Články

Synestézia: stav, pri ktorom človek počuje farby alebo cíti zvuky

13. júla 2016

Vilayanur S. Ramachandran, jeden z najslávnejších neurovedcov súčasnosti, sa dlho zaoberal synestéziou. Po storočia známe, ale napriek tomu opomínané zvláštnosti spočívajúce v prekríženiu zmyslov - počutiu fariem alebo napríklad cítenie zvukov. Iní vedci sa synestézií dlho vyhýbali a považovali ju za omyl alebo za nedôležitú drobnosť. Ako je to ale v skutočnosti?

Ramachandran niekoľkými sofistikovanými experimentmi preukázal, že synestézia naozaj funguje. Napr. tí synestezici, ktorí vidia čísla ako farby, sú preukázateľne schopní rozlíšiť dvojky v množstve pätiek oveľa rýchlejšie ako obyčajní ľudia, ktorým digitálne čísla splývajú. Synestézia tak nie je žiadnym klamom, ale neobvyklou schopnosťou svojich nositeľov.

Ramachandran dokonca vyslovil odvážnu tézu, že synestézia nie je prekrížením zmyslov len metaforicky, ale že za ňou skutočne stojí fyzickej prekríženie nervov. Vnemy určené pre jednu oblasť v mozgu "nedopatrením" spracováva oblasť iná, ktorá ju interpretuje ako inú modalitu - podobne, ako keby sme si v počítači otvorili hudobnú skladbu v textovom súbore: z hudby sa náhle stane text.

Ramachandranova teória synestézia ale siaha oveľa ďalej než k jej vysvetleniu: Ramachandran sa ju snaží vysvetliť aj existenciou metafor a - v konečnom dôsledku - tiež jazyka. Človek sa rodí s obrovským množstvom neurónových spojení, ktoré mu umožňujú dobre sa prispôsobiť prostrediu. V ranom detstve sa tie spojenia, ktoré často používame, posilnia - a ostatné naopak zaniknú. K synestézií potom možno dochádza geneticky podmieneným pokračovaním niektorých z nervových spojov, ktoré boli u bežných ľudí odsúdené na zánik - napr. Tie, ktoré spájajú farby a zvuky.

Ako je ale možné, že sa zdanlivo zbytočný gén, ktorý za oným "nezmyselným" neurónovým spojením stojí, prebojoval prírodným výberom až do dneška? Práve táto otázka podľa Ramachandranovej teórie vzniku jazyka "postupným syntestetickým nabaľovaním" spája zdanlivo jednoduchú a nedôležitú synestéziu s metaforami a jazykom. Ono prekríženie je totiž zrejme evolučne výhodné a do určitej miery ním disponujeme všetci!

Všetci máme nervové vstupy jednotlivých zmyslov aspoň trošku prepojené - a práve toto spojenie stojí za našou schopnosťou abstrakcie a pochopeniu metafor. Vieme si spojiť "ostrý zvuk", "ostrý tvar" alebo "ostrú chuť", hoci slovo "ostrý" má v každom prípade úplne iný význam. Ramachandran preukázal, že ich spojenie nie je dané kultúrne, ale je nám vrodené - a vidí za ním práve nervové prekríženia.

Dokonca tvrdí, že práve táto schopnosť bola nutnou podmienkou spustenia vývoja ľudskej reči. Na jeho začiatku totiž musel stať nejaký základ spoločný všetkým ľuďom, všeobecne zrozumiteľné spojenie nejakých zvukov s objektmi okolitého sveta. Ramachandran ho vidi v podobnom nervovom prekrížení, ktoré sa v tomto prípade týka motorických oblastí.

V prvopočiatkoch ľudskej reči podľa neho stáli subtílne prekríženia, ako by ľudia pomenovali ostré predmety ostrými zvukmi a tupé tupými zvukmi. Práve maličkosť totiž môže stať na začiatku evolučného deja, ktorý následne vedie k obrovským zmenám; žirafe krk tiež nevznikol naraz, ale postupne, vďaka trvalému predlžovanie zapríčinenom drobnou výhodou niekoľkých centimetrov navyše pri zháňaní potravy.

Argumentácia možno nie je 100% presvedčivá, o tom sa autor tohto článku neodvažuje čitateľa presviedčať. V každom prípade ale ponúka skvelý príklad potenciálneho vysvetlenie sociálno-vedných javov evolučnej (neuro) biológií. A práve o to sa Ramachandran pokúša vo svojej knižke Krátky výlet po ľudskom vedomí, ktorej český preklad práve vychádza.

  prečítané 17864×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Vojtěch Pišl
Vojtěch Pišl vystudoval bakalářskou psychologii na Masarykově univerzitě, na dílčích kurzech studoval například na maďarské ELTE, dánské Aalborg University nebo londýnské The Coaching Academy. V Praze a Hannoveru získal vzdělání jako neurofeedbackový terapeut, několikrát z finančních důvodů odmítl přijetí ke studiu neurověd na Maastricht University, aby se nakonec rozhodl, že chce prací v první řadě vydelávat a začal pracovat jako finanční analytik. Neurovědám a psychologii se od té doby věnuje ve volném čase jako publicista a překladatel: v poslední době mu například vyšel seriál o neurofeedbacku v Psychologii Dnes, momentálně překládá jednu z Ramachandranových publikací.

Podobné články

Vplyv bilingválnej výchovy na vývoj dieťaťa

Bilingvizmus čiže dvojjazyčnosť vzniká, keď si dieťa v útlom veku prisvojí nie jeden, ale dva jazyky ako materské. Každý z rodičov bilingvného dieťaťa pochádza zvyčajne z iného kultúrneho prostredia a hovorí na svojho potomka svojím rodným jazykom. Pomerne dlho sa viedli spory o to, či tento štýl výchovy dieťa skôr nezaťaží a nespôsobí mu viac ťažkostí, ako výhod. Proces osvojenia dvoch materinských jazykov totiž nie je vždy prechádzkou ružovým sadom.

Vývoj bilingválnej reči

Dieťa vníma reč už od narodenia. Presnejšie povedané, vníma ju vlastne ešte pred narodením - to sa však zameriava skôr na intonáciu a farbu hlasu, aby potom bolo schopné bezpečne rozpoznať hlas svojej matky. Čo sa však týka osvojovania materinského jazyka, vníma dieťa jazyk a jeho špecifiká už v prvom roku života. Postupne tiež daný jazyk napodobňuje, čo sa tak navonok nemusí zdať, pretože detské precvičovanie rečových orgánov zvyčajne považujeme za univerzálne bľabotanie. Už v tomto období je ale dobré komunikovať s dieťaťom oboma jazykmi, aby ich rovnocenne prijalo za materské. Vhodné je, aby každý rodič hovoril na dieťa iba svojím jazykom - môže tak predísť preberaniu gramatických a výslovnostných chýb, ktorých náprava môže znamenať zbytočnú záťaž pre dieťa.

V batoľacom veku, teda medzi 1 a 3 roky dieťaťa, dochádza k prudkému vývoju reči, nielen jeho porozumeniu. Dieťa tak má možnosť si v komunikácii so svojím okolím testovať, ktoré slová patria do ktorého "súdka". Nie vždy je totiž prepínanie reči medzi dvoma jazykmi natoľko automatizované. V tomto veku vzniká tiež mnoho jazykových novotvarov. Vývoj reči totiž nie je iba preberanie počutého a zažitého. Je to kreatívny proces, kedy dieťa nachádza nové a nové tvary, ktoré potom skúša aplikovať na komunikáciu so svojím okolím. U bilingválnych detí sa potom nezriedka stáva, že si touto tvorivou cestou vymyslia slovo, ktoré je spojením oboch materských jazykov a v reálnom svete nedáva veľký význam.

Ako už bolo povedané, nie vždy je bilingválny proces prechádzkou ružovým sadom. Obdobie, ktoré nastáva v predškolskom a rannom školskom veku, môže byť pre bilingválne dieťa veľmi náročné. Často v tejto fáze dochádza k zhoršeniu jazykových schopností. Dôvodom bývajú zvyšujúce sa nároky spojené so školskou dochádzkou. Na sebamenšie zhoršenie v oblasti komunikácie navyše často reaguje aj okolie dieťaťa. Širší rodinný kruh získava do rúk silný argument proti bilingválnej výchove, ku ktorej má apriori nedôveru (obzvlášť v našej kultúre). Rodičia pod tlakom okolností môžu nad bilingválnou výchovou chvíľkovo zapochybovať a bol by v tom čert, aby všetky tieto vplyvy nekládli najväčší stres späť na ramená dieťaťa. Na rad potom môže prísť napríklad balbutismus (zajakavosť), zvýšená nervová dráždivosť alebo časté nočné pomočovanie.

Našťastie veľmi skoro po tejto kríze prichádza zlepšenie situácie. Dieťa jazykové nedostatky zvyčajne doháňa a navyše mu bilingvizmus prináša mnoho výhod. Medzi ne patrí napríklad schopnosť rýchlejšie sa naučiť cudzí jazyk, vyvinutejšie abstraktné myslenie a kreativita. Za zmienku stojí tiež rozšírená kultúrna identita a lepšie uplatnenie na trhu práce.

Využitie v praxi

O tom, že je bilingvizmus dobrá vec, sa dnes už nevedú vášnivé spory. Naopak. Niektoré školy zavádzajú do svojej výučby prvok zvaný CLIL (Content and Language Integrated Learning), ktorý sa snaží o podobný princíp - teda o to, aby sa cudzí jazyk stal prirodzenou súčasťou komunikácie. V praxi to vyzerá napríklad tak, že do výkladu na hodine dejepisu, fyziky, alebo dokonca telocviku zahrnie vyučujúci čas od času nejaké cudzie slovíčko. Pre žiakov nejde o rušiaci prvok, pretože sa nejedná o klasickú výučbu daného predmetu v cudzom jazyku, ako je to v niektorých špecializovaných školách. Táto metóda sa v slovenských školách ešte len pomaly usadzuje, ale z doterajších výsledkov je považovaná za veľmi nádejnú.