Články

Pôst a jeho vplyv na činnosť mozgu

9. apríla 2019

K jari neodmysliteľne patrí Veľká noc a k nim sa viaže tradícia štyridsaťdňového pôstu. Nie sú to však len kresťanské sviatky, ktoré nabádajú k dočasnému hladovaniu. Tradíciu pôstov môžeme nájsť napríklad aj v judaizme, alebo islamskom Ramadánu. Hladovanie teda môže pôsobiť ako katalyzátor duchovného rastu. Čo však urobí s naším telom a predovšetkým s ľudským mozgom?



Prínosy pôstu pre organizmus

Pôst a mozog

Rozumná miera pôstu má blahodarný vplyv aj na kognitívne funkcie mozgu, čo potvrdzujú desiatky štúdií.

Nič sa nemá preháňať

Nutné však podotknúť, že nie je pôst ako pôst. Zvyčajne sa za zdravú mieru považujú skôr miernejšie formy hladovania. Ako napríklad pôst v rámci bežného dňa, keď telu odoprieme stravu na 6-12 hodín a okrem tejto prestávky sa stravujeme bežným (myslené striedmym a rozumným) spôsobom. Pôst ale môže trvať aj podstatne dlhšie, typicky 24-72 hodín, pričom po túto dobu sa pije ideálne iba čistá voda. Tu platí, že je potrebné telo na tento pôst pripraviť znižovaním príjmu kalórií a potom je nutné sa len pozvoľna vracať k normálnemu stravovaniu.

Nájdu sa samozrejme tiež ľudia, ktorí držia pôst o vode podstatne dlhšie (v rámci týždňov), ale je dobré mať na pamäti, že nič sa nemá preháňať. Keď telo dáva jasný signál, že mu pôst nevyhovuje, tak sa do neho skrátka nenútiť násilím. Ak už trpíte nejakou závažnejšou chorobou (cukrovkou či srdcovým ochorením), je vždy potrebné poradiť sa s lekárom.

V každom prípade, ak sa na pôst cítite, nezabudnite piť veľa tekutín a v čase mimo pôst jesť vyváženú a pestrú stravu. Je tiež vhodné vyhýbať sa v čase hladovania ťažšej fyzickej práci. Lepšie je byť čo najviac v pokoji a relaxovať.

Zdroje:

  prečítané 12562×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Zakrnie nám kvôli Googlu mozog?

Moderné technológie hrajú v našich životoch stále väčšiu a väčšiu rolu. Sme obklopení počítačmi, smartfónmi, tabletmi ... Aký vplyv ale majú tieto nové technológie na naše myslenie? Sme vďaka nim múdrejší alebo hlúpneme? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a táto debata sa vedie takmer zakaždým, keď sa objaví nejaký nový prístroj či vynález. Už v starom Grécku protestoval filozof Sokrates proti používaniu písma a kníh. Myslel si totiž, že kvôli nim budú ľudia hlúpnuť, pretože keď si budú môcť všetko prečítať a napísať, nebudú si musieť vôbec nič pamätať. Čas ukázal, že nemal pravdu. Ľudia už síce nevedia spamäti odrecitovať celú Odysseu a Iliadu ako za čias Sokrata, ale rozšírenie písma viedlo k neobvyklému pokroku a nárastu vzdelanosti. V priebehu storočí sa ľudia hádali ešte o vplyve kníhtlače, písacích strojov, telegrafu a televízie. Dnes potom proti sebe stoja zástancovia a odporcovia počítačov a internetu. Skutočne nám teda kvôli Google prestane pracovať mozog alebo je to inak? Poďme sa teraz teda krátko pozrieť na zástupcu oboch táborov.

Na strane odporcov moderných technológii stojí nemecký psychiater a psychológ Manfred Spitzer, ktorý v jednom rozhovore vyhlásil: "Keď používate auto, atrofujú vám svaly. Keď používate GPS, atrofuje Vám mozog. "Vo svojej knihe Digitálna demencia, ktorá vyšla v roku 2014 aj u nás, potom uvádza rad výskumov, ktoré podľa neho potvrdzujú to, že používanie počítačov a mobilných telefónov má na naše kognitívne schopnosti prevažne negatívne účinky. Spitzer tu popisuje napríklad výsledky výskumu, ktorý sa zameral na vplyv moderných technológií na pamäť a medziľudskú komunikáciu. V tomto výskume sledovali účastníci spoločne krátky hraný film. Po jeho zahliadnutí si potom z neho mali vybaviť čo možno najviac detailov. Niektorí účastníci si na tieto detaily mali spomenúť sami, bez toho, aby mali možnosť diskutovať s ostatnými. Ďalší účastníci potom mohli navzájom spolupracovať a túto úlohu mali spoločne prediskutovať tvárou v tvár alebo pomocou internetového chatu. Ukázalo sa, že na najviac detailov si spomenuli ľudia, ktorí diskutovali tvárou v tvár.

Spitzer potom ďalej v tejto knihe poukazuje na výskumy, podľa ktorých má multitasking negatívny vplyv na našu pozornosť a zvyšuje našu impulzivitu. Ďalšie ním spomínané výskumy ukazujú, že kvôli jednoduchej dostupnosti informácií na internete oveľa rýchlejšie zabúdame. Je to skutočne tak? Zrejme áno, aj iné, najnovšie výskumy, ktoré Spitzer vo svojej knihe neuvádza, tomu nasvedčujú. Napríklad prieskum, ktorý bol vykonaný v USA v roku 2013, ukázal, že ľudia medzi 18-34 rokmi sú viac zabúdaví než ľudia starší ako 55 rokov. Častejšie totiž zabúdali napríklad na to, čo je dnes za deň, kam si dali kľúče alebo kde nechali telefón.

Ďalším veľkým odporcom moderných technológií je americký novinár Nicholas Carr, podľa ktorého majú počítače a internet zlý vplyv predovšetkým na naše čitateľské návyky. Kvôli prívalu informácií podľa neho čítame stále rýchlejšie, povrchnejšie a oveľa menej rozumieme písanému textu. Carr o tejto téme vydal už niekoľko kníh, ja osobne by som vám však odporučil skôr jeho kratšie texty a to predovšetkým jeho slávny článok Is Google making us stupid?, ktorý vyšiel v časopise The Atlantic.

Medzi optimistami, ktorí sa viac zameriavajú na pozitívnu stránku nových technológií, patrí naopak kanadský novinár Clive Thompson, autor knihy Smarter Than You Think: How Technology Is Changing Our Minds for the Better. V tejto knihe sa Thompson venuje tomu, ako vlastne môžu moderné technológie zlepšovať naše myslenie. Poukazuje tu napríklad na to, že kvôli počítačom, mobilom a internetu píšeme dnes oveľa viac a častejšie ako predchádzajúce generácie. Práve vďaka tomu by sa mali zlepšovať naše vyjadrovacie schopnosti. To potvrdzuje napríklad výskum Andrey Lunsfordove zo Stanfordskej univerzity. Tá vo svojej práci analyzovala eseje študentov vysokých škôl, ktoré boli napísané v súčasnosti a na začiatku dvadsiateho storočia. Ukázalo sa, že v textoch dnešných študentov bol približne rovnaký počet gramatických chýb, boli však oveľa dlhšie ako texty napísané takmer pred sto rokmi. Okrem dĺžky však došlo aj k výraznému posunu v štýle. Eseje súčasných študentov boli oveľa prepracovanejšie a obsahovali viac jasných argumentov.

Medzi ďalšieho zástancu internetu a počítačov patrí napríklad psychiater Garry Small. Ten vo svojom výskume v roku 2008 zistil, že pri surfovaní na internete dochádza k vyššej aktivite mozgu ako pri bežnom čítaní kníh. K zvýšeniu aktivity potom došlo predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú zodpovedné za komplexné uvažovania a rozhodovania. To, že moderné technológie, môžu mať na naše myslenie pozitívny vplyv, ukazuje aj výskum psychologičky Betsy Sparrowové. Jeho výsledky naznačujú, že vďaka moderným technológiám si nemusíme pamätať toľko informácií a tým pádom má náš mozog pri riešení problémov oveľa väčšiu kapacitu na premýšľaní rôznych postupov a stratégií. Vďaka tomu sme potom pri hľadaní riešení oveľa viac kreatívní.

Zmenšuje sa nám teda kvôli Googlu mozog? Ťažko povedať. Počítače a internet majú rovnako ako iné veci svoje pre a proti. Sme vďaka nim zrejme kreatívnejší pri hľadaní riešení rôznych problémov a dokážeme vďaka nim lepšie prezentovať svoje myšlienky a postoje. Zároveň sme však kvôli nim tiež roztržitejší a impulzívnejší. Články a správy čítame často rýchlo, povrchne a pamätáme si z nich menej informácií. Moderné technológie skrátka môžu byť dobrým sluhom, ale zlým pánom a preto vždy premýšľajme nad tým, kedy a ako ich používame.

Techniky dychu pre posilnenie tela i mysle – 2. časť

V minulom článku sme popísali techniku dychu menom Nadia Šodhana, ktorá redukuje stres, posilňuje nervy a pozornosť a vyrovnáva funkciu oboch mozgových hemisfér. Tento článok sa zameriava na ďalšiu techniku dychu, ktorá významne prekrvuje mozog a pomáha jeho kognitívnym funkciám, predovšetkým pamäti a pozornosti. Volá sa Kapálabháti, čo sa dá preložiť ako "prečistená lebka" alebo tiež "rozžiarená lebka". Príval krvi do mozgu je totiž pri praktizovaní Kapálabháti tak silný, že získate pocit, ako by vám z hlavy valili pramene energie.

Čo teda táto technika dychu môže priniesť:

zásobuje kyslíkom aj tie najneskorší bunky nášho tela, vyživuje ich a detoxikuje,

obnovuje celý nervový systém,

posilňuje mozog a jeho kognitívne funkcie: predovšetkým pozornosť, reakčnú rýchlosť a pamäť,

znižuje ospalosť a únavový syndróm, zvyšuje pocit tepla v celom tele

uzdravuje pľúca,

posilňuje brušné orgány, brušné svaly a skvalitňuje zažívanie,

posilňuje telo i myseľ ľudí so sedavým štýlom života

Vplyv na kogníciu – vedecky potvrdené

Účinok tejto techniky bol potvrdený aj vedeckou štúdiou usporiadanou v roku 2011 na výskumnom inštitúte Puducherry v Indii. Probandi mali za úlohu trénovať Kapálabháti 35 minút 3x týždenne po dobu 12 týždňov. Výsledky oproti kontrolnej skupine boli obdivuhodné. V pamäťových testoch sa probandi zlepšili v priemere o 11 %. Reakčná rýchlosť a pozornosť sa zdvihli dokonca o 20 %.

Oproti iným jogovým dychom je Kapálabháti špecifický tým, že aktívny je výdych, nie nádych (ten sa deje samovoľne bez nášho úsilia). Zvláštny je aj tým, že ide o veľmi rýchle a relatívne povrchové dýchanie. Radí sa tak medzi energizujúce techniky, ktoré počas 5-6 minút nabudí celý organizmus. Je pravda, že krv môžeme rozprúdiť aj športovými aktivitami, ale pri nich je kyslík okamžite spotrebovaný svalmi. Pri Kapálabháti ale svaly zostávajú nečinné, takže kyslík môže putovať aj do ostatných tkanív.

Postup cvičenia Rozžiarenej lebky:

Najprv sa pohodlne usaďte do tureckého alebo lotosového sedu. Chrbticu vystrite, hlava je vzpriamená. Kapálabháti je bráničná technika dýchania, hrudník aj ramená teda zostanú nehybné. Na začiatku cviku sa hruď vypne a po celú dobu cviku zostávajú rebrá roztiahnuté.

Sústreďte svoju pozornosť na podbruško. Uvoľnite brucho a vnímajte, ako sa ľahko vyduje. Uvoľnite svaly v tvári.

Teraz silno stiahnite brušné svaly, čo spôsobí veľmi prudký výdych nosom. Silu výdychu môžete posúdiť podľa rozšírení nosového nozdier. Pre lepšie zvládnutie techniky výdychu si môžete predstaviť, že sa brušnou stenou prudko udriete do podbruška.

Hneď po výdychu brušné svaly opäť uvoľnite. Tým dosiahnete pasívneho, jemného a tichého nádychu. Nozdier nosa musí zostať uvoľnené. Nádych trvá približne 3x dlhšie ako výdych.

Túto sériu vykonávajte po dobu jednej minúty. Postupne zvyšujte frekvenciu výduchov na 60 za minútu. Maximum je potom 120 výdychov za minútu. Za túto hranicu už nie je odporúčané zaobchádzať, bolo by to na úkor prospešnosti cvičenia. Dôležitejšie ako počet výduchov je ich kvalita – ich sila.

Nezabudnite na vreckovku

Pri dýchaní je vždy vhodné mať po ruke vreckovku, pretože s takmer stopercentnou istotou ho budete potrebovať hneď od začiatku. Tým sa ale nenechajte odradiť, pretože práve prečistenie nosných slizníc je jedným z dôležitých cieľov tejto techniky. Dýchať by sa malo tak dlho, kým sa nos úplne neuvoľní.

Postupujte po malých krôčikoch

Ešte než sa do pravidelného vykonávania Kapálabháti pustíte, mali by ste dodržať dôležité pravidlo: nič sa nemá preháňať. Pľúca nie sú na tento energický druh dýchania zvyknuté a nárazové cvičenie by ich mohlo poškodiť. Preto začnite pozvoľna. Napríklad tak, že počas prvého týždňa vykonáte denne nasledujúcu sériu: 10 výdychov a 30 sekúnd odpočinku, to celé trikrát za sebou. Každý nasledujúci týždeň pridáte do každej série ďalších 10 výdychov. Akonáhle sa potom dostanete ku hranici 120 výduchov (trvajúcich 1 minútu), odpočinkové pauzy predĺžte na 1 minútu. Cvik potom bude trvať celkom 6 minút.

Pretože ide o veľmi energizujúcu techniku dychu, mali by ju opatrne trénovať ľudia s pľúcnymi a obehovými ťažkosťami, bolesťami hlavy, vysokým krvným tlakom a tehotné ženy. Je vhodné postupovať v sprievode skúseného učiteľa, alebo si o technike aspoň načítať viac informácií v odbornej literatúre. Jednou z možností je kniha autora André Van Lysebeth, na ktorú odkazujeme v zdrojoch tohto článku.

Zdroje:

André Van Lysebeth, A. (1999), Pránájáma - technika dechu. Praha: Argo. http://www.dok.rwan.sk/Zivotny styl/Andre van Lysebeth - Pranajama.pdf

Iyengar, B. K. S. (2016). Výklad Pránájámy. Brno: Lenka Černá.

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3939514/

Šťastie je v hlave

Kto by nechcel byť šťastný. Zvlášť, keď sa na nás zo všetkých strán valí desiatky zaručených spôsobov, ako dosiahnuť večného šťastia. Lenže ono to často nefunguje ako mávnutie čarovným prútikom. Akoby sme sa stále točili v bludnom kruhu, ktorý nemá koniec. Téma šťastia sa zdá byť natoľko komplikovaná vec, že sa stala nosnou myšlienkou mnohých teórií. V dávnej minulosti sa ním zaoberali filozofovia, v posledných dekádach hlavne psychológovia a neurovedci. V tomto článku sa zameriame na teóriu šťastia, s ktorou prišiel súčasný psychológ Dan Gilbert. Najprv ale dovoľte krátku zmienku o jeho experimente.

Gilbert položil pred skúmanú osobu šesť obrazov Clauda Moneta. Úlohou bolo zoradiť diela podľa toho, ako sa osobe páčia od najkrajšieho po najmenej pekné. Následne si skúmaný mohol vybrať jeden obraz so sebou domov, ale na výber mal iba z dvoch obrazov - tretí, alebo štvrtý z jeho zostavené radu. Podľa očakávania si väčšina vzala tretí obraz, pretože sa im páčil viac. Po určitom období prebehol úplne rovnaký experiment s tými istými dobrovoľníkmi aj obrazmi. Opäť bolo úlohou poskladať obrazy podľa preferencie. Tentokrát ale ľudia vo väčšine prípadov zoradili maľby v inom poradí, ako prvýkrát. Obraz, ktorý bol pôvodne tretí, sa vytiahol na druhé miesto. Naopak pôvodne štvrtý obraz klesol na piate miesto. Ľudia skrátka pripísali "svojmu" obrazu väčšiu hodnotu.

Asi nijako zvlášť zaujímavé zistenie, poviete si. Keď ale tím Dana Gilberta vykonal úplne rovnaký experiment u pacientov s vážnymi poruchami pamäti, získali rovnaký výsledok. Pri druhom stretnutí sa (rovnako ako u ľudí bez amnézie) preferencie obrazov posunuli rovnakým smerom. Teraz ale prichádza ten háčik. V prípade osôb s poruchami pamäti totiž nemohlo hrať úlohu zapamätanie pôvodných preferencií, rovnako tak zapamätanie výberu tretieho obrazu a už vôbec nie jeho "vlastníctva". Ako si túto zvláštnosť vyložiť? Výskumníci vysvetlili jav tým, že v mozgu došlo ku skutočnej zmene estetickej a citovej reakcie na vybratý (tretí) obraz. Jeho vynesenie na druhú priečku má tak čisto estetickú príčinu, nie vlastnícku.

Tejto myšlienke sa Dan Gilbert venoval ďalej a založil na nej svoju teóriu prirodzeného a vytvoreného šťastia. Stručne by sa rozdiel medzi týmito formami šťastia mohol vysvetliť takto: prirodzené šťastie prichádza, keď získame niečo, o čo sa usilujeme, zatiaľ čo vytvorené šťastie vzniká vtedy, keď sa nám nedostáva toho, po čom túžime. Je to teda akýsi obranný mechanizmus - čiže imunitný systém našej psychiky.

Predstavte si dva príbehy. V tom prvom je výherca miliónov eúr, v tom druhom je paraplegik odkázaný na život s vozíčkom. Ktorý z týchto dvoch ľudí je šťastnejší? Výskumy ukazujú, že po roku od oboch udalostí je miera osobného šťastia približne rovnaká. Netreba ísť až k extrémom. Aj malé každodenné udalosti, ako zlyhanie na skúške, neúspešný pohovor alebo rozchod s partnerom, môžu vyústiť vo vytvorené šťastie. Samozrejme nie ihneď, ale až po určitej dobe. Môže sa zdať, že ide len o akési "sebachlácholenie". Dan Gilbert však nepovažuje vytvorené šťastie za menej hodnotné, ako to prirodzené.

Ako príklad uvádza jeden z typických justičných omylov - istý Morees Bickham strávil polovicu svojho života vo väzení za zločin, ktorý nespáchal. Keď mu na základe testov DNA potvrdili nevinu, bolo mu už 78 rokov. Ako prvý asi každému príde na myseľ hrôza a ľútosť. Morees však na túto udalosť reagoval so slovami: "Ani na okamih toho neľutujem. Bola to úžasná skúsenosť." Ďalším príkladom je kedysi veľmi vplyvný americký politik, ktorý zo dňa na deň prišiel o všetko. Väz mu zlomil škandál s nelegálne uzavretým obchodom ohľadom jeho novej knihy. Nejakú dobu sa z toho spamätával a po rokoch povedal: "Cítim sa o toľko lepšie fyzicky, finančne, emocionálne, mentálne a skoro vo všetkých ďalších ohľadoch." Presne takto podľa Dana Gilberta funguje vytvorené šťastie.

Na záver slová filozofa Thomasa Browna z roku 1642: "Som najšťastnejší človek na svete. Mám v sebe nástroj, ktorý vie zmeniť chudobu na bohatstvo, utrpenie na prosperitu. Som nezraniteľnejší než Achilles. Osud nemá vôbec šancu ma raniť."

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/690806

https://www.ted.com/talks/dan_gilbert_asks_why_are_we_happy/transcript

Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?

Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.

Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?

Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.

Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.

Zdroje:

Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477. Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen" - Remembered probabilities of once-future things. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1-16. Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). “How Has the Week Been for You Two?” Relationship Satisfaction and Hindsight Memory Biases in Couples’ Reports of Relationship Events. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759-773. Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Canonical categories in flashbulb memories. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359. Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Manufacturing false memories using bits of reality. In L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press. Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). The formation of false memories. Psychiatric Annals, 25, 720-725. Plháková, A. (2004). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia.