Ako sa vyrovnať s najhorším: ako pomáha písanie?
Úľava od stresu, úzkosti, depresie; lepšia imunita aj celkové fyzické zdravie; menej návštev u lekára; pokrok v liečbe; vhľad a sebapoznanie; výkonnejšia pamäť… a nielen to. Expresívnemu písaniu – fenoménu, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcom článku – patrí množstvo vedecky podložených pochvál. Počiatky výskumu písania ako terapeutickej metódy síce nesiahnu ďaleko do minulosti (koniec osemdesiatych rokov), prvá známa zmienka o prínose tejto techniky sa však siahajú niekoľko storočí dozadu; a možno je na mieste predpokladať, že liečivý potenciál sebavyjadrenia priťahoval ľudstvo už od samého počiatku. Ako je možné, že zverenie svojich temných tajomstiev a problémov kúsok papiera prináša toľko pozitívnych vedľajších účinkov?
„Väčšina psychológov“, píše Pennebaker, „sa zhodujú v tom, že rozprávanie o znepokojujúcich zážitkoch je psychicky prospešné. Tam však ich zhoda končí.“ Naozaj, ako to v psychológii býva, existuje viacero teórií, prečo expresívne písanie pomáha.
Prvá z nich je inšpirovaná psychoanalýzou emocionálnou katarziou. Na samom počiatku psychoterapie, ako ju poznáme dnes, bola „liečba rozhovorom“: lekári Breuer a Freud prostredníctvom hypnózy a rozhovoru pomáhali svojim pacientom uvoľniť nahromadené pocity. Toto „vedomé vyjadrenie dlhodobo potláčaných emóciíí“ sa ukázalo ako užitočné pri liečbe psychických porúch. A čo iné je terapeutické písanie než ventilovanie negatívnych emócií, ktoré človek dlho držal v sebe?... Bohužiaľ, nie je to také jednoduché. Aby expresívne písanie pomohlo, nesmie ísť len o „vyprázdnenie sa“, o bezhlavé vypísanie desivých či negatívnych pocitov na papier; štúdie preukázali, aké dôležité je venovať sa pri písaní nielen emóciám, ale aj opisu samotnej udalosti, ktorú tieto pocity sprevádzajú. Spomeňme si tiež na krátkodobé zhoršenie nálady, ktoré sa u väčšiny účastníkov objavuje bezprostredne po písaní… Ďalej, prosím!
Teória emocionálnej inhibície vychádza z podobného základu ako vyššie opísaná katarzia: snaha nemyslieť na traumu zaťažuje, zvyšuje stres a fyziologickú aktivitu; náročnosť potláčania myšlienok na traumatickú udalosť je navyše spojená s „obsedantným myslením či premýšľaním nad danou udalosťou a chronickými ochoreniami“. Konfrontácia s utajovanými myšlienkami, ich premena na slová a príbehy nám umožní nadhľad a konečne únik z začarovaného kruhu neprospešných myšlienkových vzorcov. Zdieľanie doteraz potláčaných myšlienok nám umožní zbaviť sa bremena stresu, zbúrať bariéry nahromadených ‚zakázaných‘ emócií, čím urobíme obrovský krok smerom k lepšiemu zdraviu. Tento účinok bol u mnohých skutočne pozorovaný na biologickej úrovni – ako píšu Baike a Wilhelm, „štúdie preukázali, že expresívne písanie vedie k významnému zlepšeniu rôznych biochemických markerov telesných a imunitných funkcií“. Hoci sa zdá, že emocionálna dezinhibícia vyvolaná písaním sa do určitej miery podieľa na zlepšení stavu, sama o sebe nie je dostatočným vysvetlením pozorovaných zmien.
Ďalším z možných vysvetlení je teória expozície. Na princípe konfrontácie s prežitou traumou je založená napríklad tzv. expozičná terapia (prolonged exposure therapy), jedna z foriem liečby posttraumatickej stresovej poruchy/PTSD. Pochopiteľná snaha nemyslieť na traumu a vyhýbať sa všetkému, čo by mohlo vyvolať desivé spomienky, posilňuje strach a príznaky PTSD. Expozičná terapia pomáha pacientom vyrovnať sa s traumou prostredníctvom „vystavenia sa“ týmto spomienkam – strach, ktorý vyvolávajú, postupne slabne vďaka mechanizmom habituácie a zániku (vyhasínanie). Rôzne štúdie uvádzajú, že „opätovné prežívanie traumatických zážitkov v bezpečnom a podporujúcom prostredí pomáha človeku spracovať a vyrovnať sa s týmto zážitkom“; zníženie stresu a zlepšenie zdravia vyvolané expresívnym písaním je teda celkom možné dôsledkom konfrontácie s témami, ktorým sa inak máme tendenciu vyhýbať.
Vďaka technologickému pokroku sa výskum expresívneho písania nemusel obmedziť len na zadávanie úloh a pozorovanie výsledkov: lingvistická analýza textov, ktoré vznikli v rámci experimentov, doplnila ďalší kúsok do pomaly sa rozrastajúcej skladačky. Fascinujúce zistenia z jazykovej analýzy textov sa stali živnou pôdou pre teóriu kognitívneho spracovania. Čím viac sa v texte vyskytovali jazykové prostriedky súvisiace s procesmi myslenia, vhľadu či sebareflexie (výrazy ako príčina, účinok, dôvod a slovesa typu rozumieť, uvedomovať si, vedieť), tým výraznejšie zlepšenie fyzického zdravia účastníci pozorovali v dôsledku expresívneho písania. Pennebaker opisuje tento „efekt kognitívnych slov“ ako „v súlade s našimi očakávaniami“ – teda predpoklad, že text „pomáha ľuďom porozumieť svojim skúsenostiam“. Vytváranie príbehu o danej skúsenosti, premýšľanie nad jej dôsledkami, organizovanie svojich myšlienok a ich spracovávanie sú „hlavným mechanizmom expresívneho písania“.
A to sú len niektoré z možných vysvetlení. Ktorá z teórií nakoniec vo svetle vedeckého pokroku preváži, zatiaľ nie je celkom isté. Dôležité však je, že výskum pokračuje a expresívne písanie dostáva pozornosť, ktorú si bezpochyby zaslúži. Jedna vec je istá – zdieľanie = cesta k uzdraveniu. Tak píšme, hovorme; nie je dôvod trpieť v samote.
