Články

Ako to je v skutočnosti s Eskimákmi? Majú naozaj niekoľko názvov pre sneh?

8. júna 2015

Určite ste sa už stretli s informáciou, že obyvatelia severských krajín, kde sneh pokrýva zem väčšinu roka, majú práve pre sneh niekoľko názvov, dokonca možno až niekoľko desiatok rôznych slov, či slovných kategórií, ktoré popisujú rôzne typy snehu. Tento známy mýtus sa rozšíril i na iné kultúry, napríklad obyvateľov Sahary a ich kategórie pre piesok. Popísaný efekt je údajne spôsobený kvalitatívne odlišným vnímaním príslušníkov danej kultúry a schopnosťou rozlíšiť rôzne kategórie či už piesku na Sahare alebo snehu na severnom póle. Málokto však vie, ako tento mýtus vznikol. Autormi, ktorí stoja za touto informáciou, sú páni Whorf a jeho kolega Sapir, ktorí už v šesťdesiatych rokoch vyslovili myšlienku, že jazyk, konkrétne jazykové kategórie, ovplyvňujú zrakové vnímanie (poznáme ju pod názvom hypotéza jazykovej relativity). Takže podľa ich názoru to, že určitá kultúra má niekoľko jazykových kategórií pre sneh spôsobuje kvalitatívne rozdielne, presnejšie vnímanie samotného snehu, jeho farby, či štruktúry.

Táto myšlienka vedecký svet zaujíma dodnes, hoci jej pôvodná forma, práve tá so snehom u Eskimákov a pieskom na Sahare, už nie je stredobodom akademického záujmu. Pozornosť sa neskôr zamerala hlavne na farebné kategórie a vnímanie farieb kultúrami, ktoré majú tieto kategórie diametrálne odlišné.

V experimentoch sa vedci zamerali na skúmanie farebných kategórii a následne na rozpoznávanie rozdielov medzi farbami z rovnakej farebnej kategórie (napríklad rôzne odtiene modrej) a rozdielnej farebnej kategórie (modrá a zelená). Príslušníci rôznych kultúr absolvovali tento experiment a výsledky neboli ani zďaleka tak jednoznačné, ako predpokladali Sapir a Whorf, keď hypotézu jazykovej relativity popisovali.

Zistenia odhalili, že hoci je rozpoznávanie farieb z rôznych farebných kategórii rýchlejšie, platí to iba pre pravú polovicu zorného poľa. Autori to vysvetľujú tak, že pravé zorné pole je spojené s ľavou mozgovou hemisférou, kde sú lokalizované centrá reči (Brockova a Wernickeho oblasť) a teda i centrá jazykových kategórií. Tento výsledok podporuje myšlienku, že jazykové kategórie pomáhajú pri zrakovom vnímaní, no v bežnom živote, kde využívame obe oči a zorné pole nevnímame ako rozdelené na pravú a ľavú časť, je tento efekt zanedbateľný.

Z výskumov vnímania farieb rôznymi kultúrami, ktoré využívajú rôzne slovné kategórie pre farby sa teda nepotvrdilo, že by naše slovné kategórie výrazne ovplyvňovali vnímanie. Ak by sme tieto poznatky aplikovali do pôvodnej hypotézy o Eskimákoch a snehu, pravdepodobne by sme prišli na to, že za eskimáckymi názvami pre sneh nie je ich presnejšie vnímanie štruktúry a farby snehu, ale skôr obdobie, kedy sneh napadol, či jeho množstvo.

Tento pomerne obľúbený mýtus je teda pravdivý len z malej časti a v bežnom živote je takmer nepostrehnuteľný.

Zdroje:

  prečítané 2442×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Lenka Krajčíková
Psycholožka, absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. Momentálně studuje PhD. obor Obecná psychologie na FF, kde se věnuje především zkoumání krátkodobé paměti a rozdílům v lidském vnímaní. Dále se věnuje popularizaci vědy v příspěvkové organizaci Moravian Science Centre Brno a výuce studentů psychologie na FF. Spolupracuje také s Kariérním centrem Masarykovy univerzity, kde se specializuje na kariérní poradenství a lektorství.

Podobné články

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Keď mozog nefunguje správne: Časť prvá

V našich článkoch sa zvyčajne venujeme tréningu mozgu, ponúkame rady, ako svoj výkon v kognitívnych úlohách zvyšovať, čo je nakoniec i samotným zámerom projektu Mentem. No nasledujúcich niekoľko riadkov bude venovaných práve opačnému fenoménu, a to stavu, kedy mozog nepracuje tak, ako má.

Na úvod príbeh z histórie. V roku 1848 pracovník amerických železníc Phineas Gage utrpel vážnu nehodu. Lebkou mu po predčasnom výbuchu nálože preletela kovová tyč, ktorá zasiahla jeho čelný lalok. Gage zázrakom prežil. A nie len to. Bol schopný normálneho života, a hoci prišiel o jedno oko, nevykazoval nijaký úbytok inteligencie či kognitívnych schopností. Na prvý pohľad bol absolútne v poriadku, presne taký ako pred nehodou. Toto sa však rapídne zmenilo počas prvých mesiacov po prepustení z liečby. Gage nebol schopný udržať si prácu, jeho chovanie bolo drzé, nevhodné, často až extrémne nespoločenské. Neskôr sa pridali problémy s alkoholom, finančný bankrot spôsobený gamblerstvom. Zdá sa, akoby po tomto úraze Gage stratil schopnosť riadiť sa „zdravým rozumom“, schopnosť rozhodovať sa. Jeho príbuzní tvrdili, že ho nespoznávajú, že už to nie je ten istý človek. Americký neurovedec Antonio Damasio tvrdí, že Gageov prípad, ako aj mnohé podobné, ukazuje možnosť, že v prefrontálnom kortexe, ktorý mal Gage pri nehode zásadne poškodený, sa nachádza akýsi riadiaci mechanizmus, ktorý mám pomáha pri rozhodovaní.

Ďalšou zaujímavou skupinou prípadov sú pacienti s rozdeleným mozgom (split-brain patients). Hoci tento termín znie pomerne desivo, jedná sa o procedúru, ktorá je indikovaná pacientom so silnou epilepsiou. Kvalita života pacientov, ktorí majú epileptický záchvat niekoľkokrát denne, je tak nízka, že lekári v extrémnych prípadoch pristupujú práve k tejto technike. Keďže epileptický záchvat vzniká u týchto pacientov v jednom bode a následne sa šíri do celého mozgu, lekári pretnú pri operácii takzvané corpus callosum, čo je spleť nervových vlákien spájajúca ľavú a pravú hemisféru. Tým sa zabráni šíreniu záchvatov z jednej hemisféry do druhej, intenzita záchvatov sa podstatne znižuje a kvalita života pacientov rapídne zvyšuje. Táto procedúra je však občas spojená s bizarnými vedľajšími účinkami. Asi najzásadnejší z nich je takzvaný alien hand syndrome (syndróm odcudzenej ruky), kedy pacient po tomto zákroku stráca kontrolu nad jednou zo svojich rúk, čo v praxi znamená, že jedna ruka si robí absolútne čo „jej zíde na um“. Keď si pacient zapína košeľu, jeho „odcudzená“ ruka je znova gombík po gombíku rozopína. Zdokumentované sú i prípade, kedy bola táto „odcudzená“ ruka dokonca agresívna a odhliadnuc od vôle svojho majiteľa hádzala po okolí predmety. Hoci je takýto život ťažký, pacienti s rozdeleným mozgom i tak jednohlasne tvrdia, že je to život pestrejší a jednoduchší ako ten pred zákrokom.

Popisom prípadu Phineasa Gagea a pacientmi s rozdeleným mozgom končí prvá časť dvojdielneho seriálu o poruchách fungovania ľudského mozgu. V druhej časti tohto krátkeho seriálu o zvláštnostiach, ktoré môžu nastať ak náš mozog utrpí ujmu, sa pozrieme na poruchy reči (afázia) a na poruchy zrakovej percepcie. Ďalší diel teda nebude o nič menej zaujímavý ako ten, ktorý ste práve dočítali.

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

Verbálne zručnosti

preukazujú zručnosť človeka účelne narábať s jednotlivými písmenami, slovami, vzťahy medzi slovami a pojmami. Zahŕňajú porozumenie slovným oznámením, schopnosti pohotovo užívať znalosti jazykových pravidiel, slovnej zásoby, schopnosti rozumieť jazykovým významom a vzťahom, pochopeniu štruktúry a principiálnych zákonitosti a pravidiel jazyka ako celku. Nie je nutná znalosť pravopisnej formy.

" Rečník má vyčerpať tému, nie poslucháča. "

– Winston Churchil

Tréning verbálnych zručností vám pomôže lepšie využívať náš jazyk, lepšie s ním pracovať. Pomôže nám vhodnejšie zaobchádzať so slovami v bežnej konverzácii, lepšie porozumieť druhým, primeranejšie formulovať svoje myšlienky. Zlepšuje sa tvorba a zaobchádzanie s pojmami, zjemňuje sa cit pre vnútornú jazykovú a sémantickú logiku, gramatiku.

V rámci verbálnych schopností sa do hry dostáva tiež tréning krátkodobej a dlhodobej pamäti, priestorovej orientácie (napr. Vyhľadávanie slabík), pozornosť, rýchlosť a pojmovo-logické myslenie.

Úroveň verbálnych schopností má vplyv na širokú paletu oblasti nášho života. Počnúc medziľudskými vzťahmi (ako dobre dokážeme formulovať svoje oznámenia, ale aj pochopiť oznámenie druhých smerom k nám), výkonnostná oblasť (práca, formulovanie pracovných oznámení a ich efektivita), ďalej práca so všeobecnými pojmami a ich porozumenie, správny výklad, tým pádom aj rozšírenie nášho povedomia, al. informovateľnosti.

" Každé zbytočné slovo je zbytočné. "

– Jára Cimrman

Jazyk, poťažká ľudská reč je veľmi zložitá sústava znakov a signálov, a vzťahov medzi nimi, a je vlastne práve ľuďom. Je to vlastnosť charakteristická pre súčasný ľudský druh, a v dnešnej dobe sa bez nej nezaobídeme. Je teda dôležité ju vedieť vhodne používať a pracovať na efektivite našich oznámeniach, ale aj počúvaniu.

" Načúvajte ľuďom a oni vám povedia, kto sú. "

– John King