Články

13 kognitívnych omylov alebo ako si skresľujeme realitu

10. augusta 2016

Kognitívne omyly sú spôsoby, akými nás myseľ presviedča o niečom, čo nie je pravda. Tieto nepresné myšlienky zvyčajne len posilnia naše negatívne emócie a zlé sebahodnotenie. Hovoríme si veci, ktoré znejú rozumne a presne, ale v skutočnosti sú iracionálne. Napríklad si niekto môže povedať: “Vždy zlyhám, keď skúšam hrať futbal. Zlyhávam vo všetkom, čo robím.” To je príklad “čierno-bieleho” videnia sveta. Osoba vidí veci v póloch - ak zlyhá v jednej veci, musí zlyhať vo všetkom.

Cieľom psychoterapie je naučiť sa nahradiť tieto kognitívne omyly racionálnejšími, vyváženejšími myšlienkami. Vyžaduje to predovšetkým schopnosť rozoznať kognitívny omyl a uvedomiť si, kedy ho používame. Potom je užitočné sformulovať “zdravšiu” alternatívne myšlienku. Pravdivosť oboch tvrdení možné podrobiť argumentom pre a proti. Pomocou tejto metódy si môžeme vytvoriť pozitívnejšie modely sveta a interpretovať udalosti zdravšie. Niektoré kognitívne omyly vám možno budú pripadať podobné - presné rozlišovanie vyžadujú dlhšiu prax. Dôležitejšie než určiť, o aký omyl sa presne jedná, je ale vedieť si uvedomiť, že sa na realitu pozerám skreslene a skúsiť sa na situáciu pozrieť inak.

1. Filtrovanie

Vyberieme negatívne detaily a zveličíme ich, zatiaľ čo všetky pozitívne aspekty situácie vyfiltruje.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák, však mi to taký Karol na konci povedal, že som hovorila moc rýchlo a nedávalo mu to zmysel”.

Alternatíva: “No, Karolovi sa moje prezentácie nepáčila, ale veľa iných ľudí ma za ňu pochválila. Asi sa nedá zavďačiť všetkým.”

2. Čierno-biele myslenie

V polarizovanom videní sú veci buď čierne, alebo biele. Musíme byť perfektní, alebo sme zlyhali, neexistuje nič uprostred. Umiestňujeme ľudí alebo situácie do buď / alebo škatuliek, bez odtieňov sivej alebo komplexnosti väčšiny ľudí a situácií. Ak náš výkon nie je dokonalý, považujeme to za úplné zlyhanie.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák. Celú dobu som sa zakoktávala, bola červená, a na konci ani neostal čas na otázky.”

Alternatíva: “Počas prezentovania som bola dosť nervózna a nezostalo mi veľa času, ale na konci mi všetci tlieskali a niekoľko ľudí mi potom prezentáciu pochválilo.”

3. Prílišné zovšeobecňovanie, škatuľkovanie

Na základe jediného incidentu či malého dôkazu si urobíme všeobecný záver. Ak sa nám len raz stalo niečo zlé, očakávame, že sa to bude diať znova a znova. Osoba by mohla vidieť jedinú, nepriaznivú udalosť ako súčasť nekonečného vzorca prehry.

Extrémna forma zovšeobecňovania je “škatuľkovanie”. Ak správanie niekoho iného vzbudí zlý dojem, dostane nálepku ako “je to fakt blbec”. Škatuľkovanie tiež zahŕňa popisovanie udalostí jazykom, ktorý je nabitý farbami a emóciami. Napríklad namiesto výroku “každý deň privedie svoje deti do jaslí”, povieme “nechá svoje malé deti s úplne cudzími ľuďmi".

Príklad: “Jednoducho som v hovorení pred ľuďmi hrozná. To je naposledy, čo sa takto strápňujem.”

Alternatíva: “Dnes som bola dosť nervózna, ale nakoniec to dopadlo dobre. Nabudúce sa musím lepšie pripraviť.”

4. Unáhlené závery

Bez toho, aby osoba čokoľvek povedala, vieme, ako sa cíti a čo si myslí. Predovšetkým ak ide o nás. Okrem tohto “čítanie mysle” do unáhlených záverov zaraďujeme “veštca”. Veštci dokážu predvídať budúcnosť, najmä ak sa jedná o ich zlyhania a neúspechy (“už teraz je jasné, že tú prácu nedostanem”).

Príklad: “Videla som, ako sa na mňa Milan pozeral. Myslí si o mne, že som úplne blbá.”

Alternatíva: “Ktovie, ako sa moja prezentácia páčila Milanovi. Musím sa ho opýtať.”

5. Zveličovanie, zľahčovanie, katastrofizácia

Príkladom zveličovania môže byť: “Ďakujem strašne moc, že si mi dnes postrážil Alíka, ty si tak úžasný, som tvojím večným dlžníkom.” Zľahčovanie potom je: “To nič nebolo, napísať knihu, rovnako mi s tým pomáhalo veľa ľudí.” Poddruh zveličovania je katastrofizácia: keď očakávame, že sa stane niečo hrozné. Počujeme o nejakom probléme a pýtame sa “čo keby”.

Príklad: “Čo keď spôsobím dopravnú nehodu? Čo keď zničím otcovo auto?”

Alternatíva: “Nikdy sa v šoférovaní nezlepším, ak nebudem trénovať. Musím jednoducho zo začiatku šoférovať opatrne.”

6. Vyťahovanie k sebe

Personalizácia čiže vzťahovanie k sebe je kognitívny omyl, v ktorom človek verí, že všetko, čo ostatní robia alebo hovoria, je priama reakcia na ich osobu. Porovnávame sa s inými v tom, kto je múdrejší, krajší atď. Osoba, ktorá všetko vzťahuje k sebe, sa taktiež môže vidieť ako zdroj vonkajších udalostí, za ktoré reálne nemohli.

Príklad: “Ideme na večeru neskoro, a preto hostiteľka spálila mäso v rúre. Keby som len bola donútila manžela, aby sa ponáhľal, nikdy by sa to nestalo.”

Alternatíva: “Eva síce spálila mäso, ale inak to bol moc vydarený večer. Musíme im pozvanie skoro oplatiť.”

7. “Ja za to nemôžem" alebo “za všetko môžem ja”

Ak sa cítime kontrolovaní z vonkajška, vidíme sami seba ako bezmocnú obeť osudu. Naopak omyl vnútornej kontroly od nás očakáva zodpovednosť za bolesť a šťastie každého okolo nás.

Omyl vonkajšej kontroly: “Môj šéf ma donútil pracovať nadčasy, nemôže sa teda čudovať, ak je kvalita mojej práce zlá.”

Omyl vnútornej kontroly: “Prečo si smutný? Je to niečo, čo som povedala?”

8. “Život nie je fér”

Cítime sa zatrpknutý, pretože si myslíme, že vieme, čo je spravodlivé, ale iní ľudia s nami nesúhlasia. Ako nám naši rodičia hovorili, keď sme vyrastali a niečo nešlo tak, ako sme si priali: “Život nie je fér". Ľudia, ktorí idú životom s pravítkom na každú situáciu a súdia jej “spravodlivosť” sa často kvôli tomu budú cítiť zle.

Príklad: “To nie je spravodlivé, že sa Maruška na medicínu nedostala, keď sa toľko pripravovala, ale Karolína, ktorá sa vôbec nesnažila, áno.”

Alternatíva: “Je to smutné, že sa Maruška na tú medicínu nedostala, moc by som jej to priala. Možno jej Karolína poradí, ako sa na prijímačky naučiť budúci rok.”

9. Obviňovanie

Presúvame na druhých ľudí zodpovednosť za našu bolesť, alebo naopak žalujeme seba za každý problém. Nikto ale nemôže za to, že sa cítime tak alebo onak - len my máme kontrolu nad vlastnými emóciami a emočnými reakciami.

Príklad: “Zase je mi zle, to je z toho, ako sa ku mne všetci správate, pridávate mi len starosti.”

Alternatíva: “Je mi dnes nejak zle, pôjdem si na chvíľku ľahnúť a snáď bude lepšie.”

10. “Mal by som” alebo “musím”

Máme zoznam pravidiel o tom, ako by sa druhí aj my sami mali správať. Ľudia, ktorí porušujú pravidlá, nás štvú a sami sa cítime previnilo, pokiaľ tieto pravidlá porušíme. Emočným dôsledkom je pocit viny. Keď osoba smeruje “mal by som” výroky na ostatných, často cítia zlosť, frustráciu a zatrpknutosť.

Príklad: “Vážne by som mal začať chodiť do fitka častejšie. Nemal by som byť tak lenivý.”, “Mali by ste už mať deti.”

Alternatíva: “Nemusím chodiť každý deň do fitka len preto, že to robia moji kolegovia. Radšej si občas zahrám s chalanmi futbal.” “Na vnúčatá sa už teším, ale rozhodnutie záleží len na vás.”

11. Zdôvodňovanie na základe emócií

Veríme, že to, čo cítime, musí byt automaticky pravda. Predpokladáme, že naše emócie odrážajú skutočný stav veci.

Príklad: “Nie je mi vôbec sympatický, bude asi moc namyslený”, “Mám pocit, že som pre chlapcov strašne nudná, viem, že je to tak.”

Alternatíva: “Pôsobí na mňa trochu namyslene, ale musím ho lepšie spoznať, ako si o ňom urobím úsudok.” “Niekedy sa cítim nudne, keď hovorím s chalanmi, ale neviem, či to tiež tak vnímajú.”

12. Očakávania zmeny

Očakávame, že druhí ľudia sa zmenia k nášmu obrazu, ak na nich budeme dostatočne tlačiť. Musíme druhých ľudí meniť, pretože naša nádej na šťastie sa zdá byť úplne závislá na nich.

Príklad: “Bola by som šťastná, keby si mi občas hovoril, ako ma miluješ.”

Alternatíva: “Už viem, že od neho nemôžem očakávať nežné slovíčka, ale je skvelý v tom, ako mi uvarí večeru alebo ma vyzdvihne na stanici.”

13. “Vždy musím mať pravdu”

Neustále sa snažíme dokázať, že naše názory a skutky sú správne. Mýliť sa je nemysliteľné a urobíme čokoľvek, aby sme dokázali našu pravdu. Mať pravdu je často oveľa dôležitejšie ako emócie druhých, aj milovaných osôb.

Príklad: “Je mi jedno, ako nerád sa so mnou hádaš, ja proste túto hádku musím vyhrať, pretože mám pravdu.”

Alternatíva: “Asi máš pravdu.”, “Možno nemá zmysel sa o tom hádať, veď na tom teraz už nič nezmeníme.”

Zdroj:

Odporúčaná literatúra:

  prečítané 25367×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Ako rozdielny je mužský a ženský mozog?

Knihou z roku 1992 Muži sú z Marsu, ženy z Venuše si autor John Graz vyslúžil veľa kritiky. Spoločnosti vadil predovšetkým dôraz na rodové stereotypy, ktorými autor vo svojej publikácii ani trochu nešetril. Zásadnou otázkou však zostáva: existujú nejaké rozdiely medzi mužským a ženským mozgom? A ak áno, ovplyvňujú správanie a životy ľudí?

Mnoho vedcov potvrdzuje, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami (Jantz, 2014, Kattenburg, 2016). Štúdie ukazujú, že muži majú zvyčajne väčšiu ľavú časť hipokampe, čo je oblasť spojená s pamäťou. Ďalšia rozdielnosť je tzv. Corpus callosum - štruktúra, ktorá spája ľavú a pravú hemisféru a zaisťuje ich komunikáciu. Bolo zistené, že je silnejší naopak u žien.

Štúdie potvrdzujú zaužívané klišé…

Z mnohých štúdií vyplýva, že mužské mozgy obsahujú viac sivej hmoty a ženské naopak viac hmoty bielej. Sivá hmota sa podieľa na spracovaní informácií a biela hmota "schvaľuje" komunikáciu medzi sivou hmotou a inými časťami tela. Bolo tiež zistené, že ženy dosahujú lepšie výsledky v jazykových a komunikačných zručnostiach, zatiaľ čo muži dosahujú lepšie výsledky pri používaní svojich priestorových schopností a navigáciu. Mozgy oboch pohlaví síce vylučujú rovnaké neurotransmitery, ale v rôznych množstvách. To môže čiastočne vysvetliť rozdiely v správaní medzi oboma pohlaviami. Napríklad, muži sa zdajú byť viac agresívny a impulzívny, ženy naopak empatickejšie a citlivejšie.

… ale nebude to také horúce

Avšak stále viac štúdií potvrdzuje, že je takmer nemožné nájsť čisto mužsky alebo žensky štruktúrovaný mozog (Kattenburg, 2016; Wheeling 2015). K takémuto výsledku dospela napríklad behaviorálna neurologička Daphna Joel, ktorá skúmala mozog pomocou magnetickej rezonancie (MRI). Dospela k záveru, že drvivá väčšina mozgu vykazovala kombináciu mužských a ženských dominantných prvkov. To dokazuje, že funkčnosť mužského a ženského mozgu sa z časti prekrýva.

Neurovedkyňa Margaret McCarthy následne poznamenala, že táto štúdia poskytuje prvý dôkaz o tom, že nemôžeme hovoriť o čisto ženskom a mužskom mozgu. To samozrejme neznamená úplné zamietnutie skutočnosti, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami. Tieto rozdiely však nie sú u každého jedinca konzistentné.

Ak vezmeme do úvahy všetky faktory životného prostredia, ktoré môžu potenciálne ovplyvniť správanie ľudí a ich životy, môžeme získať jasnejší obraz o rozdieloch v správaní medzi mužmi a ženami. Pokročilé znalosti o rozdieloch medzi pohlaviami by mohli obohatiť napríklad výchovnú a vzdelávaciu sféru a mohli by tak poskytnúť podporu pre deti od útleho veku.

Zakrnie nám kvôli Googlu mozog?

Moderné technológie hrajú v našich životoch stále väčšiu a väčšiu rolu. Sme obklopení počítačmi, smartfónmi, tabletmi ... Aký vplyv ale majú tieto nové technológie na naše myslenie? Sme vďaka nim múdrejší alebo hlúpneme? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a táto debata sa vedie takmer zakaždým, keď sa objaví nejaký nový prístroj či vynález. Už v starom Grécku protestoval filozof Sokrates proti používaniu písma a kníh. Myslel si totiž, že kvôli nim budú ľudia hlúpnuť, pretože keď si budú môcť všetko prečítať a napísať, nebudú si musieť vôbec nič pamätať. Čas ukázal, že nemal pravdu. Ľudia už síce nevedia spamäti odrecitovať celú Odysseu a Iliadu ako za čias Sokrata, ale rozšírenie písma viedlo k neobvyklému pokroku a nárastu vzdelanosti. V priebehu storočí sa ľudia hádali ešte o vplyve kníhtlače, písacích strojov, telegrafu a televízie. Dnes potom proti sebe stoja zástancovia a odporcovia počítačov a internetu. Skutočne nám teda kvôli Google prestane pracovať mozog alebo je to inak? Poďme sa teraz teda krátko pozrieť na zástupcu oboch táborov.

Na strane odporcov moderných technológii stojí nemecký psychiater a psychológ Manfred Spitzer, ktorý v jednom rozhovore vyhlásil: "Keď používate auto, atrofujú vám svaly. Keď používate GPS, atrofuje Vám mozog. "Vo svojej knihe Digitálna demencia, ktorá vyšla v roku 2014 aj u nás, potom uvádza rad výskumov, ktoré podľa neho potvrdzujú to, že používanie počítačov a mobilných telefónov má na naše kognitívne schopnosti prevažne negatívne účinky. Spitzer tu popisuje napríklad výsledky výskumu, ktorý sa zameral na vplyv moderných technológií na pamäť a medziľudskú komunikáciu. V tomto výskume sledovali účastníci spoločne krátky hraný film. Po jeho zahliadnutí si potom z neho mali vybaviť čo možno najviac detailov. Niektorí účastníci si na tieto detaily mali spomenúť sami, bez toho, aby mali možnosť diskutovať s ostatnými. Ďalší účastníci potom mohli navzájom spolupracovať a túto úlohu mali spoločne prediskutovať tvárou v tvár alebo pomocou internetového chatu. Ukázalo sa, že na najviac detailov si spomenuli ľudia, ktorí diskutovali tvárou v tvár.

Spitzer potom ďalej v tejto knihe poukazuje na výskumy, podľa ktorých má multitasking negatívny vplyv na našu pozornosť a zvyšuje našu impulzivitu. Ďalšie ním spomínané výskumy ukazujú, že kvôli jednoduchej dostupnosti informácií na internete oveľa rýchlejšie zabúdame. Je to skutočne tak? Zrejme áno, aj iné, najnovšie výskumy, ktoré Spitzer vo svojej knihe neuvádza, tomu nasvedčujú. Napríklad prieskum, ktorý bol vykonaný v USA v roku 2013, ukázal, že ľudia medzi 18-34 rokmi sú viac zabúdaví než ľudia starší ako 55 rokov. Častejšie totiž zabúdali napríklad na to, čo je dnes za deň, kam si dali kľúče alebo kde nechali telefón.

Ďalším veľkým odporcom moderných technológií je americký novinár Nicholas Carr, podľa ktorého majú počítače a internet zlý vplyv predovšetkým na naše čitateľské návyky. Kvôli prívalu informácií podľa neho čítame stále rýchlejšie, povrchnejšie a oveľa menej rozumieme písanému textu. Carr o tejto téme vydal už niekoľko kníh, ja osobne by som vám však odporučil skôr jeho kratšie texty a to predovšetkým jeho slávny článok Is Google making us stupid?, ktorý vyšiel v časopise The Atlantic.

Medzi optimistami, ktorí sa viac zameriavajú na pozitívnu stránku nových technológií, patrí naopak kanadský novinár Clive Thompson, autor knihy Smarter Than You Think: How Technology Is Changing Our Minds for the Better. V tejto knihe sa Thompson venuje tomu, ako vlastne môžu moderné technológie zlepšovať naše myslenie. Poukazuje tu napríklad na to, že kvôli počítačom, mobilom a internetu píšeme dnes oveľa viac a častejšie ako predchádzajúce generácie. Práve vďaka tomu by sa mali zlepšovať naše vyjadrovacie schopnosti. To potvrdzuje napríklad výskum Andrey Lunsfordove zo Stanfordskej univerzity. Tá vo svojej práci analyzovala eseje študentov vysokých škôl, ktoré boli napísané v súčasnosti a na začiatku dvadsiateho storočia. Ukázalo sa, že v textoch dnešných študentov bol približne rovnaký počet gramatických chýb, boli však oveľa dlhšie ako texty napísané takmer pred sto rokmi. Okrem dĺžky však došlo aj k výraznému posunu v štýle. Eseje súčasných študentov boli oveľa prepracovanejšie a obsahovali viac jasných argumentov.

Medzi ďalšieho zástancu internetu a počítačov patrí napríklad psychiater Garry Small. Ten vo svojom výskume v roku 2008 zistil, že pri surfovaní na internete dochádza k vyššej aktivite mozgu ako pri bežnom čítaní kníh. K zvýšeniu aktivity potom došlo predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú zodpovedné za komplexné uvažovania a rozhodovania. To, že moderné technológie, môžu mať na naše myslenie pozitívny vplyv, ukazuje aj výskum psychologičky Betsy Sparrowové. Jeho výsledky naznačujú, že vďaka moderným technológiám si nemusíme pamätať toľko informácií a tým pádom má náš mozog pri riešení problémov oveľa väčšiu kapacitu na premýšľaní rôznych postupov a stratégií. Vďaka tomu sme potom pri hľadaní riešení oveľa viac kreatívní.

Zmenšuje sa nám teda kvôli Googlu mozog? Ťažko povedať. Počítače a internet majú rovnako ako iné veci svoje pre a proti. Sme vďaka nim zrejme kreatívnejší pri hľadaní riešení rôznych problémov a dokážeme vďaka nim lepšie prezentovať svoje myšlienky a postoje. Zároveň sme však kvôli nim tiež roztržitejší a impulzívnejší. Články a správy čítame často rýchlo, povrchne a pamätáme si z nich menej informácií. Moderné technológie skrátka môžu byť dobrým sluhom, ale zlým pánom a preto vždy premýšľajme nad tým, kedy a ako ich používame.

Ako odhaliť klamára? ...a dá sa to vôbec?

Odhady vedcov hovoria, že väčšina z nás každý deň zaklame desať až stokrát! Od nevinných malých lží (tzv. white lies – biele lži), ako keď odpovedáme na otázku „Ako sa máš?“ občasným neúprimným „Výborne“, až po zásadné komplikované klamstvá, ktorými sa snažíme zastrieť skutočnosť, či dokonca oklamať samých seba.

Už mnohokrát sa písalo o tom, ako odhaliť klamára, väčšina takýchto „návodov“ však nebola postavená na výskumných základoch. To sa zmenilo výskumom doktora Paula Ekmana, ktorý zasvätil svoj život skúmaniu emócií, odlišností vo výrazoch v tvári pri prežívaní emócií naprieč rôznymi kultúrami a v neposlednom rade odhaľovaniu fundamentálnych znakov klamstva v tvári.

Jeho výskum nadviazal na evolučného biológa Charlesa Darwina, ktorý tvrdil, že výrazy emócií sú univerzálne naprieč kultúrami. Ekman vycestoval do Papua Novej Guinei, kde životom medzi domorodcami zisťoval práve túto univerzálnosť (Ekman, 2003). Na základe svojich zistení a porovnávaniami rôznych kultúr zostavil zoznam základných emócií, teda strach, hnev, radosť, znechutenie, smútok a prekvapenie. Tieto základné emócie sú rovnakým spôsobom detekovateľné v tvárach ľudí celého sveta. Ekmam nielen definoval svalové skupiny, ktorý sprevádzajú každý z výrazov, popísal tiež takzvané mikrovýrazy, ktoré predstavujú charakteristickú, nevedomú aktivitu svalov na tvári, ktorá prezrádza skutočne prežívané emócie a len veľmi málo ľudí sa dokáže naučiť túto svalovú aktivitu ovládať (Ekman, 1992).

Práve spomínané mikrovýrazy považuje Ekman za spoľahlivý zdroj informácií o klamstve, či pravde. Ak vieme, čo máme vo výraze tváre hľadať, dokážeme spoľahlivo určiť, aké emócie náš oponent prežíva, a tak odhaliť, či to, čo nám hovorí je pravda, alebo lož.

Odhaliť mikrovýrazy a správe ich definovať a interpretovať nie je ľahké. Vyžaduje to roky tréningu, ktorý ale záujemcovia majú možnosť podstúpiť prostredníctvom Ekman Group, spoločnosti založenej Paulom Ekmanom. Ekman Group spolupracuje s FBI, CIA a rôznymi ďalšími agentúrami pri odhaľovaní lží a ponúka online tréning detekcie mikrovýrazov.

Z Ekmanovho výskumu vyplýva, že odhalenie klamára nie je vôbec tak jednoduché, ako nám často hovoria populárne vedecké články. Nestačí obyčajná všímavosť, potrebujeme k tomu dlhodobý tréning. Hoci nie všetci odborníci sú zástancami mikrovýrazov ako spoľahlivého nástroja odhaľovania klamstva, je na mieste na záver povedať, že je to zatiaľ jediná vedecky podložená a momentálne asi najspoľahlivejšia metóda k odhaľovaniu klamstiev.

Zdroje:

Ekman, P. (1992). Telling lies. New York-London: W W - NORTON & COMPANY Ekman, P. (2003). Darwin, Deception, and Facial Expression. ANNALS NEW YORK ACADEMY OF SCIENCES 1000, 205–221.

Čo bezpečne prezradí klamára alebo Pinokiov efekt

Kang Lee z univerzity v Toronte študuje fenomén klamstva u detí už dve desaťročia. V spoločnosti podľa neho panujú tri silné presvedčenia o detských klamstvách. Po prvé, deti sú zlými klamári a pre dospelých nie je problém lož odhaliť. Po druhé, deti začínajú klamať až po nástupe do školy. Po tretie, ak dieťa klame už vo veľmi útlom veku, svedčí to o vade jeho charakteru a s veľkou pravdepodobnosťou z neho vyrastie patologický klamár. Tieto presvedčenia sú však mylné, ako ukazujú dve dekády Leeových výskumov.

Experiment s kartami

So svojím tímom totiž prišiel na niekoľko zaujímavých poznatkov. Usporiadali jednoduchý experiment: s každým dieťaťom hrali hru na hádanie kariet. Za uhádnutie karty bola prisľúbená odmena. V určitý moment si experimentátor musel náhle odskočiť a dieťa za jeho neprítomnosti za žiadnu cenu nemalo kartu obrátiť. Tipnite si, koľko z nich sa na kartu pozrelo? Vo chvíli, keď za sebou experimentátor zavrel dvere, podvádzalo 90% detí. Netušili však, že ich sledujú skryté kamery.

Keď sa výskumník vrátil, časť detí o podvode klamala a časť z nich sa priznala. Zaujímavé je, že s vekom sa pomer klamárov a poctivcov mení. Kým dvojročné deti klamali v 30% a priznali sa v 70%, starší už na tom neboli tak dobre. Trojročné deti zodpovedali z polovice klamlivo, z polovice pravdivo a štvorročnej klamali dokonca v 80%!

Spoznáme klamára?

Ak dospelí ľudia veria svoje schopnosti detskú lož odhaliť, ponúka výskum ďalší prekvapivý výsledok. Pri prehraní stoviek detských zaklamaní aj priznaní si v tipovaní neviedli dobre študenti, sociálni pracovníci ani strážcovia zákona. Tí pritom s klamstvom prichádzajú do styku denne. Čo je však pozoruhodnejšie zistenie - klamstva detí nespoznajú väčšinou ani vlastní rodičia.

Dve ingrediencie klamstiev

Tím výskumníkov sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektoré deti klamú viac a iné menej. Prišli s teóriou, že k naozaj dobrým klamstvám sú potrebné dve zručnosti. Tou prvou je znalosť teórie mysle, inými slovami schopnosť čítať myseľ toho druhého - vedieť, že nevie niečo, čo viem ja. S touto schopnosťou sa nerodíme, ale osvojujeme si ju medzi druhým a tretím rokom. A ako je vidieť, v praxi ju použijeme hneď, ako to len ide.

Druhou zručnosťou, ktorá je pri klamstve potrebná, je sebaovládanie. Nie je totiž tak ľahké tváriť sa inak, než ako sa cítime. U klamstiev to platí dvojnásobne. Väčšina ľudí zažíva pri tomto akte veľa negatívnych emócií, napríklad vinu, strach či hanblivosť. Skryť tieto emócie teda vyžaduje veľkú dávku sebaovládania, predovšetkým v koordinácii drobných mimických svalov tváre.

Ako sa sníma lož

Zďaleka nie všetko dianie možno však v našom tvári dobre skryť. Napríklad nezadržateľne sa vynárajúca rumenec na našich tvárach. Môže za to autonómny nervový systém, ktorý napriek našej snahe zachovať si "chladnú hlavu" privádza do tváre väčšie množstvo krvi.

A práve na to sa zameral Leeov výskumný kolektív. Kamerou snímali tváre ľudí, ktorí klamali, alebo hovorili pravdu. Zistili pri tom, že okrem pohybov tváre, potenia, zvýšenej teploty a frekvencie srdcového tepu sa výrazne zmenil ešte jeden detail v tvári klamárov. Začal sa im červenať nos. Preto sa tím rozhodol tento efekt nazvať Pinokiov.

Väčšina zmien v prekrveniu tváre pri prežívaní emócií nie je ale viditeľná voľným okom. Špeciálne upravenou kamerou je však možné zachytiť aj tie najmenšie zmeny, ktoré sa v našej koži odohrávajú. Ako Kang Lee zdôrazňuje, určovanie emócií iba za pomoci kamerového snímania je síce na začiatku svojej existencie, ale nesie v sebe veľký potenciál. Mohli by sme tak skoro mať možnosť zistiť, čo prežíva človek sediaci na druhom konci videochate alebo napríklad prekuknúť pravé úmysly politikov v televíznych debatách.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks/kang_lee_can_you_really_tell_if_a_kid_is_lying https://www.researchgate.net/publication/282569498_Theory-of-Mind_Training_Causes_Honest_Young_Children_to_Lie onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/cdep.12023/abstract