Články

Ženy a otcovia na materskej dovolenke

26. septembra 2014
Ženy a otcovia na materskej dovolenke

Nasledujúci článok pojednáva o osobách, ktoré sa starajú celodenne o dieťa. Ospravedlňujeme sa dopredu otcom, prípadne iným osobám, že budeme v tejto úlohe pre zjednodušenie hovoriť len o ženách. Fakty uvedené v článku sa vzťahujú v príslušných oblastiach aj na otca, prípadne na iné osoby starajúce sa o deti.

Pracujúca matka je nezmyselné pomenovanie, ktoré ako by naznačovalo, že matka bez kariéry tráví čas oddychovaní, sledovaním televízie a popíjaním kávy. V skutočnosti je samo slovo MATKA synonymom pre jednu z najnáročnejších a najtvrdších prác vyžadovaných po akomkoľvek človeku.

– Liz Smith

Počatia a narodenie vlastného potomka je pre väčšinu nastávajúcich rodičov zásadnou udalosťou, ktorá úplne zmení ich životy. Treba podotknúť, že je to zmena krásna a mnoho rodičov nájde vo svojej novej úlohe jeden z najkrajších zmyslov svojho života.

Avšak je to tiež zmena veľmi náročná, v období pred narodením najmä pre ženu, ktorá prerába vo svojom tele i psychike veľké zmeny. Jednak vďaka samotnému vývoji plodu a množstvu vyšetrení, ktoré musia absolvovať, aby sa zistilo, či je dieťa zdravé. Sčasti aj vďaka veľkým hormonálnym zmenám, ktoré ženské telo v tehotenstve prekonáva. Žena musí svoj život uspôsobiť tak, aby sa potomok narodil zdravý. Veľakrát vďaka zdravotným komplikáciám odchádza skoro po počatí na rizikové tehotenstvo a stráca tak často kontakt s prácou a s životom, na ktorý bola doteraz zvyknutá. Pre niektoré ženy je očakávané narodenie potomka vytúženú a očakávanou udalosťou. Iné ženy sú správou o svojom tehotenstve zaskočené, avšak ak sa rozhodnú k tomu, že dieťa donosí a porodí, musí sa s touto situáciou vo veľmi krátkej dobe vyrovnať, čo býva často psychicky náročné.

Znamená to "vzdať sa kariéry". Aspoň na nejakú dobu, ktorá je nevyhnutná pre psychický a fyzický vývoj dieťaťa, a spravidla trvá optimálne 3 roky.

Odborné štúdie ukázali, že čerstvým matkám - prvorodičkám, sa počas tehotenstva a po narodení dieťaťa zvyšuje inteligencia. Je to dané tým, že žena musí zásadne zmeniť svoj život a v relatívne krátkom čase sa preorientovať a naučiť sa novým činnostiam, ktoré nikdy nerobila. Je to o to náročnejšie, že sa jedná o činnosti spojenú priamo so starostlivosťou o zdravie a optimálny vývoj nového života, ktorý jej bol do rúk "zverený". S tým súvisí aj vysoký pocit zodpovednosti. Žiadna matka sa nedokáže dopredu naučiť, ako sa má o dieťa starať. Každé dieťa je iné a má svoje špecifické potreby. Preto sú pre matku najnáročnejšie prvé týždne po narodení, tzv. šesťnediel, kedy je najväčší nápor na rýchle sa prispôsobenie novorodenci, a hľadanie optimálnych riešení v starostlivosti o neho. Matka sa jednoducho musí počas veľmi krátkeho okamihu naučiť príliš mnoho činností, aby neohrozila zdravie a život svojho potomka. Okrem toho sa jej telo pomaly dostáva do stavu, pred pôrodom, čo trvá spravidla nielen celé šesťnediel, ale aj celý rok.

Existujú mýty o tom, že ženy na materskej dovolenke "blbnú". Vedecké štúdie tieto tvrdenia vyvrátili, dokonca tvrdia, že výsledky inteligenčných testov, prípadne osoby o dieťa celodenne starajúce, neprekonávajú žiadnu zásadnú zmenu. Tento jav vysvetľujú tým, že ženský mozog sa musí preorientovať na starostlivosť o dieťa, ktorá je, ako už bolo povedané, veľmi náročná zvlášť pre prvorodičky, a zaberá tak väčšinu pozornosti matky. Dieťa je totiž po narodení úplne závislé na starostlivosť okolia. Matka sa vďaka svojim empatickým schopnostiam musí aj dieťaťu prispôsobiť a to v tom zmysle, aby s ním mohla komunikovať na úrovni, ktoré dieťa rozumie. Ako povedal Martin Luther:

Ak máme deti vychovávať, je potrebné, aby sme sa tiež stali deťmi.

Je teda úplne zrejmé, že sa počas materskej dovolenky žena učí a potom následne trénuje zručnosti, ktoré sú toľko odlišné od života, na ktoré bola zvyknutá pred tým. To sa týka aj následného návratu do práce. Ten býva pre mnoho žien veľmi obtiažny a náročný. Pomaly, ale predsa celkom rýchlo, sa vrátiť k predchádzajúcim úrovniam (nielen) kognitívnych zručností.

Aby bol návrat do bežného života pre ženy príjemnejší, ponúkame im možnosť tréningu kognitívnych funkcií priamo z pohodlia ich domova. Veríme, že im prinesie nielen veľa zábavy, ale tiež úžitku a uľahčí im návrat do pracovného života.

Žiadne dieťa nie je tak roztomilé, aby matka nebola šťastná, keď konečne zaspí.

– Ralph Waldo Emerson

  prečítané 1302×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Ivana Jakubeková
Psycholožka, terapeutka. Absolvovala jednooborovou psychologii na FF MU v Brně. Mezi její další odborné vzdělání patří psychoterapeutický výcvik, kurzy a praxe v oblasti klinické psychologie a psychodiagnostiky. Osm let pracovala v Krizovém centru pro děti. V současné době pracuje v Pedagogicko-psychologické poradně a provozuje soukromou psychologickou praxi.

Podobné články

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

Ako to je v skutočnosti s Eskimákmi? Majú naozaj niekoľko názvov pre sneh?

Určite ste sa už stretli s informáciou, že obyvatelia severských krajín, kde sneh pokrýva zem väčšinu roka, majú práve pre sneh niekoľko názvov, dokonca možno až niekoľko desiatok rôznych slov, či slovných kategórií, ktoré popisujú rôzne typy snehu. Tento známy mýtus sa rozšíril i na iné kultúry, napríklad obyvateľov Sahary a ich kategórie pre piesok. Popísaný efekt je údajne spôsobený kvalitatívne odlišným vnímaním príslušníkov danej kultúry a schopnosťou rozlíšiť rôzne kategórie či už piesku na Sahare alebo snehu na severnom póle. Málokto však vie, ako tento mýtus vznikol. Autormi, ktorí stoja za touto informáciou, sú páni Whorf a jeho kolega Sapir, ktorí už v šesťdesiatych rokoch vyslovili myšlienku, že jazyk, konkrétne jazykové kategórie, ovplyvňujú zrakové vnímanie (poznáme ju pod názvom hypotéza jazykovej relativity). Takže podľa ich názoru to, že určitá kultúra má niekoľko jazykových kategórií pre sneh spôsobuje kvalitatívne rozdielne, presnejšie vnímanie samotného snehu, jeho farby, či štruktúry.

Táto myšlienka vedecký svet zaujíma dodnes, hoci jej pôvodná forma, práve tá so snehom u Eskimákov a pieskom na Sahare, už nie je stredobodom akademického záujmu. Pozornosť sa neskôr zamerala hlavne na farebné kategórie a vnímanie farieb kultúrami, ktoré majú tieto kategórie diametrálne odlišné.

V experimentoch sa vedci zamerali na skúmanie farebných kategórii a následne na rozpoznávanie rozdielov medzi farbami z rovnakej farebnej kategórie (napríklad rôzne odtiene modrej) a rozdielnej farebnej kategórie (modrá a zelená). Príslušníci rôznych kultúr absolvovali tento experiment a výsledky neboli ani zďaleka tak jednoznačné, ako predpokladali Sapir a Whorf, keď hypotézu jazykovej relativity popisovali.

Zistenia odhalili, že hoci je rozpoznávanie farieb z rôznych farebných kategórii rýchlejšie, platí to iba pre pravú polovicu zorného poľa. Autori to vysvetľujú tak, že pravé zorné pole je spojené s ľavou mozgovou hemisférou, kde sú lokalizované centrá reči (Brockova a Wernickeho oblasť) a teda i centrá jazykových kategórií. Tento výsledok podporuje myšlienku, že jazykové kategórie pomáhajú pri zrakovom vnímaní, no v bežnom živote, kde využívame obe oči a zorné pole nevnímame ako rozdelené na pravú a ľavú časť, je tento efekt zanedbateľný.

Z výskumov vnímania farieb rôznymi kultúrami, ktoré využívajú rôzne slovné kategórie pre farby sa teda nepotvrdilo, že by naše slovné kategórie výrazne ovplyvňovali vnímanie. Ak by sme tieto poznatky aplikovali do pôvodnej hypotézy o Eskimákoch a snehu, pravdepodobne by sme prišli na to, že za eskimáckymi názvami pre sneh nie je ich presnejšie vnímanie štruktúry a farby snehu, ale skôr obdobie, kedy sneh napadol, či jeho množstvo.

Tento pomerne obľúbený mýtus je teda pravdivý len z malej časti a v bežnom živote je takmer nepostrehnuteľný.

Zdroje:

Gilbert, A. L., Regier, T., Kay, P., & Ivry, R.B. (2006). Whorf hypothesis is supported in the right visual field but not the left. PNAS, 103( 2), 489–494. Kay, P,. & Kemton, W. (1984). What Is the Sapir-Whorf Hypothesis? American Anthropological Association, 86, 65-79. Regier, T., & Kay, P. (2009). Language, thought, and color: Whorf was half right. Trends in Cognitive Sciences, 30(10), 1-8.

Psychokineza: výnimočná schopnosť alebo rafinovaný podvrh?

Ohnúť lyžicu, zavrieť dvere alebo otvoriť okno iba silou vôle? Pre niekoho absolútna sci-fi, pre iné bežný denný tréning. Ak ovládate umenie psychokinezie, dokážete pohybovať alebo tvarovať predmety, bez toho aby ste sa ich museli dotýkať. Naučiť sa tomuto umeniu vraj pritom dokáže každý ...

Stačí sa pozrieť na server YouTube, zadať anglické "Psychokinesis" a vyjdú vám desiatky videí, ktoré majú dokazovať schopnosť pohybovať predmetmi len mysľou. Ich autori tvrdia, že k ovládnutiu tejto schopnosti musíte splniť niekoľko základných požiadaviek:

Perfektne sa uvoľniť. Zhlboka dýchajte, uvoľnite svalové napätie a myslite len na vec, s ktorou mienite manipulovať. Precvičiť fantáziu. Zatvorte oči a predstavujte si rôzne predmety alebo farby. Začnite niečím jednoduchším - napríklad bodkou. Postupom času náročnosť predmetov zvyšujte. Snažte sa svoju predstavivosť vypilovať tak, ako by ste danú vec skutočne videli pred očami. Maximálne sa sústrediť. Pozerajte sa na jeden bod (napríklad obrázok na stene) a plne sa na neho sústreďte. Zabudnite na okolie, vnímajte len sami seba a obrázok. Svet okolo vás musí prestať existovať. Veriť, že to funguje. Kto vraj k psychokineze pristupuje skepticky, nikdy ju neovládne. Musíte bezhranične veriť, že funguje. A potom fungovať skutočne bude.

Ani pri splnení všetkých týchto požiadaviek však nedokážete hneď prvý deň silou vôle zavrieť dvere. Psychokineza vyžaduje tréning - a najčastejším štartovacím bodom je tzv. PSI-wheel. Jedná sa o ihlu kolmo zapichnutú v gume alebo v kúsku plastelíny, na ktorú posadíte papierovú striešku. Následne okolo celého výtvoru položte ruky a snažte sa silou vôle striešku na ihle roztočiť. Najneskôr za pár dní sa to vraj podarí každému.

Čo na to vedci?

Paranormálne javy okolo seba vždy vyžadujú pozornosť - a priťahujú ako fanatických stúpencov, ako aj skeptických vedcov. Zatiaľ však nebolo v žiadnej odbornej štúdií ani výskume preukázané, že psychokineza skutočne funguje. Že niekto dokáže pohybovať vecami, bez toho aby sa ich dotýkal.

A príklad spomínaného PSI-Wheel? Áno, väčšina ľudí ho skutočne roztočila, bez toho aby sa špendlíka, podstavce alebo papierika dotkla. Lenže vedecké vysvetlenie je prosté - papierik sa roztáča vďaka jednoduchému fyzikálnemu zákonu: teplému vzduchu stúpajúcemu nahor. Viac vám vysvetlí toto video (s českými titulkami).

Takže…?

Nič na svete nie je čiernobiele - a o paranormálnych javoch to platí dvojnásobne. Vedecky vzaté je psychokineza nemožná, na druhú stranu jej tréning a pilovanie vám určite neuškodí. Minimálne sa krásne uvoľníte, vyplavíte zo seba stres, naučíte sa lepšie sústrediť a precvičíte fantáziu. A možnosť pohybovania predmetmi berte ako nadstavbu - ako hru, na ktorej vyústenie vlastne ani tak nezáleží.