Články

8 dôvodov, prečo je svet videohier lákavejší ako realita

25. apríla 2016

Netreba zdôrazňovať, že popularita videohier, najmä u mladej generácie, je obrovská a neustále stúpa. Pre mnohých „nehráčov“ je však záhadou, čím je virtuálny svet hry taký atraktívny. V nasledujúcom článku si predstavíme 8 dôvodov, prečo sa cítime šťastnejší v hre ako v skutočnosti, ako hry odmeňujú mozog a ako tieto poznatky využiť v reálnom živote.

10 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 1990
50 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 2015
8 miliard $ Suma, ktorá sa ročne utratí za nákup predmetov, ktoré existujú iba vo videohre
10 000 hodín Čas, ktorý primerný mladý človek v hráčskej zemi strávi hraním videohier do 21 rokov
10 800 hodín Čas, ktorý strávi dieťa v USA v škole od 5. triedy do maturity v prípade stopercentnej dochádzky
22 hodín Čas, ktorý strávi hraním priemerný hráč Warcraftu za týždeň, čiže niečo ako práca na polovičný úväzok

1. V hre sa stávame lepšími

V hernom svete sme nielen úspešnejší v zmysle, že dokážeme viac, ale i motivovanejší urobiť niečo, čo má zmysel, inšpirovaní k spoločnej práci. Keď sa pohybujeme v hernom svete, mnoho z nás sa stáva lepšou verziou ich samých: tou, ktorá dokáže okamžite pomôcť, ktorá vydrží u problému tak dlho, ako je potrebné, ktorá sa zdvihne po neúspechu a skúsi to znovu. Keď nás stretne neúspech v skutočnom živote, často sa cítime skôr úzkostne, deprimovane, frustrovane či cynicky.

2. Možnosť tvrdo pracovať pre dosiahnutie cieľa

Ako veľmi inteligentné a civilizované bytosti sme nesmierne motivovaní riešením problémov a učením. Keď hráme hru, sme v skutočnosti šťastnejší, ak musíme tvrdo pracovať, než keď odpočívame. Ako ľudské bytosti sme optimalizovaní na náročnú zmysluplnú prácu a hráči sú ochotní pracovať neustále, ak dostanú vhodnú úlohu. V skutočnom svete je mnoho ľudí bez práce, ktorá by ich podobne naplňovala.

3. Epický význam

V hrách sa môžeme zúčastňovať na inšpiratívnom príbehum impozantných misiách a ľudských príbehoch planetárnych rozmerov, kým v realite obvykle riešime viac „pozemské“ a menej atraktívne problémy.

4. Smerovanie a možnosť šplhať sa hore

Hráči majú obvykle rôzne typy úloh (krátkodobé i dlhodobé ciele), na ktorých môžu pracovať súbežne, čím sa udrží hráčsky zápal. V hrách, naproti realite, je jednoduché vedieť, kam smerujem a čo chcem dosiahnuť. Neustále sa zlepšovať po veľmi malých kúskoch, pričom všetko smeruje ku konkrétnemu cieľu, s ktorým sa stotožňujeme.

5. Zvládnuteľnosť a pomoc druhých

Kedykoľvek vstúpite to väčšiny videohier, je tam množstvo postáv ochotných dôverovať vám pri vašej misii na záchranu sveta. Nejde o ľubovoľnú misiu, ale o takú, ktorá presne zodpovedá vašej dosiahnutej úrovni v hre. Tým pádom ste schopní ju zvládnuť. Nikdy nedostanete úlohu, ktorú nemôžete zvládnuť, ale úlohu, ktorá je na hranici vašich schopností, takže sa musíte veľmi snažiť. Vždy je niečo konkrétne a dôležité, čo je treba urobiť. A tiež kamkoľvek prídete, všade sú stovky ľudí pripravených spolupracovať s vami. V skutočnosti často musíme čeliť úlohám, na ktoré nemáme dostatočné schopnosti, alebo ktoré sú pre nás príliš ľahké.

6. Odmena úsilia a spätná väzba

Vždy, keď niečo urobíte, získáte body - i za samotný pokus. Netrestáte chyby, odmeňujete každý kúsok úsilia trochou zlata, trochou bodov apod. To všetko pôsobí ako injekcia motivácie. Naproti tomu v reálnom živote vám za uvarenie večere nikto 10 bodov nedá. Rovnako je dôležitá spätná väzba. Ak sa pozriete na niektoré aktuálne globálne problény, je veľmi ťažké sa z nich poučiť, pokiaľ nemožno spojiť akcie s dôsledkami. Znečistenie, globálne otepľovanie atď. sú dôsledy vzdialené v čase i priestore. Pokiaľ dokážete tieto veci ľuďom namodelovať, poskytnúť im veci, s ktorými môžu manipulovať a hrať sa a z ktorých dostanú spätnú väzbu, potom môžu nájsť ponaučenie.

7. Element neistoty

Známa odmena motivuje, ale čo hráča naozaj núti pokračovať, je element neistoty. Správna úroveň neistoty (taká, o ktorej si hráči nebudú istí, či ju získajú, alebo nie, t.j. 25%), povzbudzuje mozog. Pokiaľ niečo neočakávame úplne jasne, sme z toho nadšení. Chceme sa vrátiť a nájsť ďalšiu odmenu. Hry sú namodelované tak, aby sa optimálna úroveň neistoty zachovala – čo v realite nie je možné.

8. Pevná sociálna sieť

Existuje množstvo zaujímavých výskumov o tom, že ak si s niekým zahráme hru, máme ho radšej, dokonca i v prípade, že sme prehrali. Hry vyžadujú dôveru, že s nami druhý hráč strávi svoj čas, že bude hrať podľa pravidiel, bude ctiť rovnaký cieľ a dohrá s nami hru až do konca. Hráči si tak i vo virtuálnom svete budujú sociálne väzby, pričom v nehernej online realite to tak rýchlo nejde.

Ako tieto poznatky využiť v realite

Keďže videohry sa odohrávajú vo svete počítačov, existuje obrovské množstvo dát o hernom správaní. Čoraz viac vedcov začína toto správanie analyzovať a vymýšľať využitie objavených mechanizmov v reálnom živote. Na Univerzite v Bristole vo Veľkej Británií začali matematicky modelovať úrovne dopamínu (neurotransmiteru spojeného s učením a odmeňovaním) v mozgu, čo znamená možnosť predpovedať učenie a zvýšený záujem. To by sa dalo využiť v oblasti vzdelávania tak, že v bode, keď je človek pripravený na učenie, posilníme nový nervový spoj odmenou. Ciele s postupným odmeňovaním sa využívajú i v kognitívne-behaviorálnej terapií. Využutie herných prvkov v neherných prostrediach sa označuje ako gamifikácia a má rastúcu popularitu v obchodnom sektore, ale i motivácií k zdravšiemu životnému štýlu.

„Svet bez ropy“

Jane McGonigal vytvorila v roku 2007 hru „Svet bez ropy“. Jedná sa o online hru, kde sa snažíte prežiť nedostatok ropy. V hre je dostatok online obsahu, aby bolo uveriteľné, že to nie je len fikcia: žijete svoj skutočný život, akoby ľuďom naozaj ropa dochádzala. Pripojíte sa do hry, zaregistrujete, udáte bydlisko a dostanete videá s aktuálnymi správami, dátové zdroje, ktoré vám presne ukazujú, koľko ropa stojí, čo sa nedá dostať, ako sú ovplyvnené zásoby potravín, doprava, či sú zavrené školy, či dochádza k výtržnostiam atď. Hráči majú prísť na to, ako by žili, keby to bola skutočnosť a potom sú požiadaní, aby o tom napísali komentár, zaslali videá či fotky. Prvých 1700 hráčov bolo sledovaných tri roky. Tým, že boli ľudia vtiahnutí do epického dobrodružstva „dochádza nám ropa“, sa z toho stal úžasný príbeh a dobrodružstvo. Okrem toho si však väčšina hráčov uchovala návyky, ktoré si v tejto hre vytvorila. Schopnosť hier modelovať situácie reálneho života, odmeňovať náš mozog riešením zložitých problémov a robiť z nás lepších ľudí má veľký potenciál a pravdepodobne ho budeme využívať čoraz viac.

Zdroje:

  prečítané 1261×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Teória motivácie podľa Maslowa

Americký humanistický psychológ Abraham Harold Maslow sa do pamäte povojnových generácií dostal vďaka svojej teórii hierarchie potrieb (1943), ktoré nás motivujú k celému nášmu správaniu a konaniu. Maslow veril, že každý človek má predpoklady na to, aby dosiahol životného naplnenia, iba k tomu musí prekonať niekoľko prekážok v podobe naplnenia nižších potrieb. Oproti vtedajšiemu trendu, kedy sa psychologické teórie zaoberali skôr tým "zlým" v nás, to bola zaujímavá zmena a teórie nemohla zostať bez povšimnutia.

Maslow rozdelil potreby do pomyselnej pyramídy podľa toho, s akou intenzitou na nás potreby naliehajú. V nižších poschodiach sa nachádzajú potreby, ktoré sú dôležité pre naše individuálne aj spoločenské prežitie. Vyššie poschodia nie sú potrebné pre prežitie, ale prispievajú k dlhodobej spokojnosti a rozvíjajú náš osobnostný potenciál. Ústredným princípom tejto teórie je rast do vyšších sfér pomyselnej pyramídy iba za predpokladu uspokojenia nižších potrieb.

A o ktoré potreby vlastne ide? V stručnosti sa s nimi zoznámime:

Fyziologické potreby - jde o vôbec najzákladnejšie potreby, vďaka ktorých je človek nažive. Ide o potreby, ktoré zaisťujú udržanie rovnovážneho stavu nášho organizmu (tzv. homeostáza). Spadá sem potreba na jedenie, dýchanie, pohyb, spánok, rozmnožovanie, vylučovanie, alebo napríklad potreba zmyslovej stimulácie a odstraňovanie bolesti. Ak začne byť niektorá z potrieb neuspokojená, telo si veľmi rýchlo vyžiada našu pozornosť a úporne sa hlási o naplnenie danej potreby.

Bezpečie a istota - ďalšou silnou potrebou je vyhýbanie sa nebezpečenstvu, neznámym a ohrozujúcim podnetom. Naplnením tejto potreby je vyhľadanie istoty, spoľahlivosti a stability. Viditeľné je napĺňanie tejto potreby vo chvíli, keď zabezpečujeme svoje obydlie alebo uzatvárame poistky. Istotu vyhľadávame v otázkach svojho zdravia, zamestnania alebo rodiny.

Spolupatričnosť a láska - potreba, vďaka ktorej udržiavame príbuzenské, partnerské a priateľské vzťahy. Túžba po intimite, potreba niekam patriť, milovať a byť milovaný. Tu spadá tiež život v komunite ľudí, s ktorými nie sme len pre pocit istoty, ale práve pre pocit spolupatričnosti. Táto prostredná potreba chráni človeka pred samotou, depresiami a úzkosťou.

Uznanie a sebaúcta - táto potreba vychádza z túžby človeka byť uznaný okolím aj sám sebou. Mohlo by sa zdať, že uznávať sám seba je jednoduché, ale dosiahnuť ozajstnej sebaúcty môže byť dlhý životný proces. Práve preto sa táto potreba nachádza až takmer na vrchole pyramídy. Nie každému sa podarí túto potrebu naplniť.

Sebarealizácia - potreba rozvinúť svoj potenciál, svoje schopnosti a talent. Potreba osobnostného rastu, túžba po poznaní a estetických zážitkoch. Na najvyššom vrchole si Maslow predstavoval ešte potrebu prekročení seba čiže duchovný potrebu. Maslow definuje sebarealizované osoby ako tvorivé, spontánne, bez predsudkov, etické a nezávislé na vonkajších autoritách. Nie každý má predpoklady obstáť v potrebách sebarealizačného charakteru. Ak áno, prichádza napĺňanie týchto potrieb zvyčajne až po období stredného veku. Podľa Maslowa sa podarí uspokojiť svoje potreby rastu iba u 1 % ľudí.

Päticu potrieb rozdelil Maslow ešte na dve skupiny – na potreby nedostatkové a potreby rastové. Do nedostatkových patrí 1. až 4. skupina potrieb a dali by sa zhrnúť ako tie, vďaka ktorým si uchovávame fyzickú a psychickú pohodu. Do rastových potrieb patrí 5. skupina -sebarealizácia, tj. rozvoj potenciálu, túžba po poznaní, duchovnu a estetike. Rastové sa nazývajú preto, že nám dávajú možnosť presiahnuť sami seba.

To, akým spôsobom zaobchádzame s uvedomovaním a uspokojovaním svojich potrieb, je značné závislé na kultúre, v ktorej sa nachádzame. Tá môže niektoré potreby uprednostňovať a iné opomínať (napríklad konzumizmus -1- na úkor duchovna -5-).

Kritika teórie

Maslowova teória hierarchických potrieb býva niekedy spochybňovaná príkladmi, kedy je jedinec napriek svojim neuspokojenými fyziologickým potrebám schopný dosiahnuť pozoruhodných počinov. Ako príklad možno uviesť židovských hudobníkov v koncentračných táboroch, ktorí počas svojho strastiplného pobytu vytvorili nádherné orchestrálne diela a mali možnosť ich spolu s ostatnými väzňami realizovať priamo v táboroch. Podľa kritikov k týmto počinom z oblasti rastových potrieb dochádzalo bez naplnenia akejkoľvek potreby z radov nedostatkových. Čo značne borí hierarchickú teóriu. Našťastie aj pre tento príklad existuje vysvetlenie. Preto, aby človek mohol sebarealizačne tvoriť, nie je natoľko potrebná psychická a fyzická pohoda v daný moment, ale fakt, že si uspokojením základných nedostatkových potrieb jedinec prešiel v priebehu svojho života. Ak teda niekto prežije pokojné detstvo, nechýba mu základné zabezpečenie, láska rodičov a úcta okolia (poťažmo sebaúcta), získa potom predpoklady k úspešnému uspokojovaniu rastových potrieb. Môže potom nastať situácia, ktorá všetko dobré prevráti v katastrofu, ale nájdu sa (a našli sa) jedinci, ktorí rastú na úkor týmto udalostiam.

Športovci

Len máloktorá sociálna skupina sa venuje tak intenzívne fyzickému pohybu, ako aktívni športovci. Ak šport pestujeme ako doplnkovú aktivitu k nášmu bežnému zamestnaniu, najmä ak máme skôr sedavé zamestnanie, je športovanie ideálnym aktívnym odpočinkom.

Existujú však takí, ktorí so športom "živia". Áno, hovoríme im profesionálni športovci. Aj toto povolanie má svoje úskalia, podobne ako iné. Profesionálne a vrcholoví športovci okolo seba majú často tím najrôznejších odborníkov-špecialistov, ktorí dbajú na vyváženosť ich tréningu a denného režimu, aby sa telo dostatočne vytrénovalo, a zároveň nedošlo k preťaženiu, dbajú na kvalitu odpočinku a vyváženú a výživnú stravu.

Vrcholoví športovci vďaka nim zrejme už vedia, ako dôležitá pri športe je naša psychika. Je potrebné sa sústrediť, vytvárať vlastné plány ako dosiahnuť ciele, porovnávať a odhadovať súpera, hľadať spôsoby ako byť lepší, prípadne taktiku, ako nad ním zvíťaziť. Je potrebné byť rýchly, vedieť sa orientovať v priestore, odhadovať prekážky, rýchlo a presne spracovávať informácie a rýchlo prichádzať na efektívne riešenie, pohotovo reagovať. V kolektívnych športoch je potrebné tiež umenie spolupráce. Šport vyžaduje aj určitú dávku tvorivého prístupu. A predovšetkým a vždy kladie dôraz na pozornosť, rozdeľovanie a rýchle prenášanie pozornosti.

Či už ste rekreační športovci, aktívni, profesionálni alebo vrcholoví, v každom prípade vám Mentem tréning ponúka možnosť sa viac-menej na krátku dobu, pretože tú si určujete vy sami, zrelaxovať. MT môžete vykonávať v pohodlí, pretože cvičiť sa bude práve váš mozog. Ako aktívny variant odpočinku pre aktívnych športovcov je MT viac ako vhodný. Môžete pri ňom súťažiť sami so sebou a pritom budete posilňovať nástroj, ktorý vám umožní byť v športe podávať ešte lepšie výsledky. Na ten nástroj nezabúdajte, je veľmi dôležitý. Je to váš mozog, vaša myseľ.

" Ak si myslíš, že si porazený - SI.
Ak si myslíš, že nemáš odvahu - NEMÁŠ JU.
Ak chceš vyhrať, ale myslíš, že to nedokážeš, je takmer isté, že to nezvládneš.
Myslíš-li si, že prehráš, si stratený.
Preto zo sveta vieme, že úspech začína s VÔĽOU človeka.
Všetko je v stave mysle.
Ak si myslíš, že si predstihnutá - SI.
Ak chceš stúpať nahor, musíš mieriť vysoko.
Než budeš môcť vyhrať cenu, musíš si byť sám sebou istý.
Životné bitky nevyhráva vždy najsilnejší a najrýchlejší.
Ale skôr alebo neskôr človek, ktorý zvíťazí, bude ten,
KTORÝ SI MYSLÍ, ŽE TO DOKÁŽE. "

– Bruce Lee

Nezamestnaní

" Ak chceš dosiahnuť trvalého úspechu, musí motivácia, ktorá ťa ženie k tomuto cieľu, vychádzať z vnútra. Nezáleží na tom, kto si, ani ako si starý. "

– P.J.Meyer

Strata zamestnania s následnou nezamestnanosťou so sebou nesie rad nepríjemných následkov. Nezáleží na tom, či človek doterajšiu prácu opustili z vlastného rozhodnutia, alebo ho prepustil z rôznych dôvodov zamestnávateľ. Ak niekto opustil zamestnanie kvôli zamestnaniu novému, je všetko fajn. Pokiaľ ale nemá kam nastúpiť a čaká ho Úrad práce, je to iné. Mnoho aktívnych ľudí rôzneho veku prežíva návštevy na Úrade práce prinajmenšom rozpačito, pracovať by chceli, ale nie je nikto, kto by "o nich stál".

Riešením je začať si hľadať nové miesto, ale málokomu sa podarí uspieť hneď na prvýkrát, prípadne na začiatku. Opakované pracovné pohovory s negatívnym výsledkom sú časom zákonite demotivujúci a deprimujúce. Pri dlhodobej nezamestnanosti človek stráca svoj denný režim, a často sa prepadá do negatívnych pocitov a negatívneho sebahodnotenia, uzatvára sa doma, prestáva na sebe pracovať.

Je to veľká škoda, pretože každý človek má v sebe nejaký potenciál, ktorý je na trhu uplatniteľný a prospešný. Existuje veľmi málo motivačných a stimulujúcich programov pre nezamestnaných. Následkom dlhodobej nezamestnanosti je aj menšia stimulácia a strata určitej miery našich mentálnych schopností, čo ešte prispieva k prehlbovaniu pochybností o sebe samom.

" Našou najväčšou pýchou nie je to, že nikdy nepadneme, ale že sa zakaždým znovu zdvihneme. "

– Hal Urban

Pre nezamestnaných môže byť Mentem tréning pomocníkom, ako sa udržať mentálne v kondícii, ako nestratiť svoje doterajšie mentálne zručnosti. Môže ich trénovať a zvyšovať ich funkčnosť nad úroveň, ktorú mal ešte pred stratou zamestnania. Okrem precvičovania poznávacích schopností môže MT nezamestnaným priniesť tiež podporu sebaúcty, pocit, že na sebe pracujú, pomôže im udržať sa duševne v kondícii, porovnávať svoje výsledky dnes a za mesiac. Stimulovať ich k vyšším výkonom. Samotné víťazstvo sám nad sebou, forma hry, ktorá je MT vlastni a vedomie, že sa rozvíjajú, môže nezamestnaným prinášať aj pocity uspokojenia a nové nádeje, aby sa nevzdávali a bojovali. Rozvoj tvorivosti vďaka MT je tiež môže posunúť k doposiaľ "neobjaveným" možnostiam realizácie svojho vlastného potenciálu. A nájsť tak na trhu práce vlastné uplatnenie, v ktorom by zbadali možnosť realizácie vlastných prianí a cieľov. A našli v MT podporu pre to ju realizovať.

" Človek neprestane pátrať, ak je poháňaný nejakým vášnivým záujmom. "

– Teilhard De Chardin

Lucidné snívanie – ako sa stať tvorcom svojich snov

Sny nás asi nikdy neprestanú prekvapovať. Zaoberali sa nimi už staroveké civilizácie, o snoch a ich významoch písal napríklad Aristoteles. V priebehu storočí sa im prikladal magický, niekedy aj prorocký význam. V dvadsiatom storočí sa snom a ich nevedomému obsahu venoval Sigmund Freud. Ďalší preslávený psychológ Carl Gustav Jung sa vo svojej teórii snov zameral na iracionálne obsahy. Veľký rozmach vo výskume snov prebehol potom v 70. rokoch 20. storočia. A práve v tejto dobe sa snami začal zaoberať americký psychológ Stephen LaBerge. Presnejšie povedané lucidními snami.

A čo vlastne lucidný sen je?

Ide o uvedomenie, že sa nachádzame vo sne. Znie to ľahko, ale mozog nás zvyčajne vie tak šikovne oklamať, že pri snívaní máme neustále pocit, že sa nachádzame v realite. A až po prebudení si uvedomíme jeho nereálnosť. Človek, ktorý má schopnosť lucidného snívania, získava jednu ohromnú možnosť: dokáže modelovať sen podľa vlastného želania. Možnosti sú neobmedzené – môže lietať, dýchať pod vodou, stavať mesta, navštíviť vzdialené galaxie. Môže trénovať športy alebo hru na hudobný nástroj. Čokoľvek vás napadne. Vďaka lucidnému snívaniu sa možno dokonca zbaviť nočných môr – akonáhle si totiž uvedomíme, že „strašidlá“ sú len výplodom našej fantázie, dá nám to možnosť ich konfrontovať, zmieriť sa s nimi alebo sa snažiť pochopiť ich podvedomý význam, ktorý je odrazom udalostí v reálnom živote.

Keď sa Stephen LaBerge začal výskumom lucidného snívania zaoberať, nikto mu nevenoval výraznú pozornosť. Reakcie boli skôr vlažné. V laboratóriách známej Stanfordskej univerzity sa mu ale vďaka mnohým experimentom podarila existencia lucidného snívania potvrdiť a v roku 1987 dokonca založil Inštitút lucidného snívania. Dnes má praktizovanie lucidného snívania tisícky nadšených stúpencov.

Ako získať schopnosť lucidného snívania

Lucidne snívať dokáže každý. Líši sa len dĺžka nutného tréningu, ktorá je ale závislá na vnútornej motivácii. Aby ste mohli trénovať lucidné snívanie, je v prvom rade potrebné, aby ste si pamätali obsah svojich snov. Pokiaľ nepatríte medzi šťastlivcov, ktorí si po prebudení dokážu spomenúť na svoje sny, nevadí. Môžete si viesť denník, do ktorého bezprostredne po prebudení zapíšete najprv fragmenty toho, čo sa vám udržalo v pamäti. Postupom času a vďaka zvyku zaznamenávania si budete čím ďalej častejšie schopní vybavovať obsahy svojich snov. Budú detailnejšie a bohatšie.

Ďalším dôležitým krokom je takzvané testovanie reality, aby sme si dokázali uvedomiť, že vo sne niečo „nehrá“. Položíme si teda otázku: „Je toto realita?“ Odpoveď však nie je tak jednoduchá. Vo sne totiž dokážeme cítiť bolesť, chute, vône; a dokonca fyzikálne podmienky sú veľmi vierohodné. Môžeme však na svoj geniálny mozog vyzrieť jednou vecou: niečo si vo sne prečítať. Písmená sa budú vytrácať, preskupovať a nebudeme schopní zapamätať si ani celú jednu vetu. Deje sa to preto, že mozgové centrum určené na čítanie je počas spánku inhibované.

Je tu ale jeden háčik. Možno vás napadá „Ako si mám v sne niečo zámerne prečítať, keď si vôbec neuvedomujem, že snívam?“ Odpoveď je vcelku jednoduchá: Aby ste mohli vo sne testovať realitu, je nutné, aby ste sa ju naučili testovať aj počas dňa. Odporúča sa teda 10x až 15x denne overiť realitu (napríklad práve čítaním) a vytvoriť si tak zvyk, ktorý sa neskôr prenesie aj do samotného sna. Nemusíte sa báť, že by ste sa zamotali do bludov alebo akokoľvek stratili pojem o tom, čo je reálne a čo nie. Naopak – ľudia, ktorí sa týmto spôsobom niekoľkokrát denne zastavujú a uvedomujú si reálny pocit bytia „tu a teraz“, si vybudujú lepšie vnímanie prítomnosti a svojich pocitov a potrieb. Tak prečo to neskúsiť?

Zdroje:

LaBerge, S. (2006). Lucidní snění. Praha: DharmaGaia

https://en.wikipedia.org/wiki/Stephen_LaBerge

https://www.youtube.com/watch?v=rFjiAUYZj68

https://www.youtube.com/watch?time_continue=4&v=hswbeP6oork