Články

Sedenie s roboterapeutom - Budúcnosť zdravotníctva

5. februára 2018

Snáď každá oblasť ľudskej činnosti čelí otázke, ako dlho bude trvať, než ju úplne ovládne mechanizácia a umelá inteligencia. Vo výrobe je to už bežný jav. Ale o premene zdravotníctva, obzvlášť psychiatrickej sféry, sa v odborných kruhoch začína debatovať až v posledných rokoch. Vo vzduchu teraz visí veľký otáznik a možno aj preto putuje do výskumu nových liečiv čoraz menej financií.

Odvážne vízie o budúcnosti zdravotníctva

Výskumník Domenico Giacco a jeho tím z londýnskej univerzity kontaktovali v roku 2017 rad európskych expertov v oblasti duševného zdravia. Na základe ich náhľadu na jednotlivé oblasti zostavili štyri odvážne varianty, akými by sa mohlo zdravotníctvo v budúcnosti uberať, pričom scenáre sa môžu vzájomne prelínať:

  1. Dôraz na rozhodovanie pacientov: podľa tejto predstavy budú mať pacienti zásadnú úlohu pri výbere svojej liečby, zatiaľ čo zdravotníci budú skôr poskytovať kľúčové informácie pre tieto rozhodnutia. Zníži sa tým určitý nátlak a umelo vytvárané autority odborníkov. Dôraz sa bude klásť na čo najväčšiu osvetu a vzdelanie verejnosti. Tento štýl prinesie ešte ďalšiu zmenu: ak sa duševne chorý človek dopustí trestnej činnosti, nebude poslaný do liečebného zariadenia, ale poputuje priamo do väzenia.

  2. Dôraz na širší sociálny kontext: budúcnosť sa môže vyvinúť aj tak, že dôraz bude kladený na sociálne zázemie pacienta, tzn. otázky rodičovstva, vzdelávania, zamestnania a ďalších medziľudských vzťahov. Lepšie zmapovanie sociálneho kontextu tak povedie k účinnejším intervenciám. Medzi odbormi s významným podielom na tejto realite budú sociálne vedy, psychológia a geografia.

  3. Pomoc spoločensky znevýhodneným: tretia cesta, ktorú si odborníci predstavujú ako reálnu, je zameranie zdravotníctva na znevýhodnené sociálne skupiny. Či už z dôvodu chudoby, sociálnej izolovanosti, bezdomovectva, nezamestnanosti či akejkoľvek diskriminácie. Tento pohľad príliš nerozlišuje sociálnu, fyzickú a fyziologickú príčinu ťažkostí, naopak ich rieši celistvo. Vzniká viac komunitných centier, ktoré sa zameriavajú na prevenciu negatívnych javov. Politika i spoločnosť sa snaží znevýhodneným skupinám podať pomocnú ruku.

  4. Virtuálny svet: jeden z najpravdepodobnejších scenárov budúcnosti počíta s virtuálnou realitou a umelou inteligenciou. Psychiatrická liečba bude prebiehať čoraz viac online a do výskumu zdravotníckeho softvéru budú investované závratné sumy. Pomáhať budú doktori-avatari, ktoré si budeme môcť sami vymodelovať, aby nám boli sympatickí, a o roznášanie medikamentov sa nám postarajú drony.

Kde si dnes porozprávať s robotom

V skutočnosti debaty o vpáde umelej inteligencie (AI) do ľudského sveta nie je až taká fikcia. Už dnes existujú softvéry, o ktorých sa nám pred piatimi rokmi ani nesnívalo, a pokrok naberá podivuhodne rýchle obrátky. Tak napríklad na Kolumbijskej univerzite použili program na analýzu reči od IBM na to, aby určili pravdepodobnosť vzniku psychóz u adolescentov. Kým odborníci sa u tejto predpovedi triafajú v 79 percentách, počítačová analýza dokáže vznik psychózy predikovať so 100% úspešnosťou. V ďalšom výskume analyzovali reč osôb s Parkinsonovou chorobou, čo vzápätí umožnilo túto chorobu predpovedať s 80% úspešnosťou, a to počas jedinej minúty hovoreného slova. Do piatich rokov IBM plánuje rozšíriť rozsah analyzovaných diagnóz a implementovať tento softvér aj do smartphonov.

Ďalšou významnou technologickou spoločnosťou je napríklad X2AI. Tá vyvíja chatboty (inými slovami chatujúce roboty, tzn. umelú inteligenciu, ktorá dokáže konverzovať takmer ako človek), ktorí dokážu ponúknuť vysoko personalizovanú psychoterapiu a psychoedukáciu. Dánska verzia napríklad pomáha prekonať úzkosti a strach, v Brazílii ponúka podporu ľuďom zažívajúcom násilie zo strany miestnych gangov a v Afrike pomáha osobám nakazeným HIV.

Akokoľvek strmý vývoj zažíva umelá inteligencia, v oblasti zdravotníctva to nebude s neosobnou starostlivosťou až také horúce. Samy technologické spoločnosti potvrdzujú, že ich aplikácie slúžia a budú slúžiť skôr ako podpora, než nástroj k priamej liečbe. Potrvá ešte dlhý čas, kým budú stroje schopné zachytiť tie najdrobnejšie odchýlky v kultúrnych a osobnostných zvláštnostiach každého človeka. Koniec koncov, naozajstnú medziľudskú komunikáciu, starostlivosť a prijatie žiadne stroje nahradiť nemôžu.

Zdroje:

  prečítané 694×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Lukáš Bryksa
Zakladatel a manažer projektu Mentem.cz. Oblastí psychologie a fungování mozku se aktivně zabývá od roku 2011, kdy přišel s myšlenkou online projektu na zlepšení kognitivních funkcí mozku.

Podobné články

Ľudský mozog vs. počítačový procesor. Kto je lepší?

Mapa nie je územím a plán alebo model je vždy jednoduchým zjednodušením skutočnosti. V tom tkvie ich výhoda - zatiaľ čo v horách alebo v ľudskom tele sa bez hlbšej znalosti nikdy nezorientujeme, v anatomickom modeli alebo turistickej mape získame prehľad priebehu niekoľkých minút. Musíme si však uvedomovať aj aspekty, ktoré plán alebo model vynecháva.

Podľa katastrálnej mapy napr. ľahko nájdeme požadovanú parcelu a podľa geologickej hranice jej podložie - pri hľadaní reštaurácie v centre mesta nás ale tieto informácie skôr zmetú. Čo je dobré si uvedomiť, ako si svoju myseľ zjednodušíme na procesor vstupov a výstupov?

Prvé odlišnosti nájdeme v pamäti: kým počítač má svoju cache, operačnú pamäť a pamäť pevného disku jasne oddelené, u človeka sú ich hranice nezreteľné a z jednej fázy do druhej sa dostávajú postupne.

Hlavne ale - na rozdiel od počítačov - nemáme oddelený proces vybavovania, spracovávania a ukladania informácií. Každá mentálna činnosť s danými pamäťovými obsahmi je všetkými vymenovanými procesmi zároveň: informácie si vybavujeme (vyvolávame z pamäte príbuzne koncepty, aktivujeme príbuzné neuróny), spracovávame (aktivácia dochádza k asociáciám) taktiež ukladáme (akákoľvek aktivácia neurónov ovplyvňuje ich dlhodobé asociácie, ktoré zrejme tvoria pamäť , akékoľvek vybavovanie mení spomienky).

Zásadné rozdiely, na ktoré upozorňuje tzv. vtelené poňatie mysle, sa týkajú spôsobu spracovania informácií. Počítač pracuje abstraktne, softvér je nezávislý na hardvér a na prostredie. U človeka je to presne naopak.

Počítač vykonáva teoretické výpočty, zatiaľ čo my testujeme konkrétne scenáre - ktoré navyše mnohokrát overuje skôr telo než mozog. Potenciálneho partnera budeme vnímať ako atraktívnejšieho, ak máme v krvi trochu adrenalínu: pretože namiesto teoretických úvah, či sa k sebe hodíme, vyvodzujeme odpoveď z hormonálnej odpovede na jeho prítomnosť. Pri ostrení oka sa nemusíme na rozdiel od fotoaparátu spoliehať na výpočty optimálneho nastavenia clony, ale jednoducho rozťahovať zreničky, kým nedosiahneme požadovaného stavu.

Veľké množstvo výpočtov a operácií nechávame na prostredie, bez nutnosti ich skutočne vykonávať. Kancelária automaticky asociuje prácu a posteľ spánok, bez toho aby sme k tomu museli dôjsť rozumovou úvahou. Pavlovove psi takiež nemuseli pri každom zazvonení racionálne zistiť, že dostanú nažrať.

Akokoľvek sa takéto automatizácie môžu zdať banálne, ušetria obrovské množstvo výpočtových kapacít. Ak si sadneme do auta, nemusíme teoreticky premýšľať, či sme chceli uvariť kávu alebo zapnúť počítač - namiesto toho bez váhania použijete spojku a otočíme kľúčikom. Príchod do práce v nás automaticky vzbudí "pracovné nastavenia", zatiaľ čo v krčme sa sami od seba uvoľníme.

Podobne pri skúmaní ostatných ľudí alebo zvierat nepremýšľame teoreticky ("tečú jej slzy, má začervenanú tvár, krváca jej noha, ego, cíti bolesť"), ale vcítim sa do situácie druhého, ako by sme v nej boli sami. Ak vidíme niekoho zraneného, ​​v mozgu sa nám aktivujú centrá bolesti, pretože bolesť nevyvodzujeme, ale vnímame; pri pohľade na človeka prikladajúceho pohárik k ústam vieme, že pije, pretože práve pri pití sa správame podobne.

Slávnym argumentom proti podobnosti ľudskej a umelej inteligencie je nekonečný regres. Človek sa vie zamyslieť nad tým, o čom vlastne premýšľa. Ak by to mal urobiť počítač, bude sa zamýšľať, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa, nad čím sa zamýšľa… kým nepríde programátor a nenapíše do programu výnimku. Naproti tomu človek nekonečnému regresu vie uniknúť, hoci nie je presne jasné, ako to robí. Existuje rad matematických aj psychologických názorov, ktoré takýto argument z jednej alebo druhej strany relativizujú; všeobecne akceptovateľné vysvetlenie ale zatiaľ nikto neponúkol.

Zdá sa byť teda rozumné zostať u presvedčenia, že ľudské heuristické a počítačové algoritmické myslenie je odlišné, rovnako ako ich elektronický a biologický podklad. Počítačová metafora môže byť často užitočná, ale zostáva iba metaforou; človek (aspoň zatiaľ) ostáva človekom a počítač počítačom.

Alexithymia – keď človek nehovorí jazykom emócií

Alexithymia (z gréčtiny a- lexi- thymia, čiže žiadne slová pre pocity) je vlastnosť, ktorú má v miernej, strednej alebo silnej podobe asi 8% mužov a 2% žien (Blanchard, Arena & Pullmeyer, 1981). Prejavuje sa ťažkosťami v rozoznávaní a vyjadrovaní jednotlivých emócií. Podľa Bermonda (2007) má alexithymia dve dimenzie: kognitívnu, na ktorej človek bojuje s určovaním, porozumením a pomenovaním pocitov („mysliaca“ časť emočného prežitku) a afektívnu, ktorá zahŕňa ťažkosti s reagovaním, vyjadrovaním, cítením a predstavovaním („prežitková“ časť emočného prežitku). Medzi ďalšie príznaky alexithymie patria:

Znížené porozumenie tomu, ako pocity vznikajú Ťažkosti v čítaní výrazov tváre a neverbálnej komunikácie Obmedzená predstavivosť Vysoká citlivosť na telesné prežitky Odosobnené vzťahy s druhými

Alexithymia nie je považovaná za poruchu samu o sebe, je však často spojená s rôznymi psychickými poruchami, od autizmu, depresie, schizofrénie, až po poruchy príjmu potravy a závislosti. Naproti chudobnosti emočného sveta mávajú ľudia s alexithymiou bohaté prežitky v svojom tele. Chýbajúce emócie môžu proces psychoterapie robiť ťažším. Tu sú dva príklady pacientov, u ktorých lekár či terapeut pozoroval alexithymiu (Lumley, Neely & Burger, 2007):

Pán A., 50-ročný obézny muž s hypertenziou, dostal v čakárni u obvodného lekára netypický panický záchvat. Zdalo sa mu, že sa steny naokolo uzatvárajú a hlasy sa menia na bzukot. Psychoterapeutovi tvrdí, že pri tom necítil strach ani obavy, nemal žiadne obrazy spojené s udalosťou a ani netušil, čo záchvat spustilo. Pán A je vysokoškolsky vzdelaný, ženatý, no má iba málo blízkych priateľov, je orientovaný na detaily a ťažko si predstavuje svet z perspektívy druhých ľudí. Okrem miernej podráždenosti vyjadruje veľmi málo emócií a do svojho psychického života má minimálny náhľad. Ako spúšťače svojich stavov vidí skôr vonkajšie okolnosti (počasie, práca, manželka, strava atď.) než vnútorné zážitky. V psychoterapii si starostlivo robí zápisky, no rozpravy o pocitoch mu prídu vzdialené a nudné.

Pani B, 45-ročná žena, prišla k lekárovi pre chronickú bolesť, fibromyalgiu, a ďalšie zdravotné problémy vrátane depresie. Počas psychoterapie sa odkrývajú rôzne emočné témy (napr. tvrdé tresty v detstve) a na tvári pani B sú vidieť silné pocity – predovšetkým smútok, hanba a strach – ale nedokáže pomenovať svoje emócie a priradiť ich k  spomienkam a zážitkom. Obzvlášť ťažko identifikuje hnev. Keď jej negatívne emócie naberú na sile, typicky presmeruje pozornosť na telo a hovorí iba o telesnej bolesti bez zmienky o tej psychickej. Zaujímavé však je, že pani B sa rada venuje pocitom druhých a dokáže ich dobre rozpoznávať. I to v terapii pomôže k tomu, že sa pani B priblíži svojmu vnútornému svetu a naučí sa vyjadrovať hnev, a tým i zmierni chronické bolesti a dysfunkcie.

Pokiaľ ste v popise alexithymie našli niekoho blízkeho, uvedomte si, že nepochopené signály, chladné reakcie, či nedostatky vo vyjadrovaní pozitívnych emócií majú neurobiologický a psychologický pôvod. V komunikácií skúste vysvetľovať vaše potreby priamo: „Som dnes unavená, nechce sa mi variť. Poďme dnes na večeru von.“ Alebo im pomôžte označiť pocity: „Vyzeráš nahnevane. Trápi ťa niečo?“ či pomenovať možné stresory, ktoré víria pod povrchom: „Blížia sa maturity, máš z toho strach?“. Uvedomenie, že váš blízky nemusí vnímať emócie rovnako, ako vy, je užitočné pri riešení konfliktov a nedorozumení.

Hoci koncept alexithymie pomenoval psychoterapeut Peter Sifneos už v roku 1973, stále nie je jasné, ako vzniká. Jedná sa o stabilný rys osobnosti? Alebo “odrezanie” od emócií v dôsledku minulých traumatických zážitkov? Je alexithymia dedičná a dá sa ovplyvniť výchovou? A je protikladom alexithymie emočná inteligencia? Niektoré výskumy naznačujú sa, že schopnosť uvedomovať si a rozumieť pocitom sa dá rozvíjať. Tu je pár príkladov, ako na to:

Písanie denníka: vyjadrovanie sa písaním môže byť dobrým tréningom schopnosti uvedomovať si emócie (Paes, Velasco & Gonzalez, 1999). Všeobecne sa odporúča písať denník každý deň. Dôležité je skúsiť zahrnúť viac, ako vecný popis udalostí dňa, napríklad pozorovania o tom, čo sa deje vo mne a v mojom okolí. Čítanie poviedok a románov: Práve tu nájdete bohaté popisy myšlienok, pocitov a zážitkov. Vďaka nim sa môžete naučiť vyjadrovať emócie rôznymi jazykovými formuláciami a lepšie porozumieť myšlienkovým pochodom druhých ľudí (Kidd & Castano, 2013). Umelecké aktivity: divadlo, tanec, maľovanie či terapia zameraná na prácu s telom podľa výskumu (Levy, 1995) pomáhajú ľuďom s alexithymiou rozpoznávať pocity a “vyťahovať ich na povrch”. Psychoterapia: niektoré druhy psychoterapie (napr. kognitívne-behaviorálna terapia zameraná na všímavosť) vás naučia, ako byť vnímavejší k svojim emočným stavom a ako identifikovať emócie druhých (Kennedy & Franklin, 2012). Skupinová psychoterapia zase pomocou interakcií s druhými prehlbuje schopnosť emočného kontaktu s druhými (Beresnevaite, 2000). Relaxačné techniky a hypnóza: Zatiaľ čo väčšina psychoterapií používa rozprávanie ako cestu k zmierneniu alexithymických príznakov, hypnóza a relaxácia používajú cestu riadenej imaginácie a mentalizácie na zvýšenie emočného porozumenia (Gay, Hanit & Luminet, 2008). V jednoduchšej podobe sa stačí venovať akýmkoľvek aktivitám na rozvoj fantázie a predstavivosti.

Zdroje:

Beresnevaite, M.(2000). Exploring the benefits of group psychotherapy in reducing alexithymia in coronary heart disease patients: A preliminary study. Psychotherapy & Psychosomatics, 69:117-122. Bermond, B. et. al. (2007). A cognitive and an affective dimension of alexithymia in six languages and seven populations. Cognition and Emotion, 21: 1125-1136. Blanchard, E.B ; Arena, J.G. & Pallmeyer, T.P. (1981). Psychosomatic properties of a scale to measure alexithymia. Psychotherapy and Psychosomatics, 35, 64-71. Gay, M.C.; Hanin, D. & Luminet, O.(2008). Hypnotic imagery intervention in reducing alexithymia. Contemporary Hypnosis, 25: 1-13. Kennedy, M. & Franklin, J. (2002). Skill based treatment for alexithymia: An exploratory case series. Behavior Change, 19(3):158-171. Kidd, D. C. & Castano, E. (2013). Reading literary fiction improves theory of mind. Science, 342, 377-380. Levy, F. (1995). Dance and other expressive therapies. When words are not enough. New York: Routledge. Lumley, M. A., Neely, L. C., Burger, A. J. (2007). The assessment of alexithymia in medical settings: implications for understanding and treating health problems. Journal of Personality Assessment, 89 (3), 230- 246. Paez, D.; Velasco, C. & Gonzalez J.L. (1999). Expressive writing and the role of alexithymia as a dispositional deficit in self-disclosure and psychological health. Journal of Personality & Social Psychology, 77:630-641. https://blogs.scientificamerican.com/mind-guest-blog/the-emotional-blindness-of-alexithymia