Články

Ohliadnutie za Web Summitom alebo Ako môžu technológie pomáhať psychike?

27. novembra 2017

Tohtoročná konferencia Web Summit v Lisabone bola okrem iného zameraná na nádejné startupy z celého sveta. Medzi stovkami vystavujúcich projektov sa našli desiatky veľmi zaujímavých nápadov. Nás zaujímali predovšetkým tie, ktoré vznikli za účelom zlepšenia oblasti zdravotníctva, školstva a sociálnej sféry. Technológia totiž nie je vždy len o robotoch a elektromobiloch. I priestor každodennosti môže byť nečakaným spôsobom obohatený o všemožné "vychytávky" a aplikácie. Najčastejším prepájajúcim prvkom je potom komunikácia, ktorá často výrazne uľahčuje rôzne životné situácie. Pre tento článok sme vybrali pár projektov z tých, ktoré nás na konferencii zaujali najviac.

Náramok pre dorozumenie

Tím z Ekvádoru prišiel na spôsob, ako umožniť komunikáciu nepočujúcich osôb s ľuďmi, ktorí neovládajú znakovú reč. Vynašli múdre náramky Speakliz, ktoré si nepočujúci upevnia okolo oboch predlaktí. Podľa toho, ako dotyčný gestikuluje rukami, dokáže náramok rozpoznať, ktoré slová práve oznamuje (vedia teda rozlíšiť nepatrné detaily pootočenie rúk, zatínanie svalov atď.). Celé vety sa potom automaticky zapisujú do mobilného zariadenia, ktorým môže byť bežný smartphone.

Sebaistota do škôl

Novinky zo sveta technológií dorazili už aj do školských lavíc. Vďaka aplikácii Youhue môžu žiaci posielať spätnú väzbu svojim učiteľom už v priebehu vyučovania. Tí potom môžu skôr a oveľa lepšie reagovať na potreby študentov a poskytnúť im dostatočnú podporu. Youhue učí žiakov identifikovať a lepšie zvládať svoje sociálne a emočné zručnosti. Dôležitým prvkom sa stáva komunikácia, sebaistota a empatia. Aplikácia podporuje aj samotného učiteľa, môžu totiž jednoduchým spôsobom zdieľať skúsenosti s ostatnými pedagógmi.

Včasná liečba demencie

Že môžu byť aplikácie sociálne a zdravotne prospešné, potvrdzuje aj ďalší z projektov. Tentokrát ide o Geras Solutions, ktorý sa zameriava na počiatočné štádiá demencie u seniorov. Len pomyslenie na túto chorobu dokáže vydesiť aj tých najväčších pohodárov. Navyše je jej liečba (vrátane napríklad následnej starostlivosti) celosvetovo veľmi nákladná, ako dokazujú čísla rôznych zdravotníckych asociácií. Príznaky často prichádzajú pozvoľna a demencia tak môže byť odhalená neskoro. Alebo sa naopak stáva, že jej pričítame "nevinné" zabúdania, ktoré s demenciou nemá nič spoločné, čím sa vystavujeme zbytočnému stresu.

Ako aplikácia Geras funguje? Veľmi jednoducho - spojíte sa s tímom lekárov a vyplníte niekoľko diagnostických testov. Na základe ich výsledkov sa vyhodnotí ďalší postup, teda odporúčania liečby na mieru a osobné konzultácie s lekármi. Práve dôraz na následnú liečbu je cieľom tohto projektu.

Podobne ladených projektov je v súčasnej dobe pomerne veľa, ale zatiaľ sú väčšinou iba vo svetových jazykoch. Na ich vydanie u nás si teda budeme musieť nejakú dobu počkať, ale aj tak je dobré vidieť, že sa uvoľňuje čoraz viac priestoru a prostriedkov na podporu spoločensky dôležitých a prospešných nápadov. Dúfame teda, že budeme v budúcnosti o podobných startupoch ešte veľa počuť.

  prečítané 785×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Váňová
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Smiech: zázračný liek, ktorý dokáže aj zabíjať

Smiech lieči. Dokáže vyliečiť aj pomerne závažné ochorenia, pomáha odbúravať psychické ťažkosti a stres. Aspoň sa to o ňom tvrdí. Čo je na tom ale pravdy?

V roku 2009 vykonali kardiológovia z liečebného centra Marylandskej univerzity v Baltimore zaujímavý výskum. Vybrali 300 ľudí, z ktorých prvá polovica mala niekedy problémy so srdcom a druhá polovica bola úplne zdravá.

Pomocou sofistikovaného výskumu obe skupiny podrobne testovali a prišli na to, že zdraví ľudia sa oveľa viac a častejšie smejú.

"Ľudia, ktorí brali život vážnejšie, reagovali na otázky s menšou dávkou humoru a všeobecne sa v komických situáciách menej smiali, väčšinou patrili do skupiny tých, čo v minulosti mali problémy so srdcom," potvrdzuje závery výskumu doktor Michael Miller, riaditeľ kardiologického centra Marylandskej univerzity.

"Už dávno vieme, že pravidelné cvičenie, vyhýbanie sa cigaretám alebo zdravé stravovanie znižujú riziko srdcových ťažkostí. Možno by sme však na tento zoznam mali pripísať tiež pravidelný smiech, "dodáva Miller.

To, že duševné zdravie má priamy vplyv na naše fyzické zdravie, ostatne preukazuje tiež experiment Pittsburskej univerzity Carnegie Mellon z roku 1991.

Experiment skúmal 394 úplne zdravých jedincov a preukázal, že ľudia, ktorí ľahšie prepadajú psychickému stresu, sú rádovo o desiatky percent náchylnejší k prechladnutiu, než ľudia psychicky odolní.

Podľa ďalšieho výskumu smiech dokonca pomáha diabetikom. Lekári Lee Berk a Stanlety Tan z kalifornskej Loma Linda University vykonali experiment na skupine 20 vážne chorých diabetikov, ktor[ rozdelili na dve polovice. Jednu polovicu označili písmenom N (normál) a jednu S (smiech).

Zatiaľ čo obe skupiny dostávali štandardn0 lieky v súlade s ich diagnózou, skupina S sa dočkala aj príjemného bonusu - každý jej člen si každý deň mohol pustiť 30 minút svojho obľúbeného humorného seriálu.

Výsledok? Po 12 mesiacoch mali diabetici zo skupiny "smiech" o 26% viac HDL (dobrého) cholesterolu, zatiaľ čo "normálny" skupine tento cholesterol vzrástol iba o 3%. Naopak hladina nebezpečného C-reaktívneho proteínu u skupiny S poklesla o 66 percent, zatiaľ čo u skupiny N len o 26 percent.

To už stojí za to občas sa zasmiať, čo poviete?

Čím to je?

Každé srdečné zasmiatie vám prehĺbi dych a uvedie do klusu srdce, hrudný kôš, bránicu i pľúca. Táto svalová vibrácia navyše pôsobí ako masáž na žalúdok a črevný trakt, čím povzbudíte zažívanie.

Smiech tiež podporuje produkciu endorfínov - tzv. Hormónov šťastia. A tie majú protibolestivý účinok - hlavy, zubov alebo svalov vďaka nemu toľko nebolia. Nehľadiac na to, že endorfíny všeobecne zlepšujú psychický stav.

Profesor a psychiater William Fry zo Stanforskej univerzity už v roku 1971 zistil, že smiech zrýchľuje tep, zvyšuje krvný tlak a aktivuje svaly, čo pozitívne pôsobí na fyzickú i psychickú schránku ľudského tela a navodzuje podobne skvelý pocit, aký zažívate naprílad po športovom výkone.

Nemocnice smiechu

Niektoré svetové nemocnice dokonca kvôli pozitívnemu účinku smiechu zamestnávajú profesionálných komikov. V nemocnici sv. Jozefa v Houstone (Texas) rozprávajú sestry a lekári každý deň pätnásť minút vtipy. Údajne sa im to osvedčilo a pacienti, ktorí vtipy počúvajú, sa uzdraví v priemere o dva dni skôr, než ostatní.

Na niektorých ďalších klinikách a v nemocniciach majú miestnosti, kde sú pre pacientov k dispozícii vtipné knihy, filmy či seriály. Čas od času sem chodia vystupovať klauni a komici. Takúto formu liečby by asi privítali v každej nemocnici 

Diagnóza: usmiala sa k smrti

Akokoľvek však smiech dokáže liečiť, na druhú stranu vie aj zabíjať.

Pri záchvate smiechu totiž dochádza k veľkému napätiu v tele a u oslabených častí to môže vyvolať závažné problémy. V najhorších prípadoch sa dokonca môžu vytvárať praskliny na srdci, dochádza k záchvatu astmy či inkontinencií - predovšetkým u žien vyššieho veku.

"Poznáme prípad ženy so srdcovými problémami, ktorá zomrela po sérii záchvatov smiechu. Tie jej totiž spôsobili prasklinu na srdci a pažeráka, "uvádzajú jeden z príkladov britskí vedci pre denník The Telegraph.

Tento prípad ale nič nemení na fakte, že smiech skutočne lieči. Ak sa smejete, vyzeráte lepšie, cítite sa lepšie a odbúravajú z tela stres a napätie. Takže odporúčanie za nás - smejte sa, ako to len ide. Budete sa potom cítiť lepšie.

Ako si vytvárať lepšie návyky - druhá časť

Koniec roka sa blíži a s ním aj čas novoročných predsavzatí. Či už by sme chceli niečo prestať robiť (napr. Jesť nezdravé jedlá), alebo začať robiť (naučiť sa nový jazyk, cvičiť), je dôležité porozumieť tomu, ako sa návyky vytvárjú, udržujú a menia. V prvej časti článku "Ako si vytvárať lepšie návyky", ktorá vychádza z bestselleru Charlesa Duhigga "The Power of Habit", sme popísali základný vzorec návyku. Návyky sú vlastne ako dráhy v mozgu. Čím častejšie určitú dráhu využívame, tým bude väčšia, silnejšia a ťažšie "prebudovať". Pokiaľ ale táto dráha vedie k správaniu, ktoré je pre nás škodlivé a radi by sme s ním prestali, je nutné vytvoriť novú cestu, nový návyk.

Ako to urobiť? Posledne sme si vysvetlili, aká je dôležitá odmena. Odmena je to, čo "živí" náš návyk. Môže to byť napríklad pocit sviežosti po umytí zubov, alebo príval endorfínov po behaní. Aby sme prišli na to, čo motivuje náš zlý návyk, je užitočné urobiť malý experiment.

Krok 1: Experimentujte s odmenami

Pripomeňme si príklad, keď muž chce schudnúť a rád by zmenil každodenný popoludňajší rituál jedení čokoládového koláča. Jeho úlohou v prvý deň experimentu bude skúsiť zmeniť svoje obvyklé správanie, keď pocíti chuť ísť na koláčik do bufetu. Napríklad môže ísť sa na chvíľku von prejsť bez toho, aby čokoľvek jedol. Ďalší deň môže ísť do bufetu a kúpiť si koláčik, ale vziať si ho so sebou a zjesť pri pracovnom stole. Tretí deň pôjde do jedálne, kúpi si banán a porozpráva sa s kolegami. Potom skúsi miesto koláčika kávu. Potom pôjde miesto do jedálne do susednej kancelárie, porozpráva sa a vráti sa k svojmu stolu. Princípom je testovať rôzne správanie, aby sme mohli určiť, čim je náš návyk udržiavaný. Láka vás koláčik sám o sebe, alebo pauza od práce? Ak je to koláčik, je to preto že máte hlad? (Potom by mal stačiť aj banán). Alebo je to tým prívalom energie, ktorý z koláča získate? (Potom by mala fungovať káva). Alebo sú výlety do jedálne v skutočnosti zámienkou k sociálnemu kontaktu? (Potom postačí, keď sa pôjdete porozprávať s kolegami).

Experimentovanie môže trvať niekoľko dní, týždňov alebo aj dlhšie a tento čas je zatiaľ vyhradený len pre sebapozorovanie. Keď sa po vyskúšaní nového správania vrátite k pracovnému stolu, nastavte si budík na 15 minút a potom si položte otázku: mám ešte stále chuť na koláčik? Ak štvrť hodinu po porozprávaní s kolegami stále cítite chuť na tortu, potom ľudský kontakt nebolo to, čo motivovalo vaše správanie. Ak sa cítite neuspokojená po zjedení koláčika u vášho stola, potom ste v skutočnosti hľadali skôr rozptýlenie než kalórie. V prípade uspkojenosti sa vám podarilo nájsť vašú skutočnú odmenu, ktorú môžete ešte niekoľko dní overovať a sledovať, či skutočne funguje.

Krok 2: Odhaľte spúšťač

Druhou neznámou, ktorú sa pokúsime odhaliť je spúšťač. Prečo niekedy cítime oveľa väčšiu chuť na koláčik, kafe alebo cigaretu ako inokedy? K tomu nám pomôže ďalší malý experiment. Zakaždým, keď pocítite chuť na nežiaduce správanie, odpovedzte na tieto otázky:

Kde ste? Koľko je hodín? Akú máte náladu? Kto je okolo vás? Čo ste robil predtým, ako ste pocítil chuť? Prvý deň môže byť odpoveď: kancelária, 15:30, znudenú, nikto, zodpovedal na email Druhý deň: u kopírky, 15:18, spokojnú, kolegyne, robil kópie Tretí deň: konferenčná miestnosť, 15:41, únava, spolupracovníci na projekte, čakanie na začiatok rokovania

Po čase môžeme vypozorovať, čo sa zakaždým mení a čo zostáva rovnaké. Spúšťačom bude v tomto prípade zrejme čas (chuť sa dostaví každý deň okolo pol štvrtej). U niekoho iného by to mohla byť nálada (stres, smútok, nuda). Alebo by to mohlo byť spojené s nejakou nepríjemnou činnosťou, od ktorej máme zakaždým chuť "uniknúť" pod akoukoľvek zámienkou.

Krok 3: Vymyslite plán

Posledným krokom v zmene návyku je vymyslieť plán. Ak už viem, že každý deň okolo pol štvrtej pocítim chuť na tortu, ale že odmenou, ktorú vlastne hľadám, je rozptýlenie porozprávam sa s kolegami, môžeme začať so zmenou návyku. Návyk je ako vzorec, ktorý náš mozog automaticky opakuje: keď vidím spúšťač, urobím svoj návyk, aby som dostal odmenu. Keď si návyk vytvárame, ide o vedomé rozhodnutie. Čím dlhšie ho ale robíme, tým menej už je naše správanie vedomé a len automaticky vykonávame pokyny zabehnutých dráh v našom mozgu. Aby sme to zmenili, musíme sa nejaký čas vedome sústrediť na vytváranie nového návyku. Na základe experimentovania si teda môžeme vytvoriť plán: "Každý deň o 15:30 zájdem do susednej kancelárie a porozprávam sa 10 minút s kolegami." Je možné, že sa to nepodarí každý deň, ale po viac a viac opakovaniach sa nový návyk upevní a úplne nahradí ten starý, nefunkčný. Odhaľovanie vzorca návyku je takmer ako detektívna činnosť. Keď sa vám to ale podarí, máte šancu stať sa silnejšími ako váš dlhoročný návyk a "preprogramovať" svoj mozog. Zavŕšením vášho úsilia potom bude zdravší, šťastnejší a slobodnejší život.

Zdroj:

Duhigg, Ch. (2013). The Power of Habit. London: Random House Books.

Víte, prečo snívate?

Na potrebu spánku nás obvykle nikto nemusí upozorňovať. Pri jeho nedostatku si sami začneme všímať, že nám dochádza energia, zatvárajú sa nám oči a strácame koncentráciu, nehovoriac o bolestiach hlavy alebo iných ťažkostiach. Funkcie snov, ktoré náš spánok vypĺňajú, sú ale orieškom, s ktorým si vedci doteraz lámu hlavu. Sny sa priebežne vynárajú po celú dobu spánku a môžeme medzi ne zaradiť už tzv. hypnagogické obrazy, ktoré sa objavujú pri zaspávaní. Ďalšie sny potom prichádzajú v REM aj NREM fázach. Snové obsahy REM fázy pritom bývajú jasnejšie, živšie, intenzívnejšie a tvoria líniu príbehu, zatiaľ čo tie z NREM fáze sú menej časté, menej jasné, horšie zapamätateľné, lepšie kontrolovateľné a mnohokrát mávajú skôr podobu myšlienok alebo opakovanie denných udalosti. Len zlomok z týchto nočných dobrodružstiev nám pritom nakoniec uviazne v pamäti. Sú sny len produktom náhodnou stimuláciou predného mozgu, ako tvrdili Hobson a McCarley, alebo v našich životoch plnia zásadnejšiu úlohu? Prečo sú tak často negatívne a zaplavujú nás traumatickými alebo stresujúcimi spomienkami? A prečo ich tak ľahko a rýchlo zabúdame? Od čias Freuda, ktorý snom prisúdil úlohu sprostredkovateľa nevedomých želaní, sa okolo ich funkcie vyrojila kopa ďalších teórii. V tomto a nadväzujúcom článku vám predstavím tie najvýznamnejšie. Ako sami zistíte, väčšina z nich sa navyše vzájomne prelína.

Snívam, teda si pamätám

Po učení alebo trénovaní si choďte rovno zdriemnuť. To vyplýva z výskumu z roku 2010, pri ktorom Wamsley a Stickgold objavili súvislosť medzi snívaním o práve naučenej činnosti a následnom zlepšení v jej zvládaní. Výsledok nadväzuje skoršie zistenie, že účastníci, ktorí medzi trénovaním a testovaním schopnosti spia, sú o 10-20% rýchlejší a robia menej chýb ako pred spaním. Ale pozor, hoci niektoré štúdie naznačujú, že podobne môže spánok pôsobiť aj na zapamätanie slov, precvičovanie snívaním sa podľa všetkého týka predovšetkým osvojovaniu pravidiel a systémov, ktoré nevieme vedome popísať. Trebárs jazdu na bicykli. Orientuje sa teda skôr na zručnosti.

Snové procesy majú navyše podiel na tom, že si zo zážitkov a informácií z predchádzajúceho dňa zapamätáme to najdôležitejšie. Podľa Hartmanna a Zhanga v priebehu snívania dochádza k spracovaniu, šifrovaniu a transferu dát z dočasnej pamäte do dlhodobej, nový materiál je prepojený so starým a pamäťové systémy sú zreorganizované na základe emócii. Tento proces by zároveň malo sprevádzať zbavovanie sa nepotrebných informácií. To by tiež vysvetľovalo, prečo sú niektoré sny tak ľahko zabudnuteľné.

Snívam, teda sa uzdravujem

O liečivých účinkoch snívania referoval už Jan Evangelista Purkyně. Tiež Freud neskôr tvrdil, že zlé sny umožňujú učiť sa kontrole nad emóciami pochádzajúcimi zo stresových situácií. A nebol jediný. Aj mnoho súčasných vedcov sa domnieva, že snívanie pomáha udržať a obnoviť psychickú rovnováhu. Podľa teórie psychického uzdravovania nám sny umožňujú vyrovnať sa so stresom a emocionálnymi výkyvmi (úzkosťou, strachom alebo zlosťou) a zotaviť sa z traumatických zážitkov. Zlé spomienky sú spracovane, zaradené do dlhodobej pamäte a neutralizované. Pokiaľ je proces úspešný, negatívne emócie sa vytratia a my znovu nachádzame psychickú stabilitu. Aj posttraumatické nočné mory tak majú svoj zmysel. Pokiaľ ale integračný proces zlyhá, nočné mory sa budú vracať.

Podľa Stickgolda môže aj ranné vybavovanie snov a snaha nahliadnuť na ne v širších súvislostiach stačí pomôcť porozumieť vlastním emóciám. Sny sa podľa neho tvoria vo vnútri siete prepojených spomienok, ku ktorej inak nemáme prístup. Predstavujú tak cenný zdroj informácií o našich vnútorných obavách. V spánku mozog hľadá a identifikuje užitočné súvislosti medzi nedávnymi silnými zážitkami a tými staršími. Vytvára tak kontext, z ktorého môže byť riešenie čo najlepšie viditeľné. Takže až sa nabudúce zobudíte z nepríjemného sna, porozmýšľajte, či vám snová paralela nedáva kľúč k riešeniu vašej aktuálnej situácie alebo aspoň k pochopeniu toho, čo práve prežívate.

Zdroje:

Eiser, A. S. (2005). Physiology and psychology of dreams. Seminars in neurology , 25(1), 97-105. Hoss, R. J. (2013). The Neuropsychology of Dreaming: Studies and Observations. Staženo z dreamscience.org/articles/NeuroPsychology of Dreaming - Studies and Observations.pdf Ilankovič, N. N. (2014). New Hypothesis and Theory about Functions of Sleep and Dreams. Macedonian Journal of Medical Sciences, 7(1), 78-82. Nir, Y. (2010). Dreaming and the brain: from phenomenology to neurophysiology. Trends in cognitive sciences, 14(2), 88-100. Plháková, A. (2003). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia. Sands, S. H. (2010). On the Royal Road Together: The Analytic Function of Dreams in Activating Dissociative Unconscious Communication. Psychoanalytic Dialogues, 20(4), 357-373. Stickgold, R. (2013). The Function of Dreaming. Phi Kappa Phi Forum, 93(2), 11-13. Valli, K. (2008). Dreams are more negative than real life: Implications for the function of dreaming. Cognition and emotion, 22(5), 833-861. Zink, N. (2015). Theories of dreaming and lucid dreaming: An integrative review towards sleep, dreaming and consciousness. International Journal of Dream Research, 8(1), 35-53.

10 prekvapivých faktov o osamelosti

Odhaduje sa, že viac ako 40% ľudí pocíti počas života bolestný pocit osamelosti. Napriek tomu, ako je osamelosť bežná, málokto si plne uvedomuje jej moc. Tu je 10 prekvapivých faktov o osamelosti, ktoré zmenia váš pohľad na tento bežný, ale devastujúci psychologický stav:

Osamelosť nezávisí na tom, koľko kamarátov a vzťahov máme. Pocit osamelosti plne závisí od subjektívnej kvality našich vzťahov - ako veľmi sa cítime emočne vzdialení od ľudí okolo nás. Človek môže žiť sám a necítiť sa osamelo, rovnako ako žiť obklopený ľuďmi a trpieť osamelosťou. Dokonca to nie je nič neobvyklé... Viac ako 60% osamelých ľudí žije v manželstve. Keď manželské páry už nezdieľajú najhlbšie pocity, myšlienky a zážitky, môžu sa cítiť odcudzene a osamelo. Ľudia v takých vzťahoch veria, že ich manžel / ka nemôže ponúknuť tak hlboké porozumenie, aké by si priali. Zatiaľ čo ich strach môže byť oprávnený, môže tiež plynúť z faktu, že... Osamelosť narúša vnímanie našich vzťahov. Štúdie ukázali, že iba vybavenie situácie, kedy sa ľudia cítili osamelo stačilo na to, aby svoje vzťahy hodnotili ako menej pevné a hlboké. Toto pokrivené vnímanie často spôsobuje, že osamelí ľudia sa ešte viac vzďaľujú od ľudí, ktorí by mohli zmierniť ich osamelosť. Navyše, ich priatelia môžu tiež pristupovať k nadväzovaniu vzťahov s váhavosťou, pretože... Osamelosť je v sociálnych skupinách nákazlivá. Osamelosť zanecháva jasnú stopu - preto máme sklon všimnúť si osamelých ľudí okolo nás. Jedna výskumná štúdia ukázala, že osamelí ľudia boli počas 6 mesiacov vytlačených na okraj sociálne skupiny a prekvapivo, to isté platilo aj pre ich priateľov. Byť takým spôsobom vykorenený "do chladu" má prekvapivý účinok na naše telo... Osamelosť spôsobuje väčší pocit chladu. Štúdie ukázali, že spomienka na situáciu, v ktorej sme sa cítili osamelo spôsobila, že účastníci výskumu odhadovali izbovú teplotu ako signifikantne nižšiu. Dokonca sa znížila aj ich teplota tela. Pocit "vyhnania do zimy" rezonuje s našou evolučnou minulosťou, v ktorej odlúčenie od nášho kmeňa znamenalo stratu možnosti zahriať sa pri ohnisku v srdci sociálnej skupiny. Naozaj sa zdá, že ľudské telo reaguje na osamelosť dramatickými spôsobmi... Ľudské telo prežíva osamelosť podobne ako útok. Osamelosť spôsobuje okamžitú telesnú odozvu. Zvyšuje krvný tlak a cholesterol, aktivuje našu telesnú a psychologickú stresovú reakciu. A preto... Chronická osamelosť signifikantne zvyšuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. U chronicky osamelých ľudí vo väčšej miere hrozí rozvoj kardiovaskulárnych ochorení, pretože ich telá sú v konštantnom a neúprosnom strese. Osamelosť ovplyvňuje naše telo aj inými spôsobmi... Osamelosť potláča fungovanie imunitného systému. Osamelosť spôsobuje, že imunitný systém funguje menej efektívne, čo z dlhodobého hľadiska zvyšuje riziko rozvinutia najrôznejších ochorení. Aj krátke obdobie osamelosti sa na našej imunite môže podpísať... Osamelí študenti vysokých škôl mali slabšiu reakciu na očkovanie proti chrípke. Niekoľko týždňov osamelosti stačilo na to, aby imunitný systém študentov reagoval slabšie na očkovaciu injekciu chrípky proti študentom, ktorí sa osamelo necítili. Osamelosť je nebezpečná takmer ako fajčenie cigariet. Vedci zhrnuli, že vzhľadom na všetky vplyvy osamelosti na telo, reprezentuje osamelosť veľké riziko pre dlhodobé zdravie a dlhovekosť. Toto riziko sa dá porovnávať k zdravotným rizikám vyplývajúcich z fajčenia cigariet. Chronická osamelosť zvyšuje riziko predčasného úmrtia o 14%.

Osamelosť predstavuje dôležité psychologické zranenie a nemali by sme ho ignorovať. Pokúste sa podniknúť kroky, ktoré vás vyvedú z bludného kruhu osamelosti, skôr než tie, ktoré vás v ňom budú naďalej udržiavať.

Aj päťročné dieťa vie, že keď sa poreže do prsta, musí si ranu vyčistiť a zaviazať. Keď dôjde ale k zraneniu emocionálnemu (napr. Osamelosť, odmietnutie, zlyhanie), kto z nás vie, ako si ranu ošetriť? Naša tendencia je často "prežúvanir" situácie a seba zraňovanie, ktoré je porovnateľné s tým, ako by sme si do svojej rany stále znovu rezali. Tu je niekoľko odporúčaní k emočnej prvej pomoci, na základe práce Dr. Guy Winche:

Hovorte k sebe ako k svojmu najlepšiemu priateľovi

Sára sa po dlhom a bolestivom rozvode po niekoľkých rokoch rozhodla znovu hľadať partnera. Zaregistrovala sa na internetovej zoznamke, nadviazala kontakt so sympatickým vrstovníkom a dohovorili si rande. Moc sa tešila a starostlivo si na schôdzku vybrala nové šaty. Aj keď mala zo schôdzky dobrý pocit, jej partner sympatie neopätoval, po desiatich minútach sa ospravedlnil a odišiel. Sára zavolala svojej najlepšej kamarátke a tá jej povedala: "A čo si čakala? Nie si ničím zaujímavá a tie nové šaty tvoje špeky nezakryjú! Už máš jednoducho to najlepšie za sebou. "Príde vám reakcia kamarátky krutá? Máte pravdu - tá najlepšia kamarátka, ktorá k Sáre hovorila, bola v skutočnosti ona sama. Prečo sme tak často oveľa láskavejší k druhým ako k sebe?

Uvedomte si, ako osamelosť ovplyvňuje vaše správanie

Pri seba-prieskume si Sára rýchlo uvedomila, že sa na rande svojho partnera pýtala minimum otázok, čo viedlo k jeho pocitu, že o neho nemá záujem. Navyše bola tak úzkostná, že sa len zriedka usmiala a bola neustále napätá. Keď došla k tomuto vzhľadu, pocítila úľavu, pretože obe veci možno zmeniť. V osamelosti máme tendenciu zvádzať chyby na svojej nemenné rysy, namiesto toho, aby sme sa zamerali na svoje správanie.

Budujte aktívne svoje vzťahy

Prejavy pozornosti, súcitu, rovnako ako praktická pomoc alebo dobrovoľnícke aktivity sú jednou z najlepších ciest ako udržiavať, ale aj vytvárať nové vzťahy. Pomoc druhým znižuje pocity osamelosti, zvyšuje pocit vlastnej hodnoty a obľúbenosť u druhých. Tiež je vhodnou príležitosťou na zoznámenie pre tých, ktorí majú strach nadväzovať nové kontakty s ľuďmi. Zameranie na druhé miesto na seba nás v konečnom dôsledku robia šťastnejšími. V prípade, že okolnosti také budovanie vzťahov neumožňujú, je veľmi účinným prostriedkom proti osamelosti štvornohý kamarát. Pes (a aj keď existuje menej výskumov, i mačka) skvele tíši pocit osamelosti u ľudí, ktorí sú izolovaní, trpiaci chorobou alebo psychologickou traumou, a tiež u seniorov. Psy navyše umožňujú nadväzovať priateľstvá pri prechádzkach v parku lepšie ako magnet.

Tu sa môžete pozrieť na video o emočnej prvej pomoci (možnosť zapnúť si české alebo anglické titulky): https://www.ted.com/talks/guy_winch_the_case_for_emotional_hygiene?language=cs

Zdroje:

https://www.psychologytoday.com/blog/the-squeaky-wheel/201410/10-surprising-facts-about-loneliness Winch, G. (2013). Emotional first aid: practical strategies for treating failure, rejection, guilt and other everyday psychological injuries. New York: Penguin group.