Najnovšie výskumy naznačujú, že trauma môže byť dedičná. Je pravda, že zástupcovia mladších generácií trpia pod ťarchou hrôz, ktorými prešli ich predkovia, viac ako deti netraumatizovaných rodičov?
Slovo „trauma“ pochádza z gréčtiny, kde kedysi označovalo „zranenie“, „ranu“. Po dlhé storočia sa používalo iba v zmysle fyzického poškodenia; až slávny revolucionár v oblasti psychológie Sigmund Freud rozšíril jeho význam do podoby, ktorú poznáme dnes. Na začiatku dvadsiateho storočia Freud opísal „traumu“ ako „zážitok, ktorý v krátkom časovom úseku zaplaví myseľ zvýšením podnetu, ktorý je príliš silný na to, aby sa s ním naložilo alebo sa s ním vyrovnalo bežným spôsobom“.
Traumatická udalosť je taká, pri ktorej vnímame hrozbu psychického alebo fyzického nebezpečenstva. Sme vystrašení, v pasci, bezmocní. Náš mozog nemôže čerpať z katalógu reakcií používaných v bežnom živote, a preto extrémne ohrozenie vyvolá čokoľvek od apatického „zmeravenia“ cez disociáciu až po paniku, hrôzu a nekontrolovateľné správanie.
Vystavenie traumatickým udalostiam (ktorými môžu byť napr. vojna, smrť blízkej osoby, dopravná nehoda, fyzické alebo sexuálne násilie, mučenie, zneužívanie, šikana, ponižovanie…) u niektorých osôb vedie k rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) alebo komplexnej PTSD: tieto duševné ochorenia sa vyznačujú príznakmi, ako sú: náhle spomienky na prežité hrôzy, poruchy sústredenia, výkyvy nálady, zvýšená agresivita alebo odtažitosť, najrôznejšie problémy v medziľudských vzťahoch.
Trauma však nekončí len ničivými účinkami na úrovni jednotlivca, obete nešťastnej a nemilosrdnej situácie. Najnovšie výskumy naznačujú, že jej následky môžu byť ďalekosiahlejšie: traumatizovaný jedinec si svoje problémy neberie „do hrobu“, ale v priebehu života ich nevedome prenáša na svoje potomstvo, odkiaľ sa potom prenášajú na ďalšie generácie a tak ďalej.
Množstvo štúdií poukazuje na „celú škálu afektívnych a emocionálnych príznakov prenášaných z generácie na generáciu“, a to v rámci najrozmanitejších populácií, „vrátane potomkov tých, ktorí prežili zneužívanie, vojnové konflikty a genocídu“. Týmito príznakmi sú napríklad nedôvera voči svetu, všadeprítomná bojazlivosť, zvýšený stres, neschopnosť prejavovať city / hovoriť o nich s ostatnými, „chronický smútok“ a ďalšie.
Veľká časť doterajšieho výskumu medzigeneračného prenosu traumy sa zameriavala na obete jednej z najhorších hrôz histórie – holokaustu. Podľa nasledujúcich štúdií majú deti tých, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny, napríklad väčšiu náchylnosť k posttraumatickej stresovej poruche (PTSD) ako aj k iným psychickým poruchám; na rozdiel od „bežnej“ populácie sa navyše nedokážu tak dobre vyrovnávať sa so stresom. Henry Krystal, profesor psychiatrie a preživší holokaustu, vo svojej práci identifikoval takzvaný „syndróm preživších“ (survivor syndrome) – „súbor“ príznakov pozostávajúci z vyhýbania sa spoločenským situáciám, nespavosti, nočných môr, chronickej depresie či úzkosti alebo somatizácie (problémy s fyzickým zdravím vyplývajúce z psychickej nepohody – napr. bolesti, únava, tráviace ťažkosti). Rodiny postihnuté katastrofami sú podľa neho zvyčajne „sadomasochistické a emocionálne ochromené, (…) zaťažené bremenom viny a hanby, posadnuté minulosťou“.
Desivé výsledky priniesla aj štúdia, ktorá skúmala deti vojnových zajatcov: bez ohľadu na socioekonomický status a rodinné vzťahy synovia otcov uväznených v neludských podmienkach umierali skôr ako potomkovia rodičov, ktorí týmito hrôzami neprešli… a to aj napriek tomu, že sami neboli vystavení nebezpečenstvu. Nádej na vysvetlenie tohto fenoménu spočíva v epigenetike – vede, ktorá skúma, akým spôsobom prostredie, životné skúsenosti a správanie ovplyvňujú expresiu génov.
Vedec zaoberajúci sa epigenetikou, Randy L. Jirtle, v rozhovore pre The Atlantic naznačil, že v prípade vojnových zajatcov mohlo ísť o dedičné dôsledky stresu z vojny, podvýživy alebo kombinácie oboch. Environmentálne faktory rozhodujú o prípadnej de/aktivácii niektorých génov, čo môže spôsobiť vyššie popísané zdravotné problémy. Príkladom, ktorý to ilustruje, sú údaje o v priemere horšom zdravotnom stave obyvateľov štátov, ktoré v čase americkej občianskej vojny trpeli nedostatkom jedla.
Ďalším príkladom môže byť nedávna štúdia, ktorá zistila, že u detí, ktoré prežili holokaust, došlo rovnako ako u ich rodičov k epigenetickej zmene – tzv. metylácii DNA – v oblasti génu ovplyvňujúceho stres. Výskumníci vylúčili možnosť, že by tieto deti samy prežili akúkoľvek traumu, a výsledky teda poukazujú na dedičnú prenosnosť následkov traumatických zážitkov.
To isté bolo preukázané v nespočetných experimentoch vykonaných na zvieratách – od dramatickejších príkladov vodných blší, ktoré po vystavení pachu dravca rodili potomkov s obrnenými, pichľavými hlavičkami, až po klasické myšie klietky plné výskumných príležitostí: vedci napríklad zistili, že ak vystavia generáciu myších rodičov špeciálnej strave, nízkym teplotám alebo toxickým látkam, nasledujúca generácia myší sa bude výrazne líšiť v správaní a hmotnosti.
Výskumníčka Isabelle Mansuy sa snaží prísť na kĺb medzigeneračnému prenosu traumy prostredníctvom pozorovania správania mláďat traumatizovaných myších matiek – tie sú od mláďat napríklad v rôznych intervaloch izolované, uzatvárané do rúriek a hádzané do vody… a skutočne, epigenetické zmeny u mláďat myší spôsobujú zvýšený stres, depresívne správanie alebo zhoršené rodičovské schopnosti a ďalšie… Pozornosť si však zaslúži predovšetkým objav z toho istého laboratória, a to, že traumatizované myši vychovávané v príjemnom prostredí svoje utrpenie nepreniesli na ďalšie generácie v genetickej sekvencii. „Tieto obmedzené poznatky (…) naznačujú, že životné skúsenosti môžu byť na molekulárnej úrovni tak liečivé, ako aj škodlivé“, píše A. Curry.
K rovnakému záveru dospela aj štúdia, ktorá oslovila potomkov preživších holokaustu – traumatické zážitky sa môžu v rámci komunikácie prenášať z generácie na generáciu, ale v rovnakej miere sú prenosné aj spôsoby vyrovnávania sa s ťažkosťami, čiže zvýšená odolnosť.
Kto hľadá, ľahko nájde množstvo dôkazov o fenoméne genetickej prenosnosti traumy z generácie na generáciu. Zdá sa to byť takmer intuitívnou myšlienkou, ktorá takmer nabáda k reakcii typu „čože, to nikoho nenapadlo skôr?“ – veď keď sa už cez generácie odovzdávajú zvyky a tradície, prečo by to isté nemalo platiť aj pre temné veci, ktoré sťažujú život?
Okrem štúdií potvrdzujúcich prenosnosť traumy z generácie na generáciu existuje však minimálne rovnaký počet tých, ktoré žiadny dôkaz nenašli… a štúdie prezentujúce dôkazy „za“ sú často terčom zaslúženej kritiky zo strany iných vedcov: či už ide o nadmerný počet prípadových štúdií v porovnaní s rozsiahlejšími výskumami väčšieho počtu ľudí, nejasné definície, malé vzorky účastníkov alebo absencia kontrolných skupín, prekážky na ceste k poznaniu nie je málo.
Je ešte príliš skoro na závery – táto fascinujúca kapitola psychologického výskumu sa však deň čo deň rozširuje, celkom možné, že smerom k objavom, ktoré v budúcnosti pomôžu mnohým ľuďom – katastrofy a traumy sa totiž, bohužiaľ, zrejme tak ľahko nikam nechystajú.
