Články

Vplyv bilingválnej výchovy na vývoj dieťaťa

22. novembra 2016

Bilingvizmus čiže dvojjazyčnosť vzniká, keď si dieťa v útlom veku prisvojí nie jeden, ale dva jazyky ako materské. Každý z rodičov bilingvného dieťaťa pochádza zvyčajne z iného kultúrneho prostredia a hovorí na svojho potomka svojím rodným jazykom. Pomerne dlho sa viedli spory o to, či tento štýl výchovy dieťa skôr nezaťaží a nespôsobí mu viac ťažkostí, ako výhod. Proces osvojenia dvoch materinských jazykov totiž nie je vždy prechádzkou ružovým sadom.

Vývoj bilingválnej reči

Dieťa vníma reč už od narodenia. Presnejšie povedané, vníma ju vlastne ešte pred narodením - to sa však zameriava skôr na intonáciu a farbu hlasu, aby potom bolo schopné bezpečne rozpoznať hlas svojej matky. Čo sa však týka osvojovania materinského jazyka, vníma dieťa jazyk a jeho špecifiká už v prvom roku života. Postupne tiež daný jazyk napodobňuje, čo sa tak navonok nemusí zdať, pretože detské precvičovanie rečových orgánov zvyčajne považujeme za univerzálne bľabotanie. Už v tomto období je ale dobré komunikovať s dieťaťom oboma jazykmi, aby ich rovnocenne prijalo za materské. Vhodné je, aby každý rodič hovoril na dieťa iba svojím jazykom - môže tak predísť preberaniu gramatických a výslovnostných chýb, ktorých náprava môže znamenať zbytočnú záťaž pre dieťa.

V batoľacom veku, teda medzi 1 a 3 roky dieťaťa, dochádza k prudkému vývoju reči, nielen jeho porozumeniu. Dieťa tak má možnosť si v komunikácii so svojím okolím testovať, ktoré slová patria do ktorého "súdka". Nie vždy je totiž prepínanie reči medzi dvoma jazykmi natoľko automatizované. V tomto veku vzniká tiež mnoho jazykových novotvarov. Vývoj reči totiž nie je iba preberanie počutého a zažitého. Je to kreatívny proces, kedy dieťa nachádza nové a nové tvary, ktoré potom skúša aplikovať na komunikáciu so svojím okolím. U bilingválnych detí sa potom nezriedka stáva, že si touto tvorivou cestou vymyslia slovo, ktoré je spojením oboch materských jazykov a v reálnom svete nedáva veľký význam.

Ako už bolo povedané, nie vždy je bilingválny proces prechádzkou ružovým sadom. Obdobie, ktoré nastáva v predškolskom a rannom školskom veku, môže byť pre bilingválne dieťa veľmi náročné. Často v tejto fáze dochádza k zhoršeniu jazykových schopností. Dôvodom bývajú zvyšujúce sa nároky spojené so školskou dochádzkou. Na sebamenšie zhoršenie v oblasti komunikácie navyše často reaguje aj okolie dieťaťa. Širší rodinný kruh získava do rúk silný argument proti bilingválnej výchove, ku ktorej má apriori nedôveru (obzvlášť v našej kultúre). Rodičia pod tlakom okolností môžu nad bilingválnou výchovou chvíľkovo zapochybovať a bol by v tom čert, aby všetky tieto vplyvy nekládli najväčší stres späť na ramená dieťaťa. Na rad potom môže prísť napríklad balbutismus (zajakavosť), zvýšená nervová dráždivosť alebo časté nočné pomočovanie.

Našťastie veľmi skoro po tejto kríze prichádza zlepšenie situácie. Dieťa jazykové nedostatky zvyčajne doháňa a navyše mu bilingvizmus prináša mnoho výhod. Medzi ne patrí napríklad schopnosť rýchlejšie sa naučiť cudzí jazyk, vyvinutejšie abstraktné myslenie a kreativita. Za zmienku stojí tiež rozšírená kultúrna identita a lepšie uplatnenie na trhu práce.

Využitie v praxi

O tom, že je bilingvizmus dobrá vec, sa dnes už nevedú vášnivé spory. Naopak. Niektoré školy zavádzajú do svojej výučby prvok zvaný CLIL (Content and Language Integrated Learning), ktorý sa snaží o podobný princíp - teda o to, aby sa cudzí jazyk stal prirodzenou súčasťou komunikácie. V praxi to vyzerá napríklad tak, že do výkladu na hodine dejepisu, fyziky, alebo dokonca telocviku zahrnie vyučujúci čas od času nejaké cudzie slovíčko. Pre žiakov nejde o rušiaci prvok, pretože sa nejedná o klasickú výučbu daného predmetu v cudzom jazyku, ako je to v niektorých špecializovaných školách. Táto metóda sa v slovenských školách ešte len pomaly usadzuje, ale z doterajších výsledkov je považovaná za veľmi nádejnú.

  prečítané 1918×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Váňová
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Ohliadnutie za Web Summitom alebo Ako môžu technológie pomáhať psychike?

Tohtoročná konferencia Web Summit v Lisabone bola okrem iného zameraná na nádejné startupy z celého sveta. Medzi stovkami vystavujúcich projektov sa našli desiatky veľmi zaujímavých nápadov. Nás zaujímali predovšetkým tie, ktoré vznikli za účelom zlepšenia oblasti zdravotníctva, školstva a sociálnej sféry. Technológia totiž nie je vždy len o robotoch a elektromobiloch. I priestor každodennosti môže byť nečakaným spôsobom obohatený o všemožné "vychytávky" a aplikácie. Najčastejším prepájajúcim prvkom je potom komunikácia, ktorá často výrazne uľahčuje rôzne životné situácie. Pre tento článok sme vybrali pár projektov z tých, ktoré nás na konferencii zaujali najviac.

Náramok pre dorozumenie

Tím z Ekvádoru prišiel na spôsob, ako umožniť komunikáciu nepočujúcich osôb s ľuďmi, ktorí neovládajú znakovú reč. Vynašli múdre náramky Speakliz, ktoré si nepočujúci upevnia okolo oboch predlaktí. Podľa toho, ako dotyčný gestikuluje rukami, dokáže náramok rozpoznať, ktoré slová práve oznamuje (vedia teda rozlíšiť nepatrné detaily pootočenie rúk, zatínanie svalov atď.). Celé vety sa potom automaticky zapisujú do mobilného zariadenia, ktorým môže byť bežný smartphone.

Sebaistota do škôl

Novinky zo sveta technológií dorazili už aj do školských lavíc. Vďaka aplikácii Youhue môžu žiaci posielať spätnú väzbu svojim učiteľom už v priebehu vyučovania. Tí potom môžu skôr a oveľa lepšie reagovať na potreby študentov a poskytnúť im dostatočnú podporu. Youhue učí žiakov identifikovať a lepšie zvládať svoje sociálne a emočné zručnosti. Dôležitým prvkom sa stáva komunikácia, sebaistota a empatia. Aplikácia podporuje aj samotného učiteľa, môžu totiž jednoduchým spôsobom zdieľať skúsenosti s ostatnými pedagógmi.

Včasná liečba demencie

Že môžu byť aplikácie sociálne a zdravotne prospešné, potvrdzuje aj ďalší z projektov. Tentokrát ide o Geras Solutions, ktorý sa zameriava na počiatočné štádiá demencie u seniorov. Len pomyslenie na túto chorobu dokáže vydesiť aj tých najväčších pohodárov. Navyše je jej liečba (vrátane napríklad následnej starostlivosti) celosvetovo veľmi nákladná, ako dokazujú čísla rôznych zdravotníckych asociácií. Príznaky často prichádzajú pozvoľna a demencia tak môže byť odhalená neskoro. Alebo sa naopak stáva, že jej pričítame "nevinné" zabúdania, ktoré s demenciou nemá nič spoločné, čím sa vystavujeme zbytočnému stresu.

Ako aplikácia Geras funguje? Veľmi jednoducho - spojíte sa s tímom lekárov a vyplníte niekoľko diagnostických testov. Na základe ich výsledkov sa vyhodnotí ďalší postup, teda odporúčania liečby na mieru a osobné konzultácie s lekármi. Práve dôraz na následnú liečbu je cieľom tohto projektu.

Podobne ladených projektov je v súčasnej dobe pomerne veľa, ale zatiaľ sú väčšinou iba vo svetových jazykoch. Na ich vydanie u nás si teda budeme musieť nejakú dobu počkať, ale aj tak je dobré vidieť, že sa uvoľňuje čoraz viac priestoru a prostriedkov na podporu spoločensky dôležitých a prospešných nápadov. Dúfame teda, že budeme v budúcnosti o podobných startupoch ešte veľa počuť.

13 kognitívnych omylov alebo ako si skresľujeme realitu

Kognitívne omyly sú spôsoby, akými nás myseľ presviedča o niečom, čo nie je pravda. Tieto nepresné myšlienky zvyčajne len posilnia naše negatívne emócie a zlé sebahodnotenie. Hovoríme si veci, ktoré znejú rozumne a presne, ale v skutočnosti sú iracionálne. Napríklad si niekto môže povedať: “Vždy zlyhám, keď skúšam hrať futbal. Zlyhávam vo všetkom, čo robím.” To je príklad “čierno-bieleho” videnia sveta. Osoba vidí veci v póloch - ak zlyhá v jednej veci, musí zlyhať vo všetkom.

Cieľom psychoterapie je naučiť sa nahradiť tieto kognitívne omyly racionálnejšími, vyváženejšími myšlienkami. Vyžaduje to predovšetkým schopnosť rozoznať kognitívny omyl a uvedomiť si, kedy ho používame. Potom je užitočné sformulovať “zdravšiu” alternatívne myšlienku. Pravdivosť oboch tvrdení možné podrobiť argumentom pre a proti. Pomocou tejto metódy si môžeme vytvoriť pozitívnejšie modely sveta a interpretovať udalosti zdravšie. Niektoré kognitívne omyly vám možno budú pripadať podobné - presné rozlišovanie vyžadujú dlhšiu prax. Dôležitejšie než určiť, o aký omyl sa presne jedná, je ale vedieť si uvedomiť, že sa na realitu pozerám skreslene a skúsiť sa na situáciu pozrieť inak.

1. Filtrovanie

Vyberieme negatívne detaily a zveličíme ich, zatiaľ čo všetky pozitívne aspekty situácie vyfiltruje.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák, však mi to taký Karol na konci povedal, že som hovorila moc rýchlo a nedávalo mu to zmysel”.

Alternatíva: “No, Karolovi sa moje prezentácie nepáčila, ale veľa iných ľudí ma za ňu pochválila. Asi sa nedá zavďačiť všetkým.”

2. Čierno-biele myslenie

V polarizovanom videní sú veci buď čierne, alebo biele. Musíme byť perfektní, alebo sme zlyhali, neexistuje nič uprostred. Umiestňujeme ľudí alebo situácie do buď / alebo škatuliek, bez odtieňov sivej alebo komplexnosti väčšiny ľudí a situácií. Ak náš výkon nie je dokonalý, považujeme to za úplné zlyhanie.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák. Celú dobu som sa zakoktávala, bola červená, a na konci ani neostal čas na otázky.”

Alternatíva: “Počas prezentovania som bola dosť nervózna a nezostalo mi veľa času, ale na konci mi všetci tlieskali a niekoľko ľudí mi potom prezentáciu pochválilo.”

3. Prílišné zovšeobecňovanie, škatuľkovanie

Na základe jediného incidentu či malého dôkazu si urobíme všeobecný záver. Ak sa nám len raz stalo niečo zlé, očakávame, že sa to bude diať znova a znova. Osoba by mohla vidieť jedinú, nepriaznivú udalosť ako súčasť nekonečného vzorca prehry.

Extrémna forma zovšeobecňovania je “škatuľkovanie”. Ak správanie niekoho iného vzbudí zlý dojem, dostane nálepku ako “je to fakt blbec”. Škatuľkovanie tiež zahŕňa popisovanie udalostí jazykom, ktorý je nabitý farbami a emóciami. Napríklad namiesto výroku “každý deň privedie svoje deti do jaslí”, povieme “nechá svoje malé deti s úplne cudzími ľuďmi".

Príklad: “Jednoducho som v hovorení pred ľuďmi hrozná. To je naposledy, čo sa takto strápňujem.”

Alternatíva: “Dnes som bola dosť nervózna, ale nakoniec to dopadlo dobre. Nabudúce sa musím lepšie pripraviť.”

4. Unáhlené závery

Bez toho, aby osoba čokoľvek povedala, vieme, ako sa cíti a čo si myslí. Predovšetkým ak ide o nás. Okrem tohto “čítanie mysle” do unáhlených záverov zaraďujeme “veštca”. Veštci dokážu predvídať budúcnosť, najmä ak sa jedná o ich zlyhania a neúspechy (“už teraz je jasné, že tú prácu nedostanem”).

Príklad: “Videla som, ako sa na mňa Milan pozeral. Myslí si o mne, že som úplne blbá.”

Alternatíva: “Ktovie, ako sa moja prezentácia páčila Milanovi. Musím sa ho opýtať.”

5. Zveličovanie, zľahčovanie, katastrofizácia

Príkladom zveličovania môže byť: “Ďakujem strašne moc, že si mi dnes postrážil Alíka, ty si tak úžasný, som tvojím večným dlžníkom.” Zľahčovanie potom je: “To nič nebolo, napísať knihu, rovnako mi s tým pomáhalo veľa ľudí.” Poddruh zveličovania je katastrofizácia: keď očakávame, že sa stane niečo hrozné. Počujeme o nejakom probléme a pýtame sa “čo keby”.

Príklad: “Čo keď spôsobím dopravnú nehodu? Čo keď zničím otcovo auto?”

Alternatíva: “Nikdy sa v šoférovaní nezlepším, ak nebudem trénovať. Musím jednoducho zo začiatku šoférovať opatrne.”

6. Vyťahovanie k sebe

Personalizácia čiže vzťahovanie k sebe je kognitívny omyl, v ktorom človek verí, že všetko, čo ostatní robia alebo hovoria, je priama reakcia na ich osobu. Porovnávame sa s inými v tom, kto je múdrejší, krajší atď. Osoba, ktorá všetko vzťahuje k sebe, sa taktiež môže vidieť ako zdroj vonkajších udalostí, za ktoré reálne nemohli.

Príklad: “Ideme na večeru neskoro, a preto hostiteľka spálila mäso v rúre. Keby som len bola donútila manžela, aby sa ponáhľal, nikdy by sa to nestalo.”

Alternatíva: “Eva síce spálila mäso, ale inak to bol moc vydarený večer. Musíme im pozvanie skoro oplatiť.”

7. “Ja za to nemôžem" alebo “za všetko môžem ja”

Ak sa cítime kontrolovaní z vonkajška, vidíme sami seba ako bezmocnú obeť osudu. Naopak omyl vnútornej kontroly od nás očakáva zodpovednosť za bolesť a šťastie každého okolo nás.

Omyl vonkajšej kontroly: “Môj šéf ma donútil pracovať nadčasy, nemôže sa teda čudovať, ak je kvalita mojej práce zlá.”

Omyl vnútornej kontroly: “Prečo si smutný? Je to niečo, čo som povedala?”

8. “Život nie je fér”

Cítime sa zatrpknutý, pretože si myslíme, že vieme, čo je spravodlivé, ale iní ľudia s nami nesúhlasia. Ako nám naši rodičia hovorili, keď sme vyrastali a niečo nešlo tak, ako sme si priali: “Život nie je fér". Ľudia, ktorí idú životom s pravítkom na každú situáciu a súdia jej “spravodlivosť” sa často kvôli tomu budú cítiť zle.

Príklad: “To nie je spravodlivé, že sa Maruška na medicínu nedostala, keď sa toľko pripravovala, ale Karolína, ktorá sa vôbec nesnažila, áno.”

Alternatíva: “Je to smutné, že sa Maruška na tú medicínu nedostala, moc by som jej to priala. Možno jej Karolína poradí, ako sa na prijímačky naučiť budúci rok.”

9. Obviňovanie

Presúvame na druhých ľudí zodpovednosť za našu bolesť, alebo naopak žalujeme seba za každý problém. Nikto ale nemôže za to, že sa cítime tak alebo onak - len my máme kontrolu nad vlastnými emóciami a emočnými reakciami.

Príklad: “Zase je mi zle, to je z toho, ako sa ku mne všetci správate, pridávate mi len starosti.”

Alternatíva: “Je mi dnes nejak zle, pôjdem si na chvíľku ľahnúť a snáď bude lepšie.”

10. “Mal by som” alebo “musím”

Máme zoznam pravidiel o tom, ako by sa druhí aj my sami mali správať. Ľudia, ktorí porušujú pravidlá, nás štvú a sami sa cítime previnilo, pokiaľ tieto pravidlá porušíme. Emočným dôsledkom je pocit viny. Keď osoba smeruje “mal by som” výroky na ostatných, často cítia zlosť, frustráciu a zatrpknutosť.

Príklad: “Vážne by som mal začať chodiť do fitka častejšie. Nemal by som byť tak lenivý.”, “Mali by ste už mať deti.”

Alternatíva: “Nemusím chodiť každý deň do fitka len preto, že to robia moji kolegovia. Radšej si občas zahrám s chalanmi futbal.” “Na vnúčatá sa už teším, ale rozhodnutie záleží len na vás.”

11. Zdôvodňovanie na základe emócií

Veríme, že to, čo cítime, musí byt automaticky pravda. Predpokladáme, že naše emócie odrážajú skutočný stav veci.

Príklad: “Nie je mi vôbec sympatický, bude asi moc namyslený”, “Mám pocit, že som pre chlapcov strašne nudná, viem, že je to tak.”

Alternatíva: “Pôsobí na mňa trochu namyslene, ale musím ho lepšie spoznať, ako si o ňom urobím úsudok.” “Niekedy sa cítim nudne, keď hovorím s chalanmi, ale neviem, či to tiež tak vnímajú.”

12. Očakávania zmeny

Očakávame, že druhí ľudia sa zmenia k nášmu obrazu, ak na nich budeme dostatočne tlačiť. Musíme druhých ľudí meniť, pretože naša nádej na šťastie sa zdá byť úplne závislá na nich.

Príklad: “Bola by som šťastná, keby si mi občas hovoril, ako ma miluješ.”

Alternatíva: “Už viem, že od neho nemôžem očakávať nežné slovíčka, ale je skvelý v tom, ako mi uvarí večeru alebo ma vyzdvihne na stanici.”

13. “Vždy musím mať pravdu”

Neustále sa snažíme dokázať, že naše názory a skutky sú správne. Mýliť sa je nemysliteľné a urobíme čokoľvek, aby sme dokázali našu pravdu. Mať pravdu je často oveľa dôležitejšie ako emócie druhých, aj milovaných osôb.

Príklad: “Je mi jedno, ako nerád sa so mnou hádaš, ja proste túto hádku musím vyhrať, pretože mám pravdu.”

Alternatíva: “Asi máš pravdu.”, “Možno nemá zmysel sa o tom hádať, veď na tom teraz už nič nezmeníme.”

Zdroj:

psychcentral.com/lib/15-common-cognitive-distortions

Odporúčaná literatúra:

Beck, A. T. (1976). Cognitive therapies and emotional disorders. New York: New American Library. Pešek, R., Praško, J. & Štípek, P. (2013) Kognitivně-behaviorální terapie v praxi. Praha: Portál.

Synestézia: stav, pri ktorom človek počuje farby alebo cíti zvuky

Vilayanur S. Ramachandran, jeden z najslávnejších neurovedcov súčasnosti, sa dlho zaoberal synestéziou. Po storočia známe, ale napriek tomu opomínané zvláštnosti spočívajúce v prekríženiu zmyslov - počutiu fariem alebo napríklad cítenie zvukov. Iní vedci sa synestézií dlho vyhýbali a považovali ju za omyl alebo za nedôležitú drobnosť. Ako je to ale v skutočnosti?

Ramachandran niekoľkými sofistikovanými experimentmi preukázal, že synestézia naozaj funguje. Napr. tí synestezici, ktorí vidia čísla ako farby, sú preukázateľne schopní rozlíšiť dvojky v množstve pätiek oveľa rýchlejšie ako obyčajní ľudia, ktorým digitálne čísla splývajú. Synestézia tak nie je žiadnym klamom, ale neobvyklou schopnosťou svojich nositeľov.

Ramachandran dokonca vyslovil odvážnu tézu, že synestézia nie je prekrížením zmyslov len metaforicky, ale že za ňou skutočne stojí fyzickej prekríženie nervov. Vnemy určené pre jednu oblasť v mozgu "nedopatrením" spracováva oblasť iná, ktorá ju interpretuje ako inú modalitu - podobne, ako keby sme si v počítači otvorili hudobnú skladbu v textovom súbore: z hudby sa náhle stane text.

Ramachandranova teória synestézia ale siaha oveľa ďalej než k jej vysvetleniu: Ramachandran sa ju snaží vysvetliť aj existenciou metafor a - v konečnom dôsledku - tiež jazyka. Človek sa rodí s obrovským množstvom neurónových spojení, ktoré mu umožňujú dobre sa prispôsobiť prostrediu. V ranom detstve sa tie spojenia, ktoré často používame, posilnia - a ostatné naopak zaniknú. K synestézií potom možno dochádza geneticky podmieneným pokračovaním niektorých z nervových spojov, ktoré boli u bežných ľudí odsúdené na zánik - napr. Tie, ktoré spájajú farby a zvuky.

Ako je ale možné, že sa zdanlivo zbytočný gén, ktorý za oným "nezmyselným" neurónovým spojením stojí, prebojoval prírodným výberom až do dneška? Práve táto otázka podľa Ramachandranovej teórie vzniku jazyka "postupným syntestetickým nabaľovaním" spája zdanlivo jednoduchú a nedôležitú synestéziu s metaforami a jazykom. Ono prekríženie je totiž zrejme evolučne výhodné a do určitej miery ním disponujeme všetci!

Všetci máme nervové vstupy jednotlivých zmyslov aspoň trošku prepojené - a práve toto spojenie stojí za našou schopnosťou abstrakcie a pochopeniu metafor. Vieme si spojiť "ostrý zvuk", "ostrý tvar" alebo "ostrú chuť", hoci slovo "ostrý" má v každom prípade úplne iný význam. Ramachandran preukázal, že ich spojenie nie je dané kultúrne, ale je nám vrodené - a vidí za ním práve nervové prekríženia.

Dokonca tvrdí, že práve táto schopnosť bola nutnou podmienkou spustenia vývoja ľudskej reči. Na jeho začiatku totiž musel stať nejaký základ spoločný všetkým ľuďom, všeobecne zrozumiteľné spojenie nejakých zvukov s objektmi okolitého sveta. Ramachandran ho vidi v podobnom nervovom prekrížení, ktoré sa v tomto prípade týka motorických oblastí.

V prvopočiatkoch ľudskej reči podľa neho stáli subtílne prekríženia, ako by ľudia pomenovali ostré predmety ostrými zvukmi a tupé tupými zvukmi. Práve maličkosť totiž môže stať na začiatku evolučného deja, ktorý následne vedie k obrovským zmenám; žirafe krk tiež nevznikol naraz, ale postupne, vďaka trvalému predlžovanie zapríčinenom drobnou výhodou niekoľkých centimetrov navyše pri zháňaní potravy.

Argumentácia možno nie je 100% presvedčivá, o tom sa autor tohto článku neodvažuje čitateľa presviedčať. V každom prípade ale ponúka skvelý príklad potenciálneho vysvetlenie sociálno-vedných javov evolučnej (neuro) biológií. A práve o to sa Ramachandran pokúša vo svojej knižke Krátky výlet po ľudskom vedomí, ktorej český preklad práve vychádza.