Prečítajte si náš blog

Články o mýtech spojených s fungováním mozku

Zaklínadlo ADHD: Čo sa za tým skrýva?

V kúzelníckej škole Harryho Pottera v Rokforte sa používala zaklínadlá ako Alohomora alebo Herbivicus. U nás v školách sa dnes používa zaklínadlo ADHD, niekedy tiež v skrátenej forme ADD. Čo naozaj znamená a aký má účinok? A týka sa len školského prostredia, detí a výchovných problémov? Keď u nás niekto použije zaklínadlo a vykríkne: "ADHD!", objaví sa stereotypná nálepka: o nezvládnuteľnom dieťati, dosť možno rozmaznanom, skoro určite sa jedná o chlapca. Podľa výskumov sa totiž dievčatá zaklínajú pod nálepku ADHD niekoľkonásobne menej často, hoci to bohužiaľ zodpovedá skôr neschopnosti rozpoznať, že "tiché, dobré dievčatko" môže trpieť ADHD tiež. Zaklínadlo otvára cestu do pedagogicko-psychologickej poradne, prípadne k etopédovi pre konzultáciu výchovného zlyhania rodičov. Dnešný efekt tohto zaklínadla – stereotypnej predstavy – stojí na mnohých mýtoch a prvým z nich je, že sa jedná o detský problém. Výhradne. Lenže... ono sa o výhradne detský problém nejde a mnoho častí tohto stereotypu nie je pravdivých.

ADHD je neuro-vývojová porucha pozornosti s hyperaktivitou, ADD odkazuje na jej druhú variantu – poruchu pozornosti bez hyperaktivity. Ide o dva možné klinické prejavy syndrómu, ktorý sa súhrnne označuje ako Attention-Deficit Hyperactivity Disorder a je charakterizovaný symptómy ako nepozornosť, impulzivita, hyperaktivita. V češtine sa predtým označoval aj ako LMD, čiže ľahká mozgová dysfunkcia. Nie, nie je spôsobený zlovôľou, rozmaznanosťou ani modernými obrazovkami. Z veľkej časti sa na jeho pôvodu podieľa genetika (označuje sa dokonca za jednu z najviac dedičných psychiatrických porúch), jedná sa však vždy o kombináciu faktorov, interakciu genetickej výbavy a prostredia. Koho sa týka?

ADHD má 5 % dospelých. Málokto však vie, čo to je

Miera výskytu ADHD sa odhaduje na približne 5 % dospelých ľudí, čo by u nás v Česku činilo niečo cez 500 000 osôb. Medzinárodná štúdia WHO síce v rámci desiatich rôznych krajín dospela k priemernému výskytu u 3,4 % populácie, českí vedci však v minulom roku namerali s pomocou dotazníka pre výskyt prvkov ADHD u dospelých výskyt silných symptómov ADHD dokonca u 6,7 % zo vzorky Čechov vo veku 18 až 65 rokov. V každom prípade možno povedať, že v Českej republike sa táto téma týka rádovo státisícov dospelých ľudí. Prečo sa ale bavíme o dospelých, keď ADHD typicky znamená "takú tú detskú hyperaktivitu"?

Je to preto, že ADHD u väčšiny prípadov (udáva sa 75 %) ani počas puberty nemizne, práve naopak, u väčšiny pretrváva aj v dospelosti a po celý život. Takže deti z neho nevyrastú a dospelí sa s ním musí naučiť vyrovnávať po svojom. Teda, nielen dospelí rodičia hyperaktívnych detí, ale predovšetkým hyperaktívne deti samotné počas vlastného dospievania a potom v roliach dospelých, rodičov, zamestnancov a tak ďalej. Ak je pre vás táto informácia novinkou, nie je sa vôbec čomu čudovať. Hoci sa koncept ADHD čoby výhradne detskej poruchy začal rúcať už v 70. rokoch, mýtus o tom, že "z toho to hyperaktívne dieťa vyrastie najneskôr do dvadsiatych narodenín" je jednou z najrozšírenejších, ale tiež potenciálne najškodlivejších neprávd o ADHD. Prečo by mohla byť škodlivá? Pretože kto jej verí, môže sám žiť s neurčitými príznakmi ADHD celý dospelý život a nikdy sa nedozvedieť, prečo sa cíti iný, čo sa s jeho mozgom deje a ako jeho fungovanie zlepšiť. Nebola by to škoda?

Nie je to mýtus. ADHD odkazuje na vedecky preukázané odlišnosti mozgu

Skúsili ste si niekedy zadať do vyhľadávača spojenia "ADHD mýty"? Záplava textov na túto tému sa valí internetom aj kaviarenskými kuloármi a mýty sa snažia vyvracať odborníci aj populárne médiá. Napriek tomu – alebo práve preto – niekedy dostávame pocit, že snáď celé ADHD samo o sebe je len nejakým mýtom. Zaklínadlom, ktoré vedie do poradne, ale nestaví na žiadnej objektívnej realite. Táto predstava robí najhoršiu službu tým, ktorí chcú konštruktívne pracovať.

Na základe masívneho súboru výskumov v tejto oblasti vieme, že mozog s ADHD je naozaj iný ako ten bez ADHD. Odborné zdroje uvádzajú menší celkový objem, zahŕňajúce najmä frontálne laloky, nukleus caudatus a mozoček, menšiu hrúbku nefrontálneho kortexu a iných oblastí. Mozog vykazuje zníženú aktivitu v oblastiach, kam spadajú exekutívne funkcie a pozornosť – a naopak zvýšenú aktivitu oblastí, ktoré sú bežne deaktivované pri kognitívnych úlohách. Uvádza sa, že mozog ADHD je od detstva oneskorený vo svojom vývoji asi o 3 roky. Jeho vývoj teda nie je až tak odlišný, potrebuje ale dlhší čas, kým sa dostane na určitú úroveň. Mimo to v ňom existuje nerovnováha neurotransmiterov.

Veľká časť ADHD je dedičná a gény, ktoré jeho predpoklady nesú, môžu ďalej interagovať s vplyvmi prostredia a riziko vzniku syndrómu tak naďalej zvyšovať. Keď sa vedci venovali tomu, aké vplyvy z prostredia dieťaťa môžu k vzniku ADHD okrem genetiky prispieť, identifikovali užívanie alkoholu, drog či nikotínu v tehotenstve rovnako ako veľkú mieru stresu, predčasný pôrod a nízku pôrodnú váhu či poranenie mozgu pri pôrode, ranú psychickú depriváciu alebo obezitu. Skrátka, určite už nemusíte brať vážne tetušky, ktoré tvrdia, že tých ADHD detí je dnes viac, pretože ich všetky kazí tá moderná výchova, cukor a televízia.

Prejavy? Hyperaktivity si možno ani nevšimnete

K hlavným príznakom, s ktorými sa títo ľudia stretávajú, patria problémy s pozornosťou. To ale neznamená, že sa nemôžu sústrediť nikdy. Fókus sa niekedy dostavuje vo vlnách a jeho nedostatok strieda tzv. hyperfókus – prehnaná zameranosť len na jednu vec, kvôli ktorej však človeku zase uniká veľa ostatných dôležitých vecí. Medzi ďalšie prejavy patrí zlá schopnosť organizácie, narušené vnímanie času, ťažkosti s reguláciou emócií a dysfunkcie exekutívnych funkcií súvisiacich s impulzívnosťou.

Čo sa dá povedať o hyperaktivite? Pod hlavičkou ADHD existujú tri typy tohto syndrómu: s prevažujúcou nepozornosťou, hyperaktívno-impulzívny typ a kombinovaný typ zahŕňajúce nepozornosti aj hyperaktivitu a impulzívnosť. U niektorých prípadov sa objavuje hyperaktivita ako vonkajší aj vnútorný nepokoj. Najmä v dospelosti sa pretaví na subjektívnu potrebu neustále vykonávať nejakú činnosť, môže to byť napríklad mimovoľné cvakanie perom. Človek už vydrží sedieť na stoličke celú hodinu (napríklad v práci na schôdzke), avšak môže ho stáť veľké vnútorné úsilie nerobiť vôbec nič. Impulzivita sa zase objavuje napríklad ako tendencia k užívaniu návykových látok alebo k nezodpovednému správaniu. Ešte častejšie ako hyperaktivita a impulzivita sa u dospelých s ADHD objavujú problémy s reguláciou emócií – netrpezlivosť, nízka frustračná tolerancia s výbuchy hnevu, ľahká rozrušiteľnosť emočnými podnetmi a emočná impulzivita. Tento syndróm sa navyše často objavuje v sprievode porúch nálady, úzkosti, porúch osobnosti, problémov so spánkom alebo so zneužívaním návykových látok. To všetko môže významne ovplyvniť kvalitu života, sociálno-ekonomické fungovanie aj vzťahy s druhými.

Ľudia s ADHD môžu byť úspešní

Často sa uvádza, že typickým obrazom dospelého s ADHD je človek po 30. roku života. Neusadený, často meniace zamestnania aj vzťahy. Nedarí sa mu realizovať svoj plný potenciál a nedosahuje také sociálno-ekonomickej úrovne, ktorá by jeho predpokladom zodpovedala. Môže sa častejšie stať účastníkom dopravných nehôd, podľahnúť zlozvykom ako fajčenie, prokrastinácia, nedostatočná starostlivosť o zdravie a stravovanie, nadužívanie alkoholu a tak ďalej. Hoci opísané prvky znejú naozaj negatívne, ľudia s ADHD môžu byť aj extrémne úspešní, vysoko inteligentní a schopní jedinci. Práve tí sa často naučia svoje prejavy kompenzovať a urobiť ich pre druhých takmer neviditeľnými. Kľúčom je okrem životných okolností a ďalších faktorov aj to, či sa človek naučí so symptómami syndrómu správne nakladať, trénovať svoju myseľ a pristúpiť ku zvládaniu ADHD aktívne. Takže ak neveríte na zaklínadlá, ADHD vás začarovať nemusí, ani keď ju máte.

Zdroje:

https://www.psychiatriepropraxi.cz/pdfs/psy/2014/03/05.pdf

https://www.pediatriepropraxi.cz/pdfs/ped/2016/01/04.pdf

http://www.prevence-praha.cz/attachments/article/17/ADHD-ADD-Web-1.pdf

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5774466/

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3441933/

https://www.muni.cz/en/research/publications/1138562

Až 700 nových neurónov denne. Hipokampus borí mýty o fungovaní mozgu

Po celé desaťročia boli vedci presvedčení, že sa rodíme s určitým počtom mozgových buniek, o ktoré počas života prichádzame. Nenávratne. Boli sme si istí, že úžasné regeneračné schopnosti nášho organizmu sa na mozog nevzťahujú. Že s každým dlhým ponocovaním prichádzame o tisíce mozgových neurónov, bez nádeje na ich náhradu.

Výskumníci z londýnskeho laboratória však nedávno zistili, že toto zďaleka neplatí pre celý mozog. Jedna jeho časť - takzvaný hipokampus - sa tomuto presvedčeniu vymyká.

Čo to ten hipokampus je?

Hipokampus sídli takmer v samotnom strede mozgu. Svoj názov získal podľa nápadnej podoby s morským koníkom. Podieľa sa na učení, krátkodobom uchovávaní informácií v pamäti, orientáciu v priestore a na našich emóciách.

Podľa nedávnych zistení vzniká v hipokampe až 700 nových neurónov za jediný deň. Ako nové pribúdajú, staré odumierajú. To znamená, že hipokampus päťdesiatročného človeka má úplne iné zloženie neurónov, než s ktorými sa narodil. A to je veľký prielom v poznaní.

Ako sa o koníka starať

Tak ako v ostatných oblastiach ľudského tela, aj v hipokampe závisí rýchlosť regenerácie na našom životnom štýle. Aspoň z veľkej časti. Vznik nových neurónov môžeme podporiť napríklad fyzickou aktivitou, učením alebo pravidelným spánkom. Naopak stres významne spomaľuje rast nových buniek, rovnako ako náš vek.

Významnú úlohu tu zohráva aj strava. Vznik nových neurónov môžeme podporiť konzumáciou čučoriedok, kurkumy, kávy alebo omega 3 mastných kyselín. Hipokampusu prospeje tiež obmedzenie príjmu kalórií a občasný pôst. Naopak nevhodná je konzumácia alkoholu, cukrov a nasýtených mastných kyselín.

Spomínané odporúčania v dnešnej dobe asi nikoho nezaskočia. Úplne nečakané je ale zistenie, že v prospech nových neurónov hrá horšie rozkousatelná strava. Doslova. Môžeme povedať, že čím väčšiu prácu si naše čeľuste dajú, tým viac vznikne v hipokampe buniek.

A prečo je vhodné venovať nášmu koníkovi vhodné podmienky pre rast nových neurónov? Jednoducho preto, že zlepšíme svoju pamäť, zdokonalíte orientáciu v priestore a zlepšíme si náladu.

Zdroje:

https://www.ted.com/talks​/sandrine_thuret_you_can_grow_new_brain_cells_here_s_how​/transcript?language=en https://www.kcl.ac.uk/ioppn/depts​/bcn/Our-research/Cells-behaviour​/thuret-adult-neurogenesis/about.aspx

Psychokineza: výnimočná schopnosť alebo rafinovaný podvrh?

Ohnúť lyžicu, zavrieť dvere alebo otvoriť okno iba silou vôle? Pre niekoho absolútna sci-fi, pre iné bežný denný tréning. Ak ovládate umenie psychokinezie, dokážete pohybovať alebo tvarovať predmety, bez toho aby ste sa ich museli dotýkať. Naučiť sa tomuto umeniu vraj pritom dokáže každý ...

Stačí sa pozrieť na server YouTube, zadať anglické "Psychokinesis" a vyjdú vám desiatky videí, ktoré majú dokazovať schopnosť pohybovať predmetmi len mysľou. Ich autori tvrdia, že k ovládnutiu tejto schopnosti musíte splniť niekoľko základných požiadaviek:

Perfektne sa uvoľniť. Zhlboka dýchajte, uvoľnite svalové napätie a myslite len na vec, s ktorou mienite manipulovať. Precvičiť fantáziu. Zatvorte oči a predstavujte si rôzne predmety alebo farby. Začnite niečím jednoduchším - napríklad bodkou. Postupom času náročnosť predmetov zvyšujte. Snažte sa svoju predstavivosť vypilovať tak, ako by ste danú vec skutočne videli pred očami. Maximálne sa sústrediť. Pozerajte sa na jeden bod (napríklad obrázok na stene) a plne sa na neho sústreďte. Zabudnite na okolie, vnímajte len sami seba a obrázok. Svet okolo vás musí prestať existovať. Veriť, že to funguje. Kto vraj k psychokineze pristupuje skepticky, nikdy ju neovládne. Musíte bezhranične veriť, že funguje. A potom fungovať skutočne bude.

Ani pri splnení všetkých týchto požiadaviek však nedokážete hneď prvý deň silou vôle zavrieť dvere. Psychokineza vyžaduje tréning - a najčastejším štartovacím bodom je tzv. PSI-wheel. Jedná sa o ihlu kolmo zapichnutú v gume alebo v kúsku plastelíny, na ktorú posadíte papierovú striešku. Následne okolo celého výtvoru položte ruky a snažte sa silou vôle striešku na ihle roztočiť. Najneskôr za pár dní sa to vraj podarí každému.

Čo na to vedci?

Paranormálne javy okolo seba vždy vyžadujú pozornosť - a priťahujú ako fanatických stúpencov, ako aj skeptických vedcov. Zatiaľ však nebolo v žiadnej odbornej štúdií ani výskume preukázané, že psychokineza skutočne funguje. Že niekto dokáže pohybovať vecami, bez toho aby sa ich dotýkal.

A príklad spomínaného PSI-Wheel? Áno, väčšina ľudí ho skutočne roztočila, bez toho aby sa špendlíka, podstavce alebo papierika dotkla. Lenže vedecké vysvetlenie je prosté - papierik sa roztáča vďaka jednoduchému fyzikálnemu zákonu: teplému vzduchu stúpajúcemu nahor. Viac vám vysvetlí toto video (s českými titulkami).

Takže…?

Nič na svete nie je čiernobiele - a o paranormálnych javoch to platí dvojnásobne. Vedecky vzaté je psychokineza nemožná, na druhú stranu jej tréning a pilovanie vám určite neuškodí. Minimálne sa krásne uvoľníte, vyplavíte zo seba stres, naučíte sa lepšie sústrediť a precvičíte fantáziu. A možnosť pohybovania predmetmi berte ako nadstavbu - ako hru, na ktorej vyústenie vlastne ani tak nezáleží.

Ako to je v skutočnosti s Eskimákmi? Majú naozaj niekoľko názvov pre sneh?

Určite ste sa už stretli s informáciou, že obyvatelia severských krajín, kde sneh pokrýva zem väčšinu roka, majú práve pre sneh niekoľko názvov, dokonca možno až niekoľko desiatok rôznych slov, či slovných kategórií, ktoré popisujú rôzne typy snehu. Tento známy mýtus sa rozšíril i na iné kultúry, napríklad obyvateľov Sahary a ich kategórie pre piesok. Popísaný efekt je údajne spôsobený kvalitatívne odlišným vnímaním príslušníkov danej kultúry a schopnosťou rozlíšiť rôzne kategórie či už piesku na Sahare alebo snehu na severnom póle. Málokto však vie, ako tento mýtus vznikol. Autormi, ktorí stoja za touto informáciou, sú páni Whorf a jeho kolega Sapir, ktorí už v šesťdesiatych rokoch vyslovili myšlienku, že jazyk, konkrétne jazykové kategórie, ovplyvňujú zrakové vnímanie (poznáme ju pod názvom hypotéza jazykovej relativity). Takže podľa ich názoru to, že určitá kultúra má niekoľko jazykových kategórií pre sneh spôsobuje kvalitatívne rozdielne, presnejšie vnímanie samotného snehu, jeho farby, či štruktúry.

Táto myšlienka vedecký svet zaujíma dodnes, hoci jej pôvodná forma, práve tá so snehom u Eskimákov a pieskom na Sahare, už nie je stredobodom akademického záujmu. Pozornosť sa neskôr zamerala hlavne na farebné kategórie a vnímanie farieb kultúrami, ktoré majú tieto kategórie diametrálne odlišné.

V experimentoch sa vedci zamerali na skúmanie farebných kategórii a následne na rozpoznávanie rozdielov medzi farbami z rovnakej farebnej kategórie (napríklad rôzne odtiene modrej) a rozdielnej farebnej kategórie (modrá a zelená). Príslušníci rôznych kultúr absolvovali tento experiment a výsledky neboli ani zďaleka tak jednoznačné, ako predpokladali Sapir a Whorf, keď hypotézu jazykovej relativity popisovali.

Zistenia odhalili, že hoci je rozpoznávanie farieb z rôznych farebných kategórii rýchlejšie, platí to iba pre pravú polovicu zorného poľa. Autori to vysvetľujú tak, že pravé zorné pole je spojené s ľavou mozgovou hemisférou, kde sú lokalizované centrá reči (Brockova a Wernickeho oblasť) a teda i centrá jazykových kategórií. Tento výsledok podporuje myšlienku, že jazykové kategórie pomáhajú pri zrakovom vnímaní, no v bežnom živote, kde využívame obe oči a zorné pole nevnímame ako rozdelené na pravú a ľavú časť, je tento efekt zanedbateľný.

Z výskumov vnímania farieb rôznymi kultúrami, ktoré využívajú rôzne slovné kategórie pre farby sa teda nepotvrdilo, že by naše slovné kategórie výrazne ovplyvňovali vnímanie. Ak by sme tieto poznatky aplikovali do pôvodnej hypotézy o Eskimákoch a snehu, pravdepodobne by sme prišli na to, že za eskimáckymi názvami pre sneh nie je ich presnejšie vnímanie štruktúry a farby snehu, ale skôr obdobie, kedy sneh napadol, či jeho množstvo.

Tento pomerne obľúbený mýtus je teda pravdivý len z malej časti a v bežnom živote je takmer nepostrehnuteľný.

Zdroje:

Gilbert, A. L., Regier, T., Kay, P., & Ivry, R.B. (2006). Whorf hypothesis is supported in the right visual field but not the left. PNAS, 103( 2), 489–494. Kay, P,. & Kemton, W. (1984). What Is the Sapir-Whorf Hypothesis? American Anthropological Association, 86, 65-79. Regier, T., & Kay, P. (2009). Language, thought, and color: Whorf was half right. Trends in Cognitive Sciences, 30(10), 1-8.

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

Čo robí nedostatok spánku s mozgom?

Učme sa v spánku! Pustíte si nahrávku s výučbou jazyka a naučíte sa jazyk počas noci!

Na čo vôbec spánok? Nebolo by lepšie si dať kávu, nejaký energy drink, alebo rovno Stimulancium? Mám predsa toľko práce. Práca nepočká. Klienti, faktúry, skúšky. Dám si štyri hoďky, to mi musí stačiť.

Omyl. Spánok je prirodzenou fyziologickou potrebou. Je to prirodzený regeneračný mechanizmus, oddávna evolučne upevňovaný. Keby nebol potrebný, evolúcia by sa ho dávno zbavila ako nepotrebného. A to neurobila. Asi vie prečo. Vieme to tiež?

Spánok má predovšetkým regeneračný význam a to pre celé telo, aj pre dušu. V spánku spotrebovávame najmenej energie. Odpočívajú svaly aj orgány. Znižuje sa telesná teplota, klesá krvný tlak, spomaľuje sa dýchanie, mizne či znižuje sa funkčnosť niektorých zmyslov. Priemerná dĺžka spánku u človeka činí 7-8 hodín, aj tu však platí individuálne potreby, niektorí ľudia jednoducho potrebujú spať 10 hodín denne, niektorým stačí 6.

Mozog pracuje intenzívne aj počas spania. Spracováva podnety predchádzajúcich udalostí. V spánku sa nám väčšinou zdajú sny. Spánok nám zaberie asi jednu tretinu života. Rušenie alebo nedostatok spánku spôsobuje psychické ťažkosti.

Počas spánku dochádza v mozgu k prehrávaniu nových udalostí a naučených zručností a poznatkov. To sa deje najmä vo fáze, kedy sa nám zdajú sny. Dostatok kvalitného spánku v tme má tiež protinádorové účinky, a to vďaka uvoľňovanému hormónu melatonínu, ktorý sa uvoľňuje počas spánku v tzv. Neprerušovanej tme (je teda nutné odstrániť napríklad aj svietiace LED diódy).

Mozog počas spánku intenzívne pracuje, ukladá do pamäte informácie nazhromaždené cez deň. Príslušnej mozgovej oblasti sa v spánku zrýchlene prehrávajú udalosti z predchádzajúceho dňa. Mozog tiež spracováva počas spánku signály z vnútorného telesného prostredia. Uvádza sa, že mozog pracuje v noci viac ako cez deň, dokonca aj jeho kyslíková spotreba je väčšia. Treba podotknúť, že mozog počas spánku zamestnáva iné okruhy ako počas dňa.

Nedostatok spánku zhoršuje následné učenie sa novým veciam a zručnostiam. Dochádza tiež k stratám bdelosti a koncentrácie pozornosti počas dňa, čo môže byť rizikové v takých povolaniach, ako sú vodiči, lekári, bezpečnostní pracovníci, a ďalšie. Vyše 50% diaľkových vodičov uvádza, že aspoň jedenkrát počas konania upadli do krátkeho spánku. Nedostatok spánku spôsobuje aj zhoršenou náladu, bolesti hlavy, depresia. Nedostatok spánku sa tiež spája s obezitou - človek zúfalo pociťuje nedostatok energie, ktorú sa snaží doplniť miesto spania inou cestou. Nové štúdie odhalili, že počas spánku dochádza v mozgu k vyplavovaniu toxických látok, ktoré sa v ňom nahromadili cez deň. Vplyvom nedostatku spánku sa stáva, že niektoré mozgové centrá upadnú do akéhosi mikrospánku, následkom čoho dochádza k neucelenej a neintegrovanej mozgovej činnosti s jednotlivými výpadkami určitej miery kognitívnych funkcií, než ako by tomu bolo u optimálne odpočinutého mozgu.

Nedostatočný alebo prerušovaný spánok má negatívne následky pre nasledujúce spánkové cykly, ale ak sa začne človek svojmu spánku venovať a starať sa o neho, počas niekoľkých dní sa spanie upraví.

Spánok je zrazu z najcennejších devíz, ktorú máme. Nenechajme si ju zaplávať kvôli maličkostiam, ktoré sa nám budú oveľa lepšie riešiť, keď sa na to poriadne vyspíme. "Ráno múdrejší ako večer". Staré, stokrát omieľané príslovie. A predsa tak pravdivé.

Mozog a výživa II.

Kvalitné tuky

Zovrite obe ruky do päste a priložte ich k sebe tak, aby sa vnútorná časť zápästia sa dotýkala. Zhruba takto veľký je váš mozog. Mozog je najtučnejším orgánom v tele, obsahuje okolo 60% tuku.

Nie je žiadnou novinkou, že kvalitná strava ovplyvňuje priaznivo všetky naše vitálne funkcie, správne fungovanie orgánov, vrátane mozgu. Výživa môže zásadne ovplyvniť správanie, náladu a mozgové funkcie.

Tuky boli dlhodobo považované za výživovo nevhodné. Ale nie je tuk ako tuk. V posledných rokoch sa na priaznivé výslnie nutričných terapeutov dostali tzv. Esenciálne mastné kyseliny, často nazývané ako EFA (Essential Fatty Acid). To sú najmä kyseliny známe ako Omega-3 (kyselina alfa-linolénová) a Omega-6 (kyselina linolová). Tieto mastné kyseliny si ľudské telo nedokáže samo vyrobiť, preto ich treba telu dodávať zvonku, najmä v potrave.

EFA sú zodpovedné za výkon mozgu a jeho integritu. Zistilo sa napríklad, že deti s poruchami autistického spektra potrebujú viac tukov tohto typu. Uvádza sa, že omega-3 mastné kyseliny chránia pred rozvinutím psychických chorôb, najmä depresií a schizofrénií, bipolárnej poruchy, a i. Za zmienku stojí ich pozitívny vplyv na inteligenciu. Prispievajú k dobrému fungovaniu pamäte. Uvádza sa, že vysoké dávky omega-3 EFA dokázali stabilizovať stav pacientov s diagnózou Alzheimerovej demenciou. K pozitívnym zmenám dochádzalo aj pri podávaní ľuďom s bipolárnou afektívnou poruchou, depresiou a ženám s ďalšími závažnými psychickými problémami. Pomáhajú mierniť zlosť a záchvaty agresie. K zlepšeniu došlo aj u pacientov trpiacich sklerózou multiplex. Celkovo zlepšuje náladu, podporuje koncentráciu pozornosť a ako už bolo povedané, pamäť.

Zistilo sa tiež, že omega-3 hrajú kľúčovú úlohu pri vývoji mozgu počas prenatálneho obdobia. V období výživy dojčiat po pôrode sa ako najväčším zdrojom omega-3 ukázalo materské mlieko v porovnaním s mliekom kravským či náhradným, umelo vyrobeným. Do r. 2001 sa tieto mastné kyseliny v umelo vyrábaných náhradách materského mlieka vôbec nenachádzali. Našťastie dnes, o viac ako 10 ročnej potom, umelá dojčenská výživa, v súlade s klinickým vývojom a modernými výskumnými poznatky. už tieto kyseliny obsahuje.

Omega-3 EFA nájdeme predovšetkým v potravinách, ako sú tučné mäsožravé ryby, najmä sleď, makrela a losos, ale aj ďalšie ryby, aj keď v menšej miere.

Konzumácia rýb je pre účinky zdravia v dnešnej dobe je však sporná. Zásluhu na tom ma znečistenie vôd a rybieho mäsa. Ryby sa tak okrem iného stávajú tiež zdrojom pesticídu DDD. Koncentrácia DDD môže byť vo vodách nízka, ale v rybom mäse je tisíckrát až miliónkrát vyššia. Môže byť tak zdrojom rakoviny aj vážnych duševných problémov. Veľkým problémom tiež môže byť koncentrácia ortuti v rybom mäse, čo je dnes tiež veľmi diskutovanou témou.

Existujú ale aj iné zdroje omega-3 EFA, ako napríklad morské riasy, ľanové semienka, ľanový olej, za studena lisovaný olivový, kukuričný aj repkový olej. Orechy a semená všeobecne. Pšeničné klíčky a sója. Avokádo.

Dostatok omega-6 EFA je obsiahnutý v každodennej vyváženej strave. Hlavným zdrojom sú rastliny a ich semená: slnečnicové, tekvicové, sezamové semená, kukurica, orechy, mäso, mliečne výrobky.