Písali ste si niekedy denník? A skúsili ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Možno vás prekvapí, ako veľmi sa vaše spomienky líšia od toho, čo ste si vtedy zapísali, keď boli ešte čerstvé. Niečo ste odsunuli do úzadia, niečo ste zveličili a na niečo ste úplne zabudli. Navyše ste tieto „biele miesta“ v pamäti zrejme vyplnili tým, čo sa vám zdalo pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám rozpráva príbeh o nás samých: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť nazeráme optikou dneška a voľné konce spájame do úhľadných uzlíkov konzistencie. O svojich blízkych si chceme pamätať len to dobré a zabúdame na to, čo by bolo v rozpore s našimi súčasnými pocitmi, želaniami a potrebami.
Zároveň si však výborne spomíname aj na drobné detaily nášho života v momentoch, keď sa stalo niečo šokujúce, emotívne alebo významné. S akými pocitmi ste odchádzali z maturitnej skúšky? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?
Nakoniec je však možné, že si z pamäti vybavíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môžu spôsobiť, že z nepriehľadnej hmly vašej pamäti sa začnú vynárať jasnejšie obrazy. Ak už po tisícky počúvate, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí, alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere prelomil ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu na vlastnú päsť skutočne pamätáte, aj keby v skutočnosti išlo o vašeho súrodenca alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť priznať rodičom, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás do opatery obyvateľom susednej chaty, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty zastaví neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor a vy podľahnete dojmu, že už keď ste do neho nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. „Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí,“ hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového zápasu alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich opýtať na začiatku.
Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Ak však nemôžeme veriť svojej minulosti, čo vlastne vieme o sebe? Nezhltli by nakoniec pochybnosti celú našu existenciu? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Nakoniec vám už asi nikto nedokáže, že si na ten výlet alebo na dotyk ľadovej vody skutočne nespomínate, napríklad z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, aká preťažená a neustále zaneprázdnená by bola naša myseľ, keby sme si pamätali aj tie najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, najmä tých nepríjemných, sprevádzajúcich každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako záťaž a sťažovať pohyb vpred. Je však na mieste priznať si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré stylizujeme, zdobíme a zaraďujeme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.
Zdroje:
- Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477.
- Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen“ – Spomienkové pravdepodobnosti udalostí, ktoré sa mali stať v budúcnosti. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1–16.
- Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). „Ako ste mali tento týždeň vy dvaja?“ Spokojnosť vo vzťahu a skreslenia spomienok s odstupom času v správach párov o udalostiach vo vzťahu. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759–773.
- Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Kanonické kategórie vo spomienkach typu „flashbulb“. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359.
- Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Vytváranie falošných spomienok pomocou útržkov reality. V L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press.
- Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). Vznik falošných spomienok. Psychiatric Annals, 25, 720–725.
- Plháková, A. (2004). Učebnica všeobecnej psychológie. Praha: Academia.
