Trojročný bratranec sa tvári ukrivdene, keď z chaotických ružových čiar na jeho kresbe nedokážem správne rozoznať traktor. O pár rokov staršia sesternica sa prechádza po záhrade s neviditeľnou kozou na vodítku, kŕmi ju trávou, palacinkou, syrom… k veľkej zábave najstaršej zo súrodencov, ktorá si neďaleko hrá so strašidelnými bábikami – zatiaľ čo im stavia domčeky, kde lístie slúži ako trampolína a ponožka ako tanier, sústredene a nadšene vymýšľa rozhovory medzi bábikami. So smiechom ich takto pozorujem… kým sa hlava „mladého dospelého“ neprepne na smutnú vlnu, ktorá zároveň vnukne nápad na ďalší článok. Prečo už súborov z kvetov nie sú paláce a bludiská, prečo je prázdny papier znepokojujúcim strašiakom namiesto príležitosti na zobrazenie fantastickej snovej scény? Kam sa podela tá mimoriadne živá fantázia, vďaka ktorej sme ako deti videli svet farebnejšie, ktorá pred „obyčajné“ pridávala predponu „ne-“, a z akého dôvodu sme o ňu s vekom museli prísť?
Hneď na úvod prezradím, že nadpis článku je zámerne mierne zavádzajúci. Psychologické teórie totiž naznačujú, že naše schopnosti predstavivosti či fantázie s vekom nielenže neklesajú, ale v detstve dokonca nedosahujú najvyššiu úroveň!
S prepracovanou teóriou vývoja kreativity, predstavivosti a fantázie prišiel ruský psychológ Lev Vygotskij. Vo svojej práci nadviazal na diela slávnych predchodcov a kolegov, ako napríklad Wundta, Bühlera alebo Ribota.
Predtým, ako sa pustíme do samotnej teórie, však nemôžeme vynechať vysvetlenie niektorých pojmov; predstavivosť, fantázia a kreativita sú síce úzko prepojené, nie sú však zameniteľné.
Profesorka psychológie Alena Plháková vo svojej knihe definuje predstavivosť ako „psychický proces, ktorý vedie k vzniku spomienkových predstáv, ktoré sú mentálnymi reprezentáciami predchádzajúcich zmyslových, prípadne citových zážitkov“; inými slovami, predstavivosť používame na vyvolávanie vnútorných obrazov predmetov či udalostí, s ktorými sme sa stretli v minulosti.
Pomocou fantázie potom tieto „pamäťové predstavy“ kombinujeme, pretvárame a meníme, čím vytvárame „predstavy, ktoré nie sú len reprodukciou skutočnosti vnímanej v minulosti, ale v ktorých je niečo zmenené alebo nové“.
Aby nedošlo k nejasnostiam, je potrebné spomenúť, že Vygotskij nerozlišuje vyššie spomenutú „predstavivosť“ (imagination) od „fantázie“ (fantasy). Okrem toho používa vlastný pojem „kreatívna predstavivosť“ (creative imagination), ktorý je blízky Plhákovovej definícii „fantázie“.
Vygotskij považuje kreatívnu predstavivosť za „vlastnosť odlišujúca svet kultúry od sveta prírody“. Keby sme sa v živote spoliehali iba na zapamätané minulé zážitky, dokázali by sme sa síce prispôsobiť v známych situáciách, ale nebolo by možné stavať na týchto skúsenostiach a reagovať tak na akékoľvek neočakávané zmeny. Kreativita a predstavivosť teda nie sú schopnosti vyhradené pre deti, umelcov a vedcov – ide o „základom akejkoľvek vyššej duševnej činnosti“, ktorá je prítomná v každom z nás.
Prevláda názor, že fantázia je najbohatšia a najrozvinutejšia v detstve a že s vekom ju postupne strácame. Detská fantázia sa toľko vzďaľuje od reality a deti sú toľko pohltené svojimi predstavami, že sa toto tvrdenie zdá byť samozrejmé…
…z vedeckého hľadiska však nie je úplne pravdivé. Dospelí sa od detí líšia v úrovni kreatívnej predstavivosti – konkrétne u detí je táto schopnosť menej sofistikovaná. Vygotskij priamo hovorí, že tvorivá predstavivosť je plne rozvinutá až v dospelosti (najintenzívnejší vývoj prebieha v dospievaní). Rozdiel v kreatívnej predstavivosti a fantázii detí a dospelých spočíva predovšetkým v množstve skúseností – deti mali samozrejme doteraz menej času na spoznávanie sveta, a preto je ich zásoba zážitkov chudobnejšia v porovnaní so zložitosťou skúseností dospelých.
K najintenzívnejšiemu vývoju predstavivosti dochádza v období dospievania. Vygotskij hovorí o „konvergencii intelektu a predstavivosti“; intelektom sa v tomto prípade myslí predovšetkým schopnosť konceptuálneho (abstraktného) myslenia, ktoré sa plne rozvíja medzi 12. a 18. rokom.
„Dieťa si dokáže predstaviť podstatne menej ako dospelý, ale výtvory svojej predstavivosti považuje za reálnejšie a má nad nimi menšiu kontrolu“, píše Vygotskij. Fantázia je v skutočnosti v dospelosti komplexnejšia, keďže stojí na silnejších konštruktoch a umožňuje oveľa bohatšie kombinácie.
Nedá sa teda povedať, že fantázia dospelých je chudobnejšia ako detská; pravdou však je, že táto schopnosť sa v priebehu života mení. S rozširovaním chápania fungovania sveta síce získavame skúsenosti, na ktorých naša tvorivá predstavivosť stavia a ktoré ju zdokonaľujú… existuje však nepopierateľná temná stránka v podobe požiadaviek reálneho sveta a strachu zo zlyhania. Strata ilúzií u veľkej časti dospelých vyvoláva cynizmus či určitú otupenosť, ktoré kreativitu a fantáziu odsúvajú do úzadia. Vygotskij však zdôrazňuje, že hoci sa tento vývojový trend objavuje u podstatnej časti z nás, nejde o „stratu“ fantázie, ale len o pokles na menej pokročilú úroveň tejto schopnosti, na jej vrchol sa však môžeme vrátiť vynaložením určitého úsilia a trpezlivosti.
