Články na téma realita

Lucidné snívanie – ako sa stať tvorcom svojich snov

Sny nás asi nikdy neprestanú prekvapovať. Zaoberali sa nimi už staroveké civilizácie, o snoch a ich významoch písal napríklad Aristoteles. V priebehu storočí sa im prikladal magický, niekedy aj prorocký význam. V dvadsiatom storočí sa snom a ich nevedomému obsahu venoval Sigmund Freud. Ďalší preslávený psychológ Carl Gustav Jung sa vo svojej teórii snov zameral na iracionálne obsahy. Veľký rozmach vo výskume snov prebehol potom v 70. rokoch 20. storočia. A práve v tejto dobe sa snami začal zaoberať americký psychológ Stephen LaBerge. Presnejšie povedané lucidními snami.

A čo vlastne lucidný sen je?

Ide o uvedomenie, že sa nachádzame vo sne. Znie to ľahko, ale mozog nás zvyčajne vie tak šikovne oklamať, že pri snívaní máme neustále pocit, že sa nachádzame v realite. A až po prebudení si uvedomíme jeho nereálnosť. Človek, ktorý má schopnosť lucidného snívania, získava jednu ohromnú možnosť: dokáže modelovať sen podľa vlastného želania. Možnosti sú neobmedzené – môže lietať, dýchať pod vodou, stavať mesta, navštíviť vzdialené galaxie. Môže trénovať športy alebo hru na hudobný nástroj. Čokoľvek vás napadne. Vďaka lucidnému snívaniu sa možno dokonca zbaviť nočných môr – akonáhle si totiž uvedomíme, že „strašidlá“ sú len výplodom našej fantázie, dá nám to možnosť ich konfrontovať, zmieriť sa s nimi alebo sa snažiť pochopiť ich podvedomý význam, ktorý je odrazom udalostí v reálnom živote.

Keď sa Stephen LaBerge začal výskumom lucidného snívania zaoberať, nikto mu nevenoval výraznú pozornosť. Reakcie boli skôr vlažné. V laboratóriách známej Stanfordskej univerzity sa mu ale vďaka mnohým experimentom podarila existencia lucidného snívania potvrdiť a v roku 1987 dokonca založil Inštitút lucidného snívania. Dnes má praktizovanie lucidného snívania tisícky nadšených stúpencov.

Ako získať schopnosť lucidného snívania

Lucidne snívať dokáže každý. Líši sa len dĺžka nutného tréningu, ktorá je ale závislá na vnútornej motivácii. Aby ste mohli trénovať lucidné snívanie, je v prvom rade potrebné, aby ste si pamätali obsah svojich snov. Pokiaľ nepatríte medzi šťastlivcov, ktorí si po prebudení dokážu spomenúť na svoje sny, nevadí. Môžete si viesť denník, do ktorého bezprostredne po prebudení zapíšete najprv fragmenty toho, čo sa vám udržalo v pamäti. Postupom času a vďaka zvyku zaznamenávania si budete čím ďalej častejšie schopní vybavovať obsahy svojich snov. Budú detailnejšie a bohatšie.

Ďalším dôležitým krokom je takzvané testovanie reality, aby sme si dokázali uvedomiť, že vo sne niečo „nehrá“. Položíme si teda otázku: „Je toto realita?“ Odpoveď však nie je tak jednoduchá. Vo sne totiž dokážeme cítiť bolesť, chute, vône; a dokonca fyzikálne podmienky sú veľmi vierohodné. Môžeme však na svoj geniálny mozog vyzrieť jednou vecou: niečo si vo sne prečítať. Písmená sa budú vytrácať, preskupovať a nebudeme schopní zapamätať si ani celú jednu vetu. Deje sa to preto, že mozgové centrum určené na čítanie je počas spánku inhibované.

Je tu ale jeden háčik. Možno vás napadá „Ako si mám v sne niečo zámerne prečítať, keď si vôbec neuvedomujem, že snívam?“ Odpoveď je vcelku jednoduchá: Aby ste mohli vo sne testovať realitu, je nutné, aby ste sa ju naučili testovať aj počas dňa. Odporúča sa teda 10x až 15x denne overiť realitu (napríklad práve čítaním) a vytvoriť si tak zvyk, ktorý sa neskôr prenesie aj do samotného sna. Nemusíte sa báť, že by ste sa zamotali do bludov alebo akokoľvek stratili pojem o tom, čo je reálne a čo nie. Naopak – ľudia, ktorí sa týmto spôsobom niekoľkokrát denne zastavujú a uvedomujú si reálny pocit bytia „tu a teraz“, si vybudujú lepšie vnímanie prítomnosti a svojich pocitov a potrieb. Tak prečo to neskúsiť?

Zdroje:

LaBerge, S. (2006). Lucidní snění. Praha: DharmaGaia

https://en.wikipedia.org/wiki/Stephen_LaBerge

https://www.youtube.com/watch?v=rFjiAUYZj68

https://www.youtube.com/watch?time_continue=4&v=hswbeP6oork

8 dôvodov, prečo je svet videohier lákavejší ako realita

Netreba zdôrazňovať, že popularita videohier, najmä u mladej generácie, je obrovská a neustále stúpa. Pre mnohých „nehráčov“ je však záhadou, čím je virtuálny svet hry taký atraktívny. V nasledujúcom článku si predstavíme 8 dôvodov, prečo sa cítime šťastnejší v hre ako v skutočnosti, ako hry odmeňujú mozog a ako tieto poznatky využiť v reálnom živote.

10 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 1990 50 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 2015 8 miliard $ Suma, ktorá sa ročne utratí za nákup predmetov, ktoré existujú iba vo videohre 10 000 hodín Čas, ktorý primerný mladý človek v hráčskej zemi strávi hraním videohier do 21 rokov 10 800 hodín Čas, ktorý strávi dieťa v USA v škole od 5. triedy do maturity v prípade stopercentnej dochádzky 22 hodín Čas, ktorý strávi hraním priemerný hráč Warcraftu za týždeň, čiže niečo ako práca na polovičný úväzok

1. V hre sa stávame lepšími

V hernom svete sme nielen úspešnejší v zmysle, že dokážeme viac, ale i motivovanejší urobiť niečo, čo má zmysel, inšpirovaní k spoločnej práci. Keď sa pohybujeme v hernom svete, mnoho z nás sa stáva lepšou verziou ich samých: tou, ktorá dokáže okamžite pomôcť, ktorá vydrží u problému tak dlho, ako je potrebné, ktorá sa zdvihne po neúspechu a skúsi to znovu. Keď nás stretne neúspech v skutočnom živote, často sa cítime skôr úzkostne, deprimovane, frustrovane či cynicky.

2. Možnosť tvrdo pracovať pre dosiahnutie cieľa

Ako veľmi inteligentné a civilizované bytosti sme nesmierne motivovaní riešením problémov a učením. Keď hráme hru, sme v skutočnosti šťastnejší, ak musíme tvrdo pracovať, než keď odpočívame. Ako ľudské bytosti sme optimalizovaní na náročnú zmysluplnú prácu a hráči sú ochotní pracovať neustále, ak dostanú vhodnú úlohu. V skutočnom svete je mnoho ľudí bez práce, ktorá by ich podobne naplňovala.

3. Epický význam

V hrách sa môžeme zúčastňovať na inšpiratívnom príbehum impozantných misiách a ľudských príbehoch planetárnych rozmerov, kým v realite obvykle riešime viac „pozemské“ a menej atraktívne problémy.

4. Smerovanie a možnosť šplhať sa hore

Hráči majú obvykle rôzne typy úloh (krátkodobé i dlhodobé ciele), na ktorých môžu pracovať súbežne, čím sa udrží hráčsky zápal. V hrách, naproti realite, je jednoduché vedieť, kam smerujem a čo chcem dosiahnuť. Neustále sa zlepšovať po veľmi malých kúskoch, pričom všetko smeruje ku konkrétnemu cieľu, s ktorým sa stotožňujeme.

5. Zvládnuteľnosť a pomoc druhých

Kedykoľvek vstúpite to väčšiny videohier, je tam množstvo postáv ochotných dôverovať vám pri vašej misii na záchranu sveta. Nejde o ľubovoľnú misiu, ale o takú, ktorá presne zodpovedá vašej dosiahnutej úrovni v hre. Tým pádom ste schopní ju zvládnuť. Nikdy nedostanete úlohu, ktorú nemôžete zvládnuť, ale úlohu, ktorá je na hranici vašich schopností, takže sa musíte veľmi snažiť. Vždy je niečo konkrétne a dôležité, čo je treba urobiť. A tiež kamkoľvek prídete, všade sú stovky ľudí pripravených spolupracovať s vami. V skutočnosti často musíme čeliť úlohám, na ktoré nemáme dostatočné schopnosti, alebo ktoré sú pre nás príliš ľahké.

6. Odmena úsilia a spätná väzba

Vždy, keď niečo urobíte, získáte body - i za samotný pokus. Netrestáte chyby, odmeňujete každý kúsok úsilia trochou zlata, trochou bodov apod. To všetko pôsobí ako injekcia motivácie. Naproti tomu v reálnom živote vám za uvarenie večere nikto 10 bodov nedá. Rovnako je dôležitá spätná väzba. Ak sa pozriete na niektoré aktuálne globálne problény, je veľmi ťažké sa z nich poučiť, pokiaľ nemožno spojiť akcie s dôsledkami. Znečistenie, globálne otepľovanie atď. sú dôsledy vzdialené v čase i priestore. Pokiaľ dokážete tieto veci ľuďom namodelovať, poskytnúť im veci, s ktorými môžu manipulovať a hrať sa a z ktorých dostanú spätnú väzbu, potom môžu nájsť ponaučenie.

7. Element neistoty

Známa odmena motivuje, ale čo hráča naozaj núti pokračovať, je element neistoty. Správna úroveň neistoty (taká, o ktorej si hráči nebudú istí, či ju získajú, alebo nie, t.j. 25%), povzbudzuje mozog. Pokiaľ niečo neočakávame úplne jasne, sme z toho nadšení. Chceme sa vrátiť a nájsť ďalšiu odmenu. Hry sú namodelované tak, aby sa optimálna úroveň neistoty zachovala – čo v realite nie je možné.

8. Pevná sociálna sieť

Existuje množstvo zaujímavých výskumov o tom, že ak si s niekým zahráme hru, máme ho radšej, dokonca i v prípade, že sme prehrali. Hry vyžadujú dôveru, že s nami druhý hráč strávi svoj čas, že bude hrať podľa pravidiel, bude ctiť rovnaký cieľ a dohrá s nami hru až do konca. Hráči si tak i vo virtuálnom svete budujú sociálne väzby, pričom v nehernej online realite to tak rýchlo nejde.

Ako tieto poznatky využiť v realite

Keďže videohry sa odohrávajú vo svete počítačov, existuje obrovské množstvo dát o hernom správaní. Čoraz viac vedcov začína toto správanie analyzovať a vymýšľať využitie objavených mechanizmov v reálnom živote. Na Univerzite v Bristole vo Veľkej Británií začali matematicky modelovať úrovne dopamínu (neurotransmiteru spojeného s učením a odmeňovaním) v mozgu, čo znamená možnosť predpovedať učenie a zvýšený záujem. To by sa dalo využiť v oblasti vzdelávania tak, že v bode, keď je človek pripravený na učenie, posilníme nový nervový spoj odmenou. Ciele s postupným odmeňovaním sa využívajú i v kognitívne-behaviorálnej terapií. Využutie herných prvkov v neherných prostrediach sa označuje ako gamifikácia a má rastúcu popularitu v obchodnom sektore, ale i motivácií k zdravšiemu životnému štýlu.

„Svet bez ropy“

Jane McGonigal vytvorila v roku 2007 hru „Svet bez ropy“. Jedná sa o online hru, kde sa snažíte prežiť nedostatok ropy. V hre je dostatok online obsahu, aby bolo uveriteľné, že to nie je len fikcia: žijete svoj skutočný život, akoby ľuďom naozaj ropa dochádzala. Pripojíte sa do hry, zaregistrujete, udáte bydlisko a dostanete videá s aktuálnymi správami, dátové zdroje, ktoré vám presne ukazujú, koľko ropa stojí, čo sa nedá dostať, ako sú ovplyvnené zásoby potravín, doprava, či sú zavrené školy, či dochádza k výtržnostiam atď. Hráči majú prísť na to, ako by žili, keby to bola skutočnosť a potom sú požiadaní, aby o tom napísali komentár, zaslali videá či fotky. Prvých 1700 hráčov bolo sledovaných tri roky. Tým, že boli ľudia vtiahnutí do epického dobrodružstva „dochádza nám ropa“, sa z toho stal úžasný príbeh a dobrodružstvo. Okrem toho si však väčšina hráčov uchovala návyky, ktoré si v tejto hre vytvorila. Schopnosť hier modelovať situácie reálneho života, odmeňovať náš mozog riešením zložitých problémov a robiť z nás lepších ľudí má veľký potenciál a pravdepodobne ho budeme využívať čoraz viac.

Zdroje:

www.ted.com/talks/tom_chatfield_7_ways_games_reward_the_brain www.ted.com/talks/jane_mcgonigal_gaming_can_make_a_better_world

Prečítajte si náš blog