Články

Psychokineza: výnimočná schopnosť alebo rafinovaný podvrh?

11. septembra 2015

Ohnúť lyžicu, zavrieť dvere alebo otvoriť okno iba silou vôle? Pre niekoho absolútna sci-fi, pre iné bežný denný tréning. Ak ovládate umenie psychokinezie, dokážete pohybovať alebo tvarovať predmety, bez toho aby ste sa ich museli dotýkať. Naučiť sa tomuto umeniu vraj pritom dokáže každý ...

Stačí sa pozrieť na server YouTube, zadať anglické "Psychokinesis" a vyjdú vám desiatky videí, ktoré majú dokazovať schopnosť pohybovať predmetmi len mysľou. Ich autori tvrdia, že k ovládnutiu tejto schopnosti musíte splniť niekoľko základných požiadaviek:

  1. Perfektne sa uvoľniť. Zhlboka dýchajte, uvoľnite svalové napätie a myslite len na vec, s ktorou mienite manipulovať.
  2. Precvičiť fantáziu. Zatvorte oči a predstavujte si rôzne predmety alebo farby. Začnite niečím jednoduchším - napríklad bodkou. Postupom času náročnosť predmetov zvyšujte. Snažte sa svoju predstavivosť vypilovať tak, ako by ste danú vec skutočne videli pred očami.
  3. Maximálne sa sústrediť. Pozerajte sa na jeden bod (napríklad obrázok na stene) a plne sa na neho sústreďte. Zabudnite na okolie, vnímajte len sami seba a obrázok. Svet okolo vás musí prestať existovať.
  4. Veriť, že to funguje. Kto vraj k psychokineze pristupuje skepticky, nikdy ju neovládne. Musíte bezhranične veriť, že funguje. A potom fungovať skutočne bude.

Ani pri splnení všetkých týchto požiadaviek však nedokážete hneď prvý deň silou vôle zavrieť dvere. Psychokineza vyžaduje tréning - a najčastejším štartovacím bodom je tzv. PSI-wheel. Jedná sa o ihlu kolmo zapichnutú v gume alebo v kúsku plastelíny, na ktorú posadíte papierovú striešku. Následne okolo celého výtvoru položte ruky a snažte sa silou vôle striešku na ihle roztočiť. Najneskôr za pár dní sa to vraj podarí každému.

Čo na to vedci?

Paranormálne javy okolo seba vždy vyžadujú pozornosť - a priťahujú ako fanatických stúpencov, ako aj skeptických vedcov. Zatiaľ však nebolo v žiadnej odbornej štúdií ani výskume preukázané, že psychokineza skutočne funguje. Že niekto dokáže pohybovať vecami, bez toho aby sa ich dotýkal.

A príklad spomínaného PSI-Wheel? Áno, väčšina ľudí ho skutočne roztočila, bez toho aby sa špendlíka, podstavce alebo papierika dotkla. Lenže vedecké vysvetlenie je prosté - papierik sa roztáča vďaka jednoduchému fyzikálnemu zákonu: teplému vzduchu stúpajúcemu nahor. Viac vám vysvetlí toto video (s českými titulkami).

Takže…?

Nič na svete nie je čiernobiele - a o paranormálnych javoch to platí dvojnásobne. Vedecky vzaté je psychokineza nemožná, na druhú stranu jej tréning a pilovanie vám určite neuškodí. Minimálne sa krásne uvoľníte, vyplavíte zo seba stres, naučíte sa lepšie sústrediť a precvičíte fantáziu. A možnosť pohybovania predmetmi berte ako nadstavbu - ako hru, na ktorej vyústenie vlastne ani tak nezáleží.

  prečítané 2713×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Lukáš Bryksa
Zakladatel a manažer projektu Mentem.cz. Oblastí psychologie a fungování mozku se aktivně zabývá od roku 2011, kdy přišel s myšlenkou online projektu na zlepšení kognitivních funkcí mozku.

Podobné články

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

Zaklínadlo ADHD: Čo sa za tým skrýva?

V kúzelníckej škole Harryho Pottera v Rokforte sa používala zaklínadlá ako Alohomora alebo Herbivicus. U nás v školách sa dnes používa zaklínadlo ADHD, niekedy tiež v skrátenej forme ADD. Čo naozaj znamená a aký má účinok? A týka sa len školského prostredia, detí a výchovných problémov? Keď u nás niekto použije zaklínadlo a vykríkne: "ADHD!", objaví sa stereotypná nálepka: o nezvládnuteľnom dieťati, dosť možno rozmaznanom, skoro určite sa jedná o chlapca. Podľa výskumov sa totiž dievčatá zaklínajú pod nálepku ADHD niekoľkonásobne menej často, hoci to bohužiaľ zodpovedá skôr neschopnosti rozpoznať, že "tiché, dobré dievčatko" môže trpieť ADHD tiež. Zaklínadlo otvára cestu do pedagogicko-psychologickej poradne, prípadne k etopédovi pre konzultáciu výchovného zlyhania rodičov. Dnešný efekt tohto zaklínadla – stereotypnej predstavy – stojí na mnohých mýtoch a prvým z nich je, že sa jedná o detský problém. Výhradne. Lenže... ono sa o výhradne detský problém nejde a mnoho častí tohto stereotypu nie je pravdivých.

ADHD je neuro-vývojová porucha pozornosti s hyperaktivitou, ADD odkazuje na jej druhú variantu – poruchu pozornosti bez hyperaktivity. Ide o dva možné klinické prejavy syndrómu, ktorý sa súhrnne označuje ako Attention-Deficit Hyperactivity Disorder a je charakterizovaný symptómy ako nepozornosť, impulzivita, hyperaktivita. V češtine sa predtým označoval aj ako LMD, čiže ľahká mozgová dysfunkcia. Nie, nie je spôsobený zlovôľou, rozmaznanosťou ani modernými obrazovkami. Z veľkej časti sa na jeho pôvodu podieľa genetika (označuje sa dokonca za jednu z najviac dedičných psychiatrických porúch), jedná sa však vždy o kombináciu faktorov, interakciu genetickej výbavy a prostredia. Koho sa týka?

ADHD má 5 % dospelých. Málokto však vie, čo to je

Miera výskytu ADHD sa odhaduje na približne 5 % dospelých ľudí, čo by u nás v Česku činilo niečo cez 500 000 osôb. Medzinárodná štúdia WHO síce v rámci desiatich rôznych krajín dospela k priemernému výskytu u 3,4 % populácie, českí vedci však v minulom roku namerali s pomocou dotazníka pre výskyt prvkov ADHD u dospelých výskyt silných symptómov ADHD dokonca u 6,7 % zo vzorky Čechov vo veku 18 až 65 rokov. V každom prípade možno povedať, že v Českej republike sa táto téma týka rádovo státisícov dospelých ľudí. Prečo sa ale bavíme o dospelých, keď ADHD typicky znamená "takú tú detskú hyperaktivitu"?

Je to preto, že ADHD u väčšiny prípadov (udáva sa 75 %) ani počas puberty nemizne, práve naopak, u väčšiny pretrváva aj v dospelosti a po celý život. Takže deti z neho nevyrastú a dospelí sa s ním musí naučiť vyrovnávať po svojom. Teda, nielen dospelí rodičia hyperaktívnych detí, ale predovšetkým hyperaktívne deti samotné počas vlastného dospievania a potom v roliach dospelých, rodičov, zamestnancov a tak ďalej. Ak je pre vás táto informácia novinkou, nie je sa vôbec čomu čudovať. Hoci sa koncept ADHD čoby výhradne detskej poruchy začal rúcať už v 70. rokoch, mýtus o tom, že "z toho to hyperaktívne dieťa vyrastie najneskôr do dvadsiatych narodenín" je jednou z najrozšírenejších, ale tiež potenciálne najškodlivejších neprávd o ADHD. Prečo by mohla byť škodlivá? Pretože kto jej verí, môže sám žiť s neurčitými príznakmi ADHD celý dospelý život a nikdy sa nedozvedieť, prečo sa cíti iný, čo sa s jeho mozgom deje a ako jeho fungovanie zlepšiť. Nebola by to škoda?

Nie je to mýtus. ADHD odkazuje na vedecky preukázané odlišnosti mozgu

Skúsili ste si niekedy zadať do vyhľadávača spojenia "ADHD mýty"? Záplava textov na túto tému sa valí internetom aj kaviarenskými kuloármi a mýty sa snažia vyvracať odborníci aj populárne médiá. Napriek tomu – alebo práve preto – niekedy dostávame pocit, že snáď celé ADHD samo o sebe je len nejakým mýtom. Zaklínadlom, ktoré vedie do poradne, ale nestaví na žiadnej objektívnej realite. Táto predstava robí najhoršiu službu tým, ktorí chcú konštruktívne pracovať.

Na základe masívneho súboru výskumov v tejto oblasti vieme, že mozog s ADHD je naozaj iný ako ten bez ADHD. Odborné zdroje uvádzajú menší celkový objem, zahŕňajúce najmä frontálne laloky, nukleus caudatus a mozoček, menšiu hrúbku nefrontálneho kortexu a iných oblastí. Mozog vykazuje zníženú aktivitu v oblastiach, kam spadajú exekutívne funkcie a pozornosť – a naopak zvýšenú aktivitu oblastí, ktoré sú bežne deaktivované pri kognitívnych úlohách. Uvádza sa, že mozog ADHD je od detstva oneskorený vo svojom vývoji asi o 3 roky. Jeho vývoj teda nie je až tak odlišný, potrebuje ale dlhší čas, kým sa dostane na určitú úroveň. Mimo to v ňom existuje nerovnováha neurotransmiterov.

Veľká časť ADHD je dedičná a gény, ktoré jeho predpoklady nesú, môžu ďalej interagovať s vplyvmi prostredia a riziko vzniku syndrómu tak naďalej zvyšovať. Keď sa vedci venovali tomu, aké vplyvy z prostredia dieťaťa môžu k vzniku ADHD okrem genetiky prispieť, identifikovali užívanie alkoholu, drog či nikotínu v tehotenstve rovnako ako veľkú mieru stresu, predčasný pôrod a nízku pôrodnú váhu či poranenie mozgu pri pôrode, ranú psychickú depriváciu alebo obezitu. Skrátka, určite už nemusíte brať vážne tetušky, ktoré tvrdia, že tých ADHD detí je dnes viac, pretože ich všetky kazí tá moderná výchova, cukor a televízia.

Prejavy? Hyperaktivity si možno ani nevšimnete

K hlavným príznakom, s ktorými sa títo ľudia stretávajú, patria problémy s pozornosťou. To ale neznamená, že sa nemôžu sústrediť nikdy. Fókus sa niekedy dostavuje vo vlnách a jeho nedostatok strieda tzv. hyperfókus – prehnaná zameranosť len na jednu vec, kvôli ktorej však človeku zase uniká veľa ostatných dôležitých vecí. Medzi ďalšie prejavy patrí zlá schopnosť organizácie, narušené vnímanie času, ťažkosti s reguláciou emócií a dysfunkcie exekutívnych funkcií súvisiacich s impulzívnosťou.

Čo sa dá povedať o hyperaktivite? Pod hlavičkou ADHD existujú tri typy tohto syndrómu: s prevažujúcou nepozornosťou, hyperaktívno-impulzívny typ a kombinovaný typ zahŕňajúce nepozornosti aj hyperaktivitu a impulzívnosť. U niektorých prípadov sa objavuje hyperaktivita ako vonkajší aj vnútorný nepokoj. Najmä v dospelosti sa pretaví na subjektívnu potrebu neustále vykonávať nejakú činnosť, môže to byť napríklad mimovoľné cvakanie perom. Človek už vydrží sedieť na stoličke celú hodinu (napríklad v práci na schôdzke), avšak môže ho stáť veľké vnútorné úsilie nerobiť vôbec nič. Impulzivita sa zase objavuje napríklad ako tendencia k užívaniu návykových látok alebo k nezodpovednému správaniu. Ešte častejšie ako hyperaktivita a impulzivita sa u dospelých s ADHD objavujú problémy s reguláciou emócií – netrpezlivosť, nízka frustračná tolerancia s výbuchy hnevu, ľahká rozrušiteľnosť emočnými podnetmi a emočná impulzivita. Tento syndróm sa navyše často objavuje v sprievode porúch nálady, úzkosti, porúch osobnosti, problémov so spánkom alebo so zneužívaním návykových látok. To všetko môže významne ovplyvniť kvalitu života, sociálno-ekonomické fungovanie aj vzťahy s druhými.

Ľudia s ADHD môžu byť úspešní

Často sa uvádza, že typickým obrazom dospelého s ADHD je človek po 30. roku života. Neusadený, často meniace zamestnania aj vzťahy. Nedarí sa mu realizovať svoj plný potenciál a nedosahuje také sociálno-ekonomickej úrovne, ktorá by jeho predpokladom zodpovedala. Môže sa častejšie stať účastníkom dopravných nehôd, podľahnúť zlozvykom ako fajčenie, prokrastinácia, nedostatočná starostlivosť o zdravie a stravovanie, nadužívanie alkoholu a tak ďalej. Hoci opísané prvky znejú naozaj negatívne, ľudia s ADHD môžu byť aj extrémne úspešní, vysoko inteligentní a schopní jedinci. Práve tí sa často naučia svoje prejavy kompenzovať a urobiť ich pre druhých takmer neviditeľnými. Kľúčom je okrem životných okolností a ďalších faktorov aj to, či sa človek naučí so symptómami syndrómu správne nakladať, trénovať svoju myseľ a pristúpiť ku zvládaniu ADHD aktívne. Takže ak neveríte na zaklínadlá, ADHD vás začarovať nemusí, ani keď ju máte.

Zdroje:

https://www.psychiatriepropraxi.cz/pdfs/psy/2014/03/05.pdf

https://www.pediatriepropraxi.cz/pdfs/ped/2016/01/04.pdf

http://www.prevence-praha.cz/attachments/article/17/ADHD-ADD-Web-1.pdf

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5774466/

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3441933/

https://www.muni.cz/en/research/publications/1138562

Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:

aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne

Medzi vlastnosti pozornosti počítame:

vytrvalosť čiže schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden podnet koncentrácia čiže schopnosť udržať pozornosť na jednu vec za súčasnej ignorácie vnímania ostatných vecí rozsah čiže kapacita súvisí s tým, na koľko prvkov zároveň sme schopní sa sústrediť selektívnosť čiže schopnosť sústrediť sa na určitý výsek reality dráždivosť čiže prah citlivosti na ďalšie potenciálne rušivé podnety, než na ktoré je pozornosť primárne sústredená) kolísanie čiže kolísanie intenzity pozornosti, slúži k ochrane pred vyčerpaním distribúcia čiže preklápanie pozornosti medzi jednotlivé podnety zamestnávajúca našu aktuálnu pozornosť

Pre pacientov

Na týchto stránkach sme už upozorňovali, že trénovanie kognitívnych funkcií je dôležité u pacientov po poškodení mozgu, teda u pacientov, ktorí majú poškodené kognitívne funkcie a potrebujú ich rehabilitovať.

Zhoršenie kognitívnych schopností nastáva ale aj u ľudí trpiacich psychickou chorobou. Hlavný úbytok kognitívnych schopností bol zistený u chorôb zo schizofrenického okruhu alebo u ľudí po tzv. psychotické epizóde. Výskumníci našli zhoršenie predovšetkým v týchto oblastiach: pozornosť, pracovná pamäť, učenie sa, riešenie problému a porozumenie jazyka.

Všetky tieto funkcie sú dôležité pre lepšie fungovanie človeka v pracovnom ale i súkromnom živote, Schopnosť plánovania a konštruktívne riešenie problému ovplyvňuje mieru prežívaného stresu a teda aj celkovú pohodu. Preto je dôležité, aby sa pacienti trpiaci niektorou duševnou chorobou o svoje psychické schopnosti starali a trénovali ju.

Doktori zvyknú odporúčať osemsmerovky, alebo krížovky, ktoré hlavne trénujú pozornosť a nadobúdanie vedomosti. V kognitívnych hrách, trénujete tiež pamäť, schopnosť plánovania a ďalšie z kognitívnych funkcií. Duševné choroby sú rovnako, ak nie viac nebezpečné než somatické. Keď si zlomíte nohu, tak ju musíte rehabilitovať, kým začnete dobre chodiť. Rovnako by ste mali postupovať aj pri duševných chorobách.

" Naše telá sú záhrady, ktoré ošetruje naše vôľa - záhradník. Ten rozhoduje o tom, čo z nich vyrastie. "

– Shakespeare

V rôznych krízových situácií trpí aj naša vôľa niečo robiť. Často vzniká začarovaný kruh, kedy sa človeku nechce nič robiť a potom je zo seba znechutený, a preto nemá energiu niečo robiť. Tento kruh sa dá narušiť jednoduchými aktivitami, ako prechádzka po vonku, alebo nejaké ľahké kognitívne cvičenia a hry, ktoré sú na raz stranu odpočinkové a na druhou nimi trénujete svoje kognitívne funkcie.