Odhaduje se, že až jeden človek z päťdesiatich „trpí“ afantáziou – znamená to, že vo svojej mysli nedokážu vyvolávať vizuálne predstavy. Schopnosti ako vnímanie, myslenie, kreativita, pamäť atď. u „afantazikov“ zostávajú neporušené, a samotný stav im neprináša žiadne ťažkosti – je skrátka považovaný za normu. Pravdepodobne vám bude pripadať nepochopiteľné, že niektorí ľudia pri snahe vybaviť si svoju detskú izbu v mysli skrátka nevidia nič alebo len veľmi neostré obrysy, ale napriek tomu vám miestnosť so všetkými detailmi dokážu popísať. Možno však patríte medzi dve percentá populácie, pre ktoré bude prekvapujúce zistenie, že väčšina ľudí je schopná detailnej vizualizácie, že ich predstavy dýchajú živými podrobnosťami nepríliš vzdialenými reálnym vnemom…
Je možno trochu zvláštne začínať článok pobídnutím čitateľa k zavretiu očí – práve o to vás však za moment požiadam. Až budete pozorovať svoje viečka zvnútra, skúste si predstaviť napríklad nasledujúcu malebnou scenériu: hmla nad jazerom, zapadajúce slnko, stádo divokej zveri preskakujúce horizont. Tri, dva, jedna – uvidíme se pri ďalšom odstavci.
Podobnú úlohu by vám pred dvoma storočiami zadával jedine Francis Galton. Tento Angličan mal mnoho výskumných záujmov, pozornosť bola donedávna venovaná iba tým menej podareným – jeho meno je predovšetkým spájané s myšlienkou eugeniky. Nie všetky jeho príspevky boli našťastie depresívne zvrátené. Galton bol prvým, kto zhromažďoval skúsenosti ľudí postrádajúcich schopnosť vizuálnej predstavivosti. V roku 1880 publikoval svoj výzkum o medziľudských rozdieloch v schopnosti vizuálnej predstavivosti. Spovedal najprv svojich vedeckých kolegov, výskum postupne rozšíril na širšiu skupinu participantov. Predstaviť si mali napríklad svoj pracovný stôl či iný objekt, a následne popísať, aká jasná či osvetlená (kategória illumination), ostrá (definition) a farebná (colouring) táto predstava bola. Tak schválne, ako byste svoju predstavu zhodnotili?
V Galtonovom výskume se najbližšie k vrcholu spektra umiestnili tí, ktorí svoje predstavy popisovali ako „vo všetkých ohľadoch korešpondujúce s realitou“, viditeľné „rovnako dobre, so všetkými detailmi, presne ako keď ten objekt vidím pred sebou“, „úplne čisté a zreteľné“. Participanti s priemernou úrovňou schopnosti vizuálnej predstavivosti videli svoje stoly „celkom zreteľne“, obraz bol „definovaný, ale nie ostro; menej svetlý ako v realite“, prípadne boli schopní si detailne vizualizovať konkrétne objekty na stole jeden po druhom, ale nikdy celý obraz so všetkými objektmi naraz. Na samom konci kontinua potom nájdeme tých, ktorí svoje predstavy popisovali ako „hmlovité, neporovnateľné s reálnym obrazem, čo sa týka jasu. Málo ostré so svetelnými škvrnami, veľmi nekompletné“ s vnemami „vo všetkých ohľadoch toľko hmlovitými, vágne a prechodnými, že pochybujem, či sa im vôbec dá hovoriť predstavy“.
Tieto poznatky donedávna plávali v mori teórií nepovšimnuté. Až sedemdesiate roky minulého storočia zaznamenali spory o tom, či je predstavivosť výlučne obrazová, alebo či predstavy kódujeme iba pomocí výrokov o vzťahoch medzi pojmami (tzv. propozícií). Výskum predstavivosti sa vtedy zameriaval výlučne na pacientov s poškodením mozgu či jedincov s psychickým ochorením. Až nedávno sa však svetlo majáku vedeckej pozornosti zameralo aj mimo oblasť patológie, keď na scénu vošiel tím vedcov na čele s profesorom Adamem Zemanom.
Práve ich štúdia z roku 2015 prináša pomenovanie dosiaľ nedostatočne preskúmaného psychologického fenoménu afantázia. Jedná sa o zloženinu gréckeho phantasia (predstavivosť), definovanej Aristotelom ako spôsob, ktorým sa nám v mysli zjavujú obrazy, a predpony a- (bez).
Prvým novodobo popísaným prípadom afantázie bol pacient MX, ktorý v dôsledku operácie srdca náhle prišiel o schopnosť vizuálnej predstavivosti, hoci sa u neho nevyskytovali žiadne neurologické či psychiatrické ťažkosti. Päťašesťdesiatročný zememerač nedávno nastúpil do dôchodku a toto pociťoval ako stratu – „čas od času sa mi cnie po schopnosti vidieť“, povedal autorom štúdie, keď pri vykonávaní detailného popisu významných miest v Edinburghu nedokázal porozumieť tomu, ako si pamiatky môže pamätať, ale zároveň ich v mysli nevidieť, ako bol zvyknutý celý život. V nadväznosti na populárny článok informujúci o výsledku štúdie sa jej autorom začalo ozývať množstvo ľudí, ktorí tvrdili, že presne s tým, čo MX popisuje, majú skúsenosť… až na to, že k afantázii neprišli následkom operácie, úrazu alebo čohokoľvek – tento stav pre nich bol normou od narodenia! Zeman a kolektív tento stav popísali ako dedičnú afantáziu.
Sebediagnostikovanou afantáziu u participantov hodnotili výskumníci pomocou dotazníka, ktorého zadanie obsahovalo niekoľko úloh zameraných na predstavivosť, a následné subjektívne hodnotenie jej kvality. Dotazník obsahoval situácie ako „predstavte si príbuzného či kamaráta, s ktorým sa často vídate“ či „vizualizujte si východ slnka“. Obraz, ktorý v mysli participantov (ne)vyvstal, mali pozorne vyhodnotiť na päťstupňovej škále od „dokonale jasný a rovnako živý ako keď sa dívam naozaj“ až po „vôbec žiadny obraz, iba viem, že na ten objekt myslím“.
Ako sa človek vôbec dozvie o tom, že jeho spôsob myslenia, konkrétnejšie teda predstavivosti sa fundamentálne líši od väčšinovej skúsenosti? Zvláštny spôsob chôdze či napríklad výslovnostné problémy si všimneme bez problémov a okamžite... dostať sa ale k zisteniu, že väčšina ľudí pri predstavovaní si tváre kamaráda na rozdiel od nás neprežíva len vizuálnu čiernotu, vágne pojmy, a pouhý pocit niečoho ako „na tohto človeka teraz myslím“, nie je také ľahké. Niektorí svoju zvláštnosť spozorujú cez rozhovory s priateľmi, iní sa o existencii odlišných spôsobov vizuálnej predstavivosti dozvedajú z článkov na internete alebo napríklad pri snahe o meditáciu. Šokujúce zistenie niektorým len na chvíľku „zavarí mozog“, kým iní sa cítia izolovaní a smutní z toho, že prichádzajú o niečo také úžasné, ako je živá vizuálna predstavivosť. Zvlášť umelci toto môžu vnímať ako extrémne dôležité; zdá se intuitívne, že vizuálna predstavivosť úzko súvisí s kreativitou a umeleckými schopnosťami – ale dobrá správa, toto neplatí. „Afantazici“ sú stále schopní predstavivosti, len k nej dochádza iným, doteraz nevysvetleným spôsobem.
O pôvode afantázie sa zatiaľ moc nevie – výskum tohto javu je veľmi zložitý (vnútorná skúsenosť je vždy neobjektívna, je ťažké ju merať a porovnávať) a ešte len v počiatkoch. Hovorí sa o rozdieloch v štruktúrach frontálneho a parietálneho laloku, ktoré sa podieľajú na schopnosti vizualizácie – nedostatočná spätná väzba z týchto mozgových častí možno neumožňuje aktiváciu vizuálnej mozgovej kôry, a človek teda prichádza o schopnosť formovať v mysli obrazy. Rolu najskôr hrá aj deficit vizuálnej pamäte. Niektorí vedci tvrdia, že za výskytom afantázie môžu okrem mozgových zvláštností stáť aj dôvody psychologické – s afantáziou sa často spájajú depresívne, disociatívne či úzkostné poruchy. Na presnejšie poznatky si však budeme muset počkať.
Jasné nie je ani to, či je afantázia trvalá. Hypotézu o celoživotnej stabilite tohto stavu nedávno spochybnil prípad muža, který se z kategórie absolútnej afantázie dokázal prehupsnúť do veľmi slabej schopnosti vizualizácie – a to vďaka užitiu halucinogénu Ayahuasca. V rámci šamanského rituálu s touto psychedelickou látkou muž dokázal (aspoň čiastočne) spracovať svoju traumu z detstva, a následne znova nadobudol schopnosť vizuálnej predstavivosti (hoci veľmi slabej). Možno teda nebol s afantáziou narodený, ale objavila se u neho ako dôsledok duševného trápenia, takže cestou vyrovnania sa s psychickými ťažkosťami mohlo dôjsť k celkovému zlepšeniu. Popísaný je na druhú stranu aj prípad osoby experimentujúcej s halucinogénmi, u ktorej k zlepšeniu/„vyliečeniu“ afantázie nedošlo – zdá sa, že minimálne vrodená afantázia by teda mohla byť nezvratná.
V tejto chvíli je však príliš skoro robiť akékoľvek závery. Možno sa uvidíme znova za pár rokov pri článku osvetľujúcom ďaleko viac. Ako ste na tom s predstavivosťou vy? Čo vidíte, keď zavriete oči? Napíšte nám do komentárov!
Zdroje:
de Vito, S. & Bartolomeo, P. - Refusing to imagine? On the possibility of psychogenic aphantasia. A commentary on Zeman et al. - https://www.researchgate.net/publication/279634813_Refusing_to_imagine_On_the_possibility_of_psychogenic_aphantasia_A_commentary_on_Zeman_et_al_2015
Gallagher, J. - Aphantasia: Ex-Pixar chief Ed Catmull says 'my mind's eye is blind'. https://www.bbc.com/news/health-47830256
Green, C. D. - Statistics of Mental Imagery. https://psychclassics.yorku.ca/Galton/imagery.htm
Keogh, R., Pearson J. - The blind mind: No sensory imagery in aphantasia. https://www.researchgate.net/publication/314945328_The_blind_mind_No_sensory_imagery_in_aphantasia
Luke, D. - Reply to “Ayahuasca turned on my mind’s eye”: A case of acquired versus congenital aphantasia, as evidenced with DMT use?. https://akjournals.com/view/journals/2054/2/2/article-p97.xml
Rafael G. dos Santos, Scotty Enyart , José Carlos Bouso, Òscar Pares, Jaime E. C. Hallak – „Ayahuasca turned on my mind’s eye”: Enhanced visual imagery after ayahuasca intake in a man with “blind imagination” (aphantasia) - https://akjournals.com/view/journals/2054/2/2/article-p74.xml
Wikisofia.cz - Představivost, druhy představ a jejich vlastnosti. Teorie představivosti. Fantazie. https://wikisofia.cz/wiki/P%C5%99edstavivost,_druhy_p%C5%99edstav_a_jejich_vlastnosti._Teorie_p%C5%99edstavivosti._Fantazie.
Zeman, A. Z. J., Della Sala, S., Torrens, L. A., Gountouna, V.-E., McGonigle, D. J., & Logie, R. H. - Loss of imagery phenomenology with intact visuo-spatial task performance: A case of ‘blind imagination’. https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0028393209003418
Zeman, A., Dewar, M., Salla, S. D. - Lives without imagery – congenital aphantasia. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/26115582/
Zimmer, C. - Picture This? Some Just Can’t. https://www.nytimes.com/2015/06/23/science/aphantasia-minds-eye-blind.html
