Články

Stres: čo sa stane, keď je ho príliš

2. mája 2016

Stres je prirodzenou súčasťou každodenného života. Odpovedá na okolnosti a požiadavky nášho okolia. Na rozdiel od zvierat, ktoré pod tlakom stresu buď utečú, alebo zaútočia, ľudia často nemajú vo svojom psychosociálnom prostredí príliš na výber. Stresujúcim situáciám niekedy skrátka sa nedá utiecť.

Stres delíme z hľadiska kvality na eustres a distres. Prvý spomínaný je stres nižšej intenzity, ktorý má na organizmus stimulujúci vplyv. Je spojený skôr s príjemnými udalosťami, ako je náročná, ale odmeňujúca práca, svadba alebo budovanie nového bývania. Distres je naopak negatívny a silne prežívaný stres, ktorý je pre nás zaťažujúci.

Rozlišujeme tiež typy stresu podľa trvania - akútny a chronický. Akútny stres trvá len po dobu určitej situácie (prejav pred publikom alebo napríklad hľadanie stratených kľúčov) a prináša so sebou odozvy tela - potenie dlaní alebo zrýchlené a plytké dýchanie. Po ukončení stresovej situácie sa telo vracia do rovnováhy.

Chronický stres je pre organizmus oveľa nebezpečnejší. Ide o reakciu na dlhotrvajúce stresové situácie. Napríklad chronické ochorenie, sociálne neistoty, alebo dlhotrvajúce manželské nezhody.

Niečo málo teórie

Po prvej svetovej vojne sa výskumom stresu zaoberal americký fyziológ W. B. Cannon. Jeho teória "útok alebo útek" je založená na princípe homeostázy, kedy organizmus usiluje o nastolenie vnútornej rovnováhy práve jednou z týchto dvoch reakcií.

Najznámejšia teória o strese je tzv. všeobecný adaptačný syndróm. Vyvinul ho kanadský biológ Hans Selye. Pri pokusoch na stovkách zvierat zistil, že pri dlhodobom vystavení stresujúcim podmienkam reaguje organizmus tromi štádiami.

Najprv sa spusti tzv. poplachová reakcia. Tá je veľmi podobná Cannonovej teórií "útok alebo útek". Ak nemožno sa stresoru vyhnúť, nastáva druhé štádium - rezistencia. Ide o energeticky veľmi náročnú fázu, pretože organizmus mobilizuje svoje sily pre vyrovnávanie sa s nepriaznivou situáciou. Posledným štádiom je vyčerpanie, ktoré nastáva pri dlhodobom vystavení stresora. Organizmu skrátka dôjdu sily.

Čo s nami stres robí

Dlhodobý stres máva za následok mnoho nepríjemností. Problémy môžu nastať v oblasti zažívania alebo imunity. Dochádza k zvýšeniu krvného tlaku, nárastu váhy a emocionálnym výkyvom.

Existuje silné spojenie medzi stresom a poruchami spánku. Časté pôsobenie stresorov zvyšuje takzvaný arousal (stupeň nabudenia), ktorý bráni kvalitnému spánku. Z nevyspania prichádzajú ďalšie stresy a vzniká začarovaný kruh. A pretože počas spánku dochádza v mozgu k dôležitým procesom, nie je divu, že ich narušením sa čoskoro objavia problémy s pamäťou a pozornosťou.

Vedci zo St. Louis robili výskum, v ktorom malo 51 dobrovoľníkov brať po určitú dobu dávky kortizolu. Ide o hormón, ktorý je vyplavený do tela pri stresových situáciách. Bolo zistené, že pri niekoľkodňovom vystavení kortizolu sa u skúmaných osôb zhoršila verbálna pamäť. Po ukončení experimentu sa pamäť našťastie navrátila. Ak žijeme však v neustálom strese, môže kognitívny úpadok prebiehať zdĺhavo a nenápadne.

Ako bojovať so stresom

V boji proti stresu sa odporúčajú nasledujúce kroky. Tým prvým je identifikácia stresoru. Akonáhle ho zistíme, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či so stresorom môžeme niečo urobiť. V prípade, že áno, budeme sa snažiť mu predchádzať. Ak je kontakt so stresorom neodvratný, musíme zvoliť inú stratégiu - naučiť sa s ním žiť, prijať ho.

Za zmienku stoja tiež relaxačné a meditačné techniky, ktorých existuje veľké množstvo. Určité typy je vhodné vykonávať pred spaním, iné môžeme praktizovať pri čakaní na autobus. U niektorých sa zameriavame na telo, u iných zase upokojíme myseľ. Vybrať si môže skrátka každý.

Zdroje:

  prečítané 2719×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku.

Podobné články

Spánková paralýza – pasca medzi bdením a snívaním

Je hlboká noc a vy ste sa práve zo sna vrátili do reality vašej spálne. Niečo je ale zle. Niekto cudzí je vo vašej izbe a mlčky okolo vás prechádza. Chcete sa natiahnuť k svetlu a posvietiť si na toho votrelca, ruky vás ale nepočúvajú. Kým vašu myseľ zaplavuje panika, vaše telo bezvládne leží v posteli a nedáva vám žiadnu šancu sa brániť alebo aspoň vykríknuť. V skutočnosti sa pritom nemusíte o svoj život vôbec obávať. Jediný, kto vás dnes v noci navštívil, bola spánková paralýza.

Spánková paralýza je stav, keď telo spí, ale myseľ zostáva bdelá. Spánok prirodzene sprevádza svalová ochabnutosť. Kým sa oddávate snívaniu, vaše telo môže vo snovom svete bežať, tancovať aj lietať, a napriek tomu zostávate pokojne ležať vo svojej posteli. Keď sa potom obvykle ráno prebudíte, bezvládnosť vás opustí a môžete ísť raňajkovať. Pokiaľ sa ale bdelosť stretne s REM fázou, vaše telo zostáva znehybnené a myseľ prežíva úzkosť. Odhaduje sa, že sa so spánkovou paralýzou aspoň raz za život stretne zhruba 25 až 30 percent ľudí. Ako by nebola samotná nemožnosť pohnúť sa a prehovoriť dostatočne desivá, tento stav navyše často sprevádza halucinácie a problémy s dýchaním. Ak ste sami spánkovú paralýzu nikdy nezažili, skúste si vybaviť, čo prežívate tesne pred tým, než sa ponoríte do spánku. Ako zaspávanie a prebúdzanie, tak spánkovú paralýzu totiž bežne sprevádzajú zvukové a obrazové halucinácie. V nezvyklej situácii uvedomelej bezvládnosti má ale mozog zrejme tendenciu vyložiť si vynárajúce sa vízie a zvuky ako zlovestnú prítomnosť druhej osoby, strach a panika sa tak ešte znásobia, až nakoniec prežijete blízke stretnutie tretieho druhu priamo vo vašej spálni.

Presná podoba postáv a spôsoby, ako si ich prítomnosť vyložíte, sú pravdepodobne ovplyvnené kultúrou. Príslušníci rôznych národov si spánkovú paralýzu spájajú s rozličnými mýtickými bytosťami alebo duchmi a odovzdávajú si zároveň opatrenia na ich zahnanie. Štúdia z roku 2014 ukázala, že Egypťania oproti Dánom viac inklinovali k tomu, aby zážitok prisudzovali nadprirodzeným silám. Američania v ňom zasa môžu častejšie vidieť "strašiaka" podlomeného psychického zdravia a hrozby mozgového ochorenia. Ak spoločnosť nemá pre zlovestné nočné návštevy pochopenie, jej členovia sa môžu zdráhať o svojich zážitkoch hovoriť a nikdy sa tak nemusí dozvedieť, že sa jedná o vcelku bežný jav.

Čo robiť, aby ste sa kratochvíľam s netvormi pokiaľ možno úplne vyhli? Snažte sa nestresovať a venujte dostatok času spánku. Stres spôsobuje problémy so zaspávaním a súvisí s častým prebúdzaním v priebehu noci. A práve v nedostatočnom a nepravidelnom spánku tkvie kameň úrazu. Obzvlášť často tak môže spánková paralýza sprevádzať profesie s dlhými smenami a nočnou prevádzkou, ako sú napríklad zdravotníci a strážcovia. Ani viera v paranormálny pôvod javov vám zrejme príliš nepomôže. Strach z počínania záhadných bytostí môže celý zážitok zhoršiť a zvýšiť pravdepodobnosť jeho ďalšieho výskytu. Ak sa do tejto nočnej pasce napriek tomu raz chytíte, skúste nepanikáriť a sústreďte sa na rozhýbanie jediného prsta na ruke alebo na nohe. Práve táto malá výhra nad spiacim telom totiž často pomáha nočnú moru zahnať.

Zdroje:

Adler, S. R. (2011). Sleep Paralysis: Night-mares, Nocebos, and the Mind-Body Connection. New Brunswick: Rutgers University Press.

Jalal, B., Simons-Rudolph, J., Jalal, B., Hinton, D.E. (2014). Explanations of sleep paralysis among Egyptian college students and the general population in Egypt and Denmark. Transcult Psychiatry, 51(2), 158-75.

Mozgové vlny: neviditeľné tajomstvo v našej hlave

Prvá vedecká zmienka o mozgových vlnách padla už koncom 19. storočia, ale až s vynálezom elektroencefalogramu (EEG) v 30. rokoch 20. storočia bolo možné existenciu vĺn skutočne dokázať - a rozlíšiť aj ich rôzne podoby.

Čo to vlastne mozgové vlny sú?

Mozgové vlny sú súčasťou elektromagnetického poľa, ktoré vznikajú okolo mozgu vďaka elektrickej aktivite neurónov. Prístroj EEG dokáže rozlíšiť veľa rôznych vĺn, pričom najčastejšie sa spomína päť z nich - Alfa, Beta, Gama, Delta a Theta. Počas nášho života sú aktívne všetky, jedna však býva v závislosti od okolností dominantnejšia. A ktorá z nich to je, záleží na našom psychickom rozpoložení.

Mozgové vlny meriame v jednotkách Hertz (Hz). Čím viac Hz, tým "divokejšia" je vlna aj naše duševné naladenie. Napríklad 10 Hz znamená, že krivka dosiahne desiatich kmitov za sekundu.

Gama vlny (40 - 100 Hz) sú dominantné v situáciách, kedy vystavujeme náš mozog náročným úlohám. Napríklad pri trénovaní na Menteme. Gama frekvencia hrá dôležitú úlohu pri učení a pamäti.

Beta vlny sú aktívne v bdelom stave. Nachádzajú sa v rozmedzí 12-40 Hz. Čím vyššia je ich frekvencia, tým podráždenejšími sa stávame. Ovláda nás zlosť, nervozita alebo strach. Nižšia frekvencia sa vyskytuje pri pocite únavy alebo ospalosti. Vlny beta sú viditeľné pri logicko-analytickom, teda rozumovom uvažovaní. Pri ich aktivite sa zameriavame na riešenie problémov.

Alfa vlny s frekvenciou 8 - 12 Hz prevládajú pri stave uvoľnenia a odpočinku. Skrátka vždy, keď si nerobíme s ničím starosti a nezahlcujeme naše zmysly žiadnymi výraznými podnetmi. Duševná pohoda, ktorú Alfa vlny vyvolávajú, zlepšujú kvalitu spánku, učenie, zvyšuje produktivitu a dokonca našu imunitu.

Aktivácia Theta vĺn (4 - 8 Hz) nastáva pri hlbokej relaxácii, meditácii a v niektorých fázach spánku. Počas týchto frekvencií dochádza ku skvalitňovaniu dlhodobej pamäti a schopnosti nachádzať neobvyklé riešenia. Vzniká väčšina vizionárskych videní. Každý jogín tiež vie, že v stave aktivácie Theta vĺn dochádza k prehĺbeniu intuície a v niektorých momentoch sa možno stretnúť so svojím vlastným nevedomím.

Delta vlny s frekvenciou 1-4 Hz sa objavujú pri veľmi dôkladnej meditáciu, v stave hlbokého spánku alebo v bezvedomí. Pri týchto frekvenciách dochádza k hĺbkovej regenerácii organizmu.

Mozgové vlny prichádzajú automaticky s tým, ako prežívame svet okolo nás. Dá sa však naučiť ovládať ich intenzitu. Napríklad pomocou meditácie, autogénneho tréningu a iných relaxačných techník.

Zdroje:

https://www.transparentcorp.com/products/np/brainwaves.php mentalhealthdaily.com/2014/04/15/5-types-of-brain-waves-frequencies-gamma-beta-alpha-theta-delta

Vodiči

" Osemdesiat percent všetkých ľudí sa považuje za nadpriemerných vodičov. "

Riadenie motorového vozidla je z kognitívneho hľadiska veľmi náročná úloha. Vodič musí byť sústredený na široké spektrum podnetov, ako sú dopravné značky, chodci, semafory, iné autá či samotná trasa cesty. Ďalej si vodič všíma tiež povrch cesty, aby sa vyhol kanálom a iným nerovnostiam. Musí tiež počúvať motor, sledovať rýchlosť a ďalšie veci. Tomu všetkému môže brániť nepriaznivé počasie alebo ukecaný spolucestujúcich.

Riadenie ale nie je len o rozsahu pozornosti (o tom koľko vecí musí človek vnímať naraz). Často je dôležitá tiež časová stálosť pozornosti. Keby vodič prestal sledovať cestu, mohlo by to viesť k havárii. Preto je dôležité, aby vodič nebol unavený, alebo neriešil iné náročné veci, ako sústredenie sa na telefón počas cesty. Zvýšenie sústredenia na telefón môže spôsobiť zníženie sústredenia na cestu. Preto rozhovor so spolucestujúcim je menej nebezpečný. Zložitosť situácie na ceste si vodič tiež všíma a tomu podvedome prispôsobuje obťažnosť konverzácie.

S tým súvisí fakt, že na niektoré veci sa sústredíme viac a na niektoré menej. Vodič je nútený túto intenzitu pozornosti správne modulovať, aby mu neunikli dôležité informácie (napríklad, že na semafore svieti červená) kvôli tým menej dôležitým (vedľajší pruh vedie do iného mesta).

Všetky tieto vlastnosti pozornosti sa dajú trénovať pomocou kognitívneho tréningu.

Možno sa vám ale zdá, že na riadenie nestačí len dobrá pozornosť. Máte pravdu. Taktiež sú potrebné rýchle reakcie, schopnosť rozhodovania, plánovanie a vykonávanie činnosti, ktoré sa nazývajú aj exekutívne funkcie. Tie sa ľahko dajú trénovať počas kognitívnych hier.

Trénovanie týchto kognitívnych funkcií je preto dobré pre vodiča vo všeobecnosti, ktorí si ich tak udržujú vo forme. Ešte o niečo prínosnejšie môže byť ale pre vodičov, ktorí sa chystajú z nejakých dôvodov na dopravno-psychologické vyšetrenie. Jeho súčasťou je totiž práve aj testovanie kognitívnych funkcií vodiča.

A na záver zákon Murphyho dedka: "Človek sa nenaučí nadávať, kým sa nenaučí riadiť."

Zaspávanie pokazené civilizáciou

Nespíte? Ak za to môže odkladanie spánku kvôli práci alebo iným aktivitám, asi by bolo dobré niečo zmeniť a na spánok si nájsť čas. Asi štvrtina populácie prvého a druhého sveta ale nespí, pretože to jednoducho nevie. Zaspať a spať nie je tak jednoduchý proces, ako by sa možno zdalo tomu, kto sa do spánku prepadne samovoľne okamih po pristátiu v posteli. Čo s tým, ak sa človeku zaspať nedarí?

Fyziologický spánok nie je bezvedomie, čo do nervovej činnosti sa vyznačuje striedaním rôznych aktivít - a veda je na neho krátka, priamo ho navodiť nevie. Pomoc so zaspávaním tak obnáša odstránenie prekážok, ktoré bránia v prirodzenom zaspaniu. V najzávažnejších prípadoch sa tak deje za použitia hypnotík: liekov, ktoré utlmia nervovú činnosť, čo nástup spánku výrazne uľahčí. Ich pôsobenie ale zároveň mení štruktúru spánku a nesie so sebou riziká vedľajších účinkov, takže je všeobecne výhodnejšie zacieliť liečbu presnejšie.

Za striedaním spánku a bdenia stojí súhra troch rôznych neurohormonálnych systémov.

Prvý z nich zodpovedá únave. Kľúčovou látkou je adenozín: pamätáte si zo školy "molekulu energie" ATP, adnosintrifosfát? Pri jeho rozkladu vzniká energia, ktorú bunky potrebujú k činnosti - a tiež práve adenozín, ktorý sa ukladá v mozgu - a jeho nárast signalizuje únavu. Adenozín stojí aj za obľubou kávy a čaju: kofeín totiž potláča práve jeho prejavy.

Druhý synchronizuje naše telesné rytmy so svetom okolo. Kľúčovou látkou je melatonín: hormón, ktorý náš mozog syntetizuje takmer výhradne za tmy. Jeho nárast signalizuje, že nastal čas spať.

Tretí systém potom spánok a bdenie prispôsobuje aktuálnej situácii. Čo keby hladiny adenozínu a melatonínu prekročili pomyselnú hranicu, ktorá by mala navodiť spánok, počas poslednej minúty napínavého zápasu? Na úteku pred svorkou vlkov alebo pri love mamuta? Prežívané napätie - z hormonálneho hľadiska kokteil adrenalínu, noradrenalínu a kortizolu - nás zaspať nenechá.

Trojica systémov bola v priebehu evolúcie dovedená takmer k dokonalosti - avšak pre použitie v úplne inom svete ako v tom, v ktorom žijeme my. Na tom, že zle spíme, sa silno podieľa stres, ktorý spánku nesvedčí. Vrátane stresu, ktorý vyplýva zo samotného nevyspania: nedávny výskum ukázal, že večer nasledujúci po prebdenej noci charakterizuje zvýšená hladina kortizolu - ktorý sťažuje zaspanie.

Ak človek zle spí, môže svoj problém chápať ako upozornenie, že možno nežije úplne najlepšie - a že stojí za to niečo zmeniť. Zanedbávanie choroby, staroby a smrti vo verejnom diskurzu nás spoločne s lekárskou starostlivosťou, ktorá je hradená z verejných peňazí, vedie k predstave, že je takmer všetko dôležitejšie ako "údržba" seba samého. Nie je, a to ani z ekonomického pohľadu - ktorý je navyše v takomto kontexte druhotný.

Civilizácia zároveň zásadne ovplyvňuje druhý, melatonínový systém. Pred zavedením elektriny do domácností ovplyvňovalo svetlo plameňa náš denný rytmus len minimálne - syntéza melatonínu je totiž citlivá obzvlášť na studené svetlo s nízkou vlnovou dĺžkou, ktoré vnímame ako modré. Nažltlé plamene tak organizmu "pripomínajú" teplé svetlo zapadajúceho slnka, ktoré tvorbe melatonínu príliš nebráni. "Studené" žiarivky naopak mozog chápe ako signál poludňajšieho slnka, že sa čas spánku ešte ani nepribližuje.

Zásadný vplyv majú aj displeje telefónov a počítačov, ktorých svetlo charakterizuje práve ona modrá farba. Preto je vhodné ich pred cestou do postele neužívať - alebo aspoň stlmiť jas, pozerať sa z diaľky a zaobstarať si softvér, ktorý modrú čiastočne filtruje, je k dispozícii zdarma pre každý operačný systém.

Svetlo je zároveň možné využiť: ranná prechádzka na slnku alebo svit špeciálnych lámp (ktoré na rozdiel od programov stoja pár tisíc) telu pomôžu nastaviť biologické hodiny podľa pozemského času. Pomôcť môže aj melatonín samotný. Ten je síce v Česku podľa vyhlášky k dostaniu len na predpis, avšak v praxi ho ponúka každá lekáreň. Načasovanie a dávkovanie však nie je úplne jednoduché, takže by malo vychádzať z odporúčania lekára (alebo aspoň dôkladného štúdia). Pre ilustráciu: výskumy odporúčajú dávkovanie okolo 0.3 mg – avšak v lekárňach vám ponúknu tablety obsahujúce 2 mg, prípadne 5 mg melatonínu.