Články

Šťastie je v hlave

9. januára 2018

Kto by nechcel byť šťastný. Zvlášť, keď sa na nás zo všetkých strán valí desiatky zaručených spôsobov, ako dosiahnuť večného šťastia. Lenže ono to často nefunguje ako mávnutie čarovným prútikom. Akoby sme sa stále točili v bludnom kruhu, ktorý nemá koniec. Téma šťastia sa zdá byť natoľko komplikovaná vec, že sa stala nosnou myšlienkou mnohých teórií. V dávnej minulosti sa ním zaoberali filozofovia, v posledných dekádach hlavne psychológovia a neurovedci. V tomto článku sa zameriame na teóriu šťastia, s ktorou prišiel súčasný psychológ Dan Gilbert. Najprv ale dovoľte krátku zmienku o jeho experimente.

Gilbert položil pred skúmanú osobu šesť obrazov Clauda Moneta. Úlohou bolo zoradiť diela podľa toho, ako sa osobe páčia od najkrajšieho po najmenej pekné. Následne si skúmaný mohol vybrať jeden obraz so sebou domov, ale na výber mal iba z dvoch obrazov - tretí, alebo štvrtý z jeho zostavené radu. Podľa očakávania si väčšina vzala tretí obraz, pretože sa im páčil viac. Po určitom období prebehol úplne rovnaký experiment s tými istými dobrovoľníkmi aj obrazmi. Opäť bolo úlohou poskladať obrazy podľa preferencie. Tentokrát ale ľudia vo väčšine prípadov zoradili maľby v inom poradí, ako prvýkrát. Obraz, ktorý bol pôvodne tretí, sa vytiahol na druhé miesto. Naopak pôvodne štvrtý obraz klesol na piate miesto. Ľudia skrátka pripísali "svojmu" obrazu väčšiu hodnotu.

Asi nijako zvlášť zaujímavé zistenie, poviete si. Keď ale tím Dana Gilberta vykonal úplne rovnaký experiment u pacientov s vážnymi poruchami pamäti, získali rovnaký výsledok. Pri druhom stretnutí sa (rovnako ako u ľudí bez amnézie) preferencie obrazov posunuli rovnakým smerom. Teraz ale prichádza ten háčik. V prípade osôb s poruchami pamäti totiž nemohlo hrať úlohu zapamätanie pôvodných preferencií, rovnako tak zapamätanie výberu tretieho obrazu a už vôbec nie jeho "vlastníctva". Ako si túto zvláštnosť vyložiť? Výskumníci vysvetlili jav tým, že v mozgu došlo ku skutočnej zmene estetickej a citovej reakcie na vybratý (tretí) obraz. Jeho vynesenie na druhú priečku má tak čisto estetickú príčinu, nie vlastnícku.

Tejto myšlienke sa Dan Gilbert venoval ďalej a založil na nej svoju teóriu prirodzeného a vytvoreného šťastia. Stručne by sa rozdiel medzi týmito formami šťastia mohol vysvetliť takto: prirodzené šťastie prichádza, keď získame niečo, o čo sa usilujeme, zatiaľ čo vytvorené šťastie vzniká vtedy, keď sa nám nedostáva toho, po čom túžime. Je to teda akýsi obranný mechanizmus - čiže imunitný systém našej psychiky.

Predstavte si dva príbehy. V tom prvom je výherca miliónov eúr, v tom druhom je paraplegik odkázaný na život s vozíčkom. Ktorý z týchto dvoch ľudí je šťastnejší? Výskumy ukazujú, že po roku od oboch udalostí je miera osobného šťastia približne rovnaká. Netreba ísť až k extrémom. Aj malé každodenné udalosti, ako zlyhanie na skúške, neúspešný pohovor alebo rozchod s partnerom, môžu vyústiť vo vytvorené šťastie. Samozrejme nie ihneď, ale až po určitej dobe. Môže sa zdať, že ide len o akési "sebachlácholenie". Dan Gilbert však nepovažuje vytvorené šťastie za menej hodnotné, ako to prirodzené.

Ako príklad uvádza jeden z typických justičných omylov - istý Morees Bickham strávil polovicu svojho života vo väzení za zločin, ktorý nespáchal. Keď mu na základe testov DNA potvrdili nevinu, bolo mu už 78 rokov. Ako prvý asi každému príde na myseľ hrôza a ľútosť. Morees však na túto udalosť reagoval so slovami: "Ani na okamih toho neľutujem. Bola to úžasná skúsenosť." Ďalším príkladom je kedysi veľmi vplyvný americký politik, ktorý zo dňa na deň prišiel o všetko. Väz mu zlomil škandál s nelegálne uzavretým obchodom ohľadom jeho novej knihy. Nejakú dobu sa z toho spamätával a po rokoch povedal: "Cítim sa o toľko lepšie fyzicky, finančne, emocionálne, mentálne a skoro vo všetkých ďalších ohľadoch." Presne takto podľa Dana Gilberta funguje vytvorené šťastie.

Na záver slová filozofa Thomasa Browna z roku 1642: "Som najšťastnejší človek na svete. Mám v sebe nástroj, ktorý vie zmeniť chudobu na bohatstvo, utrpenie na prosperitu. Som nezraniteľnejší než Achilles. Osud nemá vôbec šancu ma raniť."

Zdroje:

  prečítané 6463×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Čo bezpečne prezradí klamára alebo Pinokiov efekt

Kang Lee z univerzity v Toronte študuje fenomén klamstva u detí už dve desaťročia. V spoločnosti podľa neho panujú tri silné presvedčenia o detských klamstvách. Po prvé, deti sú zlými klamári a pre dospelých nie je problém lož odhaliť. Po druhé, deti začínajú klamať až po nástupe do školy. Po tretie, ak dieťa klame už vo veľmi útlom veku, svedčí to o vade jeho charakteru a s veľkou pravdepodobnosťou z neho vyrastie patologický klamár. Tieto presvedčenia sú však mylné, ako ukazujú dve dekády Leeových výskumov.

Experiment s kartami

So svojím tímom totiž prišiel na niekoľko zaujímavých poznatkov. Usporiadali jednoduchý experiment: s každým dieťaťom hrali hru na hádanie kariet. Za uhádnutie karty bola prisľúbená odmena. V určitý moment si experimentátor musel náhle odskočiť a dieťa za jeho neprítomnosti za žiadnu cenu nemalo kartu obrátiť. Tipnite si, koľko z nich sa na kartu pozrelo? Vo chvíli, keď za sebou experimentátor zavrel dvere, podvádzalo 90% detí. Netušili však, že ich sledujú skryté kamery.

Keď sa výskumník vrátil, časť detí o podvode klamala a časť z nich sa priznala. Zaujímavé je, že s vekom sa pomer klamárov a poctivcov mení. Kým dvojročné deti klamali v 30% a priznali sa v 70%, starší už na tom neboli tak dobre. Trojročné deti zodpovedali z polovice klamlivo, z polovice pravdivo a štvorročnej klamali dokonca v 80%!

Spoznáme klamára?

Ak dospelí ľudia veria svoje schopnosti detskú lož odhaliť, ponúka výskum ďalší prekvapivý výsledok. Pri prehraní stoviek detských zaklamaní aj priznaní si v tipovaní neviedli dobre študenti, sociálni pracovníci ani strážcovia zákona. Tí pritom s klamstvom prichádzajú do styku denne. Čo je však pozoruhodnejšie zistenie - klamstva detí nespoznajú väčšinou ani vlastní rodičia.

Dve ingrediencie klamstiev

Tím výskumníkov sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektoré deti klamú viac a iné menej. Prišli s teóriou, že k naozaj dobrým klamstvám sú potrebné dve zručnosti. Tou prvou je znalosť teórie mysle, inými slovami schopnosť čítať myseľ toho druhého - vedieť, že nevie niečo, čo viem ja. S touto schopnosťou sa nerodíme, ale osvojujeme si ju medzi druhým a tretím rokom. A ako je vidieť, v praxi ju použijeme hneď, ako to len ide.

Druhou zručnosťou, ktorá je pri klamstve potrebná, je sebaovládanie. Nie je totiž tak ľahké tváriť sa inak, než ako sa cítime. U klamstiev to platí dvojnásobne. Väčšina ľudí zažíva pri tomto akte veľa negatívnych emócií, napríklad vinu, strach či hanblivosť. Skryť tieto emócie teda vyžaduje veľkú dávku sebaovládania, predovšetkým v koordinácii drobných mimických svalov tváre.

Ako sa sníma lož

Zďaleka nie všetko dianie možno však v našom tvári dobre skryť. Napríklad nezadržateľne sa vynárajúca rumenec na našich tvárach. Môže za to autonómny nervový systém, ktorý napriek našej snahe zachovať si "chladnú hlavu" privádza do tváre väčšie množstvo krvi.

A práve na to sa zameral Leeov výskumný kolektív. Kamerou snímali tváre ľudí, ktorí klamali, alebo hovorili pravdu. Zistili pri tom, že okrem pohybov tváre, potenia, zvýšenej teploty a frekvencie srdcového tepu sa výrazne zmenil ešte jeden detail v tvári klamárov. Začal sa im červenať nos. Preto sa tím rozhodol tento efekt nazvať Pinokiov.

Väčšina zmien v prekrveniu tváre pri prežívaní emócií nie je ale viditeľná voľným okom. Špeciálne upravenou kamerou je však možné zachytiť aj tie najmenšie zmeny, ktoré sa v našej koži odohrávajú. Ako Kang Lee zdôrazňuje, určovanie emócií iba za pomoci kamerového snímania je síce na začiatku svojej existencie, ale nesie v sebe veľký potenciál. Mohli by sme tak skoro mať možnosť zistiť, čo prežíva človek sediaci na druhom konci videochate alebo napríklad prekuknúť pravé úmysly politikov v televíznych debatách.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks/kang_lee_can_you_really_tell_if_a_kid_is_lying https://www.researchgate.net/publication/282569498_Theory-of-Mind_Training_Causes_Honest_Young_Children_to_Lie onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/cdep.12023/abstract

Detská amnézia: fenomén, ktorý skúmal už slávny Freud

Lietame do vesmíru, hľadáme elixír mladosti, chceme cestovať časom. A pritom o mozgu, základným orgánu každého človeka, toho zatiaľ vieme tak málo. A ešte menej toho vieme o detskej amnézií: fenoménu, ktorý púta pozornosť neurovedcov aj psychológov už viac ako 100 rokov.

Čímto, že človek si skoro vôbec nepamätá na nič z toho, čo prežil počas prvých troch rokov svojho života? Ako je možné, že zo svojho mozgu vymaže všetky tie neuveriteľné zážitky spojené s poznávaním sveta, do ktorého sa nedávno narodil? Prvýkrát fenomén detskej amnézie opísal slávny psychológ Sigmund Freud, ktorý vyhlásil, že dieťa spomienky z raného veku vyúšťa kvôli ich sexuálnej povahe (dojčenie atď.). Táto teória už dnes vyvoláva skôr úsmev.

Stráca sa až vekom

Sobková Denisa a Plháková Alena napríklad vo svojichštúdiách z roku 1999 (Detská amnézia) zverejnili závery výskumu, podľa ktorého si deti vo veku do 9 rokov na prvé roky svojho života pamätajú celkom dobre. Tzv. detská amnézia sa podľa nich paradoxne začína prejavovať až neskôr - čím je človek starší, tým menej si toho z prvých rokov svojho života pamätá.

Túto teóriu do istej miery potvrdzujú tiež kanadskí neurovedci Paul W. Frankland a Sheena A. Josselyn, podľa ktorých k zabúdaniu dochádza zničeniu starých neurónových spojení. Tým, ako sa mozog v mladom veku veľmi rýchlo učí a rozvíja, jednoducho "likviduje" staré neurónové spojenia (aby si uvoľnil kapacitu pre nové informácie. Týmto procesom však likviduje tie najskoršie spomienky, ktoré má vo svojej pamäti uchované.

Podľa ďalšej teórie je za detskú amnéziu zodpovedná neschopnosť dieťaťa hovoriť. Tým, že si nedokáže svoje zážitky previesť do verbálnej podoby, nedokáže si ich ani zapamätať. Ďalšia teória zase tvrdí, že dieťa si nemôže zážitky zapamätať, pretože ešte nechápe čas a nie je schopné ich chronologicky zoradiť. V hlave tak vzniká emocionálny chaos, ktorý nemožno dlhodobo udržať. Iní vedci zase prišli s myšlienkou, že za amnéziou stojí neschopnosť dieťaťa uvedomiť si samo seba.

Dnes je za príčinu detskej amnézie oficiálne považované to, že deti do troch rokov nemajú dostatočne rozvinutý hipokampus - časť mozgu, ktorá je priamo zodpovedná za uchovávanie informácií a orientáciu v priestore. Ostatne Alzheimerova choroba, ktorá spôsobuje neschopnosť ukladať do mozgu informácie, je (najmä vo svojej prvotnej fáze) prejavom poškodenia práve hipokampusu.

Nezabúdajte trénovať

Kým detská amnézia je stratou pamäti predvídateľnú a akceptovateľnú, v dospelejším veku už by vás (ani vaše deti) nič podobné stretnúť nemalo. Preto je potreba pamäť neustále trénovať a posilňovať. Existujú stovky a tisíce rôznych cvičení, úloh alebo testov, ktoré vám k tomu dopomôže. Tie najlepšie a najzaujímavejšie z nich sme v spolupráci s vedcami a pedagógmi pretavili v zábavné hry - všetky ich nájdete tu na Menteme.

Rozhovor o tréningu kognitívnych funkcií: motivácia je najdôležitejšia

Tréning nášho tela je úplne prirodzená vec, ktorá nám pomáha udržať si kondíciu a cítiť sa dobre. Rovnako tak ale nesmieme zabúdať na to, že aj náš mozog ocení určitý typ tréningu. Mozog disponuje skvelými schopnosťami ako je pamäť, pozornosť, myslenie, predstavivosť alebo priestorová orientácia, ktoré nazývame kognitívne funkcie. Práve okolo všetkých týchto funkcií sa točí každý moment nášho života. Trénovanie kognitívnych funkcií je skvelá vec ako prevencia a pomáha udržiavať mozog v strehu. Vedľa toho ľudia, ktorí v minulosti mali úraz mozgu, potrebujú začať kognitívne funkcie trénovať čo najskôr a veľmi intenzívne. Jedine tak môže mozog zvýšiť svoje šance na účinnú rehabilitáciu. Tento fakt si uvedomili profesori na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, a tak vznikol projekt Treko, ktorý sa zameral práve na tréning kognitívnych funkcií po akomkoľvek úrazu mozgu. Tento počin so sebou priniesol mnohé pozitíva, a to nielen ako tréning pre klientov, ale aj ako skvelú prax pre študentov psychológie.

Každý študent, ktorý sa chce stať kognitívnym trénerom, musí prejsť trojmesačným školením. Najprv začína v skupinke pod vedením koordinátorky projektu, postupom času začne trénovať s klientmi samostatne. Priebeh kognitívneho tréningu je zameraný individuálne podľa konkrétnych potrieb klienta. Preto na prvej schôdzke vykoná študent s novoprijatým klientom testovanie, ktoré prezradí stav jednotlivých kognitívnych funkcií. Na základe testovania potom študent zostavuje plán úloh zameraných na špecifické oblasti (pamäť, pozornosť, plánovanie atď.), a tak zvyšuje šancu na ich zlepšenie. Progres ale nie je otázkou niekoľkých týždňov tréningu, ale ide o dlhodobý proces. Klient dochádza na individuálne alebo skupinové tréningy v závislosti na tom, ako veľmi samostatne dokáže pracovať. Počas hospitalizácie študenti dochádzajú aj do nemocnice, pretože je dôležité začať s trénovaním čo najskôr. Pripravili sme pre vás rozhovor s koordinátorkou projektu kognitívnych tréningov, Mgr. Martinou Dörrerovou, ktorá nám o ňom prezradila viac.

Na začiatku by som sa Vás rada spýtala na základné informácie, a to kedy projekt kognitívnych tréningov vznikol, kto ho zastupuje a ako dlho vlastne prebieha?

Projekt kognitívnych tréningov prebieha na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity (PSU) minimálne 10 rokov. Myšlienkou bolo ponúknutie kognitívneho tréningu pacientom aj po koncu hospitalizácie, tzn. ambulantne. Postupne sa zrodila spolupráca s Fakultnou Nemocnicou Bohunice (FN Bohunice). Zo začiatku to vyzeralo tak, že lekári z rôznych oddelení (napr. oddelenie Karim a niektoré neurologické) informovali psychológov o tom, pre ktorých konkrétnych pacientov je vhodné pokračovať v tréningu aj po koncu hospitalizácie. Potom prišla úloha Psychologického ústavu, ktorý dal dokopy tím trénerov zo študentov. Spočiatku sa jednalo naozaj len o niekoľko málo študentov. Snahou bolo vytvárať skupinky o asi troch klientoch. Postupom času sa podarilo spoluprácu s FN Bohunice prehĺbiť. Vždy záleží na lekárovi, ktorý daného klienta odporučí. Vďaka tomu sa k nám dostávajú napríklad aj klienti s diagnózou hemofílie, ktorí zdanlivo kognitívny tréning nepotrebujú, pretože sa nejedná o postihnutie mozgu. U takýchto klientov sa ale jedná skôr o prevenciu, aby vedeli, že existuje kognitívny tréning a že sa na nás možno v prípade potreby obrátiť.

Ako dlho si myslíte, že je potrebné trénovať, aby vznikla šanca na čo len i malé zlepšenie?

Zo skúsenosti viem, že najviac záleží na motivácii klienta a na tom, o aké postihnutie mozgu sa jedná. Dá sa ale povedať, že prvé merateľné zlepšenie môžeme v testoch vidieť po pol až jednom roku. Kognitívny tréning je metóda pomalá, avšak na druhú stranu pre klientov dostupná.

Koľkokrát týždenne je ideálne, aby klient trénoval?

Ideálna frekvencia sedení s trénerom je raz týždenne. Je však dôležité, aby klient trénoval tiež doma. Preto sa projekt Treko snaží, aby klienti trénovali so študentmi raz týždenne a potom šesťkrát týždenne doma. Snažíme sa klientov viesť k čo najväčšej samostatnosti. Aby si uvedomovali, že oni sami urobia tú najväčšiu prácu.

Akí klienti na tréningy najčastejšie prichádzajú?

Nedá sa povedať, že by sme mali nejakú najčastejšiu diagnózu. Ani sa nedá povedať, že by k nám dochádzali skôr mladší alebo starší klienti. Je to naozaj namiešané. Aktuálne vekové rozmedzie je od 16 do 82 rokov. A naozaj je to rovnomerne zastúpené. Čo sa týka diagnóz, tak možno o trochu viac ľudí je po autonehodách, tzn. kraniotrauma, ale aj klienti po mozgovej príhode atď. Pribúda tiež klientov s degeneratívnym ochorením mozgu, tzn. Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou. Dochádzajú k nám aj klienti s psychiatrickou diagnózou, napr. so schizofréniou alebo s depresívnym syndrómom. Títo klienti väčšinou využívajú skupinový tréning.

Aký klient má pri kognitívnom tréningu šancu na najväčšie možné zlepšenie?

Mladší klient, ktorý sa k nám dostane veľmi skoro po poškodení mozgu, má väčšiu šancu na zlepšenie.

Kto sa do tohto projektu môže zapojiť v úlohe trénera?

Všetci študenti z PsÚ alebo i ďalší študenti psychológie. Môžu sa zapojiť aj po dokončení štúdia.

Akým spôsobom sa klient môže dostať k trénovaniu so študentom?

Tým, že projekt beží niekoľko rokov, sa k nám klienti dostávajú rôznymi cestami. Čo je dobre, pretože si o tejto možnosti medzi sebou povedia. Klienti k nám neprichádzajú len z FN Bohunice, ale aj z Fakultnej nemocnice u sv. Anny alebo aj zo združenia „Práh“. Dokonca sa ku nám dostali aj klienti, o ktorých nevieme, akou cestou sa o nás dozvedeli. Ale jednoducho o nás vedia

Koľko študentov sa aktívne zapája do kognitívneho tréningu s klientmi?

Približne 10.

Stretla ste sa niekedy s pacientom, ktorý Vás prekvapil svojím rýchlym pokrokom?

Stretla som sa s klientom, ktorý ma prekvapil tým, že aj napriek veľkému poškodeniu mozgu dokázal veľmi rýchlo "vymazávať" svoj kognitívny deficit. Z mojej skúsenosti naozaj najviac záleží na motivácii klienta. Keď on chce, tak ide všetko relatívne rýchlo. Stretla som sa aj so slečnou, ktorá ma prekvapila svojím pokrokom. Neskôr sme sa však dozvedeli, že to nebolo tak úplne vďaka tréningu, ale vďaka zmene liekov. Medikácia, ktorá bola pre ňu prospešnejšia (mala menej negatívnych účinkov) dovolila mozgu, aby naozaj fungoval tak, ako najlepšie dokázal. Niekedy účinky liekov trochu zablokujú kognitívne schopnosti. Vďaka výmene liekov sa potom táto slečna dostala z podpriemerných výsledkov v teste k výsledkom priemerných hodnôt.

***

Ďakujem pani magisterke za rozhovor. V prípade akýchkoľvek otázok je možné kontaktovať projekt Treko na nasledujúcom e-mailu: kognitivnitrenink@centrum.cz. Webové stránky sú momentálne v prípravnej fáze.

Trénovanie mozgu neprináša výsledky zo dňa na deň. Pokiaľ ale v tréningu vytrváme, dáme svojmu mozgu príležitosť neustále si precvičovať svoje funkcie, ktoré vo svojom živote potrebujeme viac, než si v skutočnosti uvedomujeme.

Techniky dychu pre posilnenie tela i mysle – 2. časť

V minulom článku sme popísali techniku dychu menom Nadia Šodhana, ktorá redukuje stres, posilňuje nervy a pozornosť a vyrovnáva funkciu oboch mozgových hemisfér. Tento článok sa zameriava na ďalšiu techniku dychu, ktorá významne prekrvuje mozog a pomáha jeho kognitívnym funkciám, predovšetkým pamäti a pozornosti. Volá sa Kapálabháti, čo sa dá preložiť ako "prečistená lebka" alebo tiež "rozžiarená lebka". Príval krvi do mozgu je totiž pri praktizovaní Kapálabháti tak silný, že získate pocit, ako by vám z hlavy valili pramene energie.

Čo teda táto technika dychu môže priniesť:

zásobuje kyslíkom aj tie najneskorší bunky nášho tela, vyživuje ich a detoxikuje,

obnovuje celý nervový systém,

posilňuje mozog a jeho kognitívne funkcie: predovšetkým pozornosť, reakčnú rýchlosť a pamäť,

znižuje ospalosť a únavový syndróm, zvyšuje pocit tepla v celom tele

uzdravuje pľúca,

posilňuje brušné orgány, brušné svaly a skvalitňuje zažívanie,

posilňuje telo i myseľ ľudí so sedavým štýlom života

Vplyv na kogníciu – vedecky potvrdené

Účinok tejto techniky bol potvrdený aj vedeckou štúdiou usporiadanou v roku 2011 na výskumnom inštitúte Puducherry v Indii. Probandi mali za úlohu trénovať Kapálabháti 35 minút 3x týždenne po dobu 12 týždňov. Výsledky oproti kontrolnej skupine boli obdivuhodné. V pamäťových testoch sa probandi zlepšili v priemere o 11 %. Reakčná rýchlosť a pozornosť sa zdvihli dokonca o 20 %.

Oproti iným jogovým dychom je Kapálabháti špecifický tým, že aktívny je výdych, nie nádych (ten sa deje samovoľne bez nášho úsilia). Zvláštny je aj tým, že ide o veľmi rýchle a relatívne povrchové dýchanie. Radí sa tak medzi energizujúce techniky, ktoré počas 5-6 minút nabudí celý organizmus. Je pravda, že krv môžeme rozprúdiť aj športovými aktivitami, ale pri nich je kyslík okamžite spotrebovaný svalmi. Pri Kapálabháti ale svaly zostávajú nečinné, takže kyslík môže putovať aj do ostatných tkanív.

Postup cvičenia Rozžiarenej lebky:

Najprv sa pohodlne usaďte do tureckého alebo lotosového sedu. Chrbticu vystrite, hlava je vzpriamená. Kapálabháti je bráničná technika dýchania, hrudník aj ramená teda zostanú nehybné. Na začiatku cviku sa hruď vypne a po celú dobu cviku zostávajú rebrá roztiahnuté.

Sústreďte svoju pozornosť na podbruško. Uvoľnite brucho a vnímajte, ako sa ľahko vyduje. Uvoľnite svaly v tvári.

Teraz silno stiahnite brušné svaly, čo spôsobí veľmi prudký výdych nosom. Silu výdychu môžete posúdiť podľa rozšírení nosového nozdier. Pre lepšie zvládnutie techniky výdychu si môžete predstaviť, že sa brušnou stenou prudko udriete do podbruška.

Hneď po výdychu brušné svaly opäť uvoľnite. Tým dosiahnete pasívneho, jemného a tichého nádychu. Nozdier nosa musí zostať uvoľnené. Nádych trvá približne 3x dlhšie ako výdych.

Túto sériu vykonávajte po dobu jednej minúty. Postupne zvyšujte frekvenciu výduchov na 60 za minútu. Maximum je potom 120 výdychov za minútu. Za túto hranicu už nie je odporúčané zaobchádzať, bolo by to na úkor prospešnosti cvičenia. Dôležitejšie ako počet výduchov je ich kvalita – ich sila.

Nezabudnite na vreckovku

Pri dýchaní je vždy vhodné mať po ruke vreckovku, pretože s takmer stopercentnou istotou ho budete potrebovať hneď od začiatku. Tým sa ale nenechajte odradiť, pretože práve prečistenie nosných slizníc je jedným z dôležitých cieľov tejto techniky. Dýchať by sa malo tak dlho, kým sa nos úplne neuvoľní.

Postupujte po malých krôčikoch

Ešte než sa do pravidelného vykonávania Kapálabháti pustíte, mali by ste dodržať dôležité pravidlo: nič sa nemá preháňať. Pľúca nie sú na tento energický druh dýchania zvyknuté a nárazové cvičenie by ich mohlo poškodiť. Preto začnite pozvoľna. Napríklad tak, že počas prvého týždňa vykonáte denne nasledujúcu sériu: 10 výdychov a 30 sekúnd odpočinku, to celé trikrát za sebou. Každý nasledujúci týždeň pridáte do každej série ďalších 10 výdychov. Akonáhle sa potom dostanete ku hranici 120 výduchov (trvajúcich 1 minútu), odpočinkové pauzy predĺžte na 1 minútu. Cvik potom bude trvať celkom 6 minút.

Pretože ide o veľmi energizujúcu techniku dychu, mali by ju opatrne trénovať ľudia s pľúcnymi a obehovými ťažkosťami, bolesťami hlavy, vysokým krvným tlakom a tehotné ženy. Je vhodné postupovať v sprievode skúseného učiteľa, alebo si o technike aspoň načítať viac informácií v odbornej literatúre. Jednou z možností je kniha autora André Van Lysebeth, na ktorú odkazujeme v zdrojoch tohto článku.

Zdroje:

André Van Lysebeth, A. (1999), Pránájáma - technika dechu. Praha: Argo. http://www.dok.rwan.sk/Zivotny styl/Andre van Lysebeth - Pranajama.pdf

Iyengar, B. K. S. (2016). Výklad Pránájámy. Brno: Lenka Černá.

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3939514/