dospelí ľudia veria svoje schopnosti detskú lož odhaliť, ponúka výskum ďalší prekvapivý výsledok. Pri prehraní stoviek detských zaklamaní aj priznaní si v tipovaní neviedli dobre študenti, sociálni pracovníci ani strážcovia zákona. Tí pritom s klamstvom prichádzajú do styku denne. Čo je však pozoruhodnejšie zistenie - klamstva detí nespoznajú väčšinou ani vlastní rodičia.

Dve ingrediencie klamstiev

Tím výskumníkov sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektoré deti klamú viac a iné menej. Prišli s teóriou, že k naozaj dobrým klamstvám sú potrebné dve zručnosti. Tou prvou je znalosť teórie mysle, inými slovami schopnosť čítať myseľ toho druhého - vedieť, že nevie niečo, čo viem ja. S touto schopnosťou sa nerodíme, ale osvojujeme si ju medzi druhým a tretím rokom. A ako je vidieť, v praxi ju použijeme hneď, ako to len ide.

Druhou zručnosťou, ktorá je pri klamstve potrebná, je sebaovládanie. Nie je totiž tak ľahké tváriť sa inak, než ako sa cítime. U klamstiev to platí dvojnásobne. Väčšina ľudí zažíva pri tomto akte veľa negatívnych emócií, napríklad vinu, strach či hanblivosť. Skryť tieto emócie teda vyžaduje veľkú dávku sebaovládania, predovšetkým v koordinácii drobných mimických svalov tváre.

Ako sa sníma lož

Zďaleka nie všetko dianie možno však v našom tvári dobre skryť. Napríklad nezadržateľne sa vynárajúca rumenec na našich tvárach. Môže za to autonómny nervový systém, ktorý napriek našej snahe zachovať si "chladnú hlavu" privádza do tváre väčšie množstvo krvi.

A práve na to sa zameral Leeov výskumný kolektív. Kamerou snímali tváre ľudí, ktorí klamali, alebo hovorili pravdu. Zistili pri tom, že okrem pohybov tváre, potenia, zvýšenej teploty a frekvencie srdcového tepu sa výrazne zmenil ešte jeden detail v tvári klamárov. Začal sa im červenať nos. Preto sa tím rozhodol tento efekt nazvať Pinokiov.

Väčšina zmien v prekrveniu tváre pri prežívaní emócií nie je ale viditeľná voľným okom. Špeciálne upravenou kamerou je však možné zachytiť aj tie najmenšie zmeny, ktoré sa v našej koži odohrávajú. Ako Kang Lee zdôrazňuje, určovanie emócií iba za pomoci kamerového snímania je síce na začiatku svojej existencie, ale nesie v sebe veľký potenciál. Mohli by sme tak skoro mať možnosť zistiť, čo prežíva človek sediaci na druhom konci videochate alebo napríklad prekuknúť pravé úmysly politikov v televíznych debatách.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks/kang_lee_can_you_really_tell_if_a_kid_is_lying https://www.researchgate.net/publication/282569498_Theory-of-Mind_Training_Causes_Honest_Young_Children_to_Lie onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/cdep.12023/abstract

Ako rozdielny je mužský a ženský mozog?

Knihou z roku 1992 Muži sú z Marsu, ženy z Venuše si autor John Graz vyslúžil veľa kritiky. Spoločnosti vadil predovšetkým dôraz na rodové stereotypy, ktorými autor vo svojej publikácii ani trochu nešetril. Zásadnou otázkou však zostáva: existujú nejaké rozdiely medzi mužským a ženským mozgom? A ak áno, ovplyvňujú správanie a životy ľudí?

Mnoho vedcov potvrdzuje, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami (Jantz, 2014, Kattenburg, 2016). Štúdie ukazujú, že muži majú zvyčajne väčšiu ľavú časť hipokampe, čo je oblasť spojená s pamäťou. Ďalšia rozdielnosť je tzv. Corpus callosum - štruktúra, ktorá spája ľavú a pravú hemisféru a zaisťuje ich komunikáciu. Bolo zistené, že je silnejší naopak u žien.

Štúdie potvrdzujú zaužívané klišé…

Z mnohých štúdií vyplýva, že mužské mozgy obsahujú viac sivej hmoty a ženské naopak viac hmoty bielej. Sivá hmota sa podieľa na spracovaní informácií a biela hmota "schvaľuje" komunikáciu medzi sivou hmotou a inými časťami tela. Bolo tiež zistené, že ženy dosahujú lepšie výsledky v jazykových a komunikačných zručnostiach, zatiaľ čo muži dosahujú lepšie výsledky pri používaní svojich priestorových schopností a navigáciu. Mozgy oboch pohlaví síce vylučujú rovnaké neurotransmitery, ale v rôznych množstvách. To môže čiastočne vysvetliť rozdiely v správaní medzi oboma pohlaviami. Napríklad, muži sa zdajú byť viac agresívny a impulzívny, ženy naopak empatickejšie a citlivejšie.

… ale nebude to také horúce

Avšak stále viac štúdií potvrdzuje, že je takmer nemožné nájsť čisto mužsky alebo žensky štruktúrovaný mozog (Kattenburg, 2016; Wheeling 2015). K takémuto výsledku dospela napríklad behaviorálna neurologička Daphna Joel, ktorá skúmala mozog pomocou magnetickej rezonancie (MRI). Dospela k záveru, že drvivá väčšina mozgu vykazovala kombináciu mužských a ženských dominantných prvkov. To dokazuje, že funkčnosť mužského a ženského mozgu sa z časti prekrýva.

Neurovedkyňa Margaret McCarthy následne poznamenala, že táto štúdia poskytuje prvý dôkaz o tom, že nemôžeme hovoriť o čisto ženskom a mužskom mozgu. To samozrejme neznamená úplné zamietnutie skutočnosti, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami. Tieto rozdiely však nie sú u každého jedinca konzistentné.

Ak vezmeme do úvahy všetky faktory životného prostredia, ktoré môžu potenciálne ovplyvniť správanie ľudí a ich životy, môžeme získať jasnejší obraz o rozdieloch v správaní medzi mužmi a ženami. Pokročilé znalosti o rozdieloch medzi pohlaviami by mohli obohatiť napríklad výchovnú a vzdelávaciu sféru a mohli by tak poskytnúť podporu pre deti od útleho veku.