Články

Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?

21. júla 2017

Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.

Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?

Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.

Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.

Zdroje:

  prečítané 2010×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Eva Krejčí
Eva Krejčí je studentkou jednooborové psychologie a absolventkou žurnalistiky na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně. V současnosti se zaměřuje především na fenomén snění, mediální komunikaci a účinky a kreativní myšlení. Popularizací psychologie by chtěla podpořit kritické myšlení veřejnosti.

Podobné články

Vedci možno našli spôsob, ako sa zbaviť predsudkov a zlozvykov

Náš mozog počas spánku neustále pracuje. Intenzívne do pamäte zapisuje spomienky a udalosti, ktoré sme počas dňa prežili. A dnes už dokonca vieme aj to, že môžeme ovplyvniť, ktoré spomienky si do pamäti zapíše "silnejšie".

Opakovanie je matka múdrosti

Keď počas dňa niečo vidíme alebo počujeme, neuróny v našom mozgu vytvoria jedinečné usporiadanie, ktoré zodpovedá získanej informácií. A ako náhle si túto informáciu potrebujeme vybaviť, usporiadajú sa neuróny do podobného usporiadania - my si informáciu vybavíme a tým, že sme neuróny opäť prinútili k danému usporiadaniu, túto informáciu silnejšie vryjeme do našej pamäti.

V skratke tak môžeme povedať, že čím častejšie s danou informáciou pracujeme, tým silnejšia je v našej pamäti zakorenená. Pokiaľ s nejakou informáciou pracujete pravidelne, už nad ňou ani nemusíte premýšľať. Ak ju ale roky nepotrebujete, najskôr ju čoskoro zabudnete.

Intenzitu ukladania informácií do pamäte možno ešte posilniť používaním zvukov. Platí totiž, že ak si nejakú informáciu asociujeme so zvukovou stopou, ľahšie si ju pamätáme - a navyše si ju vybavíme zakaždým, keď počujeme daný zvuk.

Vedci sa týchto známych faktov pokúsili využiť - s cieľom vytlačiť z pamäte zažité predsudky alebo zlé návyky. Príklad za všetky? Rodová diskriminácia. Tak často vo svojom okolí počujeme, že ženy nie sú dobré vo vedeckých odboroch, až si túto informáciu zafixujeme v dlhodobej pamäti a považujeme ju za pravdivú. Možno tento predsudok z pamäte vytlačiť a nahradiť ho pozitívnejšou informáciou?

Ako z pamäte vytlačiť predsudky?

V Spojených štátoch prebehli štúdia, ku ktorej sa prihlásilo 40 belošských študentov z Univerzity Northwestern vo veku od 18 do 30 rokov. Vedci najskôr sériou testov zistili, aké majú títo ľudia predsudky. A následne sa ich pokúsili potlačiť.

Všetkým účastníkom preto ukazovali obrázky s textom - fotografie žien, v ktorých sa skloňovali slová ako matematika, fyzika a ďalšie vedy. Následne premietali obrázky černochov, v ktorých sa používali pozitívne slová ako radosť alebo smiech. Ku každému obrázku navyše pustili účastníkom zvukový signál.

V ďalšej fáze tohto pokusu išli všetci študenti spať. Spánok trval 90 minút, počas ktorého boli účastníkom prehrávané rovnaké zvukové tóny, ktoré počuli pri premietaní fotografií.

Keď sa všetci zobudili, prešli tým istým testom na sociálne vnímanie, ako na úplnom začiatku pokusu. To, čo výsledky ukázali, všetkých prekvapilo.

Dlhodobý efekt nikto nečakal

Zrazu totiž študenti reagovali úplne inak - ich ovplyvnenie negatívnymi predsudkami sa znížilo až o 50%! Ale to nebolo všetko, čo vedca šokovalo. Efekt mal navyše dlhodobý účinok. Po týždni sa všetci zišli znova a výsledky boli stále dobré - potlačenie negatívnych predsudkov sa v pamäti účastníkov evidentne zakorenilo natrvalo.

Doteraz známe spôsoby na potláčanie zlozvykov majú len krátkodobou účinnosť - strácame ju najmä v momente, keď sa testovaný človek vráti do spoločnosti. Späť do svojej zabehnuté rutiny.

V prípade pokusu na študentoch z Univerzity Northwestern sa ale nič také nestalo - aj po týždni boli ľudia s negatívnymi predsudkami ovplyvnení o 20% menej ako na začiatku pokusu. A to pritom prebehol len jeden krátky test... čo by sa asi stalo, keby sa mu ľudia podrobovali napríklad aj niekoľko týždňov v kuse?

Podľa vedcov bude možné v budúcnosti použiť túto metódu na popieranie predsudkov. A to nielen tých rasových a rodových, ale taktiež sexuálnych, náboženských alebo politických.

Najväčší optimisti dokonca veria, že podobne ako predsudky fungujú aj návyky. Aj tie máme zakorenené vo svojej pamäti a považujeme ich za stereotyp. Je teda možné metódu použiť napríklad k odvykaniu od fajčenia?

To zrejme ukáže až čas.

Zdroje:

blogs.discovermagazine.com/d-brief/2015/05/28/reduce-prejudices-sleep

Pamäť

je schopnosť prijímať, uchovávať a vybavovať si informácie. Súvisí úzko s nervovou sústavou, aj keď zatiaľ nebol úplne vysvetlený jej fyziologický mechanizmus. Sú známe mozgové centrá súvisiace s určitými typmi pamäte - hippokampus, amygdala, mozoček, atď., Viac.

Podľa dĺžky uchovávania informácií sa delia na krátkodobú, strednodobú a dlhodobú. Podľa typu vstupné informácie ďalej na: hmatovú, sluchovú, vizuálne, chuťovú a čuchovú.

Ďalej poznáme druhy pamäti napr.

deklaratívna – obsahuje informácie, ktoré sú dostupné znovu spomenutie si. Tie sa ďalej delia na sémantické (slovné) a procedurálne (ucelené skúsenosti a zážitky) nedeklaratívna> – obsah nemožno priamo verbalizovať, jedná sa o predovšetkým o nadobudnuté zručnosti.

Základný pamäťový proces zahŕňa

vštiepenie – ukladanie informácií do pamäti, podržanie – uchovanie týchto informácií po určitú dobu vybavovanie si – vyvolanie týchto podržané informácií z pamäte.

K pamäti sa tiež viaže zabúdanie, t.j. Vyhasnutie nervových spojení súvisiacich s podržaním informácie.

" Na jednej strane máme tak dobrú pamäť, že priateľovi do najmenších podrobností vypravuje príhodu, ktorá nás stretla a na druhej strane si nespomenieme, koľkokrát už sme mu ju rozprávali. "

– Francois de la Rochefoucauld

Až 700 nových neurónov denne. Hipokampus borí mýty o fungovaní mozgu

Po celé desaťročia boli vedci presvedčení, že sa rodíme s určitým počtom mozgových buniek, o ktoré počas života prichádzame. Nenávratne. Boli sme si istí, že úžasné regeneračné schopnosti nášho organizmu sa na mozog nevzťahujú. Že s každým dlhým ponocovaním prichádzame o tisíce mozgových neurónov, bez nádeje na ich náhradu.

Výskumníci z londýnskeho laboratória však nedávno zistili, že toto zďaleka neplatí pre celý mozog. Jedna jeho časť - takzvaný hipokampus - sa tomuto presvedčeniu vymyká.

Čo to ten hipokampus je?

Hipokampus sídli takmer v samotnom strede mozgu. Svoj názov získal podľa nápadnej podoby s morským koníkom. Podieľa sa na učení, krátkodobom uchovávaní informácií v pamäti, orientáciu v priestore a na našich emóciách.

Podľa nedávnych zistení vzniká v hipokampe až 700 nových neurónov za jediný deň. Ako nové pribúdajú, staré odumierajú. To znamená, že hipokampus päťdesiatročného človeka má úplne iné zloženie neurónov, než s ktorými sa narodil. A to je veľký prielom v poznaní.

Ako sa o koníka starať

Tak ako v ostatných oblastiach ľudského tela, aj v hipokampe závisí rýchlosť regenerácie na našom životnom štýle. Aspoň z veľkej časti. Vznik nových neurónov môžeme podporiť napríklad fyzickou aktivitou, učením alebo pravidelným spánkom. Naopak stres významne spomaľuje rast nových buniek, rovnako ako náš vek.

Významnú úlohu tu zohráva aj strava. Vznik nových neurónov môžeme podporiť konzumáciou čučoriedok, kurkumy, kávy alebo omega 3 mastných kyselín. Hipokampusu prospeje tiež obmedzenie príjmu kalórií a občasný pôst. Naopak nevhodná je konzumácia alkoholu, cukrov a nasýtených mastných kyselín.

Spomínané odporúčania v dnešnej dobe asi nikoho nezaskočia. Úplne nečakané je ale zistenie, že v prospech nových neurónov hrá horšie rozkousatelná strava. Doslova. Môžeme povedať, že čím väčšiu prácu si naše čeľuste dajú, tým viac vznikne v hipokampe buniek.

A prečo je vhodné venovať nášmu koníkovi vhodné podmienky pre rast nových neurónov? Jednoducho preto, že zlepšíme svoju pamäť, zdokonalíte orientáciu v priestore a zlepšíme si náladu.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks​/sandrine_thuret_you_can_grow_new_brain_cells_here_s_how​/transcript?language=en https://www.kcl.ac.uk/ioppn/depts​/bcn/Our-research/Cells-behaviour​/thuret-adult-neurogenesis/about.aspx

Rozhovor o tréningu kognitívnych funkcií: motivácia je najdôležitejšia

Tréning nášho tela je úplne prirodzená vec, ktorá nám pomáha udržať si kondíciu a cítiť sa dobre. Rovnako tak ale nesmieme zabúdať na to, že aj náš mozog ocení určitý typ tréningu. Mozog disponuje skvelými schopnosťami ako je pamäť, pozornosť, myslenie, predstavivosť alebo priestorová orientácia, ktoré nazývame kognitívne funkcie. Práve okolo všetkých týchto funkcií sa točí každý moment nášho života. Trénovanie kognitívnych funkcií je skvelá vec ako prevencia a pomáha udržiavať mozog v strehu. Vedľa toho ľudia, ktorí v minulosti mali úraz mozgu, potrebujú začať kognitívne funkcie trénovať čo najskôr a veľmi intenzívne. Jedine tak môže mozog zvýšiť svoje šance na účinnú rehabilitáciu. Tento fakt si uvedomili profesori na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, a tak vznikol projekt Treko, ktorý sa zameral práve na tréning kognitívnych funkcií po akomkoľvek úrazu mozgu. Tento počin so sebou priniesol mnohé pozitíva, a to nielen ako tréning pre klientov, ale aj ako skvelú prax pre študentov psychológie.

Každý študent, ktorý sa chce stať kognitívnym trénerom, musí prejsť trojmesačným školením. Najprv začína v skupinke pod vedením koordinátorky projektu, postupom času začne trénovať s klientmi samostatne. Priebeh kognitívneho tréningu je zameraný individuálne podľa konkrétnych potrieb klienta. Preto na prvej schôdzke vykoná študent s novoprijatým klientom testovanie, ktoré prezradí stav jednotlivých kognitívnych funkcií. Na základe testovania potom študent zostavuje plán úloh zameraných na špecifické oblasti (pamäť, pozornosť, plánovanie atď.), a tak zvyšuje šancu na ich zlepšenie. Progres ale nie je otázkou niekoľkých týždňov tréningu, ale ide o dlhodobý proces. Klient dochádza na individuálne alebo skupinové tréningy v závislosti na tom, ako veľmi samostatne dokáže pracovať. Počas hospitalizácie študenti dochádzajú aj do nemocnice, pretože je dôležité začať s trénovaním čo najskôr. Pripravili sme pre vás rozhovor s koordinátorkou projektu kognitívnych tréningov, Mgr. Martinou Dörrerovou, ktorá nám o ňom prezradila viac.

Na začiatku by som sa Vás rada spýtala na základné informácie, a to kedy projekt kognitívnych tréningov vznikol, kto ho zastupuje a ako dlho vlastne prebieha?

Projekt kognitívnych tréningov prebieha na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity (PSU) minimálne 10 rokov. Myšlienkou bolo ponúknutie kognitívneho tréningu pacientom aj po koncu hospitalizácie, tzn. ambulantne. Postupne sa zrodila spolupráca s Fakultnou Nemocnicou Bohunice (FN Bohunice). Zo začiatku to vyzeralo tak, že lekári z rôznych oddelení (napr. oddelenie Karim a niektoré neurologické) informovali psychológov o tom, pre ktorých konkrétnych pacientov je vhodné pokračovať v tréningu aj po koncu hospitalizácie. Potom prišla úloha Psychologického ústavu, ktorý dal dokopy tím trénerov zo študentov. Spočiatku sa jednalo naozaj len o niekoľko málo študentov. Snahou bolo vytvárať skupinky o asi troch klientoch. Postupom času sa podarilo spoluprácu s FN Bohunice prehĺbiť. Vždy záleží na lekárovi, ktorý daného klienta odporučí. Vďaka tomu sa k nám dostávajú napríklad aj klienti s diagnózou hemofílie, ktorí zdanlivo kognitívny tréning nepotrebujú, pretože sa nejedná o postihnutie mozgu. U takýchto klientov sa ale jedná skôr o prevenciu, aby vedeli, že existuje kognitívny tréning a že sa na nás možno v prípade potreby obrátiť.

Ako dlho si myslíte, že je potrebné trénovať, aby vznikla šanca na čo len i malé zlepšenie?

Zo skúsenosti viem, že najviac záleží na motivácii klienta a na tom, o aké postihnutie mozgu sa jedná. Dá sa ale povedať, že prvé merateľné zlepšenie môžeme v testoch vidieť po pol až jednom roku. Kognitívny tréning je metóda pomalá, avšak na druhú stranu pre klientov dostupná.

Koľkokrát týždenne je ideálne, aby klient trénoval?

Ideálna frekvencia sedení s trénerom je raz týždenne. Je však dôležité, aby klient trénoval tiež doma. Preto sa projekt Treko snaží, aby klienti trénovali so študentmi raz týždenne a potom šesťkrát týždenne doma. Snažíme sa klientov viesť k čo najväčšej samostatnosti. Aby si uvedomovali, že oni sami urobia tú najväčšiu prácu.

Akí klienti na tréningy najčastejšie prichádzajú?

Nedá sa povedať, že by sme mali nejakú najčastejšiu diagnózu. Ani sa nedá povedať, že by k nám dochádzali skôr mladší alebo starší klienti. Je to naozaj namiešané. Aktuálne vekové rozmedzie je od 16 do 82 rokov. A naozaj je to rovnomerne zastúpené. Čo sa týka diagnóz, tak možno o trochu viac ľudí je po autonehodách, tzn. kraniotrauma, ale aj klienti po mozgovej príhode atď. Pribúda tiež klientov s degeneratívnym ochorením mozgu, tzn. Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou. Dochádzajú k nám aj klienti s psychiatrickou diagnózou, napr. so schizofréniou alebo s depresívnym syndrómom. Títo klienti väčšinou využívajú skupinový tréning.

Aký klient má pri kognitívnom tréningu šancu na najväčšie možné zlepšenie?

Mladší klient, ktorý sa k nám dostane veľmi skoro po poškodení mozgu, má väčšiu šancu na zlepšenie.

Kto sa do tohto projektu môže zapojiť v úlohe trénera?

Všetci študenti z PsÚ alebo i ďalší študenti psychológie. Môžu sa zapojiť aj po dokončení štúdia.

Akým spôsobom sa klient môže dostať k trénovaniu so študentom?

Tým, že projekt beží niekoľko rokov, sa k nám klienti dostávajú rôznymi cestami. Čo je dobre, pretože si o tejto možnosti medzi sebou povedia. Klienti k nám neprichádzajú len z FN Bohunice, ale aj z Fakultnej nemocnice u sv. Anny alebo aj zo združenia „Práh“. Dokonca sa ku nám dostali aj klienti, o ktorých nevieme, akou cestou sa o nás dozvedeli. Ale jednoducho o nás vedia

Koľko študentov sa aktívne zapája do kognitívneho tréningu s klientmi?

Približne 10.

Stretla ste sa niekedy s pacientom, ktorý Vás prekvapil svojím rýchlym pokrokom?

Stretla som sa s klientom, ktorý ma prekvapil tým, že aj napriek veľkému poškodeniu mozgu dokázal veľmi rýchlo "vymazávať" svoj kognitívny deficit. Z mojej skúsenosti naozaj najviac záleží na motivácii klienta. Keď on chce, tak ide všetko relatívne rýchlo. Stretla som sa aj so slečnou, ktorá ma prekvapila svojím pokrokom. Neskôr sme sa však dozvedeli, že to nebolo tak úplne vďaka tréningu, ale vďaka zmene liekov. Medikácia, ktorá bola pre ňu prospešnejšia (mala menej negatívnych účinkov) dovolila mozgu, aby naozaj fungoval tak, ako najlepšie dokázal. Niekedy účinky liekov trochu zablokujú kognitívne schopnosti. Vďaka výmene liekov sa potom táto slečna dostala z podpriemerných výsledkov v teste k výsledkom priemerných hodnôt.

***

Ďakujem pani magisterke za rozhovor. V prípade akýchkoľvek otázok je možné kontaktovať projekt Treko na nasledujúcom e-mailu: kognitivnitrenink@centrum.cz. Webové stránky sú momentálne v prípravnej fáze.

Trénovanie mozgu neprináša výsledky zo dňa na deň. Pokiaľ ale v tréningu vytrváme, dáme svojmu mozgu príležitosť neustále si precvičovať svoje funkcie, ktoré vo svojom živote potrebujeme viac, než si v skutočnosti uvedomujeme.