Články

Feuerstein: psychológ, ktorý zmenil pohľad na ľudskú inteligenciu

19. júla 2016

Možno už ste sa niekedy stretli s pojmom "inštrumentálne obohacovanie". Názov môže pôsobiť komplikovane a evokovať nejakú nesmierne zložitú teóriu. V skutočnosti ide ale o ľahko uchopiteľnú metódu - jej cieľom je učenie, ktoré zďaleka nevyzerá tak, ako ho poznáme z bežných školských lavíc.

Tvorcom inštrumentálneho obohacovanie je Reuven Feuerstein, významná osobnosť psychológie 20. storočia. Už ako žiak Jeana Piageta (taktiež svetoznámeho psychológa) prišiel s teóriou, ktorá zmenila pohľad na vnímanie ľudskej inteligencie. Na rozdiel od svojho učiteľa Feuerstein totiž zastával myšlienku, že ľudská inteligencia nie je len samovoľne dozrievajúci proces, ale že ju možno počas života kultivovať a zdokonaľovať. Dokonca tvrdil, že zušľachťovanie je podmienkou jej ideálneho vývoja.

Feuersteinov život bol sám o sebe veľmi pestrý. Narodil sa roku 1921 do chudobnej židovskej rodiny v Rumunsku. Koncom druhej svetovej vojny emigroval do dnešného Izraela, kde okrem iného pomáhal zachráneným z holokaustu a židovským imigrantom z celého sveta. Práve tam si všimol, že kognitívny výkon traumatizovaných ľudí je nižší - a že títo ľudia pôsobia, ako by mali nižšiu inteligenciu. Pri detailnejšej práci s týmito ľuďmi ale Feuerstein zistil, že nedošlo k zníženiu ich intelektu, ale iba k dočasnému zablokovaniu kognitívnych funkcií spôsobených hroznými zážitkami.

Pri svojich ďalších štúdiách v Ženeve a Sorbone potom Feuerstein prišiel na to, že niektoré deti zlyhávajú v školskej výučbe, ale v mimoškolskom prostredí (napríklad v záujmovom krúžku) sa prejavujú ako bystré a nadané. Kľúčovým problémom takýchto detí je podľa Feuerstein kognitívny deficit - nenaučili sa myslieť v širších súvislostiach.

Značnú časť svojho života zasvätil Feuerstein vývoji metód, ktorými sa dá prebudiť potenciál ľudskej inteligencie. Tieto metódy nazval súhrnne "inštrumentálnym obohacovaním". Ide o konkrétne a vopred navrhnuté postupy rozvoja inteligencie. Nemožno však povedať, že by týmto metóda získala nejaký ťažkopádny charakter. Stále totiž sleduje jeden cieľ - plynulý a prirodzený proces učenia.

Medzi čiastkové základy jeho metódy patrí: sprostredkované učenie, dôraz na vhodné prostredie a kognitívne mapovanie. O čo ide?

Sprostredkované učenie

Čo robí metódu inštrumentálneho obohacovania toľko prínosnou, to je interakcia medzi žiakom a učiteľom (sprostredkovateľom). Učiteľ je aktívny a sprevádza žiaka k správnemu splneniu úlohy - napríklad zodpovedanie otázky. Citlivo volia jednotlivé kroky, ktorými povzbudzujú žiakovu túžbu po poznaní. Zároveň si overuje, či žiak všetkému plne rozumie.

Vytvorenie vhodného prostredia

Pre kognitívny rast je podľa Feuerstein potrebné dodržať tieto zásadné podmienky:

V skratke možno toto pravidlo charakterizovať ako "odovzdávanie učiva takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám konkrétneho jedinca."

Kognitívne mapovanie

Feuersteinovo poňatie kognitívnej mapy slúži na analýzu úloh, s ktorými žiak pracuje. Výhodou zmapovania kognitívnych prvkov je zameranie výučby takým smerom, ktorý stimuluje žiakov rast. Postupnými krokmi pripravuje žiaka na zvládanie náročnejších úloh tak, aby nevznikal stres spojený s narážaním na ťažko prekonateľné prekážky.

Ktoré oblasti úlohy kognitívne mapa sleduje? Predovšetkým úroveň zložitosti zadania a mieru zdatnosti, ktorá je pre zvládnutie úlohy potrebná. Ďalej sa zameriava na modalitu, v ktorej je úloha riešená (či je slovná, numerická alebo napríklad obrázková) alebo myšlienkové operácie (poznávanie objektov, triedenie alebo logické vyvodzovanie vzťahov). Nástroj tiež napríklad mapuje, nakoľko je úloha abstraktná či konkrétna.

Metódu inštrumentálneho obohacovania možno použiť už u 8 ročných detí, pričom horná veková hranica nie je stanovená. Výhodou metódy je jej široké využitie - je určená nielen deťom s poruchami učenia a správania, ale aj psychiatrickým pacientom alebo seniorom. Určite sa ale hodí aj ľuďom, ktorých práca je kognitívno náročná alebo tým, ktorí radi skúšajú alternatívne cesty osobného rozvoja.

  prečítané 2859×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Preceňujeme vrodenosť inteligencie?

IQ testy a podobné merania nám často nútia predstavu inteligencie ako niečoho vrodeného a nemenného. Čo keď je to ale úplne inak - a chytrí môžeme byť všetci?

Matematika vie preukázať, že existujú minimálne dva druhy nekonečna: spočítateľne a nespočítateľné. To nespočítateľné je väčšie ako to spočítateľné - laicky môže pripomínať "nekonečne nekonečno" položených vedľa seba. Aj inteligencia ktoréhokoľvek človeka sa môže správať podobne ako to menšie, spočítateľné nekonečno: byť síce nejako limitovaná - ale zároveň potenciálne nekonečná. Hlúpi ľudia neexistujú!

Niektoré teórie počítajú s tým, že je inteligencia do veľkej miery (napríklad 80%) "vrodená" alebo "dedičná". Čo to ale znamená? V praxi celkom málo. Dedičnosť sa totiž neprejavuje vo vákuu - ale v prostredí (a v kontexte výchovy). A kto je v jednom prostredí "vrodene hlúpy", môže byť v inom "vrodene chytrý".

Ako je to možné? Predstavte si, že vám na záhrade vyrastú krásne ruže. Sú tie krásne kvety dane geneticky, alebo prostredím? Ak by oboje fungovalo oddelene, mohli by ste to jednoducho otestovať. Zasadili by ste vedľa ruží kaktus, ktorý by na jar splesnivel prípadne vydržal do jesene a zamrzol. Totožné prostredie s odlišným výsledkom - takže rozdiel musí tkvieť v génoch, povedali by ste si.

Prirodzene sa jedná o nezmysel. Ak by ste miesto záhradky na Vysočine pokus zopakovali v subtrópoch, najskôr by ste skončili s presne opačným výsledkom: nádherne rozkvitnutým kaktusom a uschnutými ružami. Nejde totiž ani o samotné gény, ani o samotné prostredie (a výchovu), ale o kombináciu oboch.

Aj najlepšou starostlivosťou o rastlinu by ste v nevhodnom prostredí dosiahli len čiastočného zlepšenia. Podobne nekonečné sedenia na kurzoch a u IQ boosterov neurobia z hlupáka génia - pokiaľ nezistia, čo ho brzdí. V kontexte našej civilizácie to zrejme nebude nedostatok vody, živín alebo tepla - ale skôr deštruktívne procesy vo vnútri, v tele, mozgu a štýlu premýšľania každého človeka.

Jedným z najzásadnejších je stres - a s ním spojená telesná aktivácia vhodná pre boj alebo útek, ale nevhodná pre intelektuálne výkony. Stres vedie k množstvu fyziologických procesov, ktoré okrem iného odkrvia mozog a stimulujú aktiváciu tých nervových centier, ktoré sú určené pre okamžitú reakciu. Prevládnu reflexívne reakcie, impulzivita, emócie - zatiaľ čo prefrontálné časti mozgovej kôry, ktoré sú zásadné pre typicky ľudské schopnosti, sa utlmia.

Rolu stresu v bežnom živote dobre ilustruje Porgesova polyvagálna teória - teória o troch rôznych reakciách na stres, ktoré súvisia s činnosťou blúdivého nervu (nervus vagus - preto tiež polyvagálna). Za pokojného stavu vysiela nervus vagus do útrob signály, že je všetko v poriadku; človek dobre vníma svoje okolie, cíti sa pohodlne a všetko v tele pracuje, ako má.

V prípade zvýšenia stresu nad určitú úroveň, ktorú človek nezvláda, sa človek (pozvoľne) "prepne" do evolučne staršieho módu - a reaguje činností sympatika. Telo skrátka v priebehu pár sto rokov civilizácie nestačilo naučiť, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie, než aké sme získali v priebehu miliónov rokov evolúcie. Spomalí sa trávenie, zrýchli dych a tep, zvýši potenie - a človek sa všetkými dostupnými prostriedkami pripraví na fyzickú aktivitu potrebnú k boju alebo úteku.

Ak následne zistí, že nepomôže ani boj alebo útek, "prepadne sa" do historicky najstaršieho štádia - a znehybnie. Ak nie je možné utiecť ani zvíťaziť, posledné, čo zostáva, je znehybnieť a dúfať, že hrozba prejde. V tomto ani predchádzajúcom stave samozrejme zďaleka nehrá na prvom mieste rozum a intelektuálne a sociálne schopnosti sú obmedzené.

Podstatná časť ľudskej hlúposti v konkrétnom momente tak nevychádza z nejakého abstraktného "nedostatku IQ" - ale z obmedzenej schopnosti svoju múdrosť využiť. Zásadnú úlohu v tom zohráva náchylnosť k stresu. Miera, do akej je človek dlhodobo v pokoji - a do akej má 24/7 telo napnuté na prasknutie, aby stihol a zvládol všetko, čo po ňom niekto (alebo on sám) chce. Vyplývajúce posolstvo je celkom banálne: upokojte sa - a zmúdriete.

Víte, prečo snívate?

Sny sú oddávna chápané ako nositelia cenného významu. Počas prvých dekád ich výskumu kraľovalo známe psychoanalytické hľadisko. Postupne sa ale začali objavovať aj iné významné teórie. V tomto článku nadviažeme na predchádzajúcu časť a zoznámim vás s ďalšími z možných úloh, ktoré snívanie v našom živote plní.

Snívam, teda tvorím

Už ste sa niekedy zobudili s nápadom na riešenie problému, o ktorom ste pred spaním premýšľali? Neboli by ste jediní, taktiež mnoho umeleckých diel a vynálezov sa prvýkrát objavilo vo sne svojho tvorcu. Barrettová, ktorá sa týmito výtvormi zaoberala, tvrdí, že sny môžu vyriešiť predovšetkým problémy, ktorým napomáha vizualizácia alebo kde východisko spočíva v nekonvenčnom myslení. To súvisí so skutočnosťou, že snové obsahy majú prevažne vizuálnu podstatu, len časť z nich zahŕňa sluchové, hmatové a iné zmyslové zážitky.

Podľa niektorých vedcov boli sny najranejšou formou ľudskej kreativity. Umožňujú totiž širšie prepojenie informácií než bdelý stav. Foulkes o snívaniu hovorí ako o "aktívnej imaginácií", ktorá kreatívne kombinuje spomienky a vedomosti. Tým sa vytvárajú nové asociácie a nové pohľady do problému alebo problematiky.

Pokiaľ ale potrebujete prísť s kreatívnym nápadom alebo riešením, mali by ste ísť spať čo najskôr. Sny riešia predovšetkým problémy súvisiace s poslednými zážitkami a neuzavretými záležitosťami z predošlého dňa.

Snívam, teda som pripravený

Ohrozenie patrí medzi najtypickejšie motívmi snov. Podľa Revensuovej teórie je zmyslom snového sveta možnosť bezpečného nácviku reakcie na hrozbu a schopnosti sa jej vyhnúť. Simulované nebezpečenstvo je potom založené na zážitkoch skutočného ohrozenia a emóciách s nimi spojenými. Mozog pritom zo spomienok vyberá tie najaktuálnejšie a najhoršie skúsenosti.

Ak vás napadlo, že sa to príliš nelíši od opakovania traumatických udalostí, máte pravdu. Kým ale teória psychického uzdravovania počíta s neutralizáciou negatívnych spomienok, podľa Revensua cieľom je rozpoznanie kritických situácií a opakovaný nácvik rokovaní, ktoré im predchádzajú. Takéto simulácie údajne mohli našim predkom poskytnúť výhodu, pretože zvyšovali možnosť prežitia, a tak boli súčasťou selekcie. To by zároveň vysvetľovalo, prečo je negativita v snoch nielen frekventovanejšia, ale aj závažnejšia ako v reálnom živote.

Aj podľa Snydera význam snívania v príprave na možné riziko, tentoraz má ale spočívať v stráženiu okolia. V REM fáze sa zvyšuje stupeň našej mozgovej aktivity, aby sme boli pripravení na urýchlené prebudenie a okamžitý útok alebo útek, ak informácie zvonku napovedajú, že hrozí nebezpečenstvo. A niektoré výskumy skutočne ukazujú, že vonkajšie stimuly ako zvuky, pachy a dotyk môžu byť spiacim mozgom zaznamenané a viesť k zvýšenej aktivite. Pokiaľ k zásadnejšej vonkajšej stimulácií nedôjde, človek môže ďalej bezstarostne driemať. Neškodné podnety sú navyše často zavedené priamo do sna, takže spáč je o okolitom dianí informovaný, aj keď ho práve neohrozuje. Ten, kto niekedy zaspal pri zapnutej televízii, možno najlepšie vie, ako takéto zapojenie vonkajších ruchov vyzerá.

Snívam, teda som spoločenský

Interakcia s ostatnými členmi skupiny bola pre našich predkov zásadná a snívanie o možných scenároch ju na ňu malo pripraviť. To aspoň tvrdí teória spoločenskej simulácie. Cvičenie vo zvládaní vzájomných vzťahov prinášalo výhodu nielen v úspešnejšom nájdení partnera, uzatváranie dohôd a predchádzanie konfliktom, taktiež rodinná a skupinová súdržnosť zväčšovala šance na prežitie, pretože bola zásadná pre organizovanie obrany pred predátormi a nepriateľmi. Nech už nám ale sen pomáha precvičiť spoluprácu alebo rozpoznanie hrozby, znovu sa tým vraciame k funkcii učenia.

Ak sa vám zo všetkých tých funkcií zatočila hlava a nemôžete sa rozhodnúť, aký význam svojim nočným dobrodružstvom prisúdiť, netrápte sa. V okamihu bdelosti už si absolútnu väčšinu snov rovnako nepamätáte, pokiaľ teda skutočne plnia nejakú zásadnú funkciu, zrejme nie je závislá na vašej schopnosti si ich vybaviť a interpretovať.

Zdroje:

Eiser, A. S. (2005). Physiology and psychology of dreams. Seminars in neurology , 25(1), 97-105. Hoss, R. J. (2013). The Neuropsychology of Dreaming: Studies and Observations. Dostupné na: dreamscience.org/idx_articles.htm. Stickgold, R. (2013). The Function of Dreaming. Phi Kappa Phi Forum, 93(2), 11-13. Valli, K. (2008). Dreams are more negative than real life: Implications for the function of dreaming. Cognition and emotion [online]. 2008, 22(5), 833-861. Zink, N. (2015). Theories of dreaming and lucid dreaming: An integrative review towards sleep, dreaming and consciousness. International Journal of Dream Research, 8(1), 35 - 53.

Pôst a jeho vplyv na činnosť mozgu

K jari neodmysliteľne patrí Veľká noc a k nim sa viaže tradícia štyridsaťdňového pôstu. Nie sú to však len kresťanské sviatky, ktoré nabádajú k dočasnému hladovaniu. Tradíciu pôstov môžeme nájsť napríklad aj v judaizme, alebo islamskom Ramadánu. Hladovanie teda môže pôsobiť ako katalyzátor duchovného rastu. Čo však urobí s naším telom a predovšetkým s ľudským mozgom?



Prínosy pôstu pre organizmus

reguluje hladinu krvného cukru, čo sa hodí pre prevenciu vzniku diabetu, ktorým v Českej republike trpí 10 % populácie,

pôsobí proti chronickým zápalom v tele,

zlepšuje krvný tlak a znižuje množstvo "zlého" cholesterolu, čím veľmi pomáha srdcu,

vyplavuje hormóny, ktoré zrýchľujú metabolizmus, pomáhajú s chudnutím a podporujú správny rast nových tkanív,

odďaľuje starnutie, čím podporuje dlhovekosť,

pôsobí ako prevencia nádorových ochorení,

zlepšuje niektoré kognitívne funkcie mozgu a jeho funkčnosť.

Pôst a mozog

Rozumná miera pôstu má blahodarný vplyv aj na kognitívne funkcie mozgu, čo potvrdzujú desiatky štúdií.

Vo výskume na myšiach bolo zistené, že myši, ktoré mali 11 mesiacov prerušovaný pôst, vykazovali lepšiu schopnosť učenia a zlepšila sa aj ich pamäť.

Iný výskum na hlodavcoch dokázal, že pri pôste dochádza k výrazne menšiemu úbytku mozgových buniek. Každý dospelý mozog má časť neurónov, ktoré sú schopné sa aj naďalej množiť a práve strava môže mať vplyv na ďalší život týchto buniek.

Ako už bolo povedané, pôst pôsobí v tele protizápalovo. A práve zápaly môžu v krajnom prípade viesť k neurodegeneratívnym zmenám v mozgu. Výskum preukázal, že zníženie príjmu kalórií o 40 % spolu s prerušovaným pôstom pôsobí pozitívne na kognitívnu kapacitu starnúcej populácie (opäť ale išlo o výskum na hlodavcoch).

Štúdia na ľuďoch ukázala, že 48 hodinový pôst zlepšil schopnosť multitaskingu a kognitívnu flexibilitu.

Nič sa nemá preháňať

Nutné však podotknúť, že nie je pôst ako pôst. Zvyčajne sa za zdravú mieru považujú skôr miernejšie formy hladovania. Ako napríklad pôst v rámci bežného dňa, keď telu odoprieme stravu na 6-12 hodín a okrem tejto prestávky sa stravujeme bežným (myslené striedmym a rozumným) spôsobom. Pôst ale môže trvať aj podstatne dlhšie, typicky 24-72 hodín, pričom po túto dobu sa pije ideálne iba čistá voda. Tu platí, že je potrebné telo na tento pôst pripraviť znižovaním príjmu kalórií a potom je nutné sa len pozvoľna vracať k normálnemu stravovaniu.

Nájdu sa samozrejme tiež ľudia, ktorí držia pôst o vode podstatne dlhšie (v rámci týždňov), ale je dobré mať na pamäti, že nič sa nemá preháňať. Keď telo dáva jasný signál, že mu pôst nevyhovuje, tak sa do neho skrátka nenútiť násilím. Ak už trpíte nejakou závažnejšou chorobou (cukrovkou či srdcovým ochorením), je vždy potrebné poradiť sa s lekárom.

V každom prípade, ak sa na pôst cítite, nezabudnite piť veľa tekutín a v čase mimo pôst jesť vyváženú a pestrú stravu. Je tiež vhodné vyhýbať sa v čase hladovania ťažšej fyzickej práci. Lepšie je byť čo najviac v pokoji a relaxovať.

Zdroje:

https://www.healthline.com/nutrition/fasting-benefits#section4

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/23755298

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/11220789

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/17306982

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5153500/

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn