Články

Využívame len 10% kapacity mozgu?

7. januára 2015
Mýtus - Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

  prečítané 3643×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Katarína Durkáčová
Psycholožka v rehabilitačním ústavu, kde její pracovní náplní je mimo jiné neuropsychologická diagnostika a rehabilitace kognitivních funkcí pacientů po poškození mozku. Současně se v rámci svého doktorského studia na Masarykově univerzitě v Brně věnuje výzkumu prokrastinace. Jedním z jejích koníčků je popularizace psychologie na několika online portálech.

Podobné články

Plasticita mozgu

Ľudský mozog je tvorený desiatkami miliárd nervových buniek - neurónov. Každá z týchto buniek je pritom spojená až s desaťtisícimi ďalších. Do nedávnej doby panoval názor, že jediné bunky, ktoré sa v tele neobnovujú sú bunky mozgové. Moderné metódy výskumu mozgu však tento mýtus vyvrátili.

Stimuláciou mozgu možno obnovovať mozgové bunky

Vďaka najnovším prístrojom možno mapovať činnosť mozgu a možno dlhodobo sledovať vplyv činností na jeho štruktúru. Bolo opakovane preukázané, že stimuláciou určitých mozgových centier dochádza k zlepšovaniu jeho príslušných existujúcich funkcií. Plasticita mozgu je potvrdzovaná funkčným zobrazovaním mozgu a môže byť simulovaná napr. v neurónových sieťach. Viac

Mozog a miecha, ako centrálna nervová sústava, je vysoko plastická. Denne vzniká až niekoľko tisíc nových nervových buniek. viac, k stiahnutiu z CUNI. Vďaka plasticite neurónov sa v podstate človek stimuláciou príslušných mozgových centier vyvinul do dnešnej podoby. A vyvíja sa ďalej.

Pokrok prebieha neustále

" "Súčasné decká sa nechcú učiť a sú drzé." "Vyučovanie látka je nezaujíma a nepočúvajú." "Drogujú, fajčia a pijú!" "Ahá, za našich starých dobrých časov, to fungovalo inak". Celkom časté komentáre, ktoré môžeme počúva okolo seba. Vrátane označenia kauzálne príčiny. My dospelí sme dávno evolučne zastarali, preto domnievať sa, že súčasné deti musia byť rovnaké ako my pred 20 a viac rokmi, je jeden z najzásadnejších omylov dospelých. "

zdroj

Vývoj mozgu od narodenia

Mozog a jeho základy sa utvára prakticky ihneď od počatia. Už počas prenatálneho vývoja a v období po narodení je mozog najtvárnejší a najcitlivejší voči stimulácii. Preto taktiež naše ranné zážitky rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú náš celý ďalší život. Neznamená to však, že posadíme naše deti k počítaču a budeme po nich chcieť maximálne výkony. V mozgu zreje v priebehu celého dospievania a počas neho dozrievajú rôzne kognitívne funkcie. Deti je potrebné preto stimulovať postupne s ohľadom na ich vek a v čo najväčšej možnej variabilite činností. Ale musíme si dať veľký pozor na to, aby sme ich nepreťažovali. V dospelom veku si svoje činnosti spravidla riadime už sami a stále máme potenciál sa rozvíjať práve vďaka plasticite mozgu, v podstate až do vysokého veku.

Stimuláciou mozgu k zmenám v neurónové sieti

Výskumy v tejto oblasti dokazujú, že vplyvom stimulácia rôznych mozgových centier dochádza k pozitívnym štrukturálnym zmenám v neurónové sieti. Laicky povedané, mozgové bunky, ktoré sú prenášačom signálu, vykazujú nárast či už vo svojej stavbe či v zmysle nárastu ich počtu. Preto platí, že u ľudí, ktorí svoj mozog nijako pozitívne nestimulujú a netrénujú, dochádza k zníženiu (nielen) kognitívnych funkcií. To možno však vďaka neurónové plasticite napraviť vhodným tréningom. Jedným z nástrojov je potom práve online Mentem tréning.

Mozog sa vie uzdraviť aj po úraze

Plasticite mozgu, alebo ak chcete jeho prispôsobivosť, sa pozitívne prejavuje v prípade mozgových poranení najrôznejšieho pôvodu. Pokiaľ došlo k zraneniu v niektorom z centier zodpovedných za určitú funkciu, túto funkciu, vplyvom stimulácie, tréningu a odbornej neuro-rehabilitacii preberá niektorá z alternatívnych či susedných oblastí. V odborných kruhoch je známe mnoho prípadov, kedy úplne predtým zdravý človek prešiel niektorým zo závažných mozgových tráum, zranenia, a vďaka následnej odbornej starostlivosti aj vlastné snahe a tréningu sa opäť uzdravil. Až následná pitva ukázala rozsiahle poranenia mozgu. Aj napriek tomu bol ale tento človek vďaka snahe a pomôcť plnohodnotne žiť svoj život.

Tieto skúsenosti a ďalšie výskumy lekára doviedli práve k už vyššie spomenutým poznatkom o mozgovej plasticite a jeho schopnosti preberať funckie zničených oblastí, eventuálne reštrukturalizácie, alebo ak preusporiadanie neurónových funkcií sieti pre obnovenie niektorých kognitívnych a ďalších funkcií mozgu.

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Zrkadlové neuróny – ako sa dokáže mozog vcítiť do druhého človeka?

V 90. rokoch objavili vedci z talianskej Parmy niečo nečakané. Jedného dňa sa výskumník, ktorého úlohou bolo sledovať mozgovú aktivitu makakov, natiahol pre svoje jedlo. V tej chvíli si všimol, že sa makakom aktivovali neuróny v premotorickom kortexe, teda v rovnakej oblasti, akoby sa samy naťahovali pre jedlo. Ako sa to však mohlo stať, ak sa opice nehýbali a iba pozorovali výskumníka?

V prednej časti mozgu sú neuróny, ktoré nazývame pohybové. Tieto neuróny vyšlú signál vždy, keď človek urobí nejaký pohyb. Avšak asi 20% z týchto neurónov vyšle signál i vtedy, keď sa človek iba pozerá, ako tento pohyb robí niekto iný. Hovoríme im zrkadlové neuróny.

Zrkadlové neuróny slúžia na porozumenie výrazom tváre. Keď sa váš kolega v práci zamračí znechutením nad pokazeným jedlom, zatvárite sa podobne ako on. Keď niekoho uvidíte usmievať sa, vaše zrkadlové neuróny vo vás vyvolajú pocit, akoby ste sa usmievali sami. Zdá sa, že čím lepšia je vaša schopnosť interpretovať výrazy tváre, tým aktívnejší je váš systém zrkadlových neurónov. Niektorí vedci preto považujú zrkadlové neuróny za základ empatie.

Ďalšou funkciou zrkadlových neurónov je napodobňovanie. Ak chceme napodobniť zložitú činnosť, musí si náš mozog prisvojiť uhol pohľadu niekoho iného. Neurovedec Vilayanur Ramachandran dokonca považuje zrkadlové neuróny za dôležitý míľnik vo vývoji ľudstva. Pred 75 000 rokmi sa náhle začali objavovať a šíriť schopnosti ako používanie nástrojov, využitie ohňa alebo jazyk. Ramachandran tvrdí, že toto všetko začalo náhlym vznikom prepracovanej sústavy zrkadlových neurónov: ak niekto objavil niečo užitočné, napr. použitie nového nástroja, tento poznatok sa rýchlo rozšíril do celej populácie a nezanikol.

Okrem motorických neurónov existuje ešte druh zrkadlových neurónov pre dotyk. Keď sa niekto dotkne mojej ruky, neurón v somatosenzorickej kôre v zmyslovej oblasti môjho mozgu vyšle signál. Ten istý neurón ale vyšle signál aj vtedy, keď sledujem ako sa niekto dotkne môjho kamaráta. Vcítim sa teda do pozície toho, koho sa niekto dotýka. Prečo nás to ale nezmätie a sami ten dotyk necítime? V koži máme receptory dotyku a bolesti, ktoré posielajú podnety do mozgu a informujú nás: „vcíť sa do pocitov druhého človeka, ale teba sa nikto nedotýka, nenechaj sa zmiasť“. Inak tomu je v prípade, že ruku znecitlivíte napr. injekciou, takže z nej nemôžu prichádzať žiadne podnety. Keď sa vtedy budeme pozerať, ako sa niekto niekoho dotýka, doslova to pocítime na svojej ruke.

Nádejou výskumníkov v oblasti zrkadlových neurónov je nájsť spôsob, ako pomôcť ľuďom s ťažkosťami v sociálnych interakciách, bežných napríklad u autizmu a schizofrénie. Možným využitím poznatkov o zrkadlových neurónov je tiež pomoc v obnovení pohybových schopností u pacientov po mozgovej mŕtvici. Kritici výskumu zrkadlových neurónov namietajú, že väčšina výskumov prebiehala na makakoch, nie na ľuďoch a tak musíme byť s interpetáciou výsledkov veľmi opatrní. Navyše výskum je založený na zobrazovaní aktivity mozgu, čo je možné len veľmi obmedzene. V robení záverov teda musíme byť opatrní.

Aké závery si z výskumu zrkadlových neurónov môžeme odniesť do každodenného života? V prvom rade, sme veľmi náchylní na „nákazu“ emóciami – či sa usmejem alebo zamračím, ovplyvním ľudí okolo seba a naopak. V druhom rade, aby som sa rýchlo naučil novú činnosť, mal/a by som pozorovať druhých, ako túto činnosť vykonávajú. A nakoniec, i pozorovanie toho, ako sa niekto príjemne dotýka druhého (masáž) vo mne môže vyvolať príjemné pocity.

Zdroje:

Caramazza, A., Anzellotti, S., Strnad, L., Lingnau, A. (2014). Embodied Cognition and Mirror Neurons: A Critical Assessment. Annual Review of Neuroscience, 37, 1-15. Perry, S, (2008). Mirror neurons. Ramachandran, V. (2009). TED talk: The neurons that shaped civilization

Keď mozog nefunguje správne: Časť prvá

V našich článkoch sa zvyčajne venujeme tréningu mozgu, ponúkame rady, ako svoj výkon v kognitívnych úlohách zvyšovať, čo je nakoniec i samotným zámerom projektu Mentem. No nasledujúcich niekoľko riadkov bude venovaných práve opačnému fenoménu, a to stavu, kedy mozog nepracuje tak, ako má.

Na úvod príbeh z histórie. V roku 1848 pracovník amerických železníc Phineas Gage utrpel vážnu nehodu. Lebkou mu po predčasnom výbuchu nálože preletela kovová tyč, ktorá zasiahla jeho čelný lalok. Gage zázrakom prežil. A nie len to. Bol schopný normálneho života, a hoci prišiel o jedno oko, nevykazoval nijaký úbytok inteligencie či kognitívnych schopností. Na prvý pohľad bol absolútne v poriadku, presne taký ako pred nehodou. Toto sa však rapídne zmenilo počas prvých mesiacov po prepustení z liečby. Gage nebol schopný udržať si prácu, jeho chovanie bolo drzé, nevhodné, často až extrémne nespoločenské. Neskôr sa pridali problémy s alkoholom, finančný bankrot spôsobený gamblerstvom. Zdá sa, akoby po tomto úraze Gage stratil schopnosť riadiť sa „zdravým rozumom“, schopnosť rozhodovať sa. Jeho príbuzní tvrdili, že ho nespoznávajú, že už to nie je ten istý človek. Americký neurovedec Antonio Damasio tvrdí, že Gageov prípad, ako aj mnohé podobné, ukazuje možnosť, že v prefrontálnom kortexe, ktorý mal Gage pri nehode zásadne poškodený, sa nachádza akýsi riadiaci mechanizmus, ktorý mám pomáha pri rozhodovaní.

Ďalšou zaujímavou skupinou prípadov sú pacienti s rozdeleným mozgom (split-brain patients). Hoci tento termín znie pomerne desivo, jedná sa o procedúru, ktorá je indikovaná pacientom so silnou epilepsiou. Kvalita života pacientov, ktorí majú epileptický záchvat niekoľkokrát denne, je tak nízka, že lekári v extrémnych prípadoch pristupujú práve k tejto technike. Keďže epileptický záchvat vzniká u týchto pacientov v jednom bode a následne sa šíri do celého mozgu, lekári pretnú pri operácii takzvané corpus callosum, čo je spleť nervových vlákien spájajúca ľavú a pravú hemisféru. Tým sa zabráni šíreniu záchvatov z jednej hemisféry do druhej, intenzita záchvatov sa podstatne znižuje a kvalita života pacientov rapídne zvyšuje. Táto procedúra je však občas spojená s bizarnými vedľajšími účinkami. Asi najzásadnejší z nich je takzvaný alien hand syndrome (syndróm odcudzenej ruky), kedy pacient po tomto zákroku stráca kontrolu nad jednou zo svojich rúk, čo v praxi znamená, že jedna ruka si robí absolútne čo „jej zíde na um“. Keď si pacient zapína košeľu, jeho „odcudzená“ ruka je znova gombík po gombíku rozopína. Zdokumentované sú i prípade, kedy bola táto „odcudzená“ ruka dokonca agresívna a odhliadnuc od vôle svojho majiteľa hádzala po okolí predmety. Hoci je takýto život ťažký, pacienti s rozdeleným mozgom i tak jednohlasne tvrdia, že je to život pestrejší a jednoduchší ako ten pred zákrokom.

Popisom prípadu Phineasa Gagea a pacientmi s rozdeleným mozgom končí prvá časť dvojdielneho seriálu o poruchách fungovania ľudského mozgu. V druhej časti tohto krátkeho seriálu o zvláštnostiach, ktoré môžu nastať ak náš mozog utrpí ujmu, sa pozrieme na poruchy reči (afázia) a na poruchy zrakovej percepcie. Ďalší diel teda nebude o nič menej zaujímavý ako ten, ktorý ste práve dočítali.