Články na téma | Mentem.sk

Tréninkem lze oddálit zhoršování kognitivních funkcí

V súčasnej dobe neustále rastie počet ľudí s neurodegeneratívnymi ochoreniami (predtým nazývanými tiež demencia). Tento trend úzko súvisí so starnutím populácie, kedy sa v populácii zvyšuje percento ľudí vo veku nad 65 rokov. Pričom ľudia nad 65 rokov majú asi 5% riziko vzniku jednej z foriem neurodegenrativných ochorení, vo veku nad 80 rokov sa táto pravdepodobnosť zvyšuje až zhruba na 25%. Kognitívne deficit, ktorí sa s týmito diagnózami spája vedie k obmedzeniu samostatnosti pacienta a zvýšenej spotrebe zdravotníckej starostlivosti. Preto sa v poslednej dobe vynakláda veľa energie a tiež peňazí do štúdia kognitívneho tréningu u staršej populácie. Výskumy, ktoré sledovali vplyv tréningu u seniorov už preukázali, že tréning zlepšuje kognitívne funkčne, informácie o tom ako dlho tento efekt vydrží a tiež aký dopad má na každodenné fungovanie a samostatnosť človeka boli zriedkavé. Nedávno boli publikované výsledky jednej z najnovších a najrozsiahlejších štúdií, ktoré poskytujú aj tieto údaje.

Americká štúdia ACTIVE (The Advanced Cognitive Training for Independent and Vital Elderly) tak odštartovala v roku 1999 s cieľom zistiť vplyv kognitívneho tréningu na kogn. výkon a denné fungovanie u seniorov. Do štúdie sa prihlásilo takmer 3000 zdravých dobrovoľníkov s priemerným vekom 74 rokov. Absolvovali 10 tréningových sedení v priebehu 5 až 6 týždňov. Jedná skupina pre tréning pamäti, ďalšia skupina trénovala rýchlosť spracovávania a tretia skupina účastníkov sa venovala tréningu usudzovania. U niektorých potom po 11 až 35 mesiacoch nasledovali 4 opakovacie sedenia. Tieto tri domény tréningov neboli vybrané náhodne. S vekom najviac zo všetkých slabnú a zároveň významných spôsobom ovplyvňujú samostatnosť človeka.

Meranie výkonu v kognitívneho výkonu bolo vykonané pred tréningom, potom tesne po 1 roku, po 2,3,5, a nakoniec po 10 rokoch. Tréning usudzovania a rýchlosti spracovania viedol k vyššiemu výkonu aj po desiatich rokoch. V prípade pamäťového tréningu zlepšenie vydržalo "len" 5 rokov. Účastníci všetkých skupín vrátane "pamätajúcich" zaznamenali isté zníženie schopnosti vykonávať bežné denné aktivity, ako nakupovanie a práca s peniazmi, starostlivosť o deti alebo domácich miláčikov a pod. Ale tí ktorí trénovali, na tom boli lepšie ako ich “protivníci“ z kontrolnej skupiny.

Tréning môže teda podľa výsledkov tejto štúdie, oddialiť úpadok kognitívnych funkcií a znížiť samostatnosť u staršej populácie.

Zrkadlové neuróny – ako sa dokáže mozog vcítiť do druhého človeka?

V 90. rokoch objavili vedci z talianskej Parmy niečo nečakané. Jedného dňa sa výskumník, ktorého úlohou bolo sledovať mozgovú aktivitu makakov, natiahol pre svoje jedlo. V tej chvíli si všimol, že sa makakom aktivovali neuróny v premotorickom kortexe, teda v rovnakej oblasti, akoby sa samy naťahovali pre jedlo. Ako sa to však mohlo stať, ak sa opice nehýbali a iba pozorovali výskumníka?

V prednej časti mozgu sú neuróny, ktoré nazývame pohybové. Tieto neuróny vyšlú signál vždy, keď človek urobí nejaký pohyb. Avšak asi 20% z týchto neurónov vyšle signál i vtedy, keď sa človek iba pozerá, ako tento pohyb robí niekto iný. Hovoríme im zrkadlové neuróny.

Zrkadlové neuróny slúžia na porozumenie výrazom tváre. Keď sa váš kolega v práci zamračí znechutením nad pokazeným jedlom, zatvárite sa podobne ako on. Keď niekoho uvidíte usmievať sa, vaše zrkadlové neuróny vo vás vyvolajú pocit, akoby ste sa usmievali sami. Zdá sa, že čím lepšia je vaša schopnosť interpretovať výrazy tváre, tým aktívnejší je váš systém zrkadlových neurónov. Niektorí vedci preto považujú zrkadlové neuróny za základ empatie.

Ďalšou funkciou zrkadlových neurónov je napodobňovanie. Ak chceme napodobniť zložitú činnosť, musí si náš mozog prisvojiť uhol pohľadu niekoho iného. Neurovedec Vilayanur Ramachandran dokonca považuje zrkadlové neuróny za dôležitý míľnik vo vývoji ľudstva. Pred 75 000 rokmi sa náhle začali objavovať a šíriť schopnosti ako používanie nástrojov, využitie ohňa alebo jazyk. Ramachandran tvrdí, že toto všetko začalo náhlym vznikom prepracovanej sústavy zrkadlových neurónov: ak niekto objavil niečo užitočné, napr. použitie nového nástroja, tento poznatok sa rýchlo rozšíril do celej populácie a nezanikol.

Okrem motorických neurónov existuje ešte druh zrkadlových neurónov pre dotyk. Keď sa niekto dotkne mojej ruky, neurón v somatosenzorickej kôre v zmyslovej oblasti môjho mozgu vyšle signál. Ten istý neurón ale vyšle signál aj vtedy, keď sledujem ako sa niekto dotkne môjho kamaráta. Vcítim sa teda do pozície toho, koho sa niekto dotýka. Prečo nás to ale nezmätie a sami ten dotyk necítime? V koži máme receptory dotyku a bolesti, ktoré posielajú podnety do mozgu a informujú nás: „vcíť sa do pocitov druhého človeka, ale teba sa nikto nedotýka, nenechaj sa zmiasť“. Inak tomu je v prípade, že ruku znecitlivíte napr. injekciou, takže z nej nemôžu prichádzať žiadne podnety. Keď sa vtedy budeme pozerať, ako sa niekto niekoho dotýka, doslova to pocítime na svojej ruke.

Nádejou výskumníkov v oblasti zrkadlových neurónov je nájsť spôsob, ako pomôcť ľuďom s ťažkosťami v sociálnych interakciách, bežných napríklad u autizmu a schizofrénie. Možným využitím poznatkov o zrkadlových neurónov je tiež pomoc v obnovení pohybových schopností u pacientov po mozgovej mŕtvici. Kritici výskumu zrkadlových neurónov namietajú, že väčšina výskumov prebiehala na makakoch, nie na ľuďoch a tak musíme byť s interpetáciou výsledkov veľmi opatrní. Navyše výskum je založený na zobrazovaní aktivity mozgu, čo je možné len veľmi obmedzene. V robení záverov teda musíme byť opatrní.

Aké závery si z výskumu zrkadlových neurónov môžeme odniesť do každodenného života? V prvom rade, sme veľmi náchylní na „nákazu“ emóciami – či sa usmejem alebo zamračím, ovplyvním ľudí okolo seba a naopak. V druhom rade, aby som sa rýchlo naučil novú činnosť, mal/a by som pozorovať druhých, ako túto činnosť vykonávajú. A nakoniec, i pozorovanie toho, ako sa niekto príjemne dotýka druhého (masáž) vo mne môže vyvolať príjemné pocity.

Zdroje:

Caramazza, A., Anzellotti, S., Strnad, L., Lingnau, A. (2014). Embodied Cognition and Mirror Neurons: A Critical Assessment. Annual Review of Neuroscience, 37, 1-15. Perry, S, (2008). Mirror neurons. Ramachandran, V. (2009). TED talk: The neurons that shaped civilization

Brain Gym^® – metoda cvičení těla a mysli

Metóda používaná vo fitcentrách v Amerike, ktorá prepája pohyb tela s podporou zapojenia mysle a ľudského mozgu. To je metóda Brain Gym®.

U nás o tejto metóde cvičenia príliš nebudete počuť, avšak pravdepodobne niektoré z nich poznáte alebo aj robíte. Ide o jednoduché fyzické cviky, ktoré zapájajú do činnosti mozog špecifickým spôsobom a pomáhajú tak "pretiahnuť" nielen telo, ale aj myseľ. Táto metóda je dostupná v niektorých centrách v USA, zaujímavé cviky môžete nájsť tiež na YouTube formou ukážok. My si k nim teraz povieme pár príkladov, ktoré si každý môže sám doma vyskúšať.

Jednoduché cvičenie pre každého

Princíp Brain Gym® je postavený na jednoduchosti a uskutočniteľnosti bez špeciálneho vybavenia. Vďaka špecifickým pohybom tela odbúrava stres, pomáha relaxácií, osviežuje mysel a aktivuje mozog. Pozitívne výsledky sú preukázané na podporu a pomoc pri akomkoľvek učení. Práve preto sa najčastejšie používa u detí a mládeže. To však neznamená, že nie je určený pre každého, ba naopak, je určený pre každú vekovú skupinu, u ktorej je možné vykonať popísané pohybovej aktivity.

Cvičenia sú postavené na koordináciu rúk, nôh, očí a mysle, ktorá riadi ich rôznorodý pohyb.

Jedná sa napríklad o tieto jednoduché cviky:

kreslenie osmičiek prstom či celými pažami (možnosť zapojiť druhú ruku v opačnom smere) pomalé pitie vody po dúškoch a vnímanie priechodu vody telom vykresľovanie rôznych obrazcov vo vzduchu prstom (písmená, jednoduché obrázky) striedanie pravidelného a nepravidelného dýchania a vnímanie zmien, dýchanie "do brucha" akýkoľvek druh verbálnej a neverbálnej aktivity spojenej v jednu činnosť - hovorenie v kombinácii s niektorým z uvedených cvikov či iba maľovaním, písaním a podobne (cvičenie pozornosti)

Cvičiť môžete kdekoľvek a kedykoľvek

To sú len niektoré z možných cvikov. Vyskúšajte ich pokojne doma, vžite sa do pohybov tela v spojení s mysľou a iste sami prídete na rad podobných cvičení, pri ktorých budete vnímať zapojenie tela a mysle v jednu aktivitu. Zistíte, že nejde o nič zložité a vďaka absencií nutnosti špeciálneho cvičenia, priestoru či času, sú tieto cviky určené kamkoľvek a aj na krátky čas.

Pozrite sa tiež na názorné príklady cvikov na youtube.com:

https://www.youtube.com/results?search_query=brain+gym+exercise

Ako odhaliť klamára? ...a dá sa to vôbec?

Odhady vedcov hovoria, že väčšina z nás každý deň zaklame desať až stokrát! Od nevinných malých lží (tzv. white lies – biele lži), ako keď odpovedáme na otázku „Ako sa máš?“ občasným neúprimným „Výborne“, až po zásadné komplikované klamstvá, ktorými sa snažíme zastrieť skutočnosť, či dokonca oklamať samých seba.

Už mnohokrát sa písalo o tom, ako odhaliť klamára, väčšina takýchto „návodov“ však nebola postavená na výskumných základoch. To sa zmenilo výskumom doktora Paula Ekmana, ktorý zasvätil svoj život skúmaniu emócií, odlišností vo výrazoch v tvári pri prežívaní emócií naprieč rôznymi kultúrami a v neposlednom rade odhaľovaniu fundamentálnych znakov klamstva v tvári.

Jeho výskum nadviazal na evolučného biológa Charlesa Darwina, ktorý tvrdil, že výrazy emócií sú univerzálne naprieč kultúrami. Ekman vycestoval do Papua Novej Guinei, kde životom medzi domorodcami zisťoval práve túto univerzálnosť (Ekman, 2003). Na základe svojich zistení a porovnávaniami rôznych kultúr zostavil zoznam základných emócií, teda strach, hnev, radosť, znechutenie, smútok a prekvapenie. Tieto základné emócie sú rovnakým spôsobom detekovateľné v tvárach ľudí celého sveta. Ekmam nielen definoval svalové skupiny, ktorý sprevádzajú každý z výrazov, popísal tiež takzvané mikrovýrazy, ktoré predstavujú charakteristickú, nevedomú aktivitu svalov na tvári, ktorá prezrádza skutočne prežívané emócie a len veľmi málo ľudí sa dokáže naučiť túto svalovú aktivitu ovládať (Ekman, 1992).

Práve spomínané mikrovýrazy považuje Ekman za spoľahlivý zdroj informácií o klamstve, či pravde. Ak vieme, čo máme vo výraze tváre hľadať, dokážeme spoľahlivo určiť, aké emócie náš oponent prežíva, a tak odhaliť, či to, čo nám hovorí je pravda, alebo lož.

Odhaliť mikrovýrazy a správe ich definovať a interpretovať nie je ľahké. Vyžaduje to roky tréningu, ktorý ale záujemcovia majú možnosť podstúpiť prostredníctvom Ekman Group, spoločnosti založenej Paulom Ekmanom. Ekman Group spolupracuje s FBI, CIA a rôznymi ďalšími agentúrami pri odhaľovaní lží a ponúka online tréning detekcie mikrovýrazov.

Z Ekmanovho výskumu vyplýva, že odhalenie klamára nie je vôbec tak jednoduché, ako nám často hovoria populárne vedecké články. Nestačí obyčajná všímavosť, potrebujeme k tomu dlhodobý tréning. Hoci nie všetci odborníci sú zástancami mikrovýrazov ako spoľahlivého nástroja odhaľovania klamstva, je na mieste na záver povedať, že je to zatiaľ jediná vedecky podložená a momentálne asi najspoľahlivejšia metóda k odhaľovaniu klamstiev.

Zdroje:

Ekman, P. (1992). Telling lies. New York-London: W W - NORTON & COMPANY Ekman, P. (2003). Darwin, Deception, and Facial Expression. ANNALS NEW YORK ACADEMY OF SCIENCES 1000, 205–221.

Môže fyzická aktivita zlepšiť naše kognitívne schopnosti?

Často sa rozpráva - v zdravom tele, zdravý duch. Skutočne má však fyzické cvičenie blahodarný vplyv nielen na naše svaly, ale aj na náš mozog? Výskumy z posledných rokov ukazujú, že áno. Ale pozor! Pri rýchlom šprinte alebo pri zdvíhaní ťažkých činiek si mozgové závity rozhodne neposilnite. Ak chcete urobiť niečo pre svoj mozog, skúste radšej jogging na dlhšiu trať, plávanie alebo iný vytrvalostný šport. Vedci totiž zistili, že pozitívny vplyv má na náš mozog predovšetkým aeróbne cvičenie, teda také cvičenie, ktoré je so strednou intenzitou vykonávané po dlhšiu dobu. Naopak anaeróbne cvičenie, ako je práve posilňovanie alebo šprint, pri ktorom je potrebné vyvinúť vysoký výkon za krátku dobu, na náš mozog pozitívny vplyv zrejme nemá. A ktoré kognitívne schopnosti si môžete vďaka fyzickému cvičeniu posilniť? Väčšina výskumov ukazuje, že fyzická aktivita má najväčší vplyv na zlepšenie našich exekutívnych funkcií. Ďalšie štúdie potom naznačujú, žeby fyzické cvičenie mohlo viesť aj k čiastočnému zlepšeniu našej pracovnej a priestorovej pamäte.

Prospieva však fyzické cvičenie všetkým vekovým skupinám? Výskumy ukazujú, že áno. V niekoľkých štúdiách bolo napríklad zistené, že žiaci, ktorí viac cvičili, boli v škole v priemere úspešnejšie než žiaci, ktorí mali menej fyzickej aktivity. To, že fyzické cvičenie prospieva aj ľuďom v strednom veku, potom ukázal napríklad výskum fínskych vedcov z roku 2014. Tí zistili, že ľudia, ktorí v strednom veku cvičili aspoň dvakrát týždenne, mali nižšie riziko vzniku demencie, než ľudia, ktorí boli menej aktívní . Podľa Francesca Sofi a jeho kolegov, ktorí v roku 2011 vykonali rozsiahlu analýzu doterajších štúdií, potom pravidelné fyzické cvičenie môže v starobe znížiť riziko zhoršenia kognitívnych funkcií takmer až o 40%.

Fyzická aktivita je teda rozhodne dôležitá nielen pre naše svaly, ale aj pre náš mozog. Takže až dnes dokončíte svoj Mentem tréning, bežte si napríklad zabehať do parku alebo zaplávať :)

Zakrnie nám kvôli Googlu mozog?

Moderné technológie hrajú v našich životoch stále väčšiu a väčšiu rolu. Sme obklopení počítačmi, smartfónmi, tabletmi ... Aký vplyv ale majú tieto nové technológie na naše myslenie? Sme vďaka nim múdrejší alebo hlúpneme? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a táto debata sa vedie takmer zakaždým, keď sa objaví nejaký nový prístroj či vynález. Už v starom Grécku protestoval filozof Sokrates proti používaniu písma a kníh. Myslel si totiž, že kvôli nim budú ľudia hlúpnuť, pretože keď si budú môcť všetko prečítať a napísať, nebudú si musieť vôbec nič pamätať. Čas ukázal, že nemal pravdu. Ľudia už síce nevedia spamäti odrecitovať celú Odysseu a Iliadu ako za čias Sokrata, ale rozšírenie písma viedlo k neobvyklému pokroku a nárastu vzdelanosti. V priebehu storočí sa ľudia hádali ešte o vplyve kníhtlače, písacích strojov, telegrafu a televízie. Dnes potom proti sebe stoja zástancovia a odporcovia počítačov a internetu. Skutočne nám teda kvôli Google prestane pracovať mozog alebo je to inak? Poďme sa teraz teda krátko pozrieť na zástupcu oboch táborov.

Na strane odporcov moderných technológii stojí nemecký psychiater a psychológ Manfred Spitzer, ktorý v jednom rozhovore vyhlásil: "Keď používate auto, atrofujú vám svaly. Keď používate GPS, atrofuje Vám mozog. "Vo svojej knihe Digitálna demencia, ktorá vyšla v roku 2014 aj u nás, potom uvádza rad výskumov, ktoré podľa neho potvrdzujú to, že používanie počítačov a mobilných telefónov má na naše kognitívne schopnosti prevažne negatívne účinky. Spitzer tu popisuje napríklad výsledky výskumu, ktorý sa zameral na vplyv moderných technológií na pamäť a medziľudskú komunikáciu. V tomto výskume sledovali účastníci spoločne krátky hraný film. Po jeho zahliadnutí si potom z neho mali vybaviť čo možno najviac detailov. Niektorí účastníci si na tieto detaily mali spomenúť sami, bez toho, aby mali možnosť diskutovať s ostatnými. Ďalší účastníci potom mohli navzájom spolupracovať a túto úlohu mali spoločne prediskutovať tvárou v tvár alebo pomocou internetového chatu. Ukázalo sa, že na najviac detailov si spomenuli ľudia, ktorí diskutovali tvárou v tvár.

Spitzer potom ďalej v tejto knihe poukazuje na výskumy, podľa ktorých má multitasking negatívny vplyv na našu pozornosť a zvyšuje našu impulzivitu. Ďalšie ním spomínané výskumy ukazujú, že kvôli jednoduchej dostupnosti informácií na internete oveľa rýchlejšie zabúdame. Je to skutočne tak? Zrejme áno, aj iné, najnovšie výskumy, ktoré Spitzer vo svojej knihe neuvádza, tomu nasvedčujú. Napríklad prieskum, ktorý bol vykonaný v USA v roku 2013, ukázal, že ľudia medzi 18-34 rokmi sú viac zabúdaví než ľudia starší ako 55 rokov. Častejšie totiž zabúdali napríklad na to, čo je dnes za deň, kam si dali kľúče alebo kde nechali telefón.

Ďalším veľkým odporcom moderných technológií je americký novinár Nicholas Carr, podľa ktorého majú počítače a internet zlý vplyv predovšetkým na naše čitateľské návyky. Kvôli prívalu informácií podľa neho čítame stále rýchlejšie, povrchnejšie a oveľa menej rozumieme písanému textu. Carr o tejto téme vydal už niekoľko kníh, ja osobne by som vám však odporučil skôr jeho kratšie texty a to predovšetkým jeho slávny článok Is Google making us stupid?, ktorý vyšiel v časopise The Atlantic.

Medzi optimistami, ktorí sa viac zameriavajú na pozitívnu stránku nových technológií, patrí naopak kanadský novinár Clive Thompson, autor knihy Smarter Than You Think: How Technology Is Changing Our Minds for the Better. V tejto knihe sa Thompson venuje tomu, ako vlastne môžu moderné technológie zlepšovať naše myslenie. Poukazuje tu napríklad na to, že kvôli počítačom, mobilom a internetu píšeme dnes oveľa viac a častejšie ako predchádzajúce generácie. Práve vďaka tomu by sa mali zlepšovať naše vyjadrovacie schopnosti. To potvrdzuje napríklad výskum Andrey Lunsfordove zo Stanfordskej univerzity. Tá vo svojej práci analyzovala eseje študentov vysokých škôl, ktoré boli napísané v súčasnosti a na začiatku dvadsiateho storočia. Ukázalo sa, že v textoch dnešných študentov bol približne rovnaký počet gramatických chýb, boli však oveľa dlhšie ako texty napísané takmer pred sto rokmi. Okrem dĺžky však došlo aj k výraznému posunu v štýle. Eseje súčasných študentov boli oveľa prepracovanejšie a obsahovali viac jasných argumentov.

Medzi ďalšieho zástancu internetu a počítačov patrí napríklad psychiater Garry Small. Ten vo svojom výskume v roku 2008 zistil, že pri surfovaní na internete dochádza k vyššej aktivite mozgu ako pri bežnom čítaní kníh. K zvýšeniu aktivity potom došlo predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú zodpovedné za komplexné uvažovania a rozhodovania. To, že moderné technológie, môžu mať na naše myslenie pozitívny vplyv, ukazuje aj výskum psychologičky Betsy Sparrowové. Jeho výsledky naznačujú, že vďaka moderným technológiám si nemusíme pamätať toľko informácií a tým pádom má náš mozog pri riešení problémov oveľa väčšiu kapacitu na premýšľaní rôznych postupov a stratégií. Vďaka tomu sme potom pri hľadaní riešení oveľa viac kreatívní.

Zmenšuje sa nám teda kvôli Googlu mozog? Ťažko povedať. Počítače a internet majú rovnako ako iné veci svoje pre a proti. Sme vďaka nim zrejme kreatívnejší pri hľadaní riešení rôznych problémov a dokážeme vďaka nim lepšie prezentovať svoje myšlienky a postoje. Zároveň sme však kvôli nim tiež roztržitejší a impulzívnejší. Články a správy čítame často rýchlo, povrchne a pamätáme si z nich menej informácií. Moderné technológie skrátka môžu byť dobrým sluhom, ale zlým pánom a preto vždy premýšľajme nad tým, kedy a ako ich používame.

Spomienkový boom

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo považujete za najdôležitejšie udalosti, ktoré sa vám v živote zatiaľ stali? Myslíte, že všetky udalosti, ktoré považujete vo svojom živote za dôležité vy, sú takto stále vnímané? Alebo je hodnotenie našich zážitkov nejako kultúrne podmienené?

Naše autobiografická pamäť, teda to, čo si vybavujeme z našej vlastnej minulosti, je silne ovplyvňovaná kultúrou, v ktorej sme vyrastali a žijeme. Tento jav bol skúmaný v mnohých kultúrach a výsledky naznačujú zaujímavý fenomén. Výskum prebiehal v rôznych krajinách na veľkom množstve respondentov vo veku nad 40 rokov, ich úlohou bolo popísať sedem najdôležitejších udalostí v ich doterajšom živote. Prvý zaujímavý a dôležitý objav bol takzvaný "spomienkový boom", ktorý sa objavuje vo všetkých kultúrach. Je charakterizovaný zvýšeným výskytom pozitívnych spomienok v období medzi pätnástym a tridsiatym rokom života (Berntsen & Rubin, 2004). Ďalším zaujímavým výsledkom štúdie bolo, že tieto významné a dôležité spomienky sa líšili od krajiny do krajiny. To, čo je považované za dôležité v živote človeka z Ameriky nemusí byť vôbec podstatné pre niekoho z Európy, či z Ázie. Napríklad Američania často medzi najdôležitejšie udalosti zaraďovali nástup na strednú školu, zatiaľ čo obyvatelia Turecka považujú za jednu z najdôležitejších udalostí prvú lásku, či prijímacie skúšky na univerzitu (Ahu Erdoğan et al., 2008). Na rozdiel od toho staršia Dáni často hovorili o odchode do domova pre seniorov (Rubin & Berntsen, 2003). Objavili sa však aj udalosti, ktoré boli vo všetkých kultúrach rovnaké a to narodenie detí, či uzavretie manželského zväzku.

Tieto štúdie tiež naznačujú, ako sa posúva veková hranica pre určité udalosti a ako sa vek pre niektoré dôležité kroky v živote líši v jednotlivých kultúrach. V Českej republike sa napríklad zásadne mení vek pre obstaranie prvého dieťaťa, predošlá generácia považovala za vhodný vek pre založenie rodiny do 25 rokov, dnes je to už vek okolo tridsiatky. V Dánsku je za bežné začať navštevovať univerzitu až okolo 25. roku života, väčšina mladých ľudí nenastupuje na vysokú školu hneď po dokončení strednej školy. Tieto výsledky sú určite zaujímavé z pohľadu meniacej sa doby, no tiež nám naznačujú, aký silný vplyv kultúry môže mať nielen na náš život, ale aj na to, ktoré udalosti nášho života budú mať pre nás v starobe najväčšiu váhu, a ktoré si budeme najlepšie pamätať.

Zdroje:

Berntsen, D., & Rubin, D. C.(2004).Cultural life scripts structure recall from autobiographical memory. Memory & Cognition, 32 (3),427-442. Erdoğan A., & Baran B., & Avlar B., & Cağlar Taş A., & Tekcan A. İ. (2008). On the persistance of positive events in life scripts. Applied cognitive psychology, 22, 95-111. Rubin D.C., & Berntsen D. (2003). Life scripts help to maintain autobiographical memories of highly positive, but not highly negative, events. Memory and Cognition, 31 (1), 1-14.

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.

Prečítajte si náš blog