Prečítajte si náš blog

Ako vábenie víťazstva mení volebné preferencie

Kalendár hlási pár dní pred voľbami a vo vzduchu je cítiť volebné šialenstvo. Vás sa ale netýka. Znalosť politickej scény nikdy nebola vašou silnou stránkou, a pretože si ani vlastným výberom zatiaľ nie ste veľmi istí, snažíte sa nenápadne vyhýbať spoločenským diskusiám aj všetečným otázkam priateľov. Aspoň za dverami svojho bytu ste v bezpečí. Teda takmer. Len čo zapnete televíziu, už sa na vás hrnú výsledky predvolebných prieskumov. Kandidát, o ktorom ste doteraz uvažovali, skončil ďaleko za ostatnými. Na prednej pozícii sa však umiestnil obľúbenec vašich priateľov. Zrejme majú dobré dôvody, keď im toľko ľudí dáva za pravdu. Možno bude skutočne tou najlepšou voľbou, hovoríte si.

A tak ste sa rozhodli naskočiť na víťazný voz. Práve podľa neho totiž dostal tento fenomén meno – bandwagon effect. Označenie pochádza z prostredia americkej politiky 19. storočia a odkazuje na alegorický voz s kapelou, za ktorým sa vďaka hudbe vinie zástup okúzlených nasledovateľov. Podľa jeho definície sa vo svojich preferenciách a postojoch pripájame k tomu, čo vnímame ako hlas väčšiny alebo prejav dominantnej pozície v spoločnosti. Kým teda voliči, ktorí sa rozhodli pre víťaznú stranu, svoju voľbu meniť nechcú, tí, ktorí sa chystali voliť inak, a tí, čo si svojím rozhodnutím neboli istí, k tomu inklinujú. Populárne rozhodnutia tak získavajú stále väčšie zastanie, až sa nakoniec verejná mienka vytvaruje v duchu sebanaplňujúceho proroctva. Na jeho začiatku pritom môže stať napríklad aj trebárs hlas známej osobnosti, ktorej zapojenie priláka ďalšiu finančnú a dobrovoľnícku podporu. Dav priaznivcov sa zväčšuje, ich vplyv silnie a ľahšie tak zaujmú ostatných.

Práve vnímanie je kľúčové, dojem víťazstva sa totiž vôbec nemusí zakladať na faktoch... A napriek tomu na preferencie pôsobí. Svoju úlohu tak môžu zohrať napríklad aj hromadné protesty alebo rozhovory s ľuďmi v okolí. Najsilnejšie ale zrejme pôsobí masové média, výsledky prieskumov a ankiet. Ich vplyv pritom nespočíva len v číslach, dôležitá je tiež interpretácia. Ako víťaz by totiž mohol byť chápaný aj ten, kto oproti predchádzajúcemu výsledku poskočil najviac vpred, typicky sa ale pozornosť venuje predovšetkým predným pozíciám.

K podľahnutiu hlasu väčšiny navyše tiahnu zvlášť ľudia, ktorí si nie sú v danej oblasti príliš istí. Rovnako ako človek chystajúci sa ku kúpe auta, ktorý parametrom auta príliš nerozumie, dajú aj oni radšej na ostatných. Výber väčšiny musí byť, ako súdia, dobre opodstatnený, a predstavuje tým pádom "bezpečnú" voľbu. Čím viac úzkosti pritom prežívajú, tým sú k zmene pôvodného rozhodnutia náchylnejší.

Politické preferencie ale nie sú jedinou oblasťou, kde sa s týmto efektom stretávame. Naraziť na to môžete napríklad aj v obchode. Presnejšie, v dopyte po luxusnom tovare, ktorý má demonštrovať podobnosť s významnými osobnosťami, filmovými hviezdami a celebritami. Práve pripomenutie týchto "víťazov" zvyšuje ochotu zaplatiť za tovar vyššiu cenu a dostať logo značky na dohľad ostatných. Vytúžené produkty by mali byť jasne rozpoznateľné, rovnako ako ich limitované množstvo. Ich majitelia v nich tak získavajú nielen nový kus šatníku, ale aj spojenie s vyšším spoločenským postavením, úspechom a slávou.

Vplyv ročného obdobia na fungovanie mozgu

Striedanie ročných období má významný vplyv nielen na prírodu a zvieratá, ale aj na ľudský organizmus. Síce už dávno nie tak významný, ako pred tisíc rokmi, pretože sme si postupom času prispôsobili svoje prostredie tak, aby bol život čo najpohodlnejší. Žijeme vo vyhriatych domovoch, vozíme sa autom, celoročne dovážame potraviny z opačného konca zemegule a v najchladnejších mesiacoch jazdíme na exotické dovolenky. Existujú ale prírodné podmienky, ktorých vplyv sme našťastie ešte úplne neovládli. Napríklad nedostatok slnečného svitu, ktorý je najviditeľnejšie v čase zimného slnovratu, chladné počasie alebo pokojná odpočívajúca príroda, hoci trochu chudobná na pestrofarebné podnety.


Cez všetky snahy zmierniť nepohodlie, ktoré zima prináša, nás ovplyvňujú evolučné mechanizmy. Medzi ne patrí nielen zvýšená únava a potreba odpočinku, ale aj zmeny v mozgu. Čím je to spôsobené? Telo sa tak po tisíce rokov chytro vyrovnávalo s nedostatkom svetla (a s tým spojeného nedostatku vitamínu D) a predovšetkým s nedostatkom kvalitnej a vyváženej potravy. A pretože mozog spotrebúva približne 20 % telesnej energie, musel skrátka obmedziť svoju funkciu, aby zvýšil šancu na prežitie celého organizmu. Ako však vieme, evolúciu ťažko porazíme novodobými zvykmi, a preto sa mozog v chladných mesiacoch mení aj v dnešnej dobe, kedy máme jedla dostatok po celý rok a rozhodne nám nehrozí riziko smrti vyčerpaním.

A ktorých mozgových funkcií sa sezónna zmena mozgovej aktivity týka? Odpoveďou sa zatiaľ zaoberalo len niekoľko výskumných tímov. Najzaujímavejšie poznatky priniesli tieto dve štúdie:

Vedci z belgickej univerzity v Liege sledovali počas 18 mesiacov skupinu 28 osôb a zistili, že najvýraznejšie kolíše ich pozornosť. Kým v júni bola na najvyššom bode, v decembri naopak na najnižšom. Pracovná pamäť potom dosahovala svojho maxima v septembri, ale cez zimu postupne klesala a v marci bola v najhoršej kondícii. Ďalší tím vedcov z univerzity v Toronte skúmal vyše 3000 starších osôb z Kanady, USA a Francúzska a zameriaval sa na prejavy Alzheimerovej choroby u týchto ľudí, pričom len časť z nich trpela touto chorobou. Medzi skúmané prejavy radili okrem kognitívnych funkcií tiež fyzickú aktivitu, kvalitu spánku a symptómy depresie. Zistili, že typické prejavy demencie sa najviac prejavovali v zime a na jar. Naopak v lete a na jeseň sa príznaky značne znížili.

Vplyv ročného obdobia na činnosť mozgu je teda preukázateľný. Povedomie o týchto mechanizmoch sa ale stále ešte nedostalo do povedomia širšej verejnosti. Pritom by bolo viac než príjemné, keby sa v chladných mesiacoch znížili nároky napríklad na pracovné tempo alebo systém školskej výučby. Keby mali ľudia viac času na odpočinok a nenechali sa stresovať predvianočnom šialenstvom. Možno by sa potom znížil výskyt tzv. sezónnej afektívnej poruchy, ktorá sa vyznačuje pocitmi smútku a depresie a prichádza práve v období zimných mesiacov.

Toxickí ľudia – ako si s nimi poradiť

V minulom článku sme popisovali, ako bezpečne spoznáte toxické správanie ľudí okolo vás. Nasledujúce riadky sa zaoberajú tým, ako sa vplyvom toxicity úspešne brániť a nenechať sa nimi zbytočne otravovať. Nie je to ale vždy tak jednoduché, obzvlášť ak nemožno túto osobu len tak zmazať zo svojho života. Často totiž ide o naše rodinných príslušníkov alebo kolegov v práci. Aj v takom prípade ale našťastie existujú spôsoby, ako si s nimi poradiť.




Nebuďte ľahká korisť. Keď sa k vám niekto chová zle, aký mechanizmus stojí za tým, že si to necháte páčiť? Je to podvedomá túžba ľuďom vyhovieť alebo napríklad strach z vyvolania konfliktu? V situáciách, kedy narážate na osobu, s ktorou vám často nie je dobre, sa pokúste uvedomiť pozadie svojich pocitov: Prečo sa tak cítim? Časté kladenie tejto otázky vás môže priviesť k zisteniu, že problém nie je vo vás, ale v miere toxicity tejto osoby. Potom je dobré položiť si otázku: Potrebujem tohto človeka vo svojom živote? Ak nie, je radno rýchlo odísť. Ak je toxická osoba niekým, koho nemôžete tak ľahko zo svojho života vyškrtnúť, hodí sa otázka: Potrebujem túto osobu vo svojom osobnom priestore?

Stavte na intuíciu. Ľudia majú často tendenciu ospravedlňovať nevhodné správanie druhých. Určite to nemyslel zle, prišiel som len vo zlý moment... Zrejme si neuvedomila, ako ma svojím gestom zranila – až jej vysvetlím, že mi to bolo nepríjemné, určite to nebude opakovať. Pravda je ale taká, že sa to opakovať bude. A vôbec nebude záležať na tom, ako veľmi vám to vadí. Preto je dôležité rozpoznať toxického človeka a prestať ospravedlňovať jeho správanie, nieto dávať ho za vinu sebe.

Stanovte si hranice. Ak je vo vašom okolí toxická osoba, ktorej sa nemôžete tak úplne vyhnúť (kolega, sused, svokra atď.), je dôležité stanoviť si jasné a pevné hranice vášho vzťahu, cez ktoré nepôjde ani jeden z vás. Náznaky nestačia. Neznamená to, že by ste mali byť hrubí, netaktní alebo vyčítaví. Práve naopak. Dôležitý je predovšetkým asertívny a sebaistý postoj, nemusí však byť podávaný tvrdým a zraňujúcim spôsobom. V praxi potom môže také vymedzenie na pracovisku znieť napríklad takto: "Nevadí mi kritika, ktorá je opodstatnená, ale rozhodne nie je v poriadku, že útočíš na mojich rodinných pomerov." Susedovi zase môžeme povedať: "Chápem, že si chcete užiť zábavu sa svojou návštevou, ale opakované bujaré večierky do ranných hodín sú neprípustné."

Nenechajte sa zmiasť. Toxické správanie sa často prejavuje skrze slová. Tá dokážu veľmi kruto zraňovať, ale toxický človek sa bude vždy obhajovať tým, že vám nič neurobil, že to bolo len pár nevýznamných slov. A práve tu je veľký háčik. Ak pristúpite na túto hru, je veľká šanca, že im to bude zakaždým prechádzať – vy budete nešťastní a oni sa budú neustále schovávať za vety typu "Veď som zase toľko nepovedal, si len precitlivená". Medzi toxické správanie patrí aj zveličovanie, bagatelizovanie, hovorenie poloprávd alebo zámerné upravovanie udalostí a následnej osočovanie: "Mal si sa opýtať priamo, ak si chcel poznať tento detail", čím vám zoberú všetky vaše karty. Preto je na mieste starostlivé vnímanie nielen formy, ale aj obsahu toho, čo ten druhý oznamuje. Ak vás začne zaťahovať do svojich hier, poukážte na to a rýchlo z tejto hry vycúvajte.

Nebojte sa konfrontovať. Nielen skrze slová, ale často aj skrze správanie sa prejavuje ľudská toxicita. Môže ísť o prejavy, ako sú posmech alebo pasívna agresivita. O tomto svojom správaní veľmi dobre vedia a zámerne ho využívajú. A budú ho používať tak dlho, kým ich nebudete konfrontovať. Nemusí ísť hneď o hádku, často stačí vety typu: "Spôsob, akým so mnou hovoríš, ma rozčuľuje. Je tvojím cieľom ma naštvať?"... "Zdá sa mi, že vyzeráš znudene. Príde ti to, o čom hovorím, nedôležité?" Možno budete prekvapení, ako rýchlo vezmú spiatočku. A budú si veľmi dobre pamätať, že na vás toto správanie neplatí.

Striasť zo seba toxického človeka nemusí byť nič jednoduchého. Ak sa rozhodnete vymedziť proti toxickému správaniu, je celkom pravdepodobné, že dotknutá osoba nebude reagovať zrovna zmierlivo. Skôr naopak. Je dôležité si uvedomiť, že toxickí ľudia používajú svoje stratégie správania so špecifickým cieľom. Buď potrebujú mať kontrolu nad druhými, alebo znepríjemňovať život ostatným tak, aby na tom náhodou neboli sami horšie. Motívov ale môže byť celý rad a vždy platí, že ak už niekoho takého v živote máte a pristúpili ste na jeho hru, nebude sa z nej odchádzať hladko. Môžete očakávať ďalšiu dávku manipulácie, ohovárania alebo napríklad prekrúcania prebehnutých udalostí, čím vás dokáže veľmi cielene a hlboko zneistiť. V každom prípade to ale nie je dôvod na to, aby sme v takomto vzťahu zotrvávali. Určitá dávka nepríjemností rozhodne stojí za následný pocit slobody.

Zdroje:

https://www.psychologytoday.com/us/blog/tech-support/201612/8-strategies-dealing-the-toxic-people-in-your-life

https://www.marcandangel.com/2013/12/08/7-smart-ways-to-deal-with-toxic-people/

Toxickí ľudia – ako ich bezpečne spoznáte

Rovnako ako môže byť toxický vzduch alebo voda, aj ľudia často dokážu poriadne otráviť svoje okolie. Šíria okolo seba negatívnu náladu a rozhodne to s vami nemyslia dobre. Čas od času môže každý vyvolať nepríjemnú atmosféru, pokiaľ mu nie je z akéhokoľvek dôvodu do spevu. Niektorí ľudia ale majú toxicitu takpovediac pod kožou a málokedy je ich správanie príznačné inými motívmi, než toxickými. Ako takého otravného človeka bezpečne spoznať? Pravdepodobne bude spĺňať aspoň niekoľko z týchto kritérií.




Je to s nimi ako na horskej dráhe. Jeden deň sú milí a nevedia, čo by bez vás robili. Ďalší deň sa bez zjavnej príčiny stiahnu, môžu pôsobiť protivne, smutne, chladne, s nevypovedanou výčitkou. Keď sa ich však spýtate, čo sa deje, dostane sa vám odpoveď „Nič.“ doložené takým vzdychnutím, zdvihnutým obočím alebo nepríjemným pohľadom. To citlivého človeka nenechá chladným a snaží sa skleslému náprotivku pomôcť, ospravedlňuje jeho podivné správanie a predovšetkým začne hľadať chybu u seba. A to je presne to, o čo toxickému človeku ide. Jednoducho zneužíva vašej dobrosrdečnosti a vysáva vašu energiu, ale nedáva nič späť. Ak ide o prípad, kedy ste zlú náladu zavinili naozaj vy, všetko sa dá vydiskutovať, ospravedlniť sa. Pokiaľ ste ale v situácii, kedy môžete len hádať, čo si dotyčný zaumienil, v takom prípade je lepšie odísť a vrátiť sa, až sa nálada dotyčného spraví.

Manipulujú. Máte pocit, že do vzťahu prispievate iba vy, ale ten druhý nepremešká príležitosť, aby vám dal signál, že mu niečo dlhujete. Ubližuje vám, ale zároveň to berie ako pomoc. Robí to predsa kvôli vášmu dobru a vy si toho vôbec nevážite. Tiež často pokladajú zdanlivo neutrálne otázky takým tónom, že ide vlastne o útok. Vetu typu: „Čo si dnes robil?“ možno vnímať ako príjemnú konverzáciu, ale aj ako výčitku, po ktorej by mohlo nasledovať: „Stavím sa, že nič. Ako obvykle...“ alebo „Stavím sa, že bol lepší ako ten môj. Ja som sa mal hrozne a ty sa ani nespýtaš...“. Pokiaľ na základe takto „nevinne“ mierenej otázky vznikne hádka, buďte si istí, že vo vyhrotenom momente povedia: „Veď ja som sa len pýtal, čo si dnes robil!“. Tým vás dostanú do nevýhodnej pozície.

Ich pocity sú vaše. Ide o istý druh projekcie. Ak sa hnevajú, môžu sa vyhnúť zodpovednosti za túto emóciu tým, že obvinia z negativity vás. Pravdepodobne budete zaskočení, pretože nič také nepociťujete. Začnete sa brániť a obhajovať a nakoniec budete možno naozaj nahnevaní, pretože ide o nevyrovnaný súboj a začínate sa do konfliktu zamotávať. Je preto dôležité si uvedomovať, ktoré emócie sú vaše a ktoré toho druhého. Len tak budete pripravení špirálu konfliktu zaraziť hneď v počiatku.

Citoví vydierači. Keď dôjde na nejaký váš zámer, toxickí ľudia vás často postavia pred nepríjemnú dilemu – buď oni, alebo váš plán. Pričom nezabúdajú situáciu značne zdramatizovať a nepriamo vás prinútiť k prvej voľbe. Sú skrátka schopní počkať si na ten správny moment, kedy využiť citového vydierania. Typická veta je „Keby ti na mne naozaj záležalo, večer by si bol radšej so mnou ako s kamarátmi.“ Nezáleží pritom na tom, či sa s kamarátmi stretávate raz za týždeň, alebo raz za rok. Toxickej osobe je to úplne jedno.

Skazia vám každú radosť. Nech im oznámite sebalepšiu správu, nečakajte, že vás nechajú dlho sa z nej radovať. Na všetkom nájdu chybu a môžete si byť istí, že vám ju nezabudnú riadne „vmiesť“ do tváre. Povýšili vás v práci? No áno, ale toľko práce za také peniaze, to predsa ani nestojí za to... Týmto spôsobom sa snažia vás znížiť na svoju vlastnú úroveň. Ak zo seba máte radosť, nepotrebujete žiadne schválenie.

Majú sklon ku zveličovaniu. „Nikdy mi nepomôžeš... Vždy si na mňa hrubá.“ Toxickí ľudia radi skresľujú a dramatizujú situáciu, len aby vás vydráždili do poriadneho konfliktu. Pritom také výhrady logicky nemôžu byť vo väčšine prípadov pravdivé. V takýchto situáciách nestojí dostať sa do konfliktu. Radšej rovno prerušte rozhovor alebo odíďte.

Sú samozvaný sudcovia. Trpezlivo čakajú na vašu chybu a ihneď vám ju vytknú. Nemusí ísť vlastne ani o chybu, stačí, keď nesúhlasia s vaším spôsobom života. Vznášaním kritiky alebo upozorňovaním na vaše chyby zámerne napádajú vaše sebavedomie. Chybuje však každý, a ak to nemá negatívny vplyv na okolie, netreba človeka hneď napadať.

Spoznávate v spomínaných kritériách niekoho blízkeho, kolegu z práce, alebo snáď seba? Mať vo svojom okolí toxické osoby nie je žiadny med. Od takých ľudí je dobré držať sa čo najďalej. Našťastie existujú spôsoby, ako sa im zdarne vyhnúť. A ak sa im nemôžeme vyhnúť, tak aspoň môžeme zvýšiť svoju odolnosť voči ich nezdravému pôsobeniu. Niekedy je to ľahké, inokedy to vyžaduje trochu tréningu a odhodlania. Tejto tematike sa bude venovať náš budúci článok.

Voľne preložené z webu https://www.heysigmund.com/toxic-people/

Opustenie komfortnej zóny

Sedíte na prednáške a chceli by ste sa na niečo opýtať, ale nedokážete zo seba vypraviť ani slovo. Z čoho presne máte strach, vám nie je jasné. Inokedy zase leňošíte pri filme a hovoríte si, že zajtra začnete pravidelne cvičiť. Ďalší deň miesto cvičenia zvíťazí knižka, pozajtra sa zase cítite unavení. Ste v cudzom meste a potrebujete sa rýchlo dostať na stanicu. Než aby ste sa dohovorili „rukami nohami“, nekonečne dlhú dobu načítate mapu na telefóne a strácate drahocenný čas.




Je vám niektorý z týchto scenárov povedomý? Celkom iste áno, pretože ide o typické príklady neochoty vystúpiť z komfortnej zóny. V nej je totiž nezvyčajne bezpečne. Možno sa potom cítime mizerne, alebo zažijeme stres s behom na vlak, ale vo chvíli, kedy by sme mali konať, zvíťazí pohodlie a istota. Istota, že „keď nič neurobím, nič nepokazím“.

Úskalie pokračovania v komfortnej zóne ale tkvie v tom, že človeka nijako nerozvíja. Naopak spôsobuje stagnáciu, ktorá pôsobí negatívne na celý organizmus. Používanie tých istých vzorcov myslenia a správania má veľmi zlý vplyv na mozog, ktorý naopak prahne po nových zážitkoch a spôsoboch premýšľania. Keď dlhodobo žijeme v pohodlí komfortnej zóny, nenápadne sa pri tom sťahuje slučka onej kružnice, v ktorej tak pasívne zotrvávame. Po nejakom čase zistíme, že aj jednoduché veci v nás môžu vzbudzovať strach a úzkosť. Tomu sa dá brániť len opätovným vedomým rozširovaním komfortnej zóny.

Existuje mnoho návodov, ako z bezpečnej zóny urobiť čas od času krok tak trochu do neznáma. V tomto článku zmienime rady Mandie Holgate, uznávanej britskej koučky, ktorej motivačné knihy boli preložené aj do češtiny. Niektoré z jej rád sú ľahšie, iné vyžadujú dlhodobý prístup, ale rozhodne sa oplatí ich vyskúšať na vlastnú kožu. Ideme na to:

Nebojte sa byť iní. Ľudia majú často pocit, že svoju inakosťou vzbudzujú v ostatných odpor. Ale ruku na srdce, čo je to „byť normálny“? Ako taký človek vyzerá? A môže vám takýto človek priniesť do života niečo zaujímavé? Nie je skrátka nič zlé na tom byť tak trochu čudák, pokiaľ tým nepôsobíte negatívne na svoje okolie. Keď sa cítite slobodne, je oveľa vyššia pravdepodobnosť, že opustíte svoju komfortnú zónu, než keď sa snažíte zapasovať do „normálnych“ škatuliek, ktoré vás skôr alebo neskôr začnú obmedzovať.

Načúvajte svojmu vnútornému hlasu. Je dôležité byť v kontakte so svojimi inštinktmi, ktorým (často zo spoločenských dôvodov) nevenujeme zaslúženú pozornosť. Nespornou výhodou je, že vy sami sa poznáte najlepšie, a preto je vám vnútorný hlas ušitý na mieru. Pozor ale na ten dobre známy druh vnútorného monológu, ktorý našepkáva negatívne vety v štýle: „To nezvládneš, veď sa poznáš, ako to vždy dopadne... Nikoho nezaujímaš, o čo sa tu zasa pokúšaš?“ Nemilosrdný vnútorný kritik dokáže rozdrviť vaše sebavedomie. Preto je nesmierne dôležité vedieť rozlíšiť, kedy je „pri kormidle“ ten pozitívny, inšpiratívny hlas a kedy naopak ten deštruktívny.

Načúvajte svojmu okoliu. Aj tu je dôležité dobre si vyberať, akými ľuďmi sa obklopíme. Či tými, ktorí v nás veria, alebo tými, ktorí nás svojím strachom nabádajú zostať v komfortnej zóne. Pre tú pozitívnu skupinu sú typické otázky typu:

„Čo si o tom myslíš? Veríš, že je to dobrý nápad?“

„Odkiaľ pramení tvoja túžba urobiť XY?“

„Máš na to. Spomeň si, ako sa ti to podarilo naposledy.“

Naopak pre skupinu odradzujúcich ľudí sú príznačné skôr tieto poznámky:

„To znie ako veľa ťažkej práce.“

„Vážne do toho chceš ísť?“

„Prečo by si mal/a chcieť zmenu? Myslel som, že si takto spokojný/á.“

Nejedná sa pritom priamo o povestných upírov, ktorých by ste ihneď rozoznali a držali sa od nich ďalej. Odradzujúci ľudia nahlodávajú vašu odvahu oveľa menej nápadným spôsobom. Často si ani svojho pôsobenia nie sú vedomí. V každom prípade sa na váš problém nepozerajú z rovnakého uhla pohľadu a neberú do úvahy vaše osobné záujmy a ciele.

Choďte viac do hĺbky. Holgate ďalej radí, ako dosiahnuť hlbšie chápanie toho, čo sa v nás pri problematike opúšťania komfortnej zóny odohráva. Podľa nej je zásadné položiť si niekoľko otázok a úprimne si na ne odpovedať. Človek potom rozumie spôsobom svojho konania ďaleko jasnejšie, je do veľkej miery schopný predvídať svoje správanie v budúcnosti a dokáže lepšie pracovať na sebarozvoju. Postup je nasledovný:

Predstavte si podrobne situáciu, pri ktorej sa často ocitáte vo vnútornom rozpore, či zostať v komfortnej zóne, alebo ju opustiť. Môže ísť napríklad o vystupovanie na verejnosti, oznámenie svojho kritického názoru v práci alebo v rodine.

Následne si odpovedzte na tieto otázky: Ako ma táto situácia ovplyvňuje? Čo to pre mňa znamená? Naozaj si to myslím? Ak áno, čomu by som mal/a veriť? Mám z toho nejaký úžitok? A čo pre mňa znamená?

Môžete si ďalej klásť akékoľvek ďalšie otázky, ktoré vás povedú k hlbšiemu porozumeniu svojich vnútorných motivácií a umelo stavaných zábran.

Buďte svojim vlastným koučom. Nie je potrebné čakať, že vám so strachom z opustenia komfortnej zóny pomôže nejaký odborník. Buďte odborníkom sami sebe. Môžete použiť techniku voľného písania, kedy zaznamenávate vlastné myšlienky na prázdny papier. Ideálne každý deň v podobnú dobu. Ak sa vymaníte z kontroly tzv. vnútorného cenzora, môžete prísť na zaujímavé nápady a nové otázky, ktoré možno ďalej rozpracovávať. Ak neradi píšete, môžete svoje pocity vyjadriť aj inak, napríklad kreslením alebo tancom.

Zdieľajte svoje snaženie. Môže vás namotivovať, ak sa o svoj nový prístup k výzvam podelíte s niekým blízkym. Vyhovujú vám zdieľané ciele? Smelo do toho. Pokiaľ ste ale introvertný typ, nemusí to byť nič pre vás a zdieľanie by mohlo vyústiť v pravý opak vášho snaženia.

Prispôsobte správanie svojej povahe. Patríte skôr medzi tých, ktorí svoju komfortnú zónu opúšťajú opatrne a len po malých krôčikoch? Alebo naopak máte tendenciu prehnať svoje konanie a zrazu sa objaviť tak ďaleko za komfortnou zónou, že už ani nevidíte jej hranicu? Žiadny zo spôsobov skúmania vlastných možností nie je zlý. Je ale dobré vedieť, aký typ ste a čo je vám najbližšie.

Tak ako u každej snahy o zdokonalenie je dôležité aj tu si pripomenúť, že to hlavné je urobiť prvý krok. Cesta je to dlhá a neľahká, ale aj malý posun môže byť veľkou motiváciou k ďalšiemu objavovaniu sveta za komfortnou zónou, kde na nás čaká množstvo dobrodružstiev a radosti zo života.

Zdroj:

https://www.lifehack.org/832139/living-in-fear

Pôst a jeho vplyv na činnosť mozgu

K jari neodmysliteľne patrí Veľká noc a k nim sa viaže tradícia štyridsaťdňového pôstu. Nie sú to však len kresťanské sviatky, ktoré nabádajú k dočasnému hladovaniu. Tradíciu pôstov môžeme nájsť napríklad aj v judaizme, alebo islamskom Ramadánu. Hladovanie teda môže pôsobiť ako katalyzátor duchovného rastu. Čo však urobí s naším telom a predovšetkým s ľudským mozgom?



Prínosy pôstu pre organizmus

reguluje hladinu krvného cukru, čo sa hodí pre prevenciu vzniku diabetu, ktorým v Českej republike trpí 10 % populácie,

pôsobí proti chronickým zápalom v tele,

zlepšuje krvný tlak a znižuje množstvo "zlého" cholesterolu, čím veľmi pomáha srdcu,

vyplavuje hormóny, ktoré zrýchľujú metabolizmus, pomáhajú s chudnutím a podporujú správny rast nových tkanív,

odďaľuje starnutie, čím podporuje dlhovekosť,

pôsobí ako prevencia nádorových ochorení,

zlepšuje niektoré kognitívne funkcie mozgu a jeho funkčnosť.

Pôst a mozog

Rozumná miera pôstu má blahodarný vplyv aj na kognitívne funkcie mozgu, čo potvrdzujú desiatky štúdií.

Vo výskume na myšiach bolo zistené, že myši, ktoré mali 11 mesiacov prerušovaný pôst, vykazovali lepšiu schopnosť učenia a zlepšila sa aj ich pamäť.

Iný výskum na hlodavcoch dokázal, že pri pôste dochádza k výrazne menšiemu úbytku mozgových buniek. Každý dospelý mozog má časť neurónov, ktoré sú schopné sa aj naďalej množiť a práve strava môže mať vplyv na ďalší život týchto buniek.

Ako už bolo povedané, pôst pôsobí v tele protizápalovo. A práve zápaly môžu v krajnom prípade viesť k neurodegeneratívnym zmenám v mozgu. Výskum preukázal, že zníženie príjmu kalórií o 40 % spolu s prerušovaným pôstom pôsobí pozitívne na kognitívnu kapacitu starnúcej populácie (opäť ale išlo o výskum na hlodavcoch).

Štúdia na ľuďoch ukázala, že 48 hodinový pôst zlepšil schopnosť multitaskingu a kognitívnu flexibilitu.

Nič sa nemá preháňať

Nutné však podotknúť, že nie je pôst ako pôst. Zvyčajne sa za zdravú mieru považujú skôr miernejšie formy hladovania. Ako napríklad pôst v rámci bežného dňa, keď telu odoprieme stravu na 6-12 hodín a okrem tejto prestávky sa stravujeme bežným (myslené striedmym a rozumným) spôsobom. Pôst ale môže trvať aj podstatne dlhšie, typicky 24-72 hodín, pričom po túto dobu sa pije ideálne iba čistá voda. Tu platí, že je potrebné telo na tento pôst pripraviť znižovaním príjmu kalórií a potom je nutné sa len pozvoľna vracať k normálnemu stravovaniu.

Nájdu sa samozrejme tiež ľudia, ktorí držia pôst o vode podstatne dlhšie (v rámci týždňov), ale je dobré mať na pamäti, že nič sa nemá preháňať. Keď telo dáva jasný signál, že mu pôst nevyhovuje, tak sa do neho skrátka nenútiť násilím. Ak už trpíte nejakou závažnejšou chorobou (cukrovkou či srdcovým ochorením), je vždy potrebné poradiť sa s lekárom.

V každom prípade, ak sa na pôst cítite, nezabudnite piť veľa tekutín a v čase mimo pôst jesť vyváženú a pestrú stravu. Je tiež vhodné vyhýbať sa v čase hladovania ťažšej fyzickej práci. Lepšie je byť čo najviac v pokoji a relaxovať.

Zdroje:

https://www.healthline.com/nutrition/fasting-benefits#section4

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/23755298

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/11220789

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/17306982

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5153500/