Články

Priestorová orientácia a Predstavivosť

23. septembra 2014
Priestorová orientácia

Priestor, tak ako sme zvyknutí ho chápať, je vymedzený tromi dimenziami (výška, šírka, hĺbka). V modernej reči je tiež nazývaný 3D priestorom. Binokulárne videnie nám umožňuje vnímať veci okolo nás trojdimezionálne, resp. umožňuje nám vnímať hĺbku priestoru. Je to dané vzdialenosťou medzi očami, pričom každé oko sníma realitu z trošku iného uhla, pričom tieto oblasti sa určitým spôsobom prekrývajú, a mozog následne modeluje 3D obraz. Priestorové videnie nám teda umožňuje vidieť výšku vecí, ich objem, veľkosť, aj vzdialenosť.

Nie je vrodené, vyvíja sa so zrením očného aparátu, i centrálnej nervovej sústavy (mozog, miecha) počas prvého roka nášho života, okolo 6-8 roka sa upevňuje. K jeho vnímaniu je predpokladom mať obe oči relatívne zdravé. K prehĺbeniu tohto vnímania musíme mať možnosť si priestor tiež "ohmatať" a pohybovať sa v ňom, eventuálne ho skúmať aj pomocou hlasu (reči) a načúvaniu. Vnímanie troch rozmerov tiež súvisí s poňatím našej telesnej schémy.

Fungovanie v 3D priestore je pre nás v bežnom živote takmer zautomatizovanou záležitosťou. Vyhýbame sa prekážkam, dokážeme odhadovať vzdialenosť, rozlišovať predmety v okolí, ale aj účelne koordinovať pohyby svojho tela, chodiť, vykonávať rôzne druhy športov, čítať, písať, obliekať sa, čistiť si zuby, manipulovať s predmetmi, atd.

Vďaka našej každodennej skúsenosti nám mozog umožňuje "vidieť" vhodne konštruované trojdimenzionálna obrazce na v skutočnosti dvojdimenzionálnej ploche - papier, počítač.

Priestorová predstavivosť je potom schopnosť mozgu pracovať s vnemy a v pamäti uloženými predstavami 3D objektov, even. sa orientovať v pamäťovej konštrukcii nejakého priestoru. Táto schopnosť má zvyčajne vizuálny charakter.

Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale o to, nájsť očami dvere.

– Werner von Siemens

  prečítané 14613×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Ivana Jakubeková
Psycholožka, terapeutka. Absolvovala jednooborovou psychologii na FF MU v Brně. Mezi její další odborné vzdělání patří psychoterapeutický výcvik, kurzy a praxe v oblasti klinické psychologie a psychodiagnostiky. Osm let pracovala v Krizovém centru pro děti. V současné době pracuje v Pedagogicko-psychologické poradně a provozuje soukromou psychologickou praxi.

Podobné články

Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:

aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne

Medzi vlastnosti pozornosti počítame:

vytrvalosť čiže schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden podnet koncentrácia čiže schopnosť udržať pozornosť na jednu vec za súčasnej ignorácie vnímania ostatných vecí rozsah čiže kapacita súvisí s tým, na koľko prvkov zároveň sme schopní sa sústrediť selektívnosť čiže schopnosť sústrediť sa na určitý výsek reality dráždivosť čiže prah citlivosti na ďalšie potenciálne rušivé podnety, než na ktoré je pozornosť primárne sústredená) kolísanie čiže kolísanie intenzity pozornosti, slúži k ochrane pred vyčerpaním distribúcia čiže preklápanie pozornosti medzi jednotlivé podnety zamestnávajúca našu aktuálnu pozornosť

Keď mozog nefunguje správne: Časť druhá

V prvom diele miniseriálu o poruchách fungovania mozgu sme sa pozreli bližšie na mechanické poškodenie prefrontálneho kortexu, ktoré viedlo až k zmene osobnosti postihnutého a k neschopnosti racionálnych rozhodnutí. Tiež sme sa dozvedeli, ako sa lieči epilepsia a aké sú občasné bizarné následky takejto liečby. V druhom diele sa oboznámime s poruchou reči, afáziou, a pozrieme sa bližšie na jednotlivé druhy afázií. Ďalej tiež zistíme, akými ťažkosťami trpia pacienti s prozopagnóziou, poruchou zrakovej percepcie, kedy pacient nedokáže rozpoznávať ľudské tváre.

Prvú skupinu porúch teda tvoria poruchy reči, afázie. Tieto môžu vzniknúť po mŕtvici, odstránení nádoru či mechanickom poškodení mozgu v oblasti rečových centier. Afázia môže mať dvojaký priebeh. Na jednej strane máme afáziu plynulú, teda Wernickeho afáziu, pomenovanú práve podľa oblasti, spojenej s touto poruchou. Plynulá afázia jej neurológovia hovoria preto, že sa vyznačuje plynulou rečou bez významu. Pacient nemá problém produkovať slová a vety, no vety nedávajú zmysel, často sa objavujú neologizmy, teda nové slová, ktoré si pacient vymyslel. Tiež je pre pacienta problematické porozumieť reči druhých, identifikovať význam. Na druhej strane hovoríme o Brockovej afázii, opäť pomenovanej podľa oblasti v mozgu, Brockovho centra reči. Táto porucha je naopak neplynulá. Pacient produkuje slová veľmi ťažko, jeho reč znie, akoby si nemohol na jednotlivé slová spomenúť. Vety sú jednoduché, často sa vyjadruje len jednoslovne, no jeho vyjadrenia majú zmysel, slová sú zasadené do kontextu správne, nenastáva problém s porozumením reči.

Bezpochyby sa dá tvrdiť, že obe formy afázie sú pre pacienta i jeho okolie veľmi frustrujúce, no pri plynulej forme afázie je stratený význam, takže rozumná verbálna komunikácia s pacientom v podstate nie je možná.

Reč a celková schopnosť verbálnej komunikácie je určite jednou z oblastí ľudského života, ktorá sa dá len ťažko kompenzovať. Poruchy zrakovej percepcie, ktoré majú svoj pôvod v mozgu, ako prozopagnózia, môžu však prinášať komplikácie, ktoré si zdravý človek dokáže predstaviť len s veľkými ťažkosťami. Pacienti s takzvanou prozopagnóziou nie sú schopní rozpoznávať ľudské tváre. Dokážu ohodnotiť, že ide o tvár podľa jej častí, ale nevedia identifikovať jej majiteľa. Dokonca pri pohľade do zrkadla nevedia, že sa vlastne pozerajú na seba. Fenoménom prozopagnózie sa zaoberal aj Oliver Sacks vo svojej populárno-vedeckej knihe „Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom“. Táto zábavná kniha formou krátkych esejí popisuje rôzne poruchy a diagnózy, s ktorými sa autor stretol počas svojej neurologickej praxe.

V tomto diele série o poruchách mozgu sme sa oboznámili s rečovými poruchami - afáziami a ich rôznymi formami. Tiež sme sa dozvedeli o poruche vnímania tvárí. Na záver tohto seriálu odporúčam knihu Olivera Sacksa, kde si môžete o problematike rozšíriť obzory.

Genetika a mentálny výkon

Čoho všetkého môžeme tréningom dosiahnuť? Aké veľké sú naše schopnosti? Dokážeme viac, ako si myslíme? Kde sú naše hranice? Existujú vôbec nejaké?

Na príklade fyzického cvičenia si skúsime priblížiť niektoré aspekty tréningu mentálneho.

Človek sa rodí s určitou genetickou výbavou. Geneticky je dané v podstate všetko. Telesné proporcie, dispozície i vlastnosti. Výška, farba očí, krvná skupina, farba vlasov, dĺžka prstov, sklony k obezite, k srdcovým chorobám, telesná špecifiká (napr. Albinizmus, niektoré choroby ako porucha zrážanlivosti krvi a ďalšie) i abnormality (napr. Downov syndróm, anencefalus, .. .). Geneticky dané sú aj hraničné možnosti fyzického výkonu. Napríklad dĺžka nôh u bežcov či agilita či ohybnosť u gymnastov, apod.

Predurčení k úspechu?

V detstve sa obvykle pozná, ktoré dieťa má vlohy ku ktorej činnosti. Deti nadané pre šport navštevujú športové krúžky, kde sa ich vlohy rozvíja, zlepšuje sa ich kondície, trénuje sa ich ohybnosť, agilita, buduje sa špecifická svalová hmota. Pravidelným tréningom sa pracuje na rozvoji týchto a ďalších čiastkových zručností. Niektoré deti z krúžkov odídu pre "nedostatok talentu", alebo pretože je to jednoducho nebaví, iné ukončí športovú "kariéru" počas strednej školy, a niektoré sa začnú športu venovať profesionálne. Ani tu však nie je zďaleka vyhraté. Republikové majstrovstvá môžu vystriedať majstrovstvá celosvetové, či Olympiáda.

Niet pochýb, že vrcholoví športovci tvrdo drú, pravidelne trénujú, a s podporou odborného tímu (tréneri, lekári, nutričný ​​špecialisti, psychológovia, ad.) Pracujú na čo najlepších výsledkoch a najvyšších výkonoch. A predsa, spravidla vyhráva len jeden. Len jeden je najlepší. V danej disciplíne, v danej kategórii, v danom roku, v danom veku. Prečo všetci, ktorí tak tvrdo dreli nedosiahli rovnakého - tak dobrého výkonu? Ak neberieme do úvahy vhodnú "konšteláciu hviezd", dávku šťastia a ďalšie vedľajšie faktory, odpoveď sa stáča k jedinej odpovedi. Na "vine" je genetika. Vrcholoví športovci rozvíjajú vlohy vhodné k športu až k hraniciam svojich možností. Už len kvôli tomu, že súper je napr. o tri centimetre vyšší, môže skočiť do výšky o niečo viac, a to aj napriek tomu, že tento svoj nedostatok môžem kompenzovať väčšie svalovou silou v nohách, ev. v rukách, ohybnosťou i mrštnosťou. Ale ruku na srdce, kto z nás má v bežnom pracovnom živote čas skúšať, kam až jeho fyzické schopnosti siahajú?

Oproti tomu sú deti, ktoré takúto príležitosť nedostanú, a ich vlohy rozvíjané nie sú. Preto môžu deti, ktorých vlohy rozvíjané sú, dosiahnuť v určitých ohľadoch lepšie výsledky, než deti, ktorých vlohy môžu byť pre danú oblasť lepšie, ale rozvíjané nie sú. Je dôležité vedieť, že rozvoj niektorých schopností závisí nielen na genetickej dispozícii, ale aj na vplyvu prostredia. Prostredie totiž svojou stimuláciou pôsobí na určitú oblasť génov, ktoré sa vďaka tejto stimulácii majú možnosť "realizovať". Ak je stimulácia prostredia na organizmus stereotypná, ostatné geneticky podložené vlohy možnosť k realizácii nedostanú. A to je škoda.

Duševné tréning funguje na podobnom princípe

Podobne to funguje aj s tréningom duševných, respektíve mentálnych schopností. Pozrite sa napríklad na herca. Celý život trénujú pamäť, a ďalšie mentálne schopnosti, a môžu sa učiť ďalšie role až do vysokého veku. Priaznivý mentálny výkon sa tiež odráža v ich duševnej a nezriedka i fyzickej sviežosti. Obchodník trénuje komunikačné a prezentačné zručnosti, aj keď sa mu spočiatku nemusí moc dariť, s postupným tréningom neustále zlepšuje v predajnej stratégie. Podobne sú na tom učitelia či vedeckí pracovníci. Profesionálni vodiči, leteckí dispečeri či piloti, to sú profesie náročné na pozornosť a prácu pod tlakom. Tam, kde z počiatku musí investovať viac energie do činností potrebných pre výkon profesie, po čase sú vďaka tréningu investície menšie a výkonnosť lepšia. Vďaka tomu aj nadobudnutým skúsenostiam sa potom môžu posúvať na vyššie, napríklad aj na riadiace pozície. Navyše sa tieto schopnosti, potrebné pre výkon ich profesií, pozitívne odrazí aj v ich ďalšom živote.

Oproti fyzickému, je to s mentálnym tréningom predsa len jednoduchšie, pretože ho môžeme vykonávať z domova, alebo prakticky kdekoľvek, kde je online pripojenie (pri moderných technológiách to môže byť aj cestovanie vlakom či autobusom, kaviareň, atď.). Aj napriek tomu sa na neho v našich podmienkach zabúda viac ako na tréning fyzický.

Predstavivosť

je schopnosť vytvárať pamäťové predstavy. Predstava je potom uvedomenie si javu alebo podnetu, ktorý na nás v súčasnosti nepôsobí. Predstavy sú našou interpretáciou skôr reálne vnímanej skutočnosti. Predstavy sa dajú ďalej rozlišovať napríklad na vizuálne (fotografie, tvár kamaráta, roky), sluchové (piesne, zvuky), pohybové (tanec), priestorové, atď.

Každý človek má zastúpené všetky typy predstavivosti, ale niektorá z nich môže byť dominantná. Existujú napr. Sluchové typy, ktoré si ľahšie zapamätajú informácie, keď ich počujeme (niektorí študenti si napr. Namiesto zapisovania poznámok nahrávajú prednášky na diktafón), vizuálne typy (kresli si schémy), pohybové typy (zapisujú si poznámky - pohyb ceruzkou, ale tu hrá úlohu aj vizualizácia).

Avšak je k vyvolaniu každej predstavy z pamäti nutná istá dávka aktivity vlastného vedomia, takže žiadna predstava (okrem eideických predstáv), nereprodukuje úplne presne realitu, ale vždy nejakým, individuálne vlastným spôsobom trošku pozmení.

Fantázia je schopnosť vytvárať nové predstavy, ktoré okrem obsahov uložených v pamäti pridávajú vždy niečo nové. Resp. z obsahov v pamäti uložených niečo nové vytvára, niečo čo obsahuje nové prvky, napríklad abstraktné umenie, nová architektonické diela, príbehy, ... Hrá tiež dôležitú úlohu pri rozhodovaní a vytváraní nových plánov.

Eidetické predstavy (grécky eidos = obraz) sú predstavy, ktoré sa pri vybavení blížia svojou ostrosťou a úplnosťou predošlému vnemu. Niekedy sa stretávame v tomto kontexte s výrazom "fotografická pamäť".

"Nedokážeme si predstaviť, čo všetko si nevieme predstaviť!"

– neznámý autor

"Všetko, čo je v súčasnosti dokázané, bolo v minulosti obyčajnou predstavou."

– William Blake

"Každé skutočné dobrodružstvo vzniká nárazom fantázie na skutočnosť."

– Karel Čapek