Články

Čo bezpečne prezradí klamára alebo Pinokiov efekt

9. januára 2017

Kang Lee z univerzity v Toronte študuje fenomén klamstva u detí už dve desaťročia. V spoločnosti podľa neho panujú tri silné presvedčenia o detských klamstvách. Po prvé, deti sú zlými klamári a pre dospelých nie je problém lož odhaliť. Po druhé, deti začínajú klamať až po nástupe do školy. Po tretie, ak dieťa klame už vo veľmi útlom veku, svedčí to o vade jeho charakteru a s veľkou pravdepodobnosťou z neho vyrastie patologický klamár. Tieto presvedčenia sú však mylné, ako ukazujú dve dekády Leeových výskumov.

Experiment s kartami

So svojím tímom totiž prišiel na niekoľko zaujímavých poznatkov. Usporiadali jednoduchý experiment: s každým dieťaťom hrali hru na hádanie kariet. Za uhádnutie karty bola prisľúbená odmena. V určitý moment si experimentátor musel náhle odskočiť a dieťa za jeho neprítomnosti za žiadnu cenu nemalo kartu obrátiť. Tipnite si, koľko z nich sa na kartu pozrelo? Vo chvíli, keď za sebou experimentátor zavrel dvere, podvádzalo 90% detí. Netušili však, že ich sledujú skryté kamery.

Keď sa výskumník vrátil, časť detí o podvode klamala a časť z nich sa priznala. Zaujímavé je, že s vekom sa pomer klamárov a poctivcov mení. Kým dvojročné deti klamali v 30% a priznali sa v 70%, starší už na tom neboli tak dobre. Trojročné deti zodpovedali z polovice klamlivo, z polovice pravdivo a štvorročnej klamali dokonca v 80%!

Experiment: 2-ročné deti v 30% klamali; 3-ročné deti v 50% klamali; 4-ročné deti v 80% klamali

Spoznáme klamára?

Ak dospelí ľudia veria svoje schopnosti detskú lož odhaliť, ponúka výskum ďalší prekvapivý výsledok. Pri prehraní stoviek detských zaklamaní aj priznaní si v tipovaní neviedli dobre študenti, sociálni pracovníci ani strážcovia zákona. Tí pritom s klamstvom prichádzajú do styku denne. Čo je však pozoruhodnejšie zistenie - klamstva detí nespoznajú väčšinou ani vlastní rodičia.

Dve ingrediencie klamstiev

Tím výskumníkov sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektoré deti klamú viac a iné menej. Prišli s teóriou, že k naozaj dobrým klamstvám sú potrebné dve zručnosti. Tou prvou je znalosť teórie mysle, inými slovami schopnosť čítať myseľ toho druhého - vedieť, že nevie niečo, čo viem ja. S touto schopnosťou sa nerodíme, ale osvojujeme si ju medzi druhým a tretím rokom. A ako je vidieť, v praxi ju použijeme hneď, ako to len ide.

Druhou zručnosťou, ktorá je pri klamstve potrebná, je sebaovládanie. Nie je totiž tak ľahké tváriť sa inak, než ako sa cítime. U klamstiev to platí dvojnásobne. Väčšina ľudí zažíva pri tomto akte veľa negatívnych emócií, napríklad vinu, strach či hanblivosť. Skryť tieto emócie teda vyžaduje veľkú dávku sebaovládania, predovšetkým v koordinácii drobných mimických svalov tváre.

Ako sa sníma lož

Zďaleka nie všetko dianie možno však v našom tvári dobre skryť. Napríklad nezadržateľne sa vynárajúca rumenec na našich tvárach. Môže za to autonómny nervový systém, ktorý napriek našej snahe zachovať si "chladnú hlavu" privádza do tváre väčšie množstvo krvi.

A práve na to sa zameral Leeov výskumný kolektív. Kamerou snímali tváre ľudí, ktorí klamali, alebo hovorili pravdu. Zistili pri tom, že okrem pohybov tváre, potenia, zvýšenej teploty a frekvencie srdcového tepu sa výrazne zmenil ešte jeden detail v tvári klamárov. Začal sa im červenať nos. Preto sa tím rozhodol tento efekt nazvať Pinokiov.

Väčšina zmien v prekrveniu tváre pri prežívaní emócií nie je ale viditeľná voľným okom. Špeciálne upravenou kamerou je však možné zachytiť aj tie najmenšie zmeny, ktoré sa v našej koži odohrávajú. Ako Kang Lee zdôrazňuje, určovanie emócií iba za pomoci kamerového snímania je síce na začiatku svojej existencie, ale nesie v sebe veľký potenciál. Mohli by sme tak skoro mať možnosť zistiť, čo prežíva človek sediaci na druhom konci videochate alebo napríklad prekuknúť pravé úmysly politikov v televíznych debatách.

Zdroje:

  prečítané 3876×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Cenové kotvy: Čísla, ktoré ovplyvňujú vašu útratu

Spomínate si, ako riešil nepríjemné povinnosti hrdina dobrodružných románov Tom Sawyer? Z prácneho a zdĺhavého natierania plotu urobil zábavu, ktorú mu mohli ostatní len závidieť. A keď už závidia, prečo im rovno celú prácu neprenechať a ešte na tom nezarobiť? Tak Mark Twain vo svojej knihe pred viac ako storočím zachytil jav, ktorý dokáže premeniť zábavu v prácu a prácu v zábavu. Ste si istí, že dokážete jedno od druhého rozoznať?

Ľudské preferencie bývajú vrtkavé a rovnako nestabilné môže byť aj rozdiel medzi príjemným zážitkom a nepríjemnou povinnosťou. Povedzme, že vám ponúknem slušnú čiastku za to, že budete účinkovať vo filmovom komparze. Musíte sa dopraviť na natáčanie, obliecť sa do kostýmu a prechádzať sa sem a tam medzi kulisami. Ku všetkému si to nakoniec sa sľubovanú odmenou rozmyslím a žiadne peniaze vám neponúknem, takže sa do práce môžete pustiť len zadarmo. Predpokladám, že teraz už sa do nej príliš nepohrnete. Ale čo keby som začala s inou ponukou? Môžete si zahrať vo filme! Dostanete kostým a budete sa pohybovať medzi skutočnými kulisami. Takúto možnosť nemá každý a samozrejme si za ňu budete musieť náležite zaplatiť. A čo potom keď vám táto príležitosť spadne do lona úplne zadarmo! Prvá ponuka nastavila latku a druhú s ňou budete chtiac nechtiac porovnávať. Keď boli pri jednom z výskumov účastníci rozdelení do dvoch skupín a každá dostala inú ponuku, raz na platený a druhýkrát na predplatené počúvanie recitácie, záujem zúčastniť sa jej zadarmo neskôr vyjadrilo podstatne viac tých, ktorí boli najskôr oboznámení s nutnosťou za ňu zaplatiť. Možno si hovoríte, že nie ste hlúpi, viete, že sa komparzu platí, a na podobnú ponuku by ste rozhodne nekývli. Ale čo keď žiadnu podobnú predchádzajúca skúsenosť nemáte? Vedeli by ste, či za zážitok s chuťou zaplatiť, alebo sami požadovať peniaze?

Sme bytosti zvyku a nadväznosti. Naše voľby sa odvíjajú od tých predchádzajúcich. Akonáhle prvýkrát niečo kúpime za určitú sumu, suma sa nám dostane pod kožu a riadi naše ďalšie rozhodnutia. Táto sudička nám teda predurčuje, koľko sme ochotní za rovnaký alebo podobný tovar minúť. Skúste sa teraz zamyslieť nad vecami, ktoré bežne kupujete. Je ich prínos alebo potešenie, ktoré vám prináša, úmerné sume, ktorú ste na ňu museli zarobiť, alebo ste si jednoducho zvykli? To, že ste sa jej vy a mnoho ďalších konzumentov podriadili, ešte nezaručuje, že je naozaj rozumná. Pokojne by totiž mohla byť stanovená aj náhodne. Keď výskumníci predviedli študentom tovar hodnote od desať do sto dolárov, položili im otázku, či by si daný predmet kúpili za cenu určenú náhodným dvojčíslom. To predstavovalo východiskový bod pre ich odpoveď na druhý dotaz: Koľko by ste boli ochotní za neho maximálne zaplatiť? Ľudia s vyšším počiatočným číslom potom za tovar ponúkali vyššie sumy ako tí, ktorí náhodou dostali číslo nižšie. Dokážete si predstaviť, že za víno dobrovoľne zaplatíte o 80% viac len vďaka náhodnej cifre, ktorá stála na počiatku vášho rozhodnutia?

Nie je ľahké si priznať, že naša predstava o hodnote vecí je trochu zahmlená a ľahko ovplyvniteľná. Pokiaľ ale raz pri pokladni zahoríte neodolateľnou túžbou urobiť predavačke obsiahlu prednášku na tému "za nás bol chleba lacnejší", skúste si spomenúť, že cenové kotvy driemu aj vo vašej hlave.

Zdroj:

Ariely, D., Loewenstein, G., & Prelec, D. (2006). Tom Sawyer and the construction of value. Journal of Economic Behavior and Organization, 60(1), 1-10.

Šťastie je v hlave

Kto by nechcel byť šťastný. Zvlášť, keď sa na nás zo všetkých strán valí desiatky zaručených spôsobov, ako dosiahnuť večného šťastia. Lenže ono to často nefunguje ako mávnutie čarovným prútikom. Akoby sme sa stále točili v bludnom kruhu, ktorý nemá koniec. Téma šťastia sa zdá byť natoľko komplikovaná vec, že sa stala nosnou myšlienkou mnohých teórií. V dávnej minulosti sa ním zaoberali filozofovia, v posledných dekádach hlavne psychológovia a neurovedci. V tomto článku sa zameriame na teóriu šťastia, s ktorou prišiel súčasný psychológ Dan Gilbert. Najprv ale dovoľte krátku zmienku o jeho experimente.

Gilbert položil pred skúmanú osobu šesť obrazov Clauda Moneta. Úlohou bolo zoradiť diela podľa toho, ako sa osobe páčia od najkrajšieho po najmenej pekné. Následne si skúmaný mohol vybrať jeden obraz so sebou domov, ale na výber mal iba z dvoch obrazov - tretí, alebo štvrtý z jeho zostavené radu. Podľa očakávania si väčšina vzala tretí obraz, pretože sa im páčil viac. Po určitom období prebehol úplne rovnaký experiment s tými istými dobrovoľníkmi aj obrazmi. Opäť bolo úlohou poskladať obrazy podľa preferencie. Tentokrát ale ľudia vo väčšine prípadov zoradili maľby v inom poradí, ako prvýkrát. Obraz, ktorý bol pôvodne tretí, sa vytiahol na druhé miesto. Naopak pôvodne štvrtý obraz klesol na piate miesto. Ľudia skrátka pripísali "svojmu" obrazu väčšiu hodnotu.

Asi nijako zvlášť zaujímavé zistenie, poviete si. Keď ale tím Dana Gilberta vykonal úplne rovnaký experiment u pacientov s vážnymi poruchami pamäti, získali rovnaký výsledok. Pri druhom stretnutí sa (rovnako ako u ľudí bez amnézie) preferencie obrazov posunuli rovnakým smerom. Teraz ale prichádza ten háčik. V prípade osôb s poruchami pamäti totiž nemohlo hrať úlohu zapamätanie pôvodných preferencií, rovnako tak zapamätanie výberu tretieho obrazu a už vôbec nie jeho "vlastníctva". Ako si túto zvláštnosť vyložiť? Výskumníci vysvetlili jav tým, že v mozgu došlo ku skutočnej zmene estetickej a citovej reakcie na vybratý (tretí) obraz. Jeho vynesenie na druhú priečku má tak čisto estetickú príčinu, nie vlastnícku.

Tejto myšlienke sa Dan Gilbert venoval ďalej a založil na nej svoju teóriu prirodzeného a vytvoreného šťastia. Stručne by sa rozdiel medzi týmito formami šťastia mohol vysvetliť takto: prirodzené šťastie prichádza, keď získame niečo, o čo sa usilujeme, zatiaľ čo vytvorené šťastie vzniká vtedy, keď sa nám nedostáva toho, po čom túžime. Je to teda akýsi obranný mechanizmus - čiže imunitný systém našej psychiky.

Predstavte si dva príbehy. V tom prvom je výherca miliónov eúr, v tom druhom je paraplegik odkázaný na život s vozíčkom. Ktorý z týchto dvoch ľudí je šťastnejší? Výskumy ukazujú, že po roku od oboch udalostí je miera osobného šťastia približne rovnaká. Netreba ísť až k extrémom. Aj malé každodenné udalosti, ako zlyhanie na skúške, neúspešný pohovor alebo rozchod s partnerom, môžu vyústiť vo vytvorené šťastie. Samozrejme nie ihneď, ale až po určitej dobe. Môže sa zdať, že ide len o akési "sebachlácholenie". Dan Gilbert však nepovažuje vytvorené šťastie za menej hodnotné, ako to prirodzené.

Ako príklad uvádza jeden z typických justičných omylov - istý Morees Bickham strávil polovicu svojho života vo väzení za zločin, ktorý nespáchal. Keď mu na základe testov DNA potvrdili nevinu, bolo mu už 78 rokov. Ako prvý asi každému príde na myseľ hrôza a ľútosť. Morees však na túto udalosť reagoval so slovami: "Ani na okamih toho neľutujem. Bola to úžasná skúsenosť." Ďalším príkladom je kedysi veľmi vplyvný americký politik, ktorý zo dňa na deň prišiel o všetko. Väz mu zlomil škandál s nelegálne uzavretým obchodom ohľadom jeho novej knihy. Nejakú dobu sa z toho spamätával a po rokoch povedal: "Cítim sa o toľko lepšie fyzicky, finančne, emocionálne, mentálne a skoro vo všetkých ďalších ohľadoch." Presne takto podľa Dana Gilberta funguje vytvorené šťastie.

Na záver slová filozofa Thomasa Browna z roku 1642: "Som najšťastnejší človek na svete. Mám v sebe nástroj, ktorý vie zmeniť chudobu na bohatstvo, utrpenie na prosperitu. Som nezraniteľnejší než Achilles. Osud nemá vôbec šancu ma raniť."

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/690806

https://www.ted.com/talks/dan_gilbert_asks_why_are_we_happy/transcript

Lucidné snívanie – ako sa stať tvorcom svojich snov

Sny nás asi nikdy neprestanú prekvapovať. Zaoberali sa nimi už staroveké civilizácie, o snoch a ich významoch písal napríklad Aristoteles. V priebehu storočí sa im prikladal magický, niekedy aj prorocký význam. V dvadsiatom storočí sa snom a ich nevedomému obsahu venoval Sigmund Freud. Ďalší preslávený psychológ Carl Gustav Jung sa vo svojej teórii snov zameral na iracionálne obsahy. Veľký rozmach vo výskume snov prebehol potom v 70. rokoch 20. storočia. A práve v tejto dobe sa snami začal zaoberať americký psychológ Stephen LaBerge. Presnejšie povedané lucidními snami.

A čo vlastne lucidný sen je?

Ide o uvedomenie, že sa nachádzame vo sne. Znie to ľahko, ale mozog nás zvyčajne vie tak šikovne oklamať, že pri snívaní máme neustále pocit, že sa nachádzame v realite. A až po prebudení si uvedomíme jeho nereálnosť. Človek, ktorý má schopnosť lucidného snívania, získava jednu ohromnú možnosť: dokáže modelovať sen podľa vlastného želania. Možnosti sú neobmedzené – môže lietať, dýchať pod vodou, stavať mesta, navštíviť vzdialené galaxie. Môže trénovať športy alebo hru na hudobný nástroj. Čokoľvek vás napadne. Vďaka lucidnému snívaniu sa možno dokonca zbaviť nočných môr – akonáhle si totiž uvedomíme, že „strašidlá“ sú len výplodom našej fantázie, dá nám to možnosť ich konfrontovať, zmieriť sa s nimi alebo sa snažiť pochopiť ich podvedomý význam, ktorý je odrazom udalostí v reálnom živote.

Keď sa Stephen LaBerge začal výskumom lucidného snívania zaoberať, nikto mu nevenoval výraznú pozornosť. Reakcie boli skôr vlažné. V laboratóriách známej Stanfordskej univerzity sa mu ale vďaka mnohým experimentom podarila existencia lucidného snívania potvrdiť a v roku 1987 dokonca založil Inštitút lucidného snívania. Dnes má praktizovanie lucidného snívania tisícky nadšených stúpencov.

Ako získať schopnosť lucidného snívania

Lucidne snívať dokáže každý. Líši sa len dĺžka nutného tréningu, ktorá je ale závislá na vnútornej motivácii. Aby ste mohli trénovať lucidné snívanie, je v prvom rade potrebné, aby ste si pamätali obsah svojich snov. Pokiaľ nepatríte medzi šťastlivcov, ktorí si po prebudení dokážu spomenúť na svoje sny, nevadí. Môžete si viesť denník, do ktorého bezprostredne po prebudení zapíšete najprv fragmenty toho, čo sa vám udržalo v pamäti. Postupom času a vďaka zvyku zaznamenávania si budete čím ďalej častejšie schopní vybavovať obsahy svojich snov. Budú detailnejšie a bohatšie.

Ďalším dôležitým krokom je takzvané testovanie reality, aby sme si dokázali uvedomiť, že vo sne niečo „nehrá“. Položíme si teda otázku: „Je toto realita?“ Odpoveď však nie je tak jednoduchá. Vo sne totiž dokážeme cítiť bolesť, chute, vône; a dokonca fyzikálne podmienky sú veľmi vierohodné. Môžeme však na svoj geniálny mozog vyzrieť jednou vecou: niečo si vo sne prečítať. Písmená sa budú vytrácať, preskupovať a nebudeme schopní zapamätať si ani celú jednu vetu. Deje sa to preto, že mozgové centrum určené na čítanie je počas spánku inhibované.

Je tu ale jeden háčik. Možno vás napadá „Ako si mám v sne niečo zámerne prečítať, keď si vôbec neuvedomujem, že snívam?“ Odpoveď je vcelku jednoduchá: Aby ste mohli vo sne testovať realitu, je nutné, aby ste sa ju naučili testovať aj počas dňa. Odporúča sa teda 10x až 15x denne overiť realitu (napríklad práve čítaním) a vytvoriť si tak zvyk, ktorý sa neskôr prenesie aj do samotného sna. Nemusíte sa báť, že by ste sa zamotali do bludov alebo akokoľvek stratili pojem o tom, čo je reálne a čo nie. Naopak – ľudia, ktorí sa týmto spôsobom niekoľkokrát denne zastavujú a uvedomujú si reálny pocit bytia „tu a teraz“, si vybudujú lepšie vnímanie prítomnosti a svojich pocitov a potrieb. Tak prečo to neskúsiť?

Zdroje:

LaBerge, S. (2006). Lucidní snění. Praha: DharmaGaia

https://en.wikipedia.org/wiki/Stephen_LaBerge

https://www.youtube.com/watch?v=rFjiAUYZj68

https://www.youtube.com/watch?time_continue=4&v=hswbeP6oork

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.