Sedíte na prednáške a radi by ste sa na niečo opýtali, ale nedokážete zo seba vydať ani slovo. Nie je vám jasné, čoho presne sa bojíte. Inokedy zase lenivíte pri filme a hovoríte si, že zajtra začnete pravidelne cvičiť. Na druhý deň namiesto cvičenia zvíťazí kniha, pozajtra sa zase cítite unavení. Ste v cudzom meste a potrebujete sa rýchlo dostať na stanicu. Namiesto toho, aby ste sa dohodli „rukami a nohami“, nekonečne dlho načítavate mapu na telefóne a strácate drahocenný čas.
Je vám niektorý z týchto scenárov povedomý? Určite áno, pretože ide o typické príklady neochoty vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. V nej sa totiž cítime mimoriadne bezpečne. Možno sa potom cítime mizerne alebo zažívame stres pri naháňaní vlaku, ale v okamihu, keď by sme mali konať, zvíťazí pohodlie a istota. Istota, že „ak nič neurobím, nič ani nepokazím“.
Úskalie zotrvania v komfortnej zóne však spočíva v tom, že človeka nijako nerozvíja. Naopak spôsobuje stagnáciu, ktorá negatívne pôsobí na celý organizmus. Používanie tých istých vzorcov myslenia a správania má veľmi zlý vplyv na mozog, ktorý naopak túži po nových zážitkoch a spôsoboch uvažovania. Keď dlhodobo žijeme v pohodlí komfortnej zóny, nenápadne sa pritom zužuje kruh, v ktorom tak pasívne zotrvávame. Po istom čase zistíme, že konanie, ktoré bolo predtým ľahké, v nás môže vyvolávať strach a úzkosť. Tomu sa dá zabrániť len opätovným vedomým rozširovaním komfortnej zóny.
Existuje mnoho návodov, ako z bezpečnej zóny občas urobiť krok do neznáma. V tomto článku spomenieme rady Mandie Holgate, uznávanej britskej koučky, ktorej motivačné knihy boli preložené aj do češtiny. Niektoré z jej rád sú jednoduchšie, iné si vyžadujú dlhodobejší prístup, ale rozhodne sa oplatí ich vyskúšať na vlastnej koži. Poďme na to:
-
Nebojte sa byť iní. Ľudia majú často pocit, že svojou odlišnosťou vyvolávajú u ostatných odpor. Ale ruku na srdce, čo to vlastne znamená „byť normálny“? Ako taký človek vyzerá? A môže vám takýto človek priniesť do života niečo zaujímavé? Proste nie je nič zlé na tom, byť trochu podivín, pokiaľ tým negatívne neovplyvňujete svoje okolie. Keď sa cítite slobodne, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že opustíte svoju komfortnú zónu, než keď sa snažíte zapadnúť do „normálnych“ škatuliek, ktoré vás skôr či neskôr začnú obmedzovať.
-
Počúvajte svoj vnútorný hlas. Je dôležité byť v kontakte so svojimi inštinktmi, ktorým (často zo spoločenských dôvodov) nevenujeme pozornosť, akú si zaslúžia. Nespornou výhodou je, že sami se poznáte najlepšie, a preto je vám vnútorný hlas ušitý na mieru. Dávajte si však pozor na ten dobre známy druh vnútorného monológu, ktorý vám šepká negatívne vety v štýle: „To nezvládneš, veď sa poznáš, ako to vždy dopadne… Nikoho nezaujímaš, o čo sa tu zase pokúšaš?“ Nemilosrdný vnútorný kritik dokáže sebavedomie rozdrviť na prach. Preto je nesmierne dôležité vedieť rozlíšiť, kedy je „za kormidlom“ ten pozitívny, inšpiratívny hlas a kedy naopak ten deštruktívny.
-
Počúvajte svoje okolie. Aj tu je dôležité dobre si vyberať, akými ľuďmi sa obklopíme. Či už sú to tí, ktorí v nás veria, alebo tí, ktorí nás svojím strachom nabádajú, aby sme zostali v komfortnej zóne. Pre tú pozitívnu skupinu sú typické otázky typu:
-
„Čo si o tom myslíš? Veríš, že je to dobrý nápad?“
-
„Odkiaľ pramení tvoja túžba urobiť XY?“
-
„Zvládneš to. Spomeň si, ako sa ti to podarilo minule.“
Naopak pre skupinu takzvaných „odrazovačov“ sú charakteristické skôr tieto poznámky:
-
„To znie ako veľa ťažkej práce.“
-
„Naozaj sa do toho chceš pustiť?“
-
„Prečo by si mal/a chcieť zmenu? Myslel som, že si takto spokojný/á.“
Nejde pritom priamo o tých povestných upírov, ktorých by ste hneď spoznali a držali sa od nich ďalej. Odrazovači podkopávajú vašu odvahu oveľa nenápadnejším spôsobom. Často si ani nie sú vedomí svojho pôsobenia. V každom prípade sa na váš problém nepozerajú z rovnakého uhla pohľadu a neberú do úvahy vaše osobné záujmy a ciele.
-
Pôjdite viac do hĺbky. Holgate ďalej radí, ako dosiahnuť hlbšie pochopenie toho, čo sa v nás odohráva pri probléme opúšťania komfortnej zóny. Podľa nej je zásadné položiť si niekoľko otázok a úprimne na ne odpovedať. Človek potom oveľa jasnejšie rozumie spôsobom svojho konania, je do veľkej miery schopný predvídať svoje správanie v budúcnosti a dokáže lepšie pracovať na svojom osobnom rozvoji. Postup je nasledovný:
-
Predstavte si podrobne situáciu, v ktorej sa často ocitáte vo vnútornom rozpore, či zostať v komfortnej zóne, alebo ju opustiť. Môže ísť napríklad o vystúpenie na verejnosti, vyjadrenie svojho kritického názoru v práci alebo v rodine.
-
Následne si odpovedzte na tieto otázky: Ako ma táto situácia ovplyvňuje? Čo to pre mňa znamená? Naozaj si to myslím? Ak áno, čomu by som mal/a veriť? Mám z toho nejaký úžitok? A čo to pre mňa znamená?
-
Môžete si klásť aj akékoľvek ďalšie otázky, ktoré vás dovedú k hlbšiemu pochopeniu vašich vnútorných motivácií a umelo vytvorených prekážok.
-
Buďte svojím vlastným koučom. Nie je potrebné čakať, že vám s obavami z opustenia komfortnej zóny pomôže nejaký odborník. Buďte odborníkmi sami pre seba. Môžete použiť techniku voľného písania, pri ktorej zaznamenávate svoje vlastné myšlienky na prázdny papier. Ideálne každý deň v podobnom čase. Ak sa oslobodíte od kontroly tzv. vnútorného cenzora, môžu vám napadnúť zaujímavé nápady a nové otázky, ktoré môžete ďalej rozvíjať. Ak neradi píšete, svoje pocity môžete vyjadriť aj inak, napríklad kreslením alebo tancom.
-
Zdieľajte svoje úsilie. Môže vás to motivovať, ak sa o svoj nový prístup k výzvam podelíte s niekým blízkym. Vyhovujú vám spoločné ciele? Tak do toho smelo. Ak ste však introvertný typ, nemusí to byť pre vás to pravé a zdieľanie by mohlo vyústiť do pravého opaku vašej snahy.
-
Prispôsobte svoje konanie svojej povahe. Patríte skôr medzi tých, ktorí opúšťajú svoju komfortnú zónu opatrne a len po malých krokoch? Alebo naopak máte tendenciu preháňať svoje konanie a z ničoho nič sa ocitnúť tak ďaleko za zónou pohodlia, že už ani nevidíte jej hranice? Žiaden zo spôsobov skúmania vlastných možností nie je zlý. Je však dobré vedieť, aký typ ste a čo vám najviac vyhovuje.
Rovnako ako pri každom úsilí o zdokonalenie je dôležité si aj tu pripomenúť, že najdôležitejšie je urobiť prvý krok. Cesta je dlhá a náročná, ale aj malý posun môže byť veľkou motiváciou k ďalšiemu objavovaniu sveta za komfortnou zónou, kde na nás čaká množstvo dobrodružstiev a radosti zo života.
Zdroj:
