Články

Ako rozdielny je mužský a ženský mozog?

13. januára 2017

Knihou z roku 1992 Muži sú z Marsu, ženy z Venuše si autor John Graz vyslúžil veľa kritiky. Spoločnosti vadil predovšetkým dôraz na rodové stereotypy, ktorými autor vo svojej publikácii ani trochu nešetril. Zásadnou otázkou však zostáva: existujú nejaké rozdiely medzi mužským a ženským mozgom? A ak áno, ovplyvňujú správanie a životy ľudí?

Mnoho vedcov potvrdzuje, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami (Jantz, 2014, Kattenburg, 2016). Štúdie ukazujú, že muži majú zvyčajne väčšiu ľavú časť hipokampe, čo je oblasť spojená s pamäťou. Ďalšia rozdielnosť je tzv. Corpus callosum - štruktúra, ktorá spája ľavú a pravú hemisféru a zaisťuje ich komunikáciu. Bolo zistené, že je silnejší naopak u žien.

Štúdie potvrdzujú zaužívané klišé…

Z mnohých štúdií vyplýva, že mužské mozgy obsahujú viac sivej hmoty a ženské naopak viac hmoty bielej. Sivá hmota sa podieľa na spracovaní informácií a biela hmota "schvaľuje" komunikáciu medzi sivou hmotou a inými časťami tela. Bolo tiež zistené, že ženy dosahujú lepšie výsledky v jazykových a komunikačných zručnostiach, zatiaľ čo muži dosahujú lepšie výsledky pri používaní svojich priestorových schopností a navigáciu. Mozgy oboch pohlaví síce vylučujú rovnaké neurotransmitery, ale v rôznych množstvách. To môže čiastočne vysvetliť rozdiely v správaní medzi oboma pohlaviami. Napríklad, muži sa zdajú byť viac agresívny a impulzívny, ženy naopak empatickejšie a citlivejšie.

… ale nebude to také horúce

Avšak stále viac štúdií potvrdzuje, že je takmer nemožné nájsť čisto mužsky alebo žensky štruktúrovaný mozog (Kattenburg, 2016; Wheeling 2015). K takémuto výsledku dospela napríklad behaviorálna neurologička Daphna Joel, ktorá skúmala mozog pomocou magnetickej rezonancie (MRI). Dospela k záveru, že drvivá väčšina mozgu vykazovala kombináciu mužských a ženských dominantných prvkov. To dokazuje, že funkčnosť mužského a ženského mozgu sa z časti prekrýva.

Neurovedkyňa Margaret McCarthy následne poznamenala, že táto štúdia poskytuje prvý dôkaz o tom, že nemôžeme hovoriť o čisto ženskom a mužskom mozgu. To samozrejme neznamená úplné zamietnutie skutočnosti, že existujú rozdiely v štruktúre mozgu medzi oboma pohlaviami. Tieto rozdiely však nie sú u každého jedinca konzistentné.

Ak vezmeme do úvahy všetky faktory životného prostredia, ktoré môžu potenciálne ovplyvniť správanie ľudí a ich životy, môžeme získať jasnejší obraz o rozdieloch v správaní medzi mužmi a ženami. Pokročilé znalosti o rozdieloch medzi pohlaviami by mohli obohatiť napríklad výchovnú a vzdelávaciu sféru a mohli by tak poskytnúť podporu pre deti od útleho veku.

  prečítané 2486×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Eleni Anastasiou
Jsem studentka Nicosijské univerzity na Kypru, kde studuji bakalářský program psychologie. Momentálně absolvuji stáž na Mentem. Oblastí mého zájmu je sociální a klinická psychologie. V posledních měsících se věnuji projektu PERACH, který je zaměřen na pomoc dětem, které vyrůstají v nevhodných socioekonomických podmínkách.

Podobné články

Neuromarketing, alebo keď tvorcovia reklám vidia do nášho mozgu

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že sa pri reklamách v priebehu filmu nie a nie odtrhnúť od obrazovky? Veď je to čas, ktorý by sme mali využiť na otvorenie ďalších zemiakových lupienkov alebo skok na toaletu. Namiesto toho sme prilepený na gauči a kocháme jeden spot za druhým. Tú sa smejeme, za okamih zasnením zvážnieme, potom nás prepadne nepredvídateľná chuť na čiernu bublinkovú limonádu. Možno si hovoríte, že to nie je váš prípad, ale ruku na srdce - nestalo sa vám to aspoň párkrát v živote?

Pútavosť reklám všetkého druhu neviazne až tak v talentovaných tvorcoch. Oveľa väčšiu zásluhu na tom má technika, ktorej sa hovorí neuromarketing. Princíp je to veľmi jednoduchý - za pomoci elektrických prístrojov snímame všemožné fyziologické prejavy spojené so sledovaním nejakého podnetu. Na základe ich rozborov potom posúdime, akú má prezentovaný materiál (napríklad reklama) účinnosť a kde sú jej slabiny.

Prvá zmienka o spojení neurológie a marketingu padla začiatkom 21. storočia. Nešlo ale o nič iné, než využitie dlho známych nástrojov pre nové účely. A o ktoré nástroje vlastne ide?

Čím sa meria v neuromarketingu

Medzi najpoužívanejšie nástroje neuromarketingu patria takzvané neinvazívne metódy, teda také, ktoré nezasahujú do organizmu - elektroencefalograf (EEG) a magnetická rezonancia (fMRI). EEG sleduje elektrické vzruchy mozgu a dokáže zistiť mieru pokoja a rozčúlenia. Výhoda EEG tkvie v okamžitom rozpoznaniu stavu mysle, rádovo v milisekundách. Magnetická rezonancia zase dokáže presne lokalizovať mozgové oblasti, ktoré sa pri pohľade na vystavený podnet aktivujú. Nielen na povrchu mozgu, ale aj v jeho centre.

Ďalšou technikou je takzvaný Eyetracker Malá krabička, ktorá stojí pri monitore a sleduje pohyb očí. Z výsledkov môžeme usúdiť, či si človek vôbec všimne toho dôležitého a koľko tomu venuje pozornosti. A čo upúta ľudské oko najlepšie? Tváre (predovšetkým ženské) a zvieratá.

Osvedčenou metódou je tiež vyhodnocovanie mimiky tváre. Prístroje dokážu až pozoruhodne vyhodnotiť aj tie najmenšie zmeny - vrátane tých vôľou neovládateľných. Takto sa zisťujú emócie, ako je radosť, prekvapenie, znechutenie, alebo napríklad strach.

Pre naozaj dôkladný (a nákladný) výskum reakcií sa meria tiež srdcový rytmus, dýchanie alebo kožná galvanická reakcia (zmeny vo vodivosti kože, ktoré nastávajú pri emočných výkyvoch).

Kde sa techniky používajú

Najrozšírenejšou oblasťou, ktorá neuromarketing využíva, je reklama. Jej cieľom je totiž za veľmi krátky čas zaujať pozorovateľa a prinútiť ho ku kúpe produktu. A to je čím ďalej ťažšia úloha. Preto sa tvorcom televíznych spotov a billboardov oplatí zainvestovať veľké sumy do účinnej reklamy. Ľahko potom zistia, na čom lipne naše oko najdlhšie, ako sa na prezentáciu tvárime alebo aké farby či slogany nás zaujmú najviac.

Asi najznámejším príkladom využitia neuromarketingu v reklame je prípad Coca-Cola verzus Pepsi. Keď skúmané osoby píly z označených téglikov, ich mozgová aktivita naznačovala, že im viac chutí Coca-Cola. Akonáhle ale píly z neoznačených téglikov, zrazu ich mozog uprednostňoval Pepsi. Od tohto výskumu ubehlo už niekoľko desiatok rokov a stále sa potvrdzuje, že budovanie značky (tzv. Branding) je nesmierne silným konkurenčným nástrojom.

Zaujímavý výsledok priniesol neuromarketingový rozbor produktových cien. Starý dobrý Báťovský trik s cenami 99,90 € asi nikoho neprekvapí. Vedci šli ale ešte ďalej. Zisťovali reakciu mozgu na dve rôzne ceny: 100 $ a 99.11 $. Prvý z nich je ľahšie spracovateľná, zoberie menej energie a pôsobí na naše emócie. Cena 99.11 $ pôsobí naopak na našu racionálnu stránku a musíme vynaložiť oveľa väčšie úsilie na jej pochopenie. Ak ideme do obchodu s cieľom kúpiť si niečo pekné na seba, pozeráme skôr na emocionálne cielenú cenu (teda celé číslo). Ak kupujeme nový pracovný notebook, zapájame zase racionálne obvody mozgu a majú na nás nezaokrúhlené ceny oveľa väčší vplyv.

Na svoje si neuromarketing príde aj v hudobnom odvetví. Napríklad neurovedec Gregory Berns z atlantskej univerzity zistil, že je možné určiť, ktorý song bude vládnuť hudobným rebríčkom. Skúmané osoby mali za úlohu vypočuť si zatiaľ neznáme piesne a pri tom im bola magnetickou rezonanciou snímaná aktivita mozgu. Následne vypovedali, či očakávajú budúci úspech jednotlivých piesní v hitparádach. A výsledky? Úspešnosť dokázalo celkom presne predpovedať jedno malé miesto v mozgu, tzv. Nucleus accumbens. Ak sa pri počúvaní aktivovalo, čakala pieseň žiarivá budúcnosť. Čo sa týka slovných hodnotení jednotlivých songov, tá sa s budúcim úspechom piesní prekvapivo vôbec nezhodovali.

Neuromarketing využíva čoraz viac odvetví - film, potravinárstvo alebo dokonca architektúra. Možno ho skrátka využiť všade, kde sa nájde dostatočný rozpočet na financovanie týchto nákladných techník.

S veľkým nadšením z praktickosti neuromarketingu však vzniká tiež otázka, nakoľko je táto technika etická. Mnohí totiž upozorňujú, že tieto triky s ľudskými emóciami a rozhodovaním môžu účinne zasahovať do nášho podvedomia a lepšie ovládať našu vôľu. Niektorí uvažujú aj v širšom kontexte a kladú si otázku - nemôže byť neuromarketing zneužiteľný napríklad na politickú propagandu? Neuromarketingoví špecialisti sa ale celkom logicky bránia tým, že ich snahou je iba zefektívniť prenos informácie zákazníkovi a tým zabrániť zbytočnému vyhadzovaniu peňazí do neúčinnej reklamy. Nakoniec, každá minca má dve strany.

Zdroj:

link.springer.com/article/10.1007/s12115-010-9408-1

13 kognitívnych omylov alebo ako si skresľujeme realitu

Kognitívne omyly sú spôsoby, akými nás myseľ presviedča o niečom, čo nie je pravda. Tieto nepresné myšlienky zvyčajne len posilnia naše negatívne emócie a zlé sebahodnotenie. Hovoríme si veci, ktoré znejú rozumne a presne, ale v skutočnosti sú iracionálne. Napríklad si niekto môže povedať: “Vždy zlyhám, keď skúšam hrať futbal. Zlyhávam vo všetkom, čo robím.” To je príklad “čierno-bieleho” videnia sveta. Osoba vidí veci v póloch - ak zlyhá v jednej veci, musí zlyhať vo všetkom.

Cieľom psychoterapie je naučiť sa nahradiť tieto kognitívne omyly racionálnejšími, vyváženejšími myšlienkami. Vyžaduje to predovšetkým schopnosť rozoznať kognitívny omyl a uvedomiť si, kedy ho používame. Potom je užitočné sformulovať “zdravšiu” alternatívne myšlienku. Pravdivosť oboch tvrdení možné podrobiť argumentom pre a proti. Pomocou tejto metódy si môžeme vytvoriť pozitívnejšie modely sveta a interpretovať udalosti zdravšie. Niektoré kognitívne omyly vám možno budú pripadať podobné - presné rozlišovanie vyžadujú dlhšiu prax. Dôležitejšie než určiť, o aký omyl sa presne jedná, je ale vedieť si uvedomiť, že sa na realitu pozerám skreslene a skúsiť sa na situáciu pozrieť inak.

1. Filtrovanie

Vyberieme negatívne detaily a zveličíme ich, zatiaľ čo všetky pozitívne aspekty situácie vyfiltruje.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák, však mi to taký Karol na konci povedal, že som hovorila moc rýchlo a nedávalo mu to zmysel”.

Alternatíva: “No, Karolovi sa moje prezentácie nepáčila, ale veľa iných ľudí ma za ňu pochválila. Asi sa nedá zavďačiť všetkým.”

2. Čierno-biele myslenie

V polarizovanom videní sú veci buď čierne, alebo biele. Musíme byť perfektní, alebo sme zlyhali, neexistuje nič uprostred. Umiestňujeme ľudí alebo situácie do buď / alebo škatuliek, bez odtieňov sivej alebo komplexnosti väčšiny ľudí a situácií. Ak náš výkon nie je dokonalý, považujeme to za úplné zlyhanie.

Príklad: “Moja prezentácia bola úplný prepadák. Celú dobu som sa zakoktávala, bola červená, a na konci ani neostal čas na otázky.”

Alternatíva: “Počas prezentovania som bola dosť nervózna a nezostalo mi veľa času, ale na konci mi všetci tlieskali a niekoľko ľudí mi potom prezentáciu pochválilo.”

3. Prílišné zovšeobecňovanie, škatuľkovanie

Na základe jediného incidentu či malého dôkazu si urobíme všeobecný záver. Ak sa nám len raz stalo niečo zlé, očakávame, že sa to bude diať znova a znova. Osoba by mohla vidieť jedinú, nepriaznivú udalosť ako súčasť nekonečného vzorca prehry.

Extrémna forma zovšeobecňovania je “škatuľkovanie”. Ak správanie niekoho iného vzbudí zlý dojem, dostane nálepku ako “je to fakt blbec”. Škatuľkovanie tiež zahŕňa popisovanie udalostí jazykom, ktorý je nabitý farbami a emóciami. Napríklad namiesto výroku “každý deň privedie svoje deti do jaslí”, povieme “nechá svoje malé deti s úplne cudzími ľuďmi".

Príklad: “Jednoducho som v hovorení pred ľuďmi hrozná. To je naposledy, čo sa takto strápňujem.”

Alternatíva: “Dnes som bola dosť nervózna, ale nakoniec to dopadlo dobre. Nabudúce sa musím lepšie pripraviť.”

4. Unáhlené závery

Bez toho, aby osoba čokoľvek povedala, vieme, ako sa cíti a čo si myslí. Predovšetkým ak ide o nás. Okrem tohto “čítanie mysle” do unáhlených záverov zaraďujeme “veštca”. Veštci dokážu predvídať budúcnosť, najmä ak sa jedná o ich zlyhania a neúspechy (“už teraz je jasné, že tú prácu nedostanem”).

Príklad: “Videla som, ako sa na mňa Milan pozeral. Myslí si o mne, že som úplne blbá.”

Alternatíva: “Ktovie, ako sa moja prezentácia páčila Milanovi. Musím sa ho opýtať.”

5. Zveličovanie, zľahčovanie, katastrofizácia

Príkladom zveličovania môže byť: “Ďakujem strašne moc, že si mi dnes postrážil Alíka, ty si tak úžasný, som tvojím večným dlžníkom.” Zľahčovanie potom je: “To nič nebolo, napísať knihu, rovnako mi s tým pomáhalo veľa ľudí.” Poddruh zveličovania je katastrofizácia: keď očakávame, že sa stane niečo hrozné. Počujeme o nejakom probléme a pýtame sa “čo keby”.

Príklad: “Čo keď spôsobím dopravnú nehodu? Čo keď zničím otcovo auto?”

Alternatíva: “Nikdy sa v šoférovaní nezlepším, ak nebudem trénovať. Musím jednoducho zo začiatku šoférovať opatrne.”

6. Vyťahovanie k sebe

Personalizácia čiže vzťahovanie k sebe je kognitívny omyl, v ktorom človek verí, že všetko, čo ostatní robia alebo hovoria, je priama reakcia na ich osobu. Porovnávame sa s inými v tom, kto je múdrejší, krajší atď. Osoba, ktorá všetko vzťahuje k sebe, sa taktiež môže vidieť ako zdroj vonkajších udalostí, za ktoré reálne nemohli.

Príklad: “Ideme na večeru neskoro, a preto hostiteľka spálila mäso v rúre. Keby som len bola donútila manžela, aby sa ponáhľal, nikdy by sa to nestalo.”

Alternatíva: “Eva síce spálila mäso, ale inak to bol moc vydarený večer. Musíme im pozvanie skoro oplatiť.”

7. “Ja za to nemôžem" alebo “za všetko môžem ja”

Ak sa cítime kontrolovaní z vonkajška, vidíme sami seba ako bezmocnú obeť osudu. Naopak omyl vnútornej kontroly od nás očakáva zodpovednosť za bolesť a šťastie každého okolo nás.

Omyl vonkajšej kontroly: “Môj šéf ma donútil pracovať nadčasy, nemôže sa teda čudovať, ak je kvalita mojej práce zlá.”

Omyl vnútornej kontroly: “Prečo si smutný? Je to niečo, čo som povedala?”

8. “Život nie je fér”

Cítime sa zatrpknutý, pretože si myslíme, že vieme, čo je spravodlivé, ale iní ľudia s nami nesúhlasia. Ako nám naši rodičia hovorili, keď sme vyrastali a niečo nešlo tak, ako sme si priali: “Život nie je fér". Ľudia, ktorí idú životom s pravítkom na každú situáciu a súdia jej “spravodlivosť” sa často kvôli tomu budú cítiť zle.

Príklad: “To nie je spravodlivé, že sa Maruška na medicínu nedostala, keď sa toľko pripravovala, ale Karolína, ktorá sa vôbec nesnažila, áno.”

Alternatíva: “Je to smutné, že sa Maruška na tú medicínu nedostala, moc by som jej to priala. Možno jej Karolína poradí, ako sa na prijímačky naučiť budúci rok.”

9. Obviňovanie

Presúvame na druhých ľudí zodpovednosť za našu bolesť, alebo naopak žalujeme seba za každý problém. Nikto ale nemôže za to, že sa cítime tak alebo onak - len my máme kontrolu nad vlastnými emóciami a emočnými reakciami.

Príklad: “Zase je mi zle, to je z toho, ako sa ku mne všetci správate, pridávate mi len starosti.”

Alternatíva: “Je mi dnes nejak zle, pôjdem si na chvíľku ľahnúť a snáď bude lepšie.”

10. “Mal by som” alebo “musím”

Máme zoznam pravidiel o tom, ako by sa druhí aj my sami mali správať. Ľudia, ktorí porušujú pravidlá, nás štvú a sami sa cítime previnilo, pokiaľ tieto pravidlá porušíme. Emočným dôsledkom je pocit viny. Keď osoba smeruje “mal by som” výroky na ostatných, často cítia zlosť, frustráciu a zatrpknutosť.

Príklad: “Vážne by som mal začať chodiť do fitka častejšie. Nemal by som byť tak lenivý.”, “Mali by ste už mať deti.”

Alternatíva: “Nemusím chodiť každý deň do fitka len preto, že to robia moji kolegovia. Radšej si občas zahrám s chalanmi futbal.” “Na vnúčatá sa už teším, ale rozhodnutie záleží len na vás.”

11. Zdôvodňovanie na základe emócií

Veríme, že to, čo cítime, musí byt automaticky pravda. Predpokladáme, že naše emócie odrážajú skutočný stav veci.

Príklad: “Nie je mi vôbec sympatický, bude asi moc namyslený”, “Mám pocit, že som pre chlapcov strašne nudná, viem, že je to tak.”

Alternatíva: “Pôsobí na mňa trochu namyslene, ale musím ho lepšie spoznať, ako si o ňom urobím úsudok.” “Niekedy sa cítim nudne, keď hovorím s chalanmi, ale neviem, či to tiež tak vnímajú.”

12. Očakávania zmeny

Očakávame, že druhí ľudia sa zmenia k nášmu obrazu, ak na nich budeme dostatočne tlačiť. Musíme druhých ľudí meniť, pretože naša nádej na šťastie sa zdá byť úplne závislá na nich.

Príklad: “Bola by som šťastná, keby si mi občas hovoril, ako ma miluješ.”

Alternatíva: “Už viem, že od neho nemôžem očakávať nežné slovíčka, ale je skvelý v tom, ako mi uvarí večeru alebo ma vyzdvihne na stanici.”

13. “Vždy musím mať pravdu”

Neustále sa snažíme dokázať, že naše názory a skutky sú správne. Mýliť sa je nemysliteľné a urobíme čokoľvek, aby sme dokázali našu pravdu. Mať pravdu je často oveľa dôležitejšie ako emócie druhých, aj milovaných osôb.

Príklad: “Je mi jedno, ako nerád sa so mnou hádaš, ja proste túto hádku musím vyhrať, pretože mám pravdu.”

Alternatíva: “Asi máš pravdu.”, “Možno nemá zmysel sa o tom hádať, veď na tom teraz už nič nezmeníme.”

Zdroj:

psychcentral.com/lib/15-common-cognitive-distortions

Odporúčaná literatúra:

Beck, A. T. (1976). Cognitive therapies and emotional disorders. New York: New American Library. Pešek, R., Praško, J. & Štípek, P. (2013) Kognitivně-behaviorální terapie v praxi. Praha: Portál.

Zakrnie nám kvôli Googlu mozog?

Moderné technológie hrajú v našich životoch stále väčšiu a väčšiu rolu. Sme obklopení počítačmi, smartfónmi, tabletmi ... Aký vplyv ale majú tieto nové technológie na naše myslenie? Sme vďaka nim múdrejší alebo hlúpneme? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a táto debata sa vedie takmer zakaždým, keď sa objaví nejaký nový prístroj či vynález. Už v starom Grécku protestoval filozof Sokrates proti používaniu písma a kníh. Myslel si totiž, že kvôli nim budú ľudia hlúpnuť, pretože keď si budú môcť všetko prečítať a napísať, nebudú si musieť vôbec nič pamätať. Čas ukázal, že nemal pravdu. Ľudia už síce nevedia spamäti odrecitovať celú Odysseu a Iliadu ako za čias Sokrata, ale rozšírenie písma viedlo k neobvyklému pokroku a nárastu vzdelanosti. V priebehu storočí sa ľudia hádali ešte o vplyve kníhtlače, písacích strojov, telegrafu a televízie. Dnes potom proti sebe stoja zástancovia a odporcovia počítačov a internetu. Skutočne nám teda kvôli Google prestane pracovať mozog alebo je to inak? Poďme sa teraz teda krátko pozrieť na zástupcu oboch táborov.

Na strane odporcov moderných technológii stojí nemecký psychiater a psychológ Manfred Spitzer, ktorý v jednom rozhovore vyhlásil: "Keď používate auto, atrofujú vám svaly. Keď používate GPS, atrofuje Vám mozog. "Vo svojej knihe Digitálna demencia, ktorá vyšla v roku 2014 aj u nás, potom uvádza rad výskumov, ktoré podľa neho potvrdzujú to, že používanie počítačov a mobilných telefónov má na naše kognitívne schopnosti prevažne negatívne účinky. Spitzer tu popisuje napríklad výsledky výskumu, ktorý sa zameral na vplyv moderných technológií na pamäť a medziľudskú komunikáciu. V tomto výskume sledovali účastníci spoločne krátky hraný film. Po jeho zahliadnutí si potom z neho mali vybaviť čo možno najviac detailov. Niektorí účastníci si na tieto detaily mali spomenúť sami, bez toho, aby mali možnosť diskutovať s ostatnými. Ďalší účastníci potom mohli navzájom spolupracovať a túto úlohu mali spoločne prediskutovať tvárou v tvár alebo pomocou internetového chatu. Ukázalo sa, že na najviac detailov si spomenuli ľudia, ktorí diskutovali tvárou v tvár.

Spitzer potom ďalej v tejto knihe poukazuje na výskumy, podľa ktorých má multitasking negatívny vplyv na našu pozornosť a zvyšuje našu impulzivitu. Ďalšie ním spomínané výskumy ukazujú, že kvôli jednoduchej dostupnosti informácií na internete oveľa rýchlejšie zabúdame. Je to skutočne tak? Zrejme áno, aj iné, najnovšie výskumy, ktoré Spitzer vo svojej knihe neuvádza, tomu nasvedčujú. Napríklad prieskum, ktorý bol vykonaný v USA v roku 2013, ukázal, že ľudia medzi 18-34 rokmi sú viac zabúdaví než ľudia starší ako 55 rokov. Častejšie totiž zabúdali napríklad na to, čo je dnes za deň, kam si dali kľúče alebo kde nechali telefón.

Ďalším veľkým odporcom moderných technológií je americký novinár Nicholas Carr, podľa ktorého majú počítače a internet zlý vplyv predovšetkým na naše čitateľské návyky. Kvôli prívalu informácií podľa neho čítame stále rýchlejšie, povrchnejšie a oveľa menej rozumieme písanému textu. Carr o tejto téme vydal už niekoľko kníh, ja osobne by som vám však odporučil skôr jeho kratšie texty a to predovšetkým jeho slávny článok Is Google making us stupid?, ktorý vyšiel v časopise The Atlantic.

Medzi optimistami, ktorí sa viac zameriavajú na pozitívnu stránku nových technológií, patrí naopak kanadský novinár Clive Thompson, autor knihy Smarter Than You Think: How Technology Is Changing Our Minds for the Better. V tejto knihe sa Thompson venuje tomu, ako vlastne môžu moderné technológie zlepšovať naše myslenie. Poukazuje tu napríklad na to, že kvôli počítačom, mobilom a internetu píšeme dnes oveľa viac a častejšie ako predchádzajúce generácie. Práve vďaka tomu by sa mali zlepšovať naše vyjadrovacie schopnosti. To potvrdzuje napríklad výskum Andrey Lunsfordove zo Stanfordskej univerzity. Tá vo svojej práci analyzovala eseje študentov vysokých škôl, ktoré boli napísané v súčasnosti a na začiatku dvadsiateho storočia. Ukázalo sa, že v textoch dnešných študentov bol približne rovnaký počet gramatických chýb, boli však oveľa dlhšie ako texty napísané takmer pred sto rokmi. Okrem dĺžky však došlo aj k výraznému posunu v štýle. Eseje súčasných študentov boli oveľa prepracovanejšie a obsahovali viac jasných argumentov.

Medzi ďalšieho zástancu internetu a počítačov patrí napríklad psychiater Garry Small. Ten vo svojom výskume v roku 2008 zistil, že pri surfovaní na internete dochádza k vyššej aktivite mozgu ako pri bežnom čítaní kníh. K zvýšeniu aktivity potom došlo predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú zodpovedné za komplexné uvažovania a rozhodovania. To, že moderné technológie, môžu mať na naše myslenie pozitívny vplyv, ukazuje aj výskum psychologičky Betsy Sparrowové. Jeho výsledky naznačujú, že vďaka moderným technológiám si nemusíme pamätať toľko informácií a tým pádom má náš mozog pri riešení problémov oveľa väčšiu kapacitu na premýšľaní rôznych postupov a stratégií. Vďaka tomu sme potom pri hľadaní riešení oveľa viac kreatívní.

Zmenšuje sa nám teda kvôli Googlu mozog? Ťažko povedať. Počítače a internet majú rovnako ako iné veci svoje pre a proti. Sme vďaka nim zrejme kreatívnejší pri hľadaní riešení rôznych problémov a dokážeme vďaka nim lepšie prezentovať svoje myšlienky a postoje. Zároveň sme však kvôli nim tiež roztržitejší a impulzívnejší. Články a správy čítame často rýchlo, povrchne a pamätáme si z nich menej informácií. Moderné technológie skrátka môžu byť dobrým sluhom, ale zlým pánom a preto vždy premýšľajme nad tým, kedy a ako ich používame.

Dve cesty spracovania emócií v mozgu

Viete si predstaviť, že by ste žili bez emócií? Evoluční psychológovia považujú emócie za kľúčový nástroj, ktorý pomohol ľuďom prežiť. Keď praveký človek stretol nebezpečné zviera, pocítil strach, jeho telo spustilo poplach a zahájilo stresovú reakciu: „bojuj alebo uteč!“. Zachránil sa vďaka tomu, že reakcia v mozgu bola veľmi rýchla. Emócie nás informujú o tom, čo je príjemné, nechutné, alebo nebezpečné. Učia nás tak, ktoré situácie vyhľadávať a ktorým situáciam sa vyhýbať.

Podnety, ktoré nás ohrozujú v  dnešnom živote, často vnímame ako nepríjemné, ale len výnimočne ohrozujú naše prežitie. Naše telo však môže napríklad na dopravnú zápchu reagovať úplne rovnako, ako praveký človek na nebezpečné zviera. Vyplavenie stresových hormónov v tejto situácií nám už dnes neslúži k prežitiu tak, ako kedysi. Preto musíme na reguláciu emócií používať i iné mechanizmy.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa prechádzali po záhrade a náhle ste odskočili v domnienke, že ste uvideli hada? Srdce vám začalo prudko biť, po tele prebehli zimomriavky a pocítili ste nával energie? Vzápätí ste si však uvedomili, že „had“ je iba záhradná hadica, ktorá sa zaleskla na slnku? Táto situácia dobre ilustruje dve cesty spracovania emócií, ktoré v mozgu máme: jednu rýchlu, nepresnú a emočnú, druhú pomalú, presnú a racionálnu. Ako to vlastne funguje?

Americký neurovedec Paul MacLean vo svojej teórií „trojjediného mozgu“ tvrdí, že v ľudskom mozgu sú v skutočnosti tri mozgy, ktoré sa vyvinuli v procese evolúcie. Najstarší je „plazí mozog“, ktorý riadi základné fyziologické funkcie, ako napr. dýchanie, spánok, krvný obeh alebo reflexy. Tento mozog ešte nepozná emócie, nedokáže sa potešiť, vystrašiť ani nahnevať. Typické správanie plazieho mozgu je inštinktívne: agresia, dominancia, bránenie svojho teritória, lebo rituály vykonávané pri párení. Pokiaľ je had v ohrození, reaguje inštinktívne a ihneď nepriateľa bez akýchkoľvek prejavov emócii uštipne.

S potrebou udržiavať telesnú teplotu sa postupne zvyšoval celkový metabolizmus, čo vyžadovalo zmenu. Z čuchových lalokov sa teda vyvinuli štruktúry medzimozgu a limbického systému. Práve limbický systém sa spája so vznikom emócií. Tomuto emočnému mozgu sa tiež hovorí „tygrí mozog“. Príslovie „neťahaj tigra za fúzy“ teda naráža na to, že tiger sa najskôr rozzúri, a až potom zaútočí. Cicavce však môžu prežívať i ďalšie emócie ako strach, smútok, radosť, prekvapenie, či znechutenie.

Tretí, najvyšší systém mozgu, je neokortex. Zvýšenie podielu objemu mozgovej kôry v mozgu, hlavne v oblasti čelných lalokov a prefrontálneho kortexu, nám umožnilo osvojiť si jazyk, plánovať, uvažovať abstraktne a tiež spracovávať emócie „racionálnym spôsobom.“ K rýchlej a nepresnej ceste spracovania emócií cez limbický systém sme si vytvorili pomalšiu a presnejšiu alternatívu. Má to však pre nás vôbec nejakú výhodu?

Prefrontálna kôra umožňuje lepšie zvládnutie náročných situácii a dokáže eliminovať negatívne prežitkové i fyzické zložky emócii. Tiger v nás sa teda rozzúri, ale náš neokortex ho dokáže zase skrotiť. Individuálne rozdiely sú i v tom, ako ľahko sa náš tiger rozzúri. Pokiaľ spracovávame ohrozujúce podnety viac emočne, pomocou limbického systému, posilňujeme v mozgu túto cestu. Pokiaľ naopak využívame najmä prefrontálnu kôru, budeme emócie schopní lepšie regulovať. Negatívne emócie sa môžu odraziť do celého života človeka – vo forme fyzických symptómov (psychosomatické ochorenia), zhoršením kognitívnych funkcíi, problémami vo vzťahoch, či v sebepojatí. Hoci sú výskumy emočnej regulácie v mozgu kvôli veľkej nákladnosti ešte stále na začiatku, zdá sa, že farmakoterapia i psychoterapia dokážu mozog ovplyvniť: Heller et al. (2013) zistili, že u pacientov s depresiou, ktorým sa v priebehu 6 mesiacov stav najviac zlepšil, sa tiež najviac zvýšila aktivita prefrontálnej kôry.

Mozgové laloky sa dajú posilňovať tak, ako sa posilňujú svaly, teda rôznym cvičením. Vďaka obrovskej neuroplasticite môžeme mozog „preprogramovať“ vytváraním nových synapsií (spojení medzi neurónmi). Prefrontálny kortex sa prekrvuje a rozvíja, keď zameriavame aktívnu pozornosť na učenie, plánovanie či riešenie problémov. Odmenou nám bude okrem rozvoja kognitívnych funkcií i schopnosť lepšie spracovávať negatívne emócie.

Zdroje:

Orel, M., Facová, V. a kol. (2009). Člověk, jeho mozek a svět. Praha: Grada. Nakonečný, M. (2000). Lidské emoce. Praha: Academia. Heller, A.S., Johnstone, T., Peterson, M.J., Kolden. G.G., Kalin, N.H., Davidson, R.J. (2013) Increased Prefrontal Cortex Activity During Negative Emotion Regulation as a Predictor of Depression Symptom Severity Trajectory Over 6 Months. JAMA Psychiatry. 7 0(11): 1181-1189.