Články

Ľudský mozog vs. počítačový procesor. Kto je lepší?

11. júla 2016

Mapa nie je územím a plán alebo model je vždy jednoduchým zjednodušením skutočnosti. V tom tkvie ich výhoda - zatiaľ čo v horách alebo v ľudskom tele sa bez hlbšej znalosti nikdy nezorientujeme, v anatomickom modeli alebo turistickej mape získame prehľad priebehu niekoľkých minút. Musíme si však uvedomovať aj aspekty, ktoré plán alebo model vynecháva.

Podľa katastrálnej mapy napr. ľahko nájdeme požadovanú parcelu a podľa geologickej hranice jej podložie - pri hľadaní reštaurácie v centre mesta nás ale tieto informácie skôr zmetú. Čo je dobré si uvedomiť, ako si svoju myseľ zjednodušíme na procesor vstupov a výstupov?

Prvé odlišnosti nájdeme v pamäti: kým počítač má svoju cache, operačnú pamäť a pamäť pevného disku jasne oddelené, u človeka sú ich hranice nezreteľné a z jednej fázy do druhej sa dostávajú postupne.

Hlavne ale - na rozdiel od počítačov - nemáme oddelený proces vybavovania, spracovávania a ukladania informácií. Každá mentálna činnosť s danými pamäťovými obsahmi je všetkými vymenovanými procesmi zároveň: informácie si vybavujeme (vyvolávame z pamäte príbuzne koncepty, aktivujeme príbuzné neuróny), spracovávame (aktivácia dochádza k asociáciám) taktiež ukladáme (akákoľvek aktivácia neurónov ovplyvňuje ich dlhodobé asociácie, ktoré zrejme tvoria pamäť , akékoľvek vybavovanie mení spomienky).

Zásadné rozdiely, na ktoré upozorňuje tzv. vtelené poňatie mysle, sa týkajú spôsobu spracovania informácií. Počítač pracuje abstraktne, softvér je nezávislý na hardvér a na prostredie. U človeka je to presne naopak.

Počítač vykonáva teoretické výpočty, zatiaľ čo my testujeme konkrétne scenáre - ktoré navyše mnohokrát overuje skôr telo než mozog. Potenciálneho partnera budeme vnímať ako atraktívnejšieho, ak máme v krvi trochu adrenalínu: pretože namiesto teoretických úvah, či sa k sebe hodíme, vyvodzujeme odpoveď z hormonálnej odpovede na jeho prítomnosť. Pri ostrení oka sa nemusíme na rozdiel od fotoaparátu spoliehať na výpočty optimálneho nastavenia clony, ale jednoducho rozťahovať zreničky, kým nedosiahneme požadovaného stavu.

Veľké množstvo výpočtov a operácií nechávame na prostredie, bez nutnosti ich skutočne vykonávať. Kancelária automaticky asociuje prácu a posteľ spánok, bez toho aby sme k tomu museli dôjsť rozumovou úvahou. Pavlovove psi takiež nemuseli pri každom zazvonení racionálne zistiť, že dostanú nažrať.

Akokoľvek sa takéto automatizácie môžu zdať banálne, ušetria obrovské množstvo výpočtových kapacít. Ak si sadneme do auta, nemusíme teoreticky premýšľať, či sme chceli uvariť kávu alebo zapnúť počítač - namiesto toho bez váhania použijete spojku a otočíme kľúčikom. Príchod do práce v nás automaticky vzbudí "pracovné nastavenia", zatiaľ čo v krčme sa sami od seba uvoľníme.

Podobne pri skúmaní ostatných ľudí alebo zvierat nepremýšľame teoreticky ("tečú jej slzy, má začervenanú tvár, krváca jej noha, ego, cíti bolesť"), ale vcítim sa do situácie druhého, ako by sme v nej boli sami. Ak vidíme niekoho zraneného, ​​v mozgu sa nám aktivujú centrá bolesti, pretože bolesť nevyvodzujeme, ale vnímame; pri pohľade na človeka prikladajúceho pohárik k ústam vieme, že pije, pretože práve pri pití sa správame podobne.

Slávnym argumentom proti podobnosti ľudskej a umelej inteligencie je nekonečný regres. Človek sa vie zamyslieť nad tým, o čom vlastne premýšľa. Ak by to mal urobiť počítač, bude sa zamýšľať, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa… kým nepríde programátor a nenapíše do programu výnimku. Naproti tomu človek nekonečnému regresu vie uniknúť, hoci nie je presne jasné, ako to robí. Existuje rad matematických aj psychologických názorov, ktoré takýto argument z jednej alebo druhej strany relativizujú; všeobecne akceptovateľné vysvetlenie ale zatiaľ nikto neponúkol.

Zdá sa byť teda rozumné zostať u presvedčenia, že ľudské heuristické a počítačové algoritmické myslenie je odlišné, rovnako ako ich elektronický a biologický podklad. Počítačová metafora môže byť často užitočná, ale zostáva iba metaforou; človek (aspoň zatiaľ) ostáva človekom a počítač počítačom.

  prečítané 1810×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Vojtěch Pišl
Vojtěch Pišl vystudoval bakalářskou psychologii na Masarykově univerzitě, na dílčích kurzech studoval například na maďarské ELTE, dánské Aalborg University nebo londýnské The Coaching Academy. V Praze a Hannoveru získal vzdělání jako neurofeedbackový terapeut, několikrát z finančních důvodů odmítl přijetí ke studiu neurověd na Maastricht University, aby se nakonec rozhodl, že chce prací v první řadě vydelávat a začal pracovat jako finanční analytik. Neurovědám a psychologii se od té doby věnuje ve volném čase jako publicista a překladatel: v poslední době mu například vyšel seriál o neurofeedbacku v Psychologii Dnes, momentálně překládá jednu z Ramachandranových publikací.

Podobné články

Sedenie s roboterapeutom - Budúcnosť zdravotníctva

Snáď každá oblasť ľudskej činnosti čelí otázke, ako dlho bude trvať, než ju úplne ovládne mechanizácia a umelá inteligencia. Vo výrobe je to už bežný jav. Ale o premene zdravotníctva, obzvlášť psychiatrickej sféry, sa v odborných kruhoch začína debatovať až v posledných rokoch. Vo vzduchu teraz visí veľký otáznik a možno aj preto putuje do výskumu nových liečiv čoraz menej financií.

Odvážne vízie o budúcnosti zdravotníctva

Výskumník Domenico Giacco a jeho tím z londýnskej univerzity kontaktovali v roku 2017 rad európskych expertov v oblasti duševného zdravia. Na základe ich náhľadu na jednotlivé oblasti zostavili štyri odvážne varianty, akými by sa mohlo zdravotníctvo v budúcnosti uberať, pričom scenáre sa môžu vzájomne prelínať:

Dôraz na rozhodovanie pacientov: podľa tejto predstavy budú mať pacienti zásadnú úlohu pri výbere svojej liečby, zatiaľ čo zdravotníci budú skôr poskytovať kľúčové informácie pre tieto rozhodnutia. Zníži sa tým určitý nátlak a umelo vytvárané autority odborníkov. Dôraz sa bude klásť na čo najväčšiu osvetu a vzdelanie verejnosti. Tento štýl prinesie ešte ďalšiu zmenu: ak sa duševne chorý človek dopustí trestnej činnosti, nebude poslaný do liečebného zariadenia, ale poputuje priamo do väzenia.

Dôraz na širší sociálny kontext: budúcnosť sa môže vyvinúť aj tak, že dôraz bude kladený na sociálne zázemie pacienta, tzn. otázky rodičovstva, vzdelávania, zamestnania a ďalších medziľudských vzťahov. Lepšie zmapovanie sociálneho kontextu tak povedie k účinnejším intervenciám. Medzi odbormi s významným podielom na tejto realite budú sociálne vedy, psychológia a geografia.

Pomoc spoločensky znevýhodneným: tretia cesta, ktorú si odborníci predstavujú ako reálnu, je zameranie zdravotníctva na znevýhodnené sociálne skupiny. Či už z dôvodu chudoby, sociálnej izolovanosti, bezdomovectva, nezamestnanosti či akejkoľvek diskriminácie. Tento pohľad príliš nerozlišuje sociálnu, fyzickú a fyziologickú príčinu ťažkostí, naopak ich rieši celistvo. Vzniká viac komunitných centier, ktoré sa zameriavajú na prevenciu negatívnych javov. Politika i spoločnosť sa snaží znevýhodneným skupinám podať pomocnú ruku.

Virtuálny svet: jeden z najpravdepodobnejších scenárov budúcnosti počíta s virtuálnou realitou a umelou inteligenciou. Psychiatrická liečba bude prebiehať čoraz viac online a do výskumu zdravotníckeho softvéru budú investované závratné sumy. Pomáhať budú doktori-avatari, ktoré si budeme môcť sami vymodelovať, aby nám boli sympatickí, a o roznášanie medikamentov sa nám postarajú drony.

Kde si dnes porozprávať s robotom

V skutočnosti debaty o vpáde umelej inteligencie (AI) do ľudského sveta nie je až taká fikcia. Už dnes existujú softvéry, o ktorých sa nám pred piatimi rokmi ani nesnívalo, a pokrok naberá podivuhodne rýchle obrátky. Tak napríklad na Kolumbijskej univerzite použili program na analýzu reči od IBM na to, aby určili pravdepodobnosť vzniku psychóz u adolescentov. Kým odborníci sa u tejto predpovedi triafajú v 79 percentách, počítačová analýza dokáže vznik psychózy predikovať so 100% úspešnosťou. V ďalšom výskume analyzovali reč osôb s Parkinsonovou chorobou, čo vzápätí umožnilo túto chorobu predpovedať s 80% úspešnosťou, a to počas jedinej minúty hovoreného slova. Do piatich rokov IBM plánuje rozšíriť rozsah analyzovaných diagnóz a implementovať tento softvér aj do smartphonov.

Ďalšou významnou technologickou spoločnosťou je napríklad X2AI. Tá vyvíja chatboty (inými slovami chatujúce roboty, tzn. umelú inteligenciu, ktorá dokáže konverzovať takmer ako človek), ktorí dokážu ponúknuť vysoko personalizovanú psychoterapiu a psychoedukáciu. Dánska verzia napríklad pomáha prekonať úzkosti a strach, v Brazílii ponúka podporu ľuďom zažívajúcom násilie zo strany miestnych gangov a v Afrike pomáha osobám nakazeným HIV.

Akokoľvek strmý vývoj zažíva umelá inteligencia, v oblasti zdravotníctva to nebude s neosobnou starostlivosťou až také horúce. Samy technologické spoločnosti potvrdzujú, že ich aplikácie slúžia a budú slúžiť skôr ako podpora, než nástroj k priamej liečbe. Potrvá ešte dlhý čas, kým budú stroje schopné zachytiť tie najdrobnejšie odchýlky v kultúrnych a osobnostných zvláštnostiach každého človeka. Koniec koncov, naozajstnú medziľudskú komunikáciu, starostlivosť a prijatie žiadne stroje nahradiť nemôžu.

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/27816568

https://www.nationalelfservice.net/commissioning/service-reconfiguration/the-future-of-mental-health-care-time-for-a-social-perspective

https://skywoodrecovery.com/the-future-of-mental-health-care-is-now-and-its-promising

https://www.theguardian.com/world/2016/jul/29/from-ketamine-to-cupboard-therapy-the-future-of-mental-health-treatment