Základy genetiky pre užívateľov mozgu
Dost možná o genetike nič neviete – a čo horšie, ani vedieť nechcete. Lenže svet sa točí bez ohľadu na priania a sťažnosti jednotlivých obyvateľov. Medzi nebom a zemou dvadsiateho prvého storočia tak sú veci, ktoré skrátka vedieť musíte, ak sa chcete orientovať vo svojom vlastnom mozgu. Vedeli ste napríklad, že čo je u Austrálčana dané geneticky, je u Švéda záležitosťou prostredia? A ako by na tom boli Česi?
Keby sme mali perfektne spravodlivú, rovnostársku spoločnosť, prechádzali by v nej dôležité funkcie z rodičov na deti? Obvyklou odpoveďou je nie: kľúčové posty by sa obsadzovali bez ohľadu na postavenie rodičov, s ohľadom na vlastné schopnosti jedinca. V histórii ľudstva takáto predstava najskôr platila skoro bez výnimiek – hromadenie funkcií v rodinných klanoch takmer vždy znamenalo korupciu pri výbere uchádzačov. Demokratické spoločnosti následne ukázali, že dedičnosť funkcií môže vyplývať aj z menej zjavných mechanizmov než dosadenie princa na trón: deti z lepších rodín mali lepšie podmienky od vzdelania po výživu, takže sa na tróny dostávajú aj v spravodlivých výberových konaniach. Tak tomu je dodnes – a najskôr bude navždy. Nie preto, že by sme nemohli dosiahnuť vyššiu úroveň sociálnej spravodlivosti, ale pretože ako inteligencia, tak emočné a sociálne schopnosti potrebné pre úspešnú kariéru sú z podstatnej časti dedičné. Takže ak sa niekto v ideálnom svete kvalifikuje na vodcovskú pozíciu, celkom pravdepodobne sa na nadpriemerné miesto vyšvihnú aj jeho potomkovia, bez akejkoľvek protekcie. Podrobnosti o vplyve génov verzus prostredia na inteligenciu ponúka výskum, ktorého autori elegantným spojením genetickej analýzy a behaviorálneho testovania ukázali, že inteligenciu detí ovplyvňujú skôr gény než socioekonomický status rodičov, hoci aj ten hrá asi tretinovú rolu. Toľko nám umie prezradiť tradičný genetický model, v ktorom je rola génov a prostredia jasne oddelená a nám zostáva len vyskúmať, čo hrá vyššiu rolu. Lenže dvadsiate prvé storočie po nás požaduje prekročenie takéhoto pohľadu, ako naznačujú aj autori výskumu.
Čo vám učitelia o génoch nepovedali – pretože to ešte nikto nevedel
Vezmime si za príklad celkom obyčajné jahody z babičkinej záhradky. Na šumavskej záhrade, kde už zašlo mnoho kvetov, prosperujú celkom dobre – čo naznačuje, že majú celkom dobré gény. Pri presadení do amazonského pralesa však okamžite zajdu. Ak by sa úspech organizmu zakladal na vzájomne nezávislej kvalite génov a kvalite prostredia, museli by sme konštatovať, že prales je zlé prostredie. Lenže nespočetným iným rastlinám sa v ňom darí. Predpoklad o nezávislosti génov a prostredia tak vedie k paradoxu: je chybný. A rovnako chybný je aj u ľudskej inteligencie.
Ak budeme hovoriť o „dedení“ pozície predstaviteľa štátu, je zrejmé, že miera dedičnosti závisí od spoločenského usporiadania: v monarchiách bude neporovnateľne vyššia ako u republík. To isté pritom platí aj o dedení ľudských vlastností, od fyzickej sily po inteligenciu alebo zdravie. V spoločnostiach, kde len úspešní rodičia zvládnu zaistiť svojim potomkom dostatočnú výživu alebo vzdelanie, bude síce „dedičnosť“ sily, chytrosti alebo zdravia vysoká, ale vplyv génov minimálny. Dobre sa totiž rozvinú len tie deti, ktorým rodičia zaistili vhodné prostredie, bez ohľadu na gény. V spoločnostiach, ktoré zaistia všetkým rovnaké podmienky, bude naopak vplyv génov zásadný. Skvelým príkladom je rozdiel medzi „vrodenosťou“ schopnosti čítať u austrálskych a švédskych predškolákov: kým malé Austrálčany učia čítať už v škôlke, švédske predškoláky sa môžu naučiť slabikovať len od rodičov alebo vychovávateľov. V Austrálii je teda čítanie päťročných detí závislé prevažne na ich genetických vlohách, kým v Škandinávii na výchove. A to isté platí všeobecne. Miera, do akej o našom osude rozhodujú gény, nie je daná – závisí od prostredia, do ktorého sme se narodili. U zdravia, šťastia, inteligencie aj úspechu.
Na prostredí a spoločnosti navyše závisí aj „kvalita“ našich génov. Genetické predpoklady, ktoré máme, občas nie sú dobré, alebo zlé – ale vhodné alebo nevhodné pre konkrétnu spoločnosť. Ak zmeníme spoločnosť, akoby sme u príkladu s rastlinami zmenili šumavské prostredie za púšť alebo prales: dopredu sa prederú organizmy inými genetickými korienkami. Krikľavým príkladom je napríklad postavenie žien: kým pred pár dekádami boli odrádzané od technickej kariéry, dnešná spoločnosť ponúka kurzy programovania určené výhradne im. Pouhou premenou spoločnosti sa výrazne zvýšila „kvalita“ žien pre kariéru v IT. Podobne ako v rôznych kultúrach môže byť „kvalitou“ napríklad priebojnosť alebo skromnosť, introverzia alebo extraverzia. Odtiaľ tiež vychádzajú ideologické prúdy, ktoré chcú nazývať „mentálne postihnutých“ ľudí radšej ako „neurologicky odlišných“: pretože objektívne o nich môžeme konštatovať len to, že vybočujú z priemeru (ak vôbec) – a záleží na nastavení spoločnosti, či ich označí za šamanov, alebo ich pacientov. Gény nie sú, čím sa zdajú byť: ich vplyv je len taký silný, ako im to spoločnosť dovolí, ich pôsobenie je také dobré, alebo zlé, ako sa na ne pozerá spoločnosť – a ani vás osobne neovplyvnia natoľko, aby ste s tým nemohli niečo robiť.
A čo je dôležité pre každého z nás: ak je niečo vrodené, nemusí to byť nutne dané génmi. Spoločne s nimi sa nám totiž pri narodení dostáva aj rad ďalších vplyvov: od prenatálnej výživy po epigenetické úpravy DNA, ktoré sú síce dedičné, ale nie sú súčasťou DNA a v priebehu života ich môžeme ovplyvňovať. Najskôr dokonca cielene, prostredníctvom životného štýlu alebo psychoterapie, naznačujú výskumy, hoci na definitívne závery ešte epigenetike dostatočne nerozumieme. Ani genetické vlohy navyše nie sú nemenné. Gény nekódujú ľudské vlastnosti, ale zloženie bielkovín – a od vnútrobunkových procesov, ktoré skladajú molekuly uhlíka v biologicky zmysluplné celky, je ku šťastiu celého človeka ďaleko. Dobre preskúmané sú napríklad gény prispievajúce k závislostiam, najmä alkoholizmu – a napriek svojej sile ešte z žiadneho abstinenta alkoholika neurobili. Štúdia o „génach pre obezitu“ alebo „génach pre telesné cvičenie“ navyše ukazuje, že aj puké presvedčenie, že sme nadaní kvalitným alebo menej kvalitným genetickým korienkom, na nás môže pôsobiť silnejšie než samotné gény. Ľuďom, ktorých zaujíma veda o človeku, naša éra poskytuje jedinečnú možnosť nadšenia z úchvatných genetických objavov, ktoré pribúdajú každým dňom. Spoznávanie genetických procesov však nepodporuje predpoklad, že cez výskum DNA budeme postupne dospievať k dôkazom determinácie človeka jeho genetickým kódom. Naopak: chromozómy sú čím ďalej záhadnejšie a vlastne nič nekódujú, skôr sa podobajú súpisu pokynov, ako reagovať na konkrétne situácie. Genetika dvadsiateho prvého storočia tak skôr než biologickú determináciu podporuje výrok Mirka Dušína: „Nefajči, cvič a budeš zase chlapík!“
