Prečítajte si náš blog

Články na téma jazyk a reč

Keď mozog nefunguje správne: Časť druhá

V prvom diele miniseriálu o poruchách fungovania mozgu sme sa pozreli bližšie na mechanické poškodenie prefrontálneho kortexu, ktoré viedlo až k zmene osobnosti postihnutého a k neschopnosti racionálnych rozhodnutí. Tiež sme sa dozvedeli, ako sa lieči epilepsia a aké sú občasné bizarné následky takejto liečby. V druhom diele sa oboznámime s poruchou reči, afáziou, a pozrieme sa bližšie na jednotlivé druhy afázií. Ďalej tiež zistíme, akými ťažkosťami trpia pacienti s prozopagnóziou, poruchou zrakovej percepcie, kedy pacient nedokáže rozpoznávať ľudské tváre.

Prvú skupinu porúch teda tvoria poruchy reči, afázie. Tieto môžu vzniknúť po mŕtvici, odstránení nádoru či mechanickom poškodení mozgu v oblasti rečových centier. Afázia môže mať dvojaký priebeh. Na jednej strane máme afáziu plynulú, teda Wernickeho afáziu, pomenovanú práve podľa oblasti, spojenej s touto poruchou. Plynulá afázia jej neurológovia hovoria preto, že sa vyznačuje plynulou rečou bez významu. Pacient nemá problém produkovať slová a vety, no vety nedávajú zmysel, často sa objavujú neologizmy, teda nové slová, ktoré si pacient vymyslel. Tiež je pre pacienta problematické porozumieť reči druhých, identifikovať význam. Na druhej strane hovoríme o Brockovej afázii, opäť pomenovanej podľa oblasti v mozgu, Brockovho centra reči. Táto porucha je naopak neplynulá. Pacient produkuje slová veľmi ťažko, jeho reč znie, akoby si nemohol na jednotlivé slová spomenúť. Vety sú jednoduché, často sa vyjadruje len jednoslovne, no jeho vyjadrenia majú zmysel, slová sú zasadené do kontextu správne, nenastáva problém s porozumením reči.

Bezpochyby sa dá tvrdiť, že obe formy afázie sú pre pacienta i jeho okolie veľmi frustrujúce, no pri plynulej forme afázie je stratený význam, takže rozumná verbálna komunikácia s pacientom v podstate nie je možná.

Reč a celková schopnosť verbálnej komunikácie je určite jednou z oblastí ľudského života, ktorá sa dá len ťažko kompenzovať. Poruchy zrakovej percepcie, ktoré majú svoj pôvod v mozgu, ako prozopagnózia, môžu však prinášať komplikácie, ktoré si zdravý človek dokáže predstaviť len s veľkými ťažkosťami. Pacienti s takzvanou prozopagnóziou nie sú schopní rozpoznávať ľudské tváre. Dokážu ohodnotiť, že ide o tvár podľa jej častí, ale nevedia identifikovať jej majiteľa. Dokonca pri pohľade do zrkadla nevedia, že sa vlastne pozerajú na seba. Fenoménom prozopagnózie sa zaoberal aj Oliver Sacks vo svojej populárno-vedeckej knihe „Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom“. Táto zábavná kniha formou krátkych esejí popisuje rôzne poruchy a diagnózy, s ktorými sa autor stretol počas svojej neurologickej praxe.

V tomto diele série o poruchách mozgu sme sa oboznámili s rečovými poruchami - afáziami a ich rôznymi formami. Tiež sme sa dozvedeli o poruche vnímania tvárí. Na záver tohto seriálu odporúčam knihu Olivera Sacksa, kde si môžete o problematike rozšíriť obzory.

Ako to je v skutočnosti s Eskimákmi? Majú naozaj niekoľko názvov pre sneh?

Určite ste sa už stretli s informáciou, že obyvatelia severských krajín, kde sneh pokrýva zem väčšinu roka, majú práve pre sneh niekoľko názvov, dokonca možno až niekoľko desiatok rôznych slov, či slovných kategórií, ktoré popisujú rôzne typy snehu. Tento známy mýtus sa rozšíril i na iné kultúry, napríklad obyvateľov Sahary a ich kategórie pre piesok. Popísaný efekt je údajne spôsobený kvalitatívne odlišným vnímaním príslušníkov danej kultúry a schopnosťou rozlíšiť rôzne kategórie či už piesku na Sahare alebo snehu na severnom póle. Málokto však vie, ako tento mýtus vznikol. Autormi, ktorí stoja za touto informáciou, sú páni Whorf a jeho kolega Sapir, ktorí už v šesťdesiatych rokoch vyslovili myšlienku, že jazyk, konkrétne jazykové kategórie, ovplyvňujú zrakové vnímanie (poznáme ju pod názvom hypotéza jazykovej relativity). Takže podľa ich názoru to, že určitá kultúra má niekoľko jazykových kategórií pre sneh spôsobuje kvalitatívne rozdielne, presnejšie vnímanie samotného snehu, jeho farby, či štruktúry.

Táto myšlienka vedecký svet zaujíma dodnes, hoci jej pôvodná forma, práve tá so snehom u Eskimákov a pieskom na Sahare, už nie je stredobodom akademického záujmu. Pozornosť sa neskôr zamerala hlavne na farebné kategórie a vnímanie farieb kultúrami, ktoré majú tieto kategórie diametrálne odlišné.

V experimentoch sa vedci zamerali na skúmanie farebných kategórii a následne na rozpoznávanie rozdielov medzi farbami z rovnakej farebnej kategórie (napríklad rôzne odtiene modrej) a rozdielnej farebnej kategórie (modrá a zelená). Príslušníci rôznych kultúr absolvovali tento experiment a výsledky neboli ani zďaleka tak jednoznačné, ako predpokladali Sapir a Whorf, keď hypotézu jazykovej relativity popisovali.

Zistenia odhalili, že hoci je rozpoznávanie farieb z rôznych farebných kategórii rýchlejšie, platí to iba pre pravú polovicu zorného poľa. Autori to vysvetľujú tak, že pravé zorné pole je spojené s ľavou mozgovou hemisférou, kde sú lokalizované centrá reči (Brockova a Wernickeho oblasť) a teda i centrá jazykových kategórií. Tento výsledok podporuje myšlienku, že jazykové kategórie pomáhajú pri zrakovom vnímaní, no v bežnom živote, kde využívame obe oči a zorné pole nevnímame ako rozdelené na pravú a ľavú časť, je tento efekt zanedbateľný.

Z výskumov vnímania farieb rôznymi kultúrami, ktoré využívajú rôzne slovné kategórie pre farby sa teda nepotvrdilo, že by naše slovné kategórie výrazne ovplyvňovali vnímanie. Ak by sme tieto poznatky aplikovali do pôvodnej hypotézy o Eskimákoch a snehu, pravdepodobne by sme prišli na to, že za eskimáckymi názvami pre sneh nie je ich presnejšie vnímanie štruktúry a farby snehu, ale skôr obdobie, kedy sneh napadol, či jeho množstvo.

Tento pomerne obľúbený mýtus je teda pravdivý len z malej časti a v bežnom živote je takmer nepostrehnuteľný.

Zdroje:

Gilbert, A. L., Regier, T., Kay, P., & Ivry, R.B. (2006). Whorf hypothesis is supported in the right visual field but not the left. PNAS, 103( 2), 489–494. Kay, P,. & Kemton, W. (1984). What Is the Sapir-Whorf Hypothesis? American Anthropological Association, 86, 65-79. Regier, T., & Kay, P. (2009). Language, thought, and color: Whorf was half right. Trends in Cognitive Sciences, 30(10), 1-8.

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Exekutívne funkcie

Pod pojem exekutívne funkcie sú radené tie poznávacie čiže kognitívne procesy, ktoré zaisťujú samostatné a účelné konanie a myslenie človeka. Stojí za plánovaním, organizáciou činností a myslenia a ich vzájomnú súhrou. Samotné slovo exekutívne sa prekladá ako výkonnostný čiže riadiaci. Niektorí odborníci považujú exekutívne funkcie za nadradené ostatným kognitívnym funkciám (ako sú pamäť, pozornosť, myslenie, reč ...) a predpokladajú, že sú skôr zodpovedné za to, ČI a AKO naplánujeme, zahájime a ukončíme činnosť. Kognitívne funkcie sa potom skôr vzťahujú k tomu, ČO a KOĽKO toho budeme robiť.

Súčasťou exekutívnych funkcií sú potom aj vôľa a schopnosť priebežnej kontroly a opravy prípadných chýb. Ďalej schopnosť riadenia pozornosti žiaducim smerom a odklon od nežiaducich podnetov, predvídanie budúcich dejov, sebakontrolu, formuláciu realistických cieľov a určovanie priorít. Vďaka exekutívnym funkciám sa nám darí zladiť vykonávanie viacerých činností naraz, rozpoznávať chyby a poučiť sa z nich, prispôsobiť sa (nečakaným) zmenám. Umožňujú nám plánovanie a organizovanie všetkého druhu, riešenie problémov a efektívne využívanie času.

Exekutívne funkcie predstavujú najvyššiu úroveň mentálneho riadenia a integrácie.

Narušenie exekutívnych funkcií tak de facto zasahuje do všetkého správania. S tzv. "Dysexekutivným syndrómom" sa stretávame u ľudí s vaskulárnou, frontotemporálnou alebo Alzheimerovou demenciou, u traumatického poškodenia mozgu, niekedy aj u epilepsii. Za zhoršením exekutívnych funkcií najčastejšie stojí poškodenie frontálnych čiže čelných lalokov  mozgovej kôry. Poškodenie môže mať za následok rôznorodú skupinu prejavov, ale tradične medzi nimi dominuje porucha vytvárania plánov a riešenie problémov, problémy so začatím rokovania, tendencia k ustrnutiu na témach alebo myšlienkach, znížená je aj plynulosť reči. Často sa pridáva nedostatok kontroly nad vlastným správaním, impulzivita, agresivita, apatia a najmä býva zhoršená schopnosť náhľadu na svoje správanie a svoj mentálny stav.

Pre zlepšovanie alebo rehabilitáciu exekutívnych funkcií je veľmi prospešné vykonávanie činností alebo úloh, v ktorých je potrebné plánovať riešenie a realizáciu úlohy, alebo súčasne sledovať niekoľko dejov a operovať s nimi. Zlepšenie týchto schopností Vám umožní ďaleko efektívnejšie konať a využívať svoj voľný i pracovný čas.

Verbálne zručnosti

preukazujú zručnosť človeka účelne narábať s jednotlivými písmenami, slovami, vzťahy medzi slovami a pojmami. Zahŕňajú porozumenie slovným oznámením, schopnosti pohotovo užívať znalosti jazykových pravidiel, slovnej zásoby, schopnosti rozumieť jazykovým významom a vzťahom, pochopeniu štruktúry a principiálnych zákonitosti a pravidiel jazyka ako celku. Nie je nutná znalosť pravopisnej formy.

" Rečník má vyčerpať tému, nie poslucháča. "

– Winston Churchil

Tréning verbálnych zručností vám pomôže lepšie využívať náš jazyk, lepšie s ním pracovať. Pomôže nám vhodnejšie zaobchádzať so slovami v bežnej konverzácii, lepšie porozumieť druhým, primeranejšie formulovať svoje myšlienky. Zlepšuje sa tvorba a zaobchádzanie s pojmami, zjemňuje sa cit pre vnútornú jazykovú a sémantickú logiku, gramatiku.

V rámci verbálnych schopností sa do hry dostáva tiež tréning krátkodobej a dlhodobej pamäti, priestorovej orientácie (napr. Vyhľadávanie slabík), pozornosť, rýchlosť a pojmovo-logické myslenie.

Úroveň verbálnych schopností má vplyv na širokú paletu oblasti nášho života. Počnúc medziľudskými vzťahmi (ako dobre dokážeme formulovať svoje oznámenia, ale aj pochopiť oznámenie druhých smerom k nám), výkonnostná oblasť (práca, formulovanie pracovných oznámení a ich efektivita), ďalej práca so všeobecnými pojmami a ich porozumenie, správny výklad, tým pádom aj rozšírenie nášho povedomia, al. informovateľnosti.

" Každé zbytočné slovo je zbytočné. "

– Jára Cimrman

Jazyk, poťažká ľudská reč je veľmi zložitá sústava znakov a signálov, a vzťahov medzi nimi, a je vlastne práve ľuďom. Je to vlastnosť charakteristická pre súčasný ľudský druh, a v dnešnej dobe sa bez nej nezaobídeme. Je teda dôležité ju vedieť vhodne používať a pracovať na efektivite našich oznámeniach, ale aj počúvaniu.

" Načúvajte ľuďom a oni vám povedia, kto sú. "

– John King