Muži sú z Marsu, ženy z Venuše. Kým na Venuši neovládajú orientáciu v mapách a odmeranú logiku, marťania môžu svojim náprotivkom závidieť schopnosť zvládať niekoľko činností naraz. Na rozdiel od venušaniek nie sú muži veľmi emočne založení, namiesto jazykovedných či humanitných disciplín preferujú vedu, a sú to práve oni, na ktorých chladnú racionalitu sa chcete spoliehať vo vypätých situáciách.
Nič nepoukazuje na túžbu dokázať rozdielnosť mužov a žien lepšie než táto medziplanetárna metafora… podporená všetkými možnými neurovedeckými výskumami, ktoré pátrajú po biologických dôkazoch pre podporu tejto zažitej hypotézy. Ako je to teda s mozgami mužov a žien? Je možné, že na ohraných genderových stereotypoch je predsa len niečo pravdy?
Po dlhé storočia boli ženy považované za podradné mužom. Rodiť a vychovávať deti, starať sa o rodinu, každodenne drieť v domácnosti – prosím. Dosiahnuť vzdelanie, zarábať peniaze, venovať sa vlastným záujmom, môcť sa slobodne rozhodovať, voliť – aká to drzosť, pokúsiť sa vzdorovať tradícii?!
Aj napriek nepopierateľnému pokroku je toto videnie sveta v našej spoločnosti stále v kurze. Niet sa čomu diviť – zmeny tak obrovské v histórii chvíľku zaberou. Koniec koncov to bolo len pár storočí dozadu, kedy Charles Darwin prišiel s teóriou evolučne, v ktorej, okrem iného, ženy označil za „menej evolučne vyvinuté“ v porovnaní s mužmi. A to sa chytilo.
Jedna vec je spoliehať sa na hypotézy dôveryhodných mysliteľov, na „tak to bolo vždy“, na vlastné teórie o fungovaní sveta. Aká lákavá je však možnosť raz a navždy dokázať, že mozgy mužov ich skutočne predurčujú k vyššej inteligencii a ďalším výhodám…?
Na vlne vynálezov zobrazovacích techník priplávala neuroveda, silnejšia než kedykoľvek predtým. Možnosť skenovať, monitorovať a porovnávať mozgy živých participantov priniesla doteraz nepredstaviteľné výskumné príležitosti. A tak vedci skenujú ako o pretek – časť z nich v snahe odkryť pravdu o pôvode rozdielnosti správania žien a mužov na úrovni mozgovej štruktúry a činnosti.
Možno vás neprekvapí, že rozdielov sa našlo veľa. Začnime s tým najočividnejším – priemerný mužský mozog (1260 cm3) is asi o 130 cm3 väčší než priemerný mozog ženský (1130 cm3). Toto zistenie možno nie je také nečakané, vzhľadom na prirodzene rozmernejšiu mužskú konštitúciu. Je však potrebné spomenúť, že veľkosť mozgu nijako nekoreluje s inteligenciou či inými schopnosťami – rovnako ako dlhšie nohy neznamenajú vyššiu rýchlosť. Podstatnejšie než celková veľkosť mozgu sa v jednom výskume ukázali rozdiely v jeho jednotlivých častiach – vyššie IQ u žien súviselo s väčším objemom sivej hmoty v oblastiach spracovávajúcich jazyk, kým muži s vyšším IQ jej mali viac v čelných a temenných lalokoch (medzi ktorých funkcie patrí napríklad kontrola pohybu a zraku). Iný tím vedcov meral u veľkého množstva žien a mužov hrúbku mozgovej kôry. Čím hrubšia táto zvrásnená povrchová vrstva mozgu (dôležitá pre jazyk, pamäť, vnímanie a i.) je, tým lepší býva výkon participanta v testoch merajúcich kognitívny výkon a inteligenciou. Výsledky štúdie by Darwina a spol. asi nepotešili – hrúbka mozgovej kôry bola v priemere väčšia u žien.
Ženy majú oproti mužom tiež celkovo viac sivej hmoty – tá hrá rolu v kontrole pohybov, zmyslovom vnímaní, emóciách, reči alebo rozhodovaní. Biela hmota, ktorej majú viac naopak muži, sa podieľa na učení a zaisťuje hladké fungovanie jednotlivých mozgových funkcií. Niektoré výskumy tvrdia, že muži a ženy dosť možno odlišne spracovávajú spomienky, cítia emócie, poznávajú tváre a robia rozhodnutia.
V rámci predkladania dôkazov o rozdielnosti mozgov žien a mužov poukazujú niektoré štúdie na odlišnú mieru výskytu psychických ochorení – Cahill vo svojej publikácii napríklad spomína, že ženám sú oveľa častejšie diagnostikované depresie, úzkostné a posttraumatické stresové poruchy, kým muži majú častejšie problémy so závislosťami. Mužské mozgy sú v porovnaní s opačným pohlavím menej prekrvené, čo môže pomôcť vysvetliť, prečo ženám lepšie zaberajú niektoré typy psychiatrických liekov. Je tiež pravdou, že mužské a ženské mozky sa líšia čo do neurochemickej skladby. Neurotransmitery ako napr. dopamín, serotonín alebo GABA, sú vo vyššej miere prítomné u žien, a práve tieto „pohlavné rozdiely vo stavbe, funkcii a neurochémii mozgu pravdepodobne ovplyvňujú normálne a abnormálne správanie, a môžu zvýšiť vulnerabilitu voči niektorým typom neuropsychiatrických ochorení“, píšu Cosgrove, Mazure, & Staley. Vo svetle týchto faktov však nesmeieme zabúdať, že v rozvoji psychických ochorení je nesmierne podstatný vliv prostredia (výchova, vzťahy, socioekonomické faktory).
Rôzne štúdie publikovali zistenia zapadajúce do zjednodušeného obrazu predkladaného médiami – muži lepšie zvládajú úlohy vyžadujúce vizuálnu predstavivosť, kým ženy lepšie a intenzívnejšie spracovávajú emócie. „Kým populárna kultúra je plná údajných príkladov medzipohlavnej rozdielnosti v intelekte a správaní, len málo z nich, ako vyššia fyzická agresivita u mužov, bolo preukázaných odborným výskumom“, píše Michael Price v článku pre Science a dodáva, že keď pred vedcov položíte sken mozgu, len ťažko vám budú schopní identifikovať, či sa jedná o snímku ženy alebo muža.
Ale… čo všetky ty výskumy, ktoré rozdiely skutočne objavili? Toľko vedeckých dôkazov o medzipohlavnej odlišnosti predsa nemôžeme ignorovať?
Britská neurovedkyňa Gina Rippon hovorí, že môžeme – a dokonca by sme mali. Nepopiera fyziologickú rozdielnosť mužov a žien, ba ani rozdiely v ich psychológii a správaní; odmieta však omylnú snahu vysvetliť ich na základe vrodenej biologickej odlišnosti. V rozhovore pre Undark hovorí, že tento neurovedecký „hon na rozdiely“ začal pred dvesto rokmi, kedy si výskumníci povedali niečo ako: „Vieme, že ženy sú v našej spoločnosti menejcenné, bez prístupu ku vzdelaniu… poďme teda všetkým pomocou našich nových možností výskumu ukázať, že také sú preto, že majú iné mozgy“. A tento prístup bohužiaľ prežíva dodnes. Navyše, veľké množstvo štúdií na túto tému dospelo k výsledkom pomocou problematickej metodológie či zlej interpretácie dát.
Rippon hovorí o pádnom vplyve výchovu a spoločenských zvyklostí a zdôrazňuje fascinujúci fenomén neuroplasticity – ide o relatívne nedávne zistenie, že „krátko- i dlhodobé skúsenosti menia štruktúru mozgu“. Predsudky, očakávania, spoločenské normy a stereotypy preukázateľne ovplyvňujú to, akým spôsobom spracovávame informácie, ako sa budeme správať a cítiť, ktoré zručnosti sa rozhodneme alebo budeme mať možnosť zdokonaľovať… a tým doslova menia štruktúru našich mozgov. Takže keď napríklad výskumy preukázali, že muži lepšie prospievajú v úlohách zameraných na priestorové myslenie, je potrebné brať do úvahy fakt, že ako malí mali oproti ženám viac priestoru na „tréning“ týchto schopností (k rozvoju tohto typu myslenia pomáhajú „typicky chlapčenské“ aktivity ako stavebnice, akčné videohry, autíčka či hádzanie šípok).
Ukazuje sa (napríklad v tomto výskume viac ako 1400 mozgov), že nemáme dostatočnou podporu pre hypotézu existencie typického mužského a ženského mozgu. Každý z nás, zdá sa, má v hlave unikátnu „mozaiku“ rôznych charakteristík, ktoré od pohlavia nezávisia, a hľadanie medzipohlavných rozdielov je preto možno tak trochu strata času.
Zdroje
