Články

Detská amnézia: fenomén, ktorý skúmal už slávny Freud

14. augusta 2015

Lietame do vesmíru, hľadáme elixír mladosti, chceme cestovať časom. A pritom o mozgu, základným orgánu každého človeka, toho zatiaľ vieme tak málo. A ešte menej toho vieme o detskej amnézií: fenoménu, ktorý púta pozornosť neurovedcov aj psychológov už viac ako 100 rokov.

Čímto, že človek si skoro vôbec nepamätá na nič z toho, čo prežil počas prvých troch rokov svojho života? Ako je možné, že zo svojho mozgu vymaže všetky tie neuveriteľné zážitky spojené s poznávaním sveta, do ktorého sa nedávno narodil? Prvýkrát fenomén detskej amnézie opísal slávny psychológ Sigmund Freud, ktorý vyhlásil, že dieťa spomienky z raného veku vyúšťa kvôli ich sexuálnej povahe (dojčenie atď.). Táto teória už dnes vyvoláva skôr úsmev.

Stráca sa až vekom

Sobková Denisa a Plháková Alena napríklad vo svojichštúdiách z roku 1999 (Detská amnézia) zverejnili závery výskumu, podľa ktorého si deti vo veku do 9 rokov na prvé roky svojho života pamätajú celkom dobre. Tzv. detská amnézia sa podľa nich paradoxne začína prejavovať až neskôr - čím je človek starší, tým menej si toho z prvých rokov svojho života pamätá.

Túto teóriu do istej miery potvrdzujú tiež kanadskí neurovedci Paul W. Frankland a Sheena A. Josselyn, podľa ktorých k zabúdaniu dochádza zničeniu starých neurónových spojení. Tým, ako sa mozog v mladom veku veľmi rýchlo učí a rozvíja, jednoducho "likviduje" staré neurónové spojenia (aby si uvoľnil kapacitu pre nové informácie. Týmto procesom však likviduje tie najskoršie spomienky, ktoré má vo svojej pamäti uchované.

Podľa ďalšej teórie je za detskú amnéziu zodpovedná neschopnosť dieťaťa hovoriť. Tým, že si nedokáže svoje zážitky previesť do verbálnej podoby, nedokáže si ich ani zapamätať. Ďalšia teória zase tvrdí, že dieťa si nemôže zážitky zapamätať, pretože ešte nechápe čas a nie je schopné ich chronologicky zoradiť. V hlave tak vzniká emocionálny chaos, ktorý nemožno dlhodobo udržať. Iní vedci zase prišli s myšlienkou, že za amnéziou stojí neschopnosť dieťaťa uvedomiť si samo seba.

Dnes je za príčinu detskej amnézie oficiálne považované to, že deti do troch rokov nemajú dostatočne rozvinutý hipokampus - časť mozgu, ktorá je priamo zodpovedná za uchovávanie informácií a orientáciu v priestore. Ostatne Alzheimerova choroba, ktorá spôsobuje neschopnosť ukladať do mozgu informácie, je (najmä vo svojej prvotnej fáze) prejavom poškodenia práve hipokampusu.

Nezabúdajte trénovať

Kým detská amnézia je stratou pamäti predvídateľnú a akceptovateľnú, v dospelejším veku už by vás (ani vaše deti) nič podobné stretnúť nemalo. Preto je potreba pamäť neustále trénovať a posilňovať. Existujú stovky a tisíce rôznych cvičení, úloh alebo testov, ktoré vám k tomu dopomôže. Tie najlepšie a najzaujímavejšie z nich sme v spolupráci s vedcami a pedagógmi pretavili v zábavné hry - všetky ich nájdete tu na Menteme.

  prečítané 2171×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Lukáš Bryksa
Zakladatel a manažer projektu Mentem.cz. Oblastí psychologie a fungování mozku se aktivně zabývá od roku 2011, kdy přišel s myšlenkou online projektu na zlepšení kognitivních funkcí mozku.

Podobné články

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn

Šťastie je v hlave

Kto by nechcel byť šťastný. Zvlášť, keď sa na nás zo všetkých strán valí desiatky zaručených spôsobov, ako dosiahnuť večného šťastia. Lenže ono to často nefunguje ako mávnutie čarovným prútikom. Akoby sme sa stále točili v bludnom kruhu, ktorý nemá koniec. Téma šťastia sa zdá byť natoľko komplikovaná vec, že sa stala nosnou myšlienkou mnohých teórií. V dávnej minulosti sa ním zaoberali filozofovia, v posledných dekádach hlavne psychológovia a neurovedci. V tomto článku sa zameriame na teóriu šťastia, s ktorou prišiel súčasný psychológ Dan Gilbert. Najprv ale dovoľte krátku zmienku o jeho experimente.

Gilbert položil pred skúmanú osobu šesť obrazov Clauda Moneta. Úlohou bolo zoradiť diela podľa toho, ako sa osobe páčia od najkrajšieho po najmenej pekné. Následne si skúmaný mohol vybrať jeden obraz so sebou domov, ale na výber mal iba z dvoch obrazov - tretí, alebo štvrtý z jeho zostavené radu. Podľa očakávania si väčšina vzala tretí obraz, pretože sa im páčil viac. Po určitom období prebehol úplne rovnaký experiment s tými istými dobrovoľníkmi aj obrazmi. Opäť bolo úlohou poskladať obrazy podľa preferencie. Tentokrát ale ľudia vo väčšine prípadov zoradili maľby v inom poradí, ako prvýkrát. Obraz, ktorý bol pôvodne tretí, sa vytiahol na druhé miesto. Naopak pôvodne štvrtý obraz klesol na piate miesto. Ľudia skrátka pripísali "svojmu" obrazu väčšiu hodnotu.

Asi nijako zvlášť zaujímavé zistenie, poviete si. Keď ale tím Dana Gilberta vykonal úplne rovnaký experiment u pacientov s vážnymi poruchami pamäti, získali rovnaký výsledok. Pri druhom stretnutí sa (rovnako ako u ľudí bez amnézie) preferencie obrazov posunuli rovnakým smerom. Teraz ale prichádza ten háčik. V prípade osôb s poruchami pamäti totiž nemohlo hrať úlohu zapamätanie pôvodných preferencií, rovnako tak zapamätanie výberu tretieho obrazu a už vôbec nie jeho "vlastníctva". Ako si túto zvláštnosť vyložiť? Výskumníci vysvetlili jav tým, že v mozgu došlo ku skutočnej zmene estetickej a citovej reakcie na vybratý (tretí) obraz. Jeho vynesenie na druhú priečku má tak čisto estetickú príčinu, nie vlastnícku.

Tejto myšlienke sa Dan Gilbert venoval ďalej a založil na nej svoju teóriu prirodzeného a vytvoreného šťastia. Stručne by sa rozdiel medzi týmito formami šťastia mohol vysvetliť takto: prirodzené šťastie prichádza, keď získame niečo, o čo sa usilujeme, zatiaľ čo vytvorené šťastie vzniká vtedy, keď sa nám nedostáva toho, po čom túžime. Je to teda akýsi obranný mechanizmus - čiže imunitný systém našej psychiky.

Predstavte si dva príbehy. V tom prvom je výherca miliónov eúr, v tom druhom je paraplegik odkázaný na život s vozíčkom. Ktorý z týchto dvoch ľudí je šťastnejší? Výskumy ukazujú, že po roku od oboch udalostí je miera osobného šťastia približne rovnaká. Netreba ísť až k extrémom. Aj malé každodenné udalosti, ako zlyhanie na skúške, neúspešný pohovor alebo rozchod s partnerom, môžu vyústiť vo vytvorené šťastie. Samozrejme nie ihneď, ale až po určitej dobe. Môže sa zdať, že ide len o akési "sebachlácholenie". Dan Gilbert však nepovažuje vytvorené šťastie za menej hodnotné, ako to prirodzené.

Ako príklad uvádza jeden z typických justičných omylov - istý Morees Bickham strávil polovicu svojho života vo väzení za zločin, ktorý nespáchal. Keď mu na základe testov DNA potvrdili nevinu, bolo mu už 78 rokov. Ako prvý asi každému príde na myseľ hrôza a ľútosť. Morees však na túto udalosť reagoval so slovami: "Ani na okamih toho neľutujem. Bola to úžasná skúsenosť." Ďalším príkladom je kedysi veľmi vplyvný americký politik, ktorý zo dňa na deň prišiel o všetko. Väz mu zlomil škandál s nelegálne uzavretým obchodom ohľadom jeho novej knihy. Nejakú dobu sa z toho spamätával a po rokoch povedal: "Cítim sa o toľko lepšie fyzicky, finančne, emocionálne, mentálne a skoro vo všetkých ďalších ohľadoch." Presne takto podľa Dana Gilberta funguje vytvorené šťastie.

Na záver slová filozofa Thomasa Browna z roku 1642: "Som najšťastnejší človek na svete. Mám v sebe nástroj, ktorý vie zmeniť chudobu na bohatstvo, utrpenie na prosperitu. Som nezraniteľnejší než Achilles. Osud nemá vôbec šancu ma raniť."

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/690806

https://www.ted.com/talks/dan_gilbert_asks_why_are_we_happy/transcript

Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?

Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.

Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?

Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.

Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.

Zdroje:

Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477. Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen" - Remembered probabilities of once-future things. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1-16. Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). “How Has the Week Been for You Two?” Relationship Satisfaction and Hindsight Memory Biases in Couples’ Reports of Relationship Events. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759-773. Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Canonical categories in flashbulb memories. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359. Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Manufacturing false memories using bits of reality. In L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press. Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). The formation of false memories. Psychiatric Annals, 25, 720-725. Plháková, A. (2004). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia.

Korenie, ktorá naštartujú váš mozog

V dnešnom článku sa zameriame na korenie, ktoré majú schopnosť nielen očistiť náš organizmus, ale predovšetkým ochrániť zdravie a bystrosť našej mysle. Schválne - ktoré z nich máte vo svojej kuchyni a použijete je len zriedka? Možno po nich po prečítaní týchto riadkov siahnete častejšie.

Kurkuma ako bojovník proti demencii

Už tradičná ajurvédska medicína si vážila kurkumy pre jej schopnosť čistiť organizmus. Pôsobí tiež protizápalovo. A práve zápaly v tele sú spájané s rizikom vzniku rakoviny, srdcových ochorení alebo Alzheimerovej choroby. Štatistiky ukazujú zaujímavý vzťah medzi konzumáciou kurkumy v Indii a tamojším výskytom demencie. Indovia vo veku 70-79 rokov trpí týmto ochorením 4-5x menej ako rovnaká populácie v USA. Niektorí vedci sa zhodujú, že nízky výskyt demencie u indickej populácie má čo dočinenia práve s častou konzumáciou kurkumy. Výskumy totiž preukázali, že látka v kurkume zvaná kurkumín pomáha imunitným bunkám v tele v boji proti toxické bielkovine Beta-amyloid, ktorá vzniká v mozgu ľudí s demenciou.

Kurkuma tiež dokáže zvrátiť niektoré biochemické zmeny spojené so starnutím mozgu a eliminovať výskyt ťažkých kovov v tele. Na rozdiel od farmakologických medikamentov nemá kurkuma žiadne nežiaduce vedľajšie účinky a organizmu neškodí ani konzumácia vo vysokých dávkach. Je teda vhodné zahrnúť kurkumu do našej stravy - čím viac jej bude, tým lepšie prevencii vzniku degeneratívnych ochorení si doprajeme.

Je tu ale jeden háčik - kurkumín sa v našom tele vstrebáva veľmi ťažko. Už v črevnej stene a pečeni totiž dochádza k jeho metabolickým premenám, čo bráni jeho ďalšiemu využitiu. Podľa niektorých štúdií je preto vhodné kurkumu kombinovať s čiernym korením, ktorý obsahuje látku piperín - tá by mala tieto skoré metabolické procesy výrazne zbrzdiť.

Škorica rozpáli mozgové závity

Tiež škorica má veľa pozitívnych účinkov na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciou neuro-ochranných proteínov chrániacich neuróny pred mutácií.

Tiež Škorica má Parfemy pozitívnych účinkovať na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne Funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciám neuro-ochranných proteínová chrániacich neurónov pred mutáciám.

S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že myši zo spomínaného experimentu sa behom pár dní stali „supermyš“. Ak by sme chceli rovnakým spôsobom zdokonaliť aj svoje (ľudskej) kognitívne schopnosti, museli by sme denne skonzumovať približne 4 gramy škorice, čo však môže mať negatívny vplyv na naše pečeň. Navyše škorica, ktorú bežne kupujeme, je menej kvalitné (čínska) než tá pravá (ceylonska) a obsahuje viac toxické látky kumarínu. Je preto lepšie držať sa osvedčeného spojenia "všetko s mierou".

Rasca na lepšiu pamäť

Tiež rasca má nečakane dobrý vplyv na náš mozog - konkrétne schopnosť sa učiť. Kórejskí vedci vykonali roku 2011 experiment, v ktorom mali myši nájsť spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým podnetom, ktoré sa spustili pri zaznení zvukového signálu. Jedna skupina myší bola po celý čas experimentu kŕmené vodou, druhá skupina pila vodu s kmínovým extraktom. Ako to dopadlo? Myši, ktoré pili iba vodu, sa trik naučili za 11 dní. Skupinka s rascový vodou na to vyzrela priemerne už za 8 dní. Navyše, čím viac bolo vo vode rasce, tým skôr sa myši naučili bolesti vyhnúť.

Potom, aby bol experiment ešte zaujímavejšie, podali výskumníci všetkým myšiam drogu, ktorá spôsobovala amnéziu. Asi 40% myší následkom toho zabudla, čo sa tak prácne naučila. Kolegyňa napájané rascou však zabúdali významne menej a tiež im stačilo menej dní na opätovné naučenie triku. Bolesti sa dokázali vyhnúť za dva dni, oproti piatim dňom u myší kŕmených vodou.

Sila je v prevencii

Tak ako mnoho iných prírodných látok, aj táto korenie fungujú najlepšie, keď sa konzumujú dlhodobo v primeraných dávkach. Okrem mozgu preukážete dobrý skutok doslova celému telu - srdcu a krvnému obehu, kožu, trávenie i imunite. Prečo teda nezačať hneď dnes?

Zdroje:

https://thetruthaboutcancer.com/brain-health-benefit-of-turmeric casopis.vesmir.cz/clanek/skorice-a-lepsi-pamet https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2781139 www.huffingtonpost.com/dr-douglas-fields/effect-of-spices-on-memory_b_905573.html https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/9619120