Články

Pozornosť

19. septembra 2014
Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:
    1. aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď.
    2. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď.
  1. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
    difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne
Medzi vlastnosti pozornosti počítame:
  prečítané 3342×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Ivana Jakubeková
Psycholožka, terapeutka. Absolvovala jednooborovou psychologii na FF MU v Brně. Mezi její další odborné vzdělání patří psychoterapeutický výcvik, kurzy a praxe v oblasti klinické psychologie a psychodiagnostiky. Osm let pracovala v Krizovém centru pro děti. V současné době pracuje v Pedagogicko-psychologické poradně a provozuje soukromou psychologickou praxi.

Podobné články

Vodiči

" Osemdesiat percent všetkých ľudí sa považuje za nadpriemerných vodičov. "

Riadenie motorového vozidla je z kognitívneho hľadiska veľmi náročná úloha. Vodič musí byť sústredený na široké spektrum podnetov, ako sú dopravné značky, chodci, semafory, iné autá či samotná trasa cesty. Ďalej si vodič všíma tiež povrch cesty, aby sa vyhol kanálom a iným nerovnostiam. Musí tiež počúvať motor, sledovať rýchlosť a ďalšie veci. Tomu všetkému môže brániť nepriaznivé počasie alebo ukecaný spolucestujúcich.

Riadenie ale nie je len o rozsahu pozornosti (o tom koľko vecí musí človek vnímať naraz). Často je dôležitá tiež časová stálosť pozornosti. Keby vodič prestal sledovať cestu, mohlo by to viesť k havárii. Preto je dôležité, aby vodič nebol unavený, alebo neriešil iné náročné veci, ako sústredenie sa na telefón počas cesty. Zvýšenie sústredenia na telefón môže spôsobiť zníženie sústredenia na cestu. Preto rozhovor so spolucestujúcim je menej nebezpečný. Zložitosť situácie na ceste si vodič tiež všíma a tomu podvedome prispôsobuje obťažnosť konverzácie.

S tým súvisí fakt, že na niektoré veci sa sústredíme viac a na niektoré menej. Vodič je nútený túto intenzitu pozornosti správne modulovať, aby mu neunikli dôležité informácie (napríklad, že na semafore svieti červená) kvôli tým menej dôležitým (vedľajší pruh vedie do iného mesta).

Všetky tieto vlastnosti pozornosti sa dajú trénovať pomocou kognitívneho tréningu.

Možno sa vám ale zdá, že na riadenie nestačí len dobrá pozornosť. Máte pravdu. Taktiež sú potrebné rýchle reakcie, schopnosť rozhodovania, plánovanie a vykonávanie činnosti, ktoré sa nazývajú aj exekutívne funkcie. Tie sa ľahko dajú trénovať počas kognitívnych hier.

Trénovanie týchto kognitívnych funkcií je preto dobré pre vodiča vo všeobecnosti, ktorí si ich tak udržujú vo forme. Ešte o niečo prínosnejšie môže byť ale pre vodičov, ktorí sa chystajú z nejakých dôvodov na dopravno-psychologické vyšetrenie. Jeho súčasťou je totiž práve aj testovanie kognitívnych funkcií vodiča.

A na záver zákon Murphyho dedka: "Človek sa nenaučí nadávať, kým sa nenaučí riadiť."

Pre pacientov

Na týchto stránkach sme už upozorňovali, že trénovanie kognitívnych funkcií je dôležité u pacientov po poškodení mozgu, teda u pacientov, ktorí majú poškodené kognitívne funkcie a potrebujú ich rehabilitovať.

Zhoršenie kognitívnych schopností nastáva ale aj u ľudí trpiacich psychickou chorobou. Hlavný úbytok kognitívnych schopností bol zistený u chorôb zo schizofrenického okruhu alebo u ľudí po tzv. psychotické epizóde. Výskumníci našli zhoršenie predovšetkým v týchto oblastiach: pozornosť, pracovná pamäť, učenie sa, riešenie problému a porozumenie jazyka.

Všetky tieto funkcie sú dôležité pre lepšie fungovanie človeka v pracovnom ale i súkromnom živote, Schopnosť plánovania a konštruktívne riešenie problému ovplyvňuje mieru prežívaného stresu a teda aj celkovú pohodu. Preto je dôležité, aby sa pacienti trpiaci niektorou duševnou chorobou o svoje psychické schopnosti starali a trénovali ju.

Doktori zvyknú odporúčať osemsmerovky, alebo krížovky, ktoré hlavne trénujú pozornosť a nadobúdanie vedomosti. V kognitívnych hrách, trénujete tiež pamäť, schopnosť plánovania a ďalšie z kognitívnych funkcií. Duševné choroby sú rovnako, ak nie viac nebezpečné než somatické. Keď si zlomíte nohu, tak ju musíte rehabilitovať, kým začnete dobre chodiť. Rovnako by ste mali postupovať aj pri duševných chorobách.

" Naše telá sú záhrady, ktoré ošetruje naše vôľa - záhradník. Ten rozhoduje o tom, čo z nich vyrastie. "

– Shakespeare

V rôznych krízových situácií trpí aj naša vôľa niečo robiť. Často vzniká začarovaný kruh, kedy sa človeku nechce nič robiť a potom je zo seba znechutený, a preto nemá energiu niečo robiť. Tento kruh sa dá narušiť jednoduchými aktivitami, ako prechádzka po vonku, alebo nejaké ľahké kognitívne cvičenia a hry, ktoré sú na raz stranu odpočinkové a na druhou nimi trénujete svoje kognitívne funkcie.

Môžeme silou mysle ovplyvniť bolesť?

Podľa Medzinárodnej asociácie pre štúdium bolesti (IASP) trpí 20-40% populácie chronickými bolesťami. Aby bolesť mohla byť považovaná za chronickú, musí trvať apoň 3 mesiace, no priemerne trvá až 7 rokov. Tieto bolesti nie sú vysvetliteľné porušením tkanív či inou fyziologickou príčinou. Najčastejšie nás trápia bolesti hlavy (40%) a chrbta (39%). Chronické bolesti znemožnia každému piatemu pacientovi bežné fungovanie natoľko, že stratí zamestnanie. Ešte bežnejším dôsledkom chronických bolestí sú subejktívne pocity beznádeje a neschopnosti zvládať úlohy každého dňa.

Melzack a Wall publikovali už v roku 1965 vrátkovú teóriu bolesti. Táto teória tvrdí, že bolesť v mozgu prechádza „vrátkami“, ktoré môžu bolesť vpustiť s rôznou intenzitou. Faktory ako únava, depresia, hnev, nespavosť, úzkosť či izolácia otvárajú vrátka, čím znížia prah bolesti a sila našich bolestí narastá. Wilbert Fordyce v roku 1976 dodal, že naše vnímanie bolesti môže byť ovplyvnené i učením – teda reakciami nášho okolia. Pokiaľ sa napríklad k matke troch detí, ktorá trpí bolesťami chrbtice, rodina začne správať vo chvíľkach bolesti krajšie, môže sa podvedome naučiť, že bolesť je pre ňu výhodná.

Mnohí pacienti odmietajú, že by bolesť mohla byť „iba v ich hlave“. Príčiny bolestí sú neznáme, no ukazuje sa, že psychoterapia dokáže bolesti aspoň zmierniť. V bernskej klinike pre liečbu chronických bolestí používajú tento experiment: pacienti majú ponoriť ruku do ľadovej vody, sústrediť sa na to, čo cítia a nechať ju tam, až kým bude bolesť neznesiteľná. Pacienti takto priemerne udržia ruku v ľadovej vode 100 sekúnd. V druhej možnosti sa s pacientom počas experimentu niekto rozpráva: čas, kým je bolesť neznesiteľná, sa predĺži na 120 sekúnd. Nakoniec pokiaľ sú pacientom počas experimentu premietané obrázky (napr. zvieratá, cestovanie), ruku v ľadovej vode udržia až 200 sekúnd. Rozptýlenie teda dokáže zdvojnásobiť toleranciu bolesti. Jedným zo základných terapeutických cieľov je preto naplánovať pacientom trpiacim bolesťami čo najviac aktivít, ktoré ich dokážu od bolesti odpútať.

Ďalšou metódou pre prácu s bolesťami je biofeedback. Biofeedback nám ukazuje, ako sa mení náš dych, tepová frekvencia a ďalšie ukazatele v závislosti na našej činnosti. Pokiaľ nás niečo rozruší, učíme sa, ako pomocou dýchania či techník relaxácie telo opäť skľudniť. Ako sme videli vyššie, strach či hnev otvára vrátka bolesti. Preto je dôležité osvojiť si techniky zvládania stresu a negatívnych emócií.

Výsledkom výskumu Crombez et al. (2012) bolo poznanie, že v momentoch najsilnejšej bolesti sa pacienti na bolesť najviac sústredili, najviac sa jej báli a k bolesti mali najnegatívnejšie pocity. Niektorí pacienti sa naučili bolesť prijímať ako súčasť seba. Vďaka tomu, že sa bolesti menej báli a vnímali ju menej negatívne, sa potom sila ich bolestí zmiernila.

Čo teda urobiť, pokiaľ vás nabudúce zasiahne chronická bolesť hlavy? Pamätajte si, že mozog uprednostní akýkoľvek iný zmyslový vstup pred bolesťou (preto napríklad mamičky intuitívne fúkajú na ranu svojho dieťaťa). Hoci nie je vždy možné bolesť „vypnúť“ úplne, je možné zmierniť ju. Rozptýlenie príjemnými podnetmi zvýši toleranciu bolesti: či už je to rozhovor, pozeranie filmu, fyzická aktivita, alebo dobré jedlo. Výskum ukazuje, že najhoršie je iba ležať a sústrediť sa na bolesť. Dôležité je tiež premýšľať o tom, čo vašu bolesť spúšťa a kedy odoznieva. Pokiaľ máte často pocit, že vám ide „vybuchnúť hlava“ zo všetkého, na čo musíte myslieť, bolesť hlavy je iba spôsob komunikácie vášho tela, že by ste mali znížiť nároky na seba. Zdravý životný štýl, techniky zvládania stresu a rozvinutý sociálny život sú najlepšou prevenciou chronických bolestí.

Zdroje:

Crombez, G., Viane, I., Eccleston, C., Devulder, J., & Goubert, L. (2012). Attention to pain and fear of pain in patients with chronic pain. Journal of Behavioral Medicine, 36(4), 371-378. Ehde, D., Dillworth, T., & Turner, J. (2014). Cognitive-behavioral therapy for individuals with chronic pain: Efficacy, innovations, and directions for research. American Psychologist, 69(2), 153-166. Rieder, C. (2015, March 10). Approche psychologique de la douleur chronique. Forum en psychologie de la santé et psychosomatique, Université de Fribourg. Lecture conducted from Clinique Bernoise Montana. Windt, D., Hay, E., Jellema, P., & Main, C. (2008). Psychosocial Interventions for Low Back Pain in Primary Care. Spine, 33(1), 81-89.

Priestorová orientácia a Predstavivosť

Priestor, tak ako sme zvyknutí ho chápať, je vymedzený tromi dimenziami (výška, šírka, hĺbka). V modernej reči je tiež nazývaný 3D priestorom. Binokulárne videnie nám umožňuje vnímať veci okolo nás trojdimezionálne, resp. umožňuje nám vnímať hĺbku priestoru. Je to dané vzdialenosťou medzi očami, pričom každé oko sníma realitu z trošku iného uhla, pričom tieto oblasti sa určitým spôsobom prekrývajú, a mozog následne modeluje 3D obraz. Priestorové videnie nám teda umožňuje vidieť výšku vecí, ich objem, veľkosť, aj vzdialenosť.

Nie je vrodené, vyvíja sa so zrením očného aparátu, i centrálnej nervovej sústavy (mozog, miecha) počas prvého roka nášho života, okolo 6-8 roka sa upevňuje. K jeho vnímaniu je predpokladom mať obe oči relatívne zdravé. K prehĺbeniu tohto vnímania musíme mať možnosť si priestor tiež "ohmatať" a pohybovať sa v ňom, eventuálne ho skúmať aj pomocou hlasu (reči) a načúvaniu. Vnímanie troch rozmerov tiež súvisí s poňatím našej telesnej schémy.

Fungovanie v 3D priestore je pre nás v bežnom živote takmer zautomatizovanou záležitosťou. Vyhýbame sa prekážkam, dokážeme odhadovať vzdialenosť, rozlišovať predmety v okolí, ale aj účelne koordinovať pohyby svojho tela, chodiť, vykonávať rôzne druhy športov, čítať, písať, obliekať sa, čistiť si zuby, manipulovať s predmetmi, atd.

Vďaka našej každodennej skúsenosti nám mozog umožňuje "vidieť" vhodne konštruované trojdimenzionálna obrazce na v skutočnosti dvojdimenzionálnej ploche - papier, počítač.

Priestorová predstavivosť je potom schopnosť mozgu pracovať s vnemy a v pamäti uloženými predstavami 3D objektov, even. sa orientovať v pamäťovej konštrukcii nejakého priestoru. Táto schopnosť má zvyčajne vizuálny charakter.

" Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale o to, nájsť očami dvere. "

– Werner von Siemens