Články

Ako odhaliť klamára? ...a dá sa to vôbec?

20. apríla 2015
Ako odhaliť klamára?

Odhady vedcov hovoria, že väčšina z nás každý deň zaklame desať až stokrát! Od nevinných malých lží (tzv. white lies – biele lži), ako keď odpovedáme na otázku „Ako sa máš?“ občasným neúprimným „Výborne“, až po zásadné komplikované klamstvá, ktorými sa snažíme zastrieť skutočnosť, či dokonca oklamať samých seba.

Už mnohokrát sa písalo o tom, ako odhaliť klamára, väčšina takýchto „návodov“ však nebola postavená na výskumných základoch. To sa zmenilo výskumom doktora Paula Ekmana, ktorý zasvätil svoj život skúmaniu emócií, odlišností vo výrazoch v tvári pri prežívaní emócií naprieč rôznymi kultúrami a v neposlednom rade odhaľovaniu fundamentálnych znakov klamstva v tvári.

Jeho výskum nadviazal na evolučného biológa Charlesa Darwina, ktorý tvrdil, že výrazy emócií sú univerzálne naprieč kultúrami. Ekman vycestoval do Papua Novej Guinei, kde životom medzi domorodcami zisťoval práve túto univerzálnosť (Ekman, 2003). Na základe svojich zistení a porovnávaniami rôznych kultúr zostavil zoznam základných emócií, teda strach, hnev, radosť, znechutenie, smútok a prekvapenie. Tieto základné emócie sú rovnakým spôsobom detekovateľné v tvárach ľudí celého sveta. Ekmam nielen definoval svalové skupiny, ktorý sprevádzajú každý z výrazov, popísal tiež takzvané mikrovýrazy, ktoré predstavujú charakteristickú, nevedomú aktivitu svalov na tvári, ktorá prezrádza skutočne prežívané emócie a len veľmi málo ľudí sa dokáže naučiť túto svalovú aktivitu ovládať (Ekman, 1992).

Práve spomínané mikrovýrazy považuje Ekman za spoľahlivý zdroj informácií o klamstve, či pravde. Ak vieme, čo máme vo výraze tváre hľadať, dokážeme spoľahlivo určiť, aké emócie náš oponent prežíva, a tak odhaliť, či to, čo nám hovorí je pravda, alebo lož.

Odhaliť mikrovýrazy a správe ich definovať a interpretovať nie je ľahké. Vyžaduje to roky tréningu, ktorý ale záujemcovia majú možnosť podstúpiť prostredníctvom Ekman Group, spoločnosti založenej Paulom Ekmanom. Ekman Group spolupracuje s FBI, CIA a rôznymi ďalšími agentúrami pri odhaľovaní lží a ponúka online tréning detekcie mikrovýrazov.

Z Ekmanovho výskumu vyplýva, že odhalenie klamára nie je vôbec tak jednoduché, ako nám často hovoria populárne vedecké články. Nestačí obyčajná všímavosť, potrebujeme k tomu dlhodobý tréning. Hoci nie všetci odborníci sú zástancami mikrovýrazov ako spoľahlivého nástroja odhaľovania klamstva, je na mieste na záver povedať, že je to zatiaľ jediná vedecky podložená a momentálne asi najspoľahlivejšia metóda k odhaľovaniu klamstiev.

Zdroje:

  prečítané 5273×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Lenka Krajčíková
Psycholožka, absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. Momentálně studuje PhD. obor Obecná psychologie na FF, kde se věnuje především zkoumání krátkodobé paměti a rozdílům v lidském vnímaní. Dále se věnuje popularizaci vědy v příspěvkové organizaci Moravian Science Centre Brno a výuce studentů psychologie na FF. Spolupracuje také s Kariérním centrem Masarykovy univerzity, kde se specializuje na kariérní poradenství a lektorství.

Podobné články

Verbálne zručnosti

preukazujú zručnosť človeka účelne narábať s jednotlivými písmenami, slovami, vzťahy medzi slovami a pojmami. Zahŕňajú porozumenie slovným oznámením, schopnosti pohotovo užívať znalosti jazykových pravidiel, slovnej zásoby, schopnosti rozumieť jazykovým významom a vzťahom, pochopeniu štruktúry a principiálnych zákonitosti a pravidiel jazyka ako celku. Nie je nutná znalosť pravopisnej formy.

" Rečník má vyčerpať tému, nie poslucháča. "

– Winston Churchil

Tréning verbálnych zručností vám pomôže lepšie využívať náš jazyk, lepšie s ním pracovať. Pomôže nám vhodnejšie zaobchádzať so slovami v bežnej konverzácii, lepšie porozumieť druhým, primeranejšie formulovať svoje myšlienky. Zlepšuje sa tvorba a zaobchádzanie s pojmami, zjemňuje sa cit pre vnútornú jazykovú a sémantickú logiku, gramatiku.

V rámci verbálnych schopností sa do hry dostáva tiež tréning krátkodobej a dlhodobej pamäti, priestorovej orientácie (napr. Vyhľadávanie slabík), pozornosť, rýchlosť a pojmovo-logické myslenie.

Úroveň verbálnych schopností má vplyv na širokú paletu oblasti nášho života. Počnúc medziľudskými vzťahmi (ako dobre dokážeme formulovať svoje oznámenia, ale aj pochopiť oznámenie druhých smerom k nám), výkonnostná oblasť (práca, formulovanie pracovných oznámení a ich efektivita), ďalej práca so všeobecnými pojmami a ich porozumenie, správny výklad, tým pádom aj rozšírenie nášho povedomia, al. informovateľnosti.

" Každé zbytočné slovo je zbytočné. "

– Jára Cimrman

Jazyk, poťažká ľudská reč je veľmi zložitá sústava znakov a signálov, a vzťahov medzi nimi, a je vlastne práve ľuďom. Je to vlastnosť charakteristická pre súčasný ľudský druh, a v dnešnej dobe sa bez nej nezaobídeme. Je teda dôležité ju vedieť vhodne používať a pracovať na efektivite našich oznámeniach, ale aj počúvaniu.

" Načúvajte ľuďom a oni vám povedia, kto sú. "

– John King

Pozornosť, change blindness

Pozornosť je jedna zo základných poznávacích schopností, ktoré ľudia (a nie len my, v živočíšnej ríši je schopnosť detekovať nebezpečenstvo otázkou života a smrti) využívajú pri orientácií vo svete. Pôvod má v poplachovej reakcii, ktorú vyvoláva neznámy podnet, a ktorá u živočíchov prebudí pud bojovať alebo utiecť na základe toho, ako veľmi nás podnet ohrozuje. Táto evolučná výhoda včas sa rozhodnúť, či naše okolie momentálne predstavuje hrozbu a utiecť, alebo naopak ponúka možnosť družiť sa či objaviť potravu, nás doviedla až na vrchol potravového reťazca.

Naša pozornosť operuje s obsahmi, ktoré vnímame zmyslami, do pozornosť sa dostávajú i naše spomienky, teda obsahy pamäte, emócie a city.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pozornosť je jedna z poznávacích (kognitívnych) funkcií, ktoré nie sú ničím takpovediac kontroverzné. V skutočnosti je ale výskum pozornosti zaujímavejší a obsiahlejší, ako sa zdá.

Vedci popísali fenomén, ktorý sa objavuje naprieč výskumnými skupinami, kde pri prezentácii dvoch takmer identických obrázkov líšiacich sa iba jedným, často podstatným detailom, ktoré sa na monitore účastníkovi výskumu objavujú vždy len na malú chvíľu (niekoľko milisekúnd) a sú pri prezentácii od seba oddelené obrázkom jednofarebným, ľudia nie sú schopní určiť, čo sa na obrázku mení. V ďalšom klasickom experimente výskumníci pustili účastníkom video, kde si dva tímy asi piatich ľudí hádzali basketbalovú loptu. Úlohou účastníkov bolo spočítať, koľkokrát si hráči loptu hodia. Po niekoľkých krátkych minútach sledovania videa prešla hracou plochou postava oblečená v kostýme gorily. Účastníci boli tak sústredení na počítanie hodov, že len veľmi malé percento z nich si gorilu skutočne všimlo aj napriek tomu, že sa nachádzala v strede hracej plochy a predstavovala pomerne veľký podnet zasahujúci do hry tímov. Tento fenomén sa nazýva slepota voči zmene (change blindness; Simons & Rensink, 2005).Takéto úlohy sú jednoducho dohľadateľné na internete i širokej verejnosti a je to zaujímavá forma, ako sa presvedčiť o tom, že naša pozornosť má limity, o ktorých sme doteraz netušili. Veľmi zaujímavé je tiež to, že ak bola účastníkom úloha popísaná, boli presvedčení o tom, že by si zmenu určite všimli. Evidentne máme na našu pozornosť veľké očakávania a predpokladáme, že je takmer bezchybná.

Fenomén slepoty voči zmene je vysvetľovaný rôzne, jedným z vysvetlení je, že naša zraková pozornosť je priťahovaná pohybom v zornom poli, ktorý indikuje zmenu. V spomínaných prípadoch teda pohyb zlyháva v pritiahnutí pozornosti k podnetu, hoci je tento podnet akokoľvek výrazný. Slepota voči zmene nám nebráni vo fungovaní v bežnom živote, no keď vás nabudúce kamarát či kolega nepozdraví na ulici, môže to byť tým, že ste v jeho zornom poli v tej chvíli predstavovali práve spomínanú „gorilu“.

Zdroj:

Simons, D. & Rensink, R.A. (2005). Change blindness: Past, present, and future. Trends in Cognitive Sciences, 9(1), 16-20

Keď mozog nefunguje správne: Časť prvá

V našich článkoch sa zvyčajne venujeme tréningu mozgu, ponúkame rady, ako svoj výkon v kognitívnych úlohách zvyšovať, čo je nakoniec i samotným zámerom projektu Mentem. No nasledujúcich niekoľko riadkov bude venovaných práve opačnému fenoménu, a to stavu, kedy mozog nepracuje tak, ako má.

Na úvod príbeh z histórie. V roku 1848 pracovník amerických železníc Phineas Gage utrpel vážnu nehodu. Lebkou mu po predčasnom výbuchu nálože preletela kovová tyč, ktorá zasiahla jeho čelný lalok. Gage zázrakom prežil. A nie len to. Bol schopný normálneho života, a hoci prišiel o jedno oko, nevykazoval nijaký úbytok inteligencie či kognitívnych schopností. Na prvý pohľad bol absolútne v poriadku, presne taký ako pred nehodou. Toto sa však rapídne zmenilo počas prvých mesiacov po prepustení z liečby. Gage nebol schopný udržať si prácu, jeho chovanie bolo drzé, nevhodné, často až extrémne nespoločenské. Neskôr sa pridali problémy s alkoholom, finančný bankrot spôsobený gamblerstvom. Zdá sa, akoby po tomto úraze Gage stratil schopnosť riadiť sa „zdravým rozumom“, schopnosť rozhodovať sa. Jeho príbuzní tvrdili, že ho nespoznávajú, že už to nie je ten istý človek. Americký neurovedec Antonio Damasio tvrdí, že Gageov prípad, ako aj mnohé podobné, ukazuje možnosť, že v prefrontálnom kortexe, ktorý mal Gage pri nehode zásadne poškodený, sa nachádza akýsi riadiaci mechanizmus, ktorý mám pomáha pri rozhodovaní.

Ďalšou zaujímavou skupinou prípadov sú pacienti s rozdeleným mozgom (split-brain patients). Hoci tento termín znie pomerne desivo, jedná sa o procedúru, ktorá je indikovaná pacientom so silnou epilepsiou. Kvalita života pacientov, ktorí majú epileptický záchvat niekoľkokrát denne, je tak nízka, že lekári v extrémnych prípadoch pristupujú práve k tejto technike. Keďže epileptický záchvat vzniká u týchto pacientov v jednom bode a následne sa šíri do celého mozgu, lekári pretnú pri operácii takzvané corpus callosum, čo je spleť nervových vlákien spájajúca ľavú a pravú hemisféru. Tým sa zabráni šíreniu záchvatov z jednej hemisféry do druhej, intenzita záchvatov sa podstatne znižuje a kvalita života pacientov rapídne zvyšuje. Táto procedúra je však občas spojená s bizarnými vedľajšími účinkami. Asi najzásadnejší z nich je takzvaný alien hand syndrome (syndróm odcudzenej ruky), kedy pacient po tomto zákroku stráca kontrolu nad jednou zo svojich rúk, čo v praxi znamená, že jedna ruka si robí absolútne čo „jej zíde na um“. Keď si pacient zapína košeľu, jeho „odcudzená“ ruka je znova gombík po gombíku rozopína. Zdokumentované sú i prípade, kedy bola táto „odcudzená“ ruka dokonca agresívna a odhliadnuc od vôle svojho majiteľa hádzala po okolí predmety. Hoci je takýto život ťažký, pacienti s rozdeleným mozgom i tak jednohlasne tvrdia, že je to život pestrejší a jednoduchší ako ten pred zákrokom.

Popisom prípadu Phineasa Gagea a pacientmi s rozdeleným mozgom končí prvá časť dvojdielneho seriálu o poruchách fungovania ľudského mozgu. V druhej časti tohto krátkeho seriálu o zvláštnostiach, ktoré môžu nastať ak náš mozog utrpí ujmu, sa pozrieme na poruchy reči (afázia) a na poruchy zrakovej percepcie. Ďalší diel teda nebude o nič menej zaujímavý ako ten, ktorý ste práve dočítali.

Keď mozog nefunguje správne: Časť druhá

V prvom diele miniseriálu o poruchách fungovania mozgu sme sa pozreli bližšie na mechanické poškodenie prefrontálneho kortexu, ktoré viedlo až k zmene osobnosti postihnutého a k neschopnosti racionálnych rozhodnutí. Tiež sme sa dozvedeli, ako sa lieči epilepsia a aké sú občasné bizarné následky takejto liečby. V druhom diele sa oboznámime s poruchou reči, afáziou, a pozrieme sa bližšie na jednotlivé druhy afázií. Ďalej tiež zistíme, akými ťažkosťami trpia pacienti s prozopagnóziou, poruchou zrakovej percepcie, kedy pacient nedokáže rozpoznávať ľudské tváre.

Prvú skupinu porúch teda tvoria poruchy reči, afázie. Tieto môžu vzniknúť po mŕtvici, odstránení nádoru či mechanickom poškodení mozgu v oblasti rečových centier. Afázia môže mať dvojaký priebeh. Na jednej strane máme afáziu plynulú, teda Wernickeho afáziu, pomenovanú práve podľa oblasti, spojenej s touto poruchou. Plynulá afázia jej neurológovia hovoria preto, že sa vyznačuje plynulou rečou bez významu. Pacient nemá problém produkovať slová a vety, no vety nedávajú zmysel, často sa objavujú neologizmy, teda nové slová, ktoré si pacient vymyslel. Tiež je pre pacienta problematické porozumieť reči druhých, identifikovať význam. Na druhej strane hovoríme o Brockovej afázii, opäť pomenovanej podľa oblasti v mozgu, Brockovho centra reči. Táto porucha je naopak neplynulá. Pacient produkuje slová veľmi ťažko, jeho reč znie, akoby si nemohol na jednotlivé slová spomenúť. Vety sú jednoduché, často sa vyjadruje len jednoslovne, no jeho vyjadrenia majú zmysel, slová sú zasadené do kontextu správne, nenastáva problém s porozumením reči.

Bezpochyby sa dá tvrdiť, že obe formy afázie sú pre pacienta i jeho okolie veľmi frustrujúce, no pri plynulej forme afázie je stratený význam, takže rozumná verbálna komunikácia s pacientom v podstate nie je možná.

Reč a celková schopnosť verbálnej komunikácie je určite jednou z oblastí ľudského života, ktorá sa dá len ťažko kompenzovať. Poruchy zrakovej percepcie, ktoré majú svoj pôvod v mozgu, ako prozopagnózia, môžu však prinášať komplikácie, ktoré si zdravý človek dokáže predstaviť len s veľkými ťažkosťami. Pacienti s takzvanou prozopagnóziou nie sú schopní rozpoznávať ľudské tváre. Dokážu ohodnotiť, že ide o tvár podľa jej častí, ale nevedia identifikovať jej majiteľa. Dokonca pri pohľade do zrkadla nevedia, že sa vlastne pozerajú na seba. Fenoménom prozopagnózie sa zaoberal aj Oliver Sacks vo svojej populárno-vedeckej knihe „Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom“. Táto zábavná kniha formou krátkych esejí popisuje rôzne poruchy a diagnózy, s ktorými sa autor stretol počas svojej neurologickej praxe.

V tomto diele série o poruchách mozgu sme sa oboznámili s rečovými poruchami - afáziami a ich rôznymi formami. Tiež sme sa dozvedeli o poruche vnímania tvárí. Na záver tohto seriálu odporúčam knihu Olivera Sacksa, kde si môžete o problematike rozšíriť obzory.