Články na téma prostredie

Preceňujeme vrodenosť inteligencie?

IQ testy a podobné merania nám často nútia predstavu inteligencie ako niečoho vrodeného a nemenného. Čo keď je to ale úplne inak - a chytrí môžeme byť všetci?

Matematika vie preukázať, že existujú minimálne dva druhy nekonečna: spočítateľne a nespočítateľné. To nespočítateľné je väčšie ako to spočítateľné - laicky môže pripomínať "nekonečne nekonečno" položených vedľa seba. Aj inteligencia ktoréhokoľvek človeka sa môže správať podobne ako to menšie, spočítateľné nekonečno: byť síce nejako limitovaná - ale zároveň potenciálne nekonečná. Hlúpi ľudia neexistujú!

Niektoré teórie počítajú s tým, že je inteligencia do veľkej miery (napríklad 80%) "vrodená" alebo "dedičná". Čo to ale znamená? V praxi celkom málo. Dedičnosť sa totiž neprejavuje vo vákuu - ale v prostredí (a v kontexte výchovy). A kto je v jednom prostredí "vrodene hlúpy", môže byť v inom "vrodene chytrý".

Ako je to možné? Predstavte si, že vám na záhrade vyrastú krásne ruže. Sú tie krásne kvety dane geneticky, alebo prostredím? Ak by oboje fungovalo oddelene, mohli by ste to jednoducho otestovať. Zasadili by ste vedľa ruží kaktus, ktorý by na jar splesnivel prípadne vydržal do jesene a zamrzol. Totožné prostredie s odlišným výsledkom - takže rozdiel musí tkvieť v génoch, povedali by ste si.

Prirodzene sa jedná o nezmysel. Ak by ste miesto záhradky na Vysočine pokus zopakovali v subtrópoch, najskôr by ste skončili s presne opačným výsledkom: nádherne rozkvitnutým kaktusom a uschnutými ružami. Nejde totiž ani o samotné gény, ani o samotné prostredie (a výchovu), ale o kombináciu oboch.

Aj najlepšou starostlivosťou o rastlinu by ste v nevhodnom prostredí dosiahli len čiastočného zlepšenia. Podobne nekonečné sedenia na kurzoch a u IQ boosterov neurobia z hlupáka génia - pokiaľ nezistia, čo ho brzdí. V kontexte našej civilizácie to zrejme nebude nedostatok vody, živín alebo tepla - ale skôr deštruktívne procesy vo vnútri, v tele, mozgu a štýlu premýšľania každého človeka.

Jedným z najzásadnejších je stres - a s ním spojená telesná aktivácia vhodná pre boj alebo útek, ale nevhodná pre intelektuálne výkony. Stres vedie k množstvu fyziologických procesov, ktoré okrem iného odkrvia mozog a stimulujú aktiváciu tých nervových centier, ktoré sú určené pre okamžitú reakciu. Prevládnu reflexívne reakcie, impulzivita, emócie - zatiaľ čo prefrontálné časti mozgovej kôry, ktoré sú zásadné pre typicky ľudské schopnosti, sa utlmia.

Rolu stresu v bežnom živote dobre ilustruje Porgesova polyvagálna teória - teória o troch rôznych reakciách na stres, ktoré súvisia s činnosťou blúdivého nervu (nervus vagus - preto tiež polyvagálna). Za pokojného stavu vysiela nervus vagus do útrob signály, že je všetko v poriadku; človek dobre vníma svoje okolie, cíti sa pohodlne a všetko v tele pracuje, ako má.

V prípade zvýšenia stresu nad určitú úroveň, ktorú človek nezvláda, sa človek (pozvoľne) "prepne" do evolučne staršieho módu - a reaguje činností sympatika. Telo skrátka v priebehu pár sto rokov civilizácie nestačilo naučiť, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie, než aké sme získali v priebehu miliónov rokov evolúcie. Spomalí sa trávenie, zrýchli dych a tep, zvýši potenie - a človek sa všetkými dostupnými prostriedkami pripraví na fyzickú aktivitu potrebnú k boju alebo úteku.

Ak následne zistí, že nepomôže ani boj alebo útek, "prepadne sa" do historicky najstaršieho štádia - a znehybnie. Ak nie je možné utiecť ani zvíťaziť, posledné, čo zostáva, je znehybnieť a dúfať, že hrozba prejde. V tomto ani predchádzajúcom stave samozrejme zďaleka nehrá na prvom mieste rozum a intelektuálne a sociálne schopnosti sú obmedzené.

Podstatná časť ľudskej hlúposti v konkrétnom momente tak nevychádza z nejakého abstraktného "nedostatku IQ" - ale z obmedzenej schopnosti svoju múdrosť využiť. Zásadnú úlohu v tom zohráva náchylnosť k stresu. Miera, do akej je človek dlhodobo v pokoji - a do akej má 24/7 telo napnuté na prasknutie, aby stihol a zvládol všetko, čo po ňom niekto (alebo on sám) chce. Vyplývajúce posolstvo je celkom banálne: upokojte sa - a zmúdriete.

Feuerstein: psychológ, ktorý zmenil pohľad na ľudskú inteligenciu

Možno už ste sa niekedy stretli s pojmom "inštrumentálne obohacovanie". Názov môže pôsobiť komplikovane a evokovať nejakú nesmierne zložitú teóriu. V skutočnosti ide ale o ľahko uchopiteľnú metódu - jej cieľom je učenie, ktoré zďaleka nevyzerá tak, ako ho poznáme z bežných školských lavíc.

Tvorcom inštrumentálneho obohacovanie je Reuven Feuerstein, významná osobnosť psychológie 20. storočia. Už ako žiak Jeana Piageta (taktiež svetoznámeho psychológa) prišiel s teóriou, ktorá zmenila pohľad na vnímanie ľudskej inteligencie. Na rozdiel od svojho učiteľa Feuerstein totiž zastával myšlienku, že ľudská inteligencia nie je len samovoľne dozrievajúci proces, ale že ju možno počas života kultivovať a zdokonaľovať. Dokonca tvrdil, že zušľachťovanie je podmienkou jej ideálneho vývoja.

Feuersteinov život bol sám o sebe veľmi pestrý. Narodil sa roku 1921 do chudobnej židovskej rodiny v Rumunsku. Koncom druhej svetovej vojny emigroval do dnešného Izraela, kde okrem iného pomáhal zachráneným z holokaustu a židovským imigrantom z celého sveta. Práve tam si všimol, že kognitívny výkon traumatizovaných ľudí je nižší - a že títo ľudia pôsobia, ako by mali nižšiu inteligenciu. Pri detailnejšej práci s týmito ľuďmi ale Feuerstein zistil, že nedošlo k zníženiu ich intelektu, ale iba k dočasnému zablokovaniu kognitívnych funkcií spôsobených hroznými zážitkami.

Pri svojich ďalších štúdiách v Ženeve a Sorbone potom Feuerstein prišiel na to, že niektoré deti zlyhávajú v školskej výučbe, ale v mimoškolskom prostredí (napríklad v záujmovom krúžku) sa prejavujú ako bystré a nadané. Kľúčovým problémom takýchto detí je podľa Feuerstein kognitívny deficit - nenaučili sa myslieť v širších súvislostiach.

Značnú časť svojho života zasvätil Feuerstein vývoji metód, ktorými sa dá prebudiť potenciál ľudskej inteligencie. Tieto metódy nazval súhrnne "inštrumentálnym obohacovaním". Ide o konkrétne a vopred navrhnuté postupy rozvoja inteligencie. Nemožno však povedať, že by týmto metóda získala nejaký ťažkopádny charakter. Stále totiž sleduje jeden cieľ - plynulý a prirodzený proces učenia.

Medzi čiastkové základy jeho metódy patrí: sprostredkované učenie, dôraz na vhodné prostredie a kognitívne mapovanie. O čo ide?

Sprostredkované učenie

Čo robí metódu inštrumentálneho obohacovania toľko prínosnou, to je interakcia medzi žiakom a učiteľom (sprostredkovateľom). Učiteľ je aktívny a sprevádza žiaka k správnemu splneniu úlohy - napríklad zodpovedanie otázky. Citlivo volia jednotlivé kroky, ktorými povzbudzujú žiakovu túžbu po poznaní. Zároveň si overuje, či žiak všetkému plne rozumie.

Vytvorenie vhodného prostredia

Pre kognitívny rast je podľa Feuerstein potrebné dodržať tieto zásadné podmienky:

Zabezpečiť také prostredie, v ktorom má každý jedinec šancu dosiahnuť úspech, Stimulovať primeraný a pozitívny stres - úloha nesmie byť ani veľmi ťažká ani veľmi ľahká, Zmapovať oblasti, ktoré dieťa ešte neovláda a postupne ich včleniť do už osvojených vedomostí a zručností.

V skratke možno toto pravidlo charakterizovať ako "odovzdávanie učiva takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám konkrétneho jedinca."

Kognitívne mapovanie

Feuersteinovo poňatie kognitívnej mapy slúži na analýzu úloh, s ktorými žiak pracuje. Výhodou zmapovania kognitívnych prvkov je zameranie výučby takým smerom, ktorý stimuluje žiakov rast. Postupnými krokmi pripravuje žiaka na zvládanie náročnejších úloh tak, aby nevznikal stres spojený s narážaním na ťažko prekonateľné prekážky.

Ktoré oblasti úlohy kognitívne mapa sleduje? Predovšetkým úroveň zložitosti zadania a mieru zdatnosti, ktorá je pre zvládnutie úlohy potrebná. Ďalej sa zameriava na modalitu, v ktorej je úloha riešená (či je slovná, numerická alebo napríklad obrázková) alebo myšlienkové operácie (poznávanie objektov, triedenie alebo logické vyvodzovanie vzťahov). Nástroj tiež napríklad mapuje, nakoľko je úloha abstraktná či konkrétna.

Metódu inštrumentálneho obohacovania možno použiť už u 8 ročných detí, pričom horná veková hranica nie je stanovená. Výhodou metódy je jej široké využitie - je určená nielen deťom s poruchami učenia a správania, ale aj psychiatrickým pacientom alebo seniorom. Určite sa ale hodí aj ľuďom, ktorých práca je kognitívno náročná alebo tým, ktorí radi skúšajú alternatívne cesty osobného rozvoja.

Prečítajte si náš blog