Články

Predstavivosť

22. septembra 2014
Predstavivosť

je schopnosť vytvárať pamäťové predstavy. Predstava je potom uvedomenie si javu alebo podnetu, ktorý na nás v súčasnosti nepôsobí. Predstavy sú našou interpretáciou skôr reálne vnímanej skutočnosti. Predstavy sa dajú ďalej rozlišovať napríklad na vizuálne (fotografie, tvár kamaráta, roky), sluchové (piesne, zvuky), pohybové (tanec), priestorové, atď.

Každý človek má zastúpené všetky typy predstavivosti, ale niektorá z nich môže byť dominantná. Existujú napr. Sluchové typy, ktoré si ľahšie zapamätajú informácie, keď ich počujeme (niektorí študenti si napr. Namiesto zapisovania poznámok nahrávajú prednášky na diktafón), vizuálne typy (kresli si schémy), pohybové typy (zapisujú si poznámky - pohyb ceruzkou, ale tu hrá úlohu aj vizualizácia).

Avšak je k vyvolaniu každej predstavy z pamäti nutná istá dávka aktivity vlastného vedomia, takže žiadna predstava (okrem eideických predstáv), nereprodukuje úplne presne realitu, ale vždy nejakým, individuálne vlastným spôsobom trošku pozmení.

Fantázia je schopnosť vytvárať nové predstavy, ktoré okrem obsahov uložených v pamäti pridávajú vždy niečo nové. Resp. z obsahov v pamäti uložených niečo nové vytvára, niečo čo obsahuje nové prvky, napríklad abstraktné umenie, nová architektonické diela, príbehy, ... Hrá tiež dôležitú úlohu pri rozhodovaní a vytváraní nových plánov.

Eidetické predstavy (grécky eidos = obraz) sú predstavy, ktoré sa pri vybavení blížia svojou ostrosťou a úplnosťou predošlému vnemu. Niekedy sa stretávame v tomto kontexte s výrazom "fotografická pamäť".

Nedokážeme si predstaviť, čo všetko si nevieme predstaviť!

– neznámý autor

Všetko, čo je v súčasnosti dokázané, bolo v minulosti obyčajnou predstavou.

– William Blake

Každé skutočné dobrodružstvo vzniká nárazom fantázie na skutočnosť.

– Karel Čapek

  prečítané 6739×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Ivana Jakubeková
Psycholožka, terapeutka. Absolvovala jednooborovou psychologii na FF MU v Brně. Mezi její další odborné vzdělání patří psychoterapeutický výcvik, kurzy a praxe v oblasti klinické psychologie a psychodiagnostiky. Osm let pracovala v Krizovém centru pro děti. V současné době pracuje v Pedagogicko-psychologické poradně a provozuje soukromou psychologickou praxi.

Podobné články

Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:

aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne

Medzi vlastnosti pozornosti počítame:

vytrvalosť čiže schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden podnet koncentrácia čiže schopnosť udržať pozornosť na jednu vec za súčasnej ignorácie vnímania ostatných vecí rozsah čiže kapacita súvisí s tým, na koľko prvkov zároveň sme schopní sa sústrediť selektívnosť čiže schopnosť sústrediť sa na určitý výsek reality dráždivosť čiže prah citlivosti na ďalšie potenciálne rušivé podnety, než na ktoré je pozornosť primárne sústredená) kolísanie čiže kolísanie intenzity pozornosti, slúži k ochrane pred vyčerpaním distribúcia čiže preklápanie pozornosti medzi jednotlivé podnety zamestnávajúca našu aktuálnu pozornosť

Rozhovor o tréningu kognitívnych funkcií: motivácia je najdôležitejšia

Tréning nášho tela je úplne prirodzená vec, ktorá nám pomáha udržať si kondíciu a cítiť sa dobre. Rovnako tak ale nesmieme zabúdať na to, že aj náš mozog ocení určitý typ tréningu. Mozog disponuje skvelými schopnosťami ako je pamäť, pozornosť, myslenie, predstavivosť alebo priestorová orientácia, ktoré nazývame kognitívne funkcie. Práve okolo všetkých týchto funkcií sa točí každý moment nášho života. Trénovanie kognitívnych funkcií je skvelá vec ako prevencia a pomáha udržiavať mozog v strehu. Vedľa toho ľudia, ktorí v minulosti mali úraz mozgu, potrebujú začať kognitívne funkcie trénovať čo najskôr a veľmi intenzívne. Jedine tak môže mozog zvýšiť svoje šance na účinnú rehabilitáciu. Tento fakt si uvedomili profesori na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, a tak vznikol projekt Treko, ktorý sa zameral práve na tréning kognitívnych funkcií po akomkoľvek úrazu mozgu. Tento počin so sebou priniesol mnohé pozitíva, a to nielen ako tréning pre klientov, ale aj ako skvelú prax pre študentov psychológie.

Každý študent, ktorý sa chce stať kognitívnym trénerom, musí prejsť trojmesačným školením. Najprv začína v skupinke pod vedením koordinátorky projektu, postupom času začne trénovať s klientmi samostatne. Priebeh kognitívneho tréningu je zameraný individuálne podľa konkrétnych potrieb klienta. Preto na prvej schôdzke vykoná študent s novoprijatým klientom testovanie, ktoré prezradí stav jednotlivých kognitívnych funkcií. Na základe testovania potom študent zostavuje plán úloh zameraných na špecifické oblasti (pamäť, pozornosť, plánovanie atď.), a tak zvyšuje šancu na ich zlepšenie. Progres ale nie je otázkou niekoľkých týždňov tréningu, ale ide o dlhodobý proces. Klient dochádza na individuálne alebo skupinové tréningy v závislosti na tom, ako veľmi samostatne dokáže pracovať. Počas hospitalizácie študenti dochádzajú aj do nemocnice, pretože je dôležité začať s trénovaním čo najskôr. Pripravili sme pre vás rozhovor s koordinátorkou projektu kognitívnych tréningov, Mgr. Martinou Dörrerovou, ktorá nám o ňom prezradila viac.

Na začiatku by som sa Vás rada spýtala na základné informácie, a to kedy projekt kognitívnych tréningov vznikol, kto ho zastupuje a ako dlho vlastne prebieha?

Projekt kognitívnych tréningov prebieha na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity (PSU) minimálne 10 rokov. Myšlienkou bolo ponúknutie kognitívneho tréningu pacientom aj po koncu hospitalizácie, tzn. ambulantne. Postupne sa zrodila spolupráca s Fakultnou Nemocnicou Bohunice (FN Bohunice). Zo začiatku to vyzeralo tak, že lekári z rôznych oddelení (napr. oddelenie Karim a niektoré neurologické) informovali psychológov o tom, pre ktorých konkrétnych pacientov je vhodné pokračovať v tréningu aj po koncu hospitalizácie. Potom prišla úloha Psychologického ústavu, ktorý dal dokopy tím trénerov zo študentov. Spočiatku sa jednalo naozaj len o niekoľko málo študentov. Snahou bolo vytvárať skupinky o asi troch klientoch. Postupom času sa podarilo spoluprácu s FN Bohunice prehĺbiť. Vždy záleží na lekárovi, ktorý daného klienta odporučí. Vďaka tomu sa k nám dostávajú napríklad aj klienti s diagnózou hemofílie, ktorí zdanlivo kognitívny tréning nepotrebujú, pretože sa nejedná o postihnutie mozgu. U takýchto klientov sa ale jedná skôr o prevenciu, aby vedeli, že existuje kognitívny tréning a že sa na nás možno v prípade potreby obrátiť.

Ako dlho si myslíte, že je potrebné trénovať, aby vznikla šanca na čo len i malé zlepšenie?

Zo skúsenosti viem, že najviac záleží na motivácii klienta a na tom, o aké postihnutie mozgu sa jedná. Dá sa ale povedať, že prvé merateľné zlepšenie môžeme v testoch vidieť po pol až jednom roku. Kognitívny tréning je metóda pomalá, avšak na druhú stranu pre klientov dostupná.

Koľkokrát týždenne je ideálne, aby klient trénoval?

Ideálna frekvencia sedení s trénerom je raz týždenne. Je však dôležité, aby klient trénoval tiež doma. Preto sa projekt Treko snaží, aby klienti trénovali so študentmi raz týždenne a potom šesťkrát týždenne doma. Snažíme sa klientov viesť k čo najväčšej samostatnosti. Aby si uvedomovali, že oni sami urobia tú najväčšiu prácu.

Akí klienti na tréningy najčastejšie prichádzajú?

Nedá sa povedať, že by sme mali nejakú najčastejšiu diagnózu. Ani sa nedá povedať, že by k nám dochádzali skôr mladší alebo starší klienti. Je to naozaj namiešané. Aktuálne vekové rozmedzie je od 16 do 82 rokov. A naozaj je to rovnomerne zastúpené. Čo sa týka diagnóz, tak možno o trochu viac ľudí je po autonehodách, tzn. kraniotrauma, ale aj klienti po mozgovej príhode atď. Pribúda tiež klientov s degeneratívnym ochorením mozgu, tzn. Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou. Dochádzajú k nám aj klienti s psychiatrickou diagnózou, napr. so schizofréniou alebo s depresívnym syndrómom. Títo klienti väčšinou využívajú skupinový tréning.

Aký klient má pri kognitívnom tréningu šancu na najväčšie možné zlepšenie?

Mladší klient, ktorý sa k nám dostane veľmi skoro po poškodení mozgu, má väčšiu šancu na zlepšenie.

Kto sa do tohto projektu môže zapojiť v úlohe trénera?

Všetci študenti z PsÚ alebo i ďalší študenti psychológie. Môžu sa zapojiť aj po dokončení štúdia.

Akým spôsobom sa klient môže dostať k trénovaniu so študentom?

Tým, že projekt beží niekoľko rokov, sa k nám klienti dostávajú rôznymi cestami. Čo je dobre, pretože si o tejto možnosti medzi sebou povedia. Klienti k nám neprichádzajú len z FN Bohunice, ale aj z Fakultnej nemocnice u sv. Anny alebo aj zo združenia „Práh“. Dokonca sa ku nám dostali aj klienti, o ktorých nevieme, akou cestou sa o nás dozvedeli. Ale jednoducho o nás vedia

Koľko študentov sa aktívne zapája do kognitívneho tréningu s klientmi?

Približne 10.

Stretla ste sa niekedy s pacientom, ktorý Vás prekvapil svojím rýchlym pokrokom?

Stretla som sa s klientom, ktorý ma prekvapil tým, že aj napriek veľkému poškodeniu mozgu dokázal veľmi rýchlo "vymazávať" svoj kognitívny deficit. Z mojej skúsenosti naozaj najviac záleží na motivácii klienta. Keď on chce, tak ide všetko relatívne rýchlo. Stretla som sa aj so slečnou, ktorá ma prekvapila svojím pokrokom. Neskôr sme sa však dozvedeli, že to nebolo tak úplne vďaka tréningu, ale vďaka zmene liekov. Medikácia, ktorá bola pre ňu prospešnejšia (mala menej negatívnych účinkov) dovolila mozgu, aby naozaj fungoval tak, ako najlepšie dokázal. Niekedy účinky liekov trochu zablokujú kognitívne schopnosti. Vďaka výmene liekov sa potom táto slečna dostala z podpriemerných výsledkov v teste k výsledkom priemerných hodnôt.

***

Ďakujem pani magisterke za rozhovor. V prípade akýchkoľvek otázok je možné kontaktovať projekt Treko na nasledujúcom e-mailu: kognitivnitrenink@centrum.cz. Webové stránky sú momentálne v prípravnej fáze.

Trénovanie mozgu neprináša výsledky zo dňa na deň. Pokiaľ ale v tréningu vytrváme, dáme svojmu mozgu príležitosť neustále si precvičovať svoje funkcie, ktoré vo svojom živote potrebujeme viac, než si v skutočnosti uvedomujeme.

Ako zlepšiť svoju prospektívnu Pamäť

V mojom minulom článku sme sa pozreli na to, čo je to vlastne perspektívna pamäť a ako nám pomáha pri plánovaní najrôznejších úloh. Častokrát sa nám však môže stať, že na nejakú úlohu, ktorú sme si naplánovali, môžeme počas dňa ľahko zabudnúť. Psychológovia Gilles Einstein a Mark McDaniel uvádzajú vo svojej knihe Prospective memory (2007) celý rad rôznych tipov a rád, ako sa takýmto chybám vyhnúť a práve o niektoré z týchto rád by som sa s vami teraz chcel podeliť.

Rada č. 1: Ak sa rozhodneme, že by sme mali niečo urobiť, mali by sme to urobiť čo najskôr, najlepšie ihneď.

Táto rada znie na prvý pohľad pomerne banálne, výskum Einsteina a McDaniel však ukazuje na to, že máme v pláne niečo urobiť, môžeme niekedy zabudnúť až prekvapivo rýchlo. Napríklad v jednom z ich experimentov mali ľudia na počítači plniť rôzne náročné úlohy a zároveň mali vždy stlačiť určitý kláves, keď sa zmenila farba pozadia na obrazovke. Časť účastníkov mala stlačiť kláves ihneď, časť ju mala stlačiť až po tom, čo vyriešia rozpracovanú úlohu. Ľudia, ktorí mali stlačiť kláves ihneď, na to takmer nikdy nezabudli. Ľudia, ktorí stlačenie klávesu museli odložiť o 5 sekúnd, aby doriešili zadanú úlohu, ju zabudli stlačiť takmer v 25% prípadov.

Aj veľmi krátky odklad teda môže viesť k tomu, že na svoj zámer zabudneme a pri rušnom dni na neho môžeme pokojne zabudnúť aj počas niekoľkých sekúnd. Ak teda napríklad chceme kolegyni poslať e-mail s dôležitou prílohou, mali by sme ju k nemu pripojiť ešte predtým, než tento e-mail začneme písať. Ak by sme si povedali, že ju pripojíme až po dopísaní, mohli by sme na to jednoducho zabudnúť.

Rada č. 2: Pokiaľ si chceme na niečo spomenúť, mali by sme používať vhodné pomôcky.

Niekedy bohužiaľ nejde vykonať náš zámer ihneď a musíme ho teda odložiť na neskôr. V takom prípade je potrebné mať nejakú vhodnú pomôcku, ktorá by nám náš plán v ten správny čas pripomenula. Aká pomôcka – napovedá by to mala byť? Predovšetkým by mala byť dostatočne výrazná a hlavne by mala byť nejako zmysluplne spojená s tým, čo chceme urobiť. Aká napoveda - vodítko by nám teda mohlo napríklad úspešne pripomenúť, že máme v obchode ráno kúpiť mlieko? Niekto by mohol skúsiť prilepiť lístok s poznámkou na chladničku. Ak máte však na chladničke už viac podobných lístkov, nemuselo by byť také vodidlo dostatočne výrazné. Ďalším vodítkom, predtým často používaným, by mohol byť napríklad uzol na vreckovke. Takéto vodítko je možná dostatočne výrazné, nie je ale nijak zmysluplne spojené s tým, čo chceme urobiť. Ak by sme videli uzol na vreckovke, spomenuli by sme si len, že si máme na niečo spomenúť, ale nevedeli by sme presne na čo. Gilles a Einstein navrhujú, že vhodným vodítkom by v tomto prípade bola napríklad prázdna krabice od mlieka, ktorú by sme postavili predo dvere. Takéto vodítko by bolo dostatočne výrazné a zároveň aj zmysluplné.

Rada č. 3: Pri plánovaní našich úloh by sme mali byť čo najviac konkrétny.

Častokrát sa stáva, že pri plánovaní našich úloh nie sme príliš konkrétní a zameriavame sa viac na to, čo máme urobiť, než na to, kedy a kde by sme to mohli urobiť. Ak by sme napríklad mali vybaviť chorému kolegovi nejaký odkaz, v duchu si často povieme len: "Musím mu počas dneška zavolať." Takýto plán ale nie je dostatočne špecifický a môže sa ľahko stať, že naň zabudneme. Môžeme si ale v duchu povedať aj konkrétnejší plán: "Až sa dneska vrátim z obeda a sadnem si v práci späť ku svojmu stolu, tak mu zavolám." V takom prípade si potom na svoj plán spomenieme oveľa častejšie, ako keď je neurčitý a vágný. To, že má táto prepracovanosť plánu vplyv na vybavovanie z našej perspektívnej pamäti, ukázala aj rad rôznych štúdií.

Rada č. 4: Pozor na rutinné činnosti, ktoré robíme pravidelne každý deň.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa a my často predpokladáme, že ak niečo robíme pravidelne každý deň, nemôžeme na to zabudnúť. Je pravdou, že na každodenné úlohy si spomenieme lepšie ako na nepravidelné úlohy, ale aj rutinná činnosť prináša podľa Gillesa a Einsteina problémy, pred ktorými by sme mali byť na pozore. Opakovanú činnosť často robíme automaticky a môže sa nám ľahko stať, že zabudneme na to, že sme ju už urobili, a preto ju urobíme znova. Táto chyba sa často objavuje u seniorov a v niektorých prípadoch môže mať aj vážne následky. Môže sa napríklad stať, že senior, ktorý si vždy ráno berie lieky, zabudne na to, že si ich pred chvíľu vzal, pretože to urobil automaticky. Znovu si je teda vezme a potom môže dôjsť aj k jeho predávkovaniu. V experimentoch Einsteina a McDaniel sa ukázalo, že k zopakovaniu už raz vykonanej rutinnej činnosti, dochádzalo u seniorov pomerne často (približne v 18% prípadov), u mladších, dospelých sa táto chyba takmer nevyskytovala (približne v 5% prípadov).

Ako teda môžeme týmto chybám aspoň čiastočne zabrániť? Na túto otázku našla odpoveď psychologička Grit Ramuschkatová so svojím tímom. V jej experimente plnili seniori na počítači niekoľko rôznych úloh a v priebehu každej úlohy mali vždy jedenkrát stlačiť určenú kláves. Časť seniorov mala kláves jednoducho stlačiť jednou rukou, ostatné seniori potom mali jednou rukou stlačiť kláves a druhú ruku sa pri tom mali dotknúť hlavy. Ukázalo sa, že seniori, ktorí mali iba stlačiť kláves, ju omylom stlačili dvakrát takmer v 17% prípadov. Seniori, ktorí sa pri tom mali dotknúť hlavy, stlačili klávesu dvakrát iba v 6% prípadov. Veľmi jednoduchú rutinnú činnosť teda môžeme omylom zopakovať, u rutinné činnosti, ktorá je komplexnejšia, sa to však tak často nestane.

Einstein a McDaniel teda odporúčajú seniorom, aby si pravidelne, brané lieky niekoľkokrát prevalili v puse a nie je len jednoducho prehltli. Podobne "obohatiť" potom môžeme aj iné rutinné činnosti a lepšie si potom pamätať, že sme ich už urobili.

Zdroj: McDaniel, M. A., & Einstein, G. O. (2007). Prospective memory: An overview and synthesis of an emerging field. Sage Publications.

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.