Články

Ako zlepšiť svoju prospektívnu Pamäť

2. marca 2015
Ako zlepšiť svoju perspektívnu pamäť

V mojom minulom článku sme sa pozreli na to, čo je to vlastne perspektívna pamäť a ako nám pomáha pri plánovaní najrôznejších úloh. Častokrát sa nám však môže stať, že na nejakú úlohu, ktorú sme si naplánovali, môžeme počas dňa ľahko zabudnúť. Psychológovia Gilles Einstein a Mark McDaniel uvádzajú vo svojej knihe Prospective memory (2007) celý rad rôznych tipov a rád, ako sa takýmto chybám vyhnúť a práve o niektoré z týchto rád by som sa s vami teraz chcel podeliť.

Rada č. 1: Ak sa rozhodneme, že by sme mali niečo urobiť, mali by sme to urobiť čo najskôr, najlepšie ihneď.

Táto rada znie na prvý pohľad pomerne banálne, výskum Einsteina a McDaniel však ukazuje na to, že máme v pláne niečo urobiť, môžeme niekedy zabudnúť až prekvapivo rýchlo. Napríklad v jednom z ich experimentov mali ľudia na počítači plniť rôzne náročné úlohy a zároveň mali vždy stlačiť určitý kláves, keď sa zmenila farba pozadia na obrazovke. Časť účastníkov mala stlačiť kláves ihneď, časť ju mala stlačiť až po tom, čo vyriešia rozpracovanú úlohu. Ľudia, ktorí mali stlačiť kláves ihneď, na to takmer nikdy nezabudli. Ľudia, ktorí stlačenie klávesu museli odložiť o 5 sekúnd, aby doriešili zadanú úlohu, ju zabudli stlačiť takmer v 25% prípadov.

Aj veľmi krátky odklad teda môže viesť k tomu, že na svoj zámer zabudneme a pri rušnom dni na neho môžeme pokojne zabudnúť aj počas niekoľkých sekúnd. Ak teda napríklad chceme kolegyni poslať e-mail s dôležitou prílohou, mali by sme ju k nemu pripojiť ešte predtým, než tento e-mail začneme písať. Ak by sme si povedali, že ju pripojíme až po dopísaní, mohli by sme na to jednoducho zabudnúť.

Rada č. 2: Pokiaľ si chceme na niečo spomenúť, mali by sme používať vhodné pomôcky.

Niekedy bohužiaľ nejde vykonať náš zámer ihneď a musíme ho teda odložiť na neskôr. V takom prípade je potrebné mať nejakú vhodnú pomôcku, ktorá by nám náš plán v ten správny čas pripomenula. Aká pomôcka – napovedá by to mala byť? Predovšetkým by mala byť dostatočne výrazná a hlavne by mala byť nejako zmysluplne spojená s tým, čo chceme urobiť. Aká napoveda - vodítko by nám teda mohlo napríklad úspešne pripomenúť, že máme v obchode ráno kúpiť mlieko? Niekto by mohol skúsiť prilepiť lístok s poznámkou na chladničku. Ak máte však na chladničke už viac podobných lístkov, nemuselo by byť také vodidlo dostatočne výrazné. Ďalším vodítkom, predtým často používaným, by mohol byť napríklad uzol na vreckovke. Takéto vodítko je možná dostatočne výrazné, nie je ale nijak zmysluplne spojené s tým, čo chceme urobiť. Ak by sme videli uzol na vreckovke, spomenuli by sme si len, že si máme na niečo spomenúť, ale nevedeli by sme presne na čo. Gilles a Einstein navrhujú, že vhodným vodítkom by v tomto prípade bola napríklad prázdna krabice od mlieka, ktorú by sme postavili predo dvere. Takéto vodítko by bolo dostatočne výrazné a zároveň aj zmysluplné.

Rada č. 3: Pri plánovaní našich úloh by sme mali byť čo najviac konkrétny.

Častokrát sa stáva, že pri plánovaní našich úloh nie sme príliš konkrétní a zameriavame sa viac na to, čo máme urobiť, než na to, kedy a kde by sme to mohli urobiť. Ak by sme napríklad mali vybaviť chorému kolegovi nejaký odkaz, v duchu si často povieme len: "Musím mu počas dneška zavolať." Takýto plán ale nie je dostatočne špecifický a môže sa ľahko stať, že naň zabudneme. Môžeme si ale v duchu povedať aj konkrétnejší plán: "Až sa dneska vrátim z obeda a sadnem si v práci späť ku svojmu stolu, tak mu zavolám." V takom prípade si potom na svoj plán spomenieme oveľa častejšie, ako keď je neurčitý a vágný. To, že má táto prepracovanosť plánu vplyv na vybavovanie z našej perspektívnej pamäti, ukázala aj rad rôznych štúdií.

Rada č. 4: Pozor na rutinné činnosti, ktoré robíme pravidelne každý deň.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa a my často predpokladáme, že ak niečo robíme pravidelne každý deň, nemôžeme na to zabudnúť. Je pravdou, že na každodenné úlohy si spomenieme lepšie ako na nepravidelné úlohy, ale aj rutinná činnosť prináša podľa Gillesa a Einsteina problémy, pred ktorými by sme mali byť na pozore. Opakovanú činnosť často robíme automaticky a môže sa nám ľahko stať, že zabudneme na to, že sme ju už urobili, a preto ju urobíme znova. Táto chyba sa často objavuje u seniorov a v niektorých prípadoch môže mať aj vážne následky. Môže sa napríklad stať, že senior, ktorý si vždy ráno berie lieky, zabudne na to, že si ich pred chvíľu vzal, pretože to urobil automaticky. Znovu si je teda vezme a potom môže dôjsť aj k jeho predávkovaniu. V experimentoch Einsteina a McDaniel sa ukázalo, že k zopakovaniu už raz vykonanej rutinnej činnosti, dochádzalo u seniorov pomerne často (približne v 18% prípadov), u mladších, dospelých sa táto chyba takmer nevyskytovala (približne v 5% prípadov).

Ako teda môžeme týmto chybám aspoň čiastočne zabrániť? Na túto otázku našla odpoveď psychologička Grit Ramuschkatová so svojím tímom. V jej experimente plnili seniori na počítači niekoľko rôznych úloh a v priebehu každej úlohy mali vždy jedenkrát stlačiť určenú kláves. Časť seniorov mala kláves jednoducho stlačiť jednou rukou, ostatné seniori potom mali jednou rukou stlačiť kláves a druhú ruku sa pri tom mali dotknúť hlavy. Ukázalo sa, že seniori, ktorí mali iba stlačiť kláves, ju omylom stlačili dvakrát takmer v 17% prípadov. Seniori, ktorí sa pri tom mali dotknúť hlavy, stlačili klávesu dvakrát iba v 6% prípadov. Veľmi jednoduchú rutinnú činnosť teda môžeme omylom zopakovať, u rutinné činnosti, ktorá je komplexnejšia, sa to však tak často nestane.

Einstein a McDaniel teda odporúčajú seniorom, aby si pravidelne, brané lieky niekoľkokrát prevalili v puse a nie je len jednoducho prehltli. Podobne "obohatiť" potom môžeme aj iné rutinné činnosti a lepšie si potom pamätať, že sme ich už urobili.

Zdroj: McDaniel, M. A., & Einstein, G. O. (2007). Prospective memory: An overview and synthesis of an emerging field. Sage Publications.

  prečítané 2087×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Luboš Brabenec
Psycholog a absolvent Fakulty sociálních studií MU v Brně. V rámci sdružení Práh se podílel na kognitivním tréninku na psychiatrickém oddělení v Bohunicích a nyní pracuje jako poradce v Internetové poradně Katedry psychologie FSS MU. K jeho zájmům patří právě výzkum kognitivních funkcí, momentálně se pak podílí na výzkumném projektu ve spolupráci s Goldsmiths, University of London. V současné době také spolupracuje s několika seniorskými organizacemi, pro které pořádá přednášky o paměti.

Podobné články

Prospektívna Pamäť: Spomienky na budúcnosť

Výskum pamäte trvá už od samých počiatkov psychológie, napriek tomu však stále existujú oblasti, ktoré doteraz neboli príliš skúmané. Väčšina doterajších výskumov sa napríklad venovala prevažne tzv. Retrospektívnej pamäti, teda pamäti zameranej na minulosť. Tento druh pamäte používame napríklad vo chvíli, keď si spomíname na to, čo sme prežili, alebo keď si snažíme vybaviť nejaké skôr naučené fakty alebo informácie. Naša pamäť však nehrá podstatnú úlohu iba pri vybavovaní si minulých udalostí a zážitkov, ale je dôležitá aj pri plánovaní toho, čo chceme urobiť v budúcnosti. Psychológovia v tomto prípade hovoria o tzv. Prospektívnej pamäti, teda o schopnosti zapamätať si to, čo máme v úmysle v budúcnosti urobiť a neskôr si v správnu chvíľu na svoj zámer spomenúť. Práve tento druh pamäte bol psychológmi pomerne dlho zanedbávaný a záujem o túto tému začal narastať až v posledných desaťročiach.

V čom konkrétne sa teda od seba Prospektívna a retrospektívna pamäť líši? Hlavný rozdiel medzi týmito dvoma druhmi pamäte je predovšetkým v tom, akým spôsobom dochádza k vybaveniu toho, čo sme si mali zapamätať. V prípade retrospektívnej pamäti sa nás niekto priamo na nejakú informáciu spýta a my vieme, na čo si v danej chvíli máme spomenúť. Retrospektívnu pamäť teda používame napríklad vo chvíli, keď sa nás niekto spýta, v ktorom roku sme sa narodili. V prípade prospektívnej pamäti sa nás nikto priamo na nič nepýta a my si musíme spomenúť na to, že si vôbec v danej chvíli na niečo máme spomenúť. Prospektívnu pamäť používame napríklad vo chvíli, keď si máme spomenúť na to, že dnes musíme odísť z práce skôr, aby sme stihli vyzdvihnúť na pošte balík.

Prospektívnu pamäť teda využívame veľmi často a v mnohých rôznych situáciách. Hrá dôležitú úlohu napríklad vo chvíli, keď máme brať v pravidelne určený čas lieky, využívame ju pri plánovaní schôdzok aj pri plánovaní večerného nákupu. Výskumy tiež ukazujú, že v živote najčastejšie robíme chyby práve v úlohách, pri ktorých je potrebné zapojiť prospektívnu pamäť. Napríklad štúdia Crovitza a Daniela (1984), v ktorej si účastníci mali viesť podrobný denník, ukázala, že viac ako polovicu našich každodenných problémov s pamäťou tvoria práve problémy s prospektívnej pamäťou.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že zlyhávanie prospektívnej pamäte je pomerne bežné. Aký vplyv má však na prospektívnu pamäť starnutie? Dosahujú mladší dospelí lepšie výkony v úlohách na prospektívnej pamäť než seniori? Týmito otázkami sa zaoberal rad rôznych štúdií a doteraz nie sú úplne zodpovedané. Výsledky jednotlivých štúdií sa od seba totiž značne líšia a sú do istej miery závislé na tom, v akých podmienkach sú už realizované. Experimenty, ktoré boli vykonávané v laboratóriu, zistili, že mladší dospelí dosahujú v úlohách na prospektívnej pamäti výrazne lepšie výsledky ako seniori. V štúdiách, ktoré boli vykonávané mimo laboratória, však mladší aj starší dospelí dosahovali v úlohách na prospektívnej pamäť rovnaké výsledky. Tento paradox doteraz nebol uspokojivo vysvetlený a stále sa čaká na jeho objasnenie.

Pomerne k zásadným zisteniam však dospeli štúdie, ktoré sa zamerali na prospektívnu pamäť u ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou. Ukázalo sa, že u ľudí, ktorí trpia týmto typom demencie, dochádza k zhoršeniu prospektívnej pamäti skôr ako k zhoršeniu pamäti retrospektívnej. V súčasnej dobe sa teda psychológovia snažia zistiť, či by úlohy na prospektívnu pamäť išlo využiť pre skoršiu diagnostiku ako Alzheimerovej choroby, alebo iných ochorení mozgu.

Na záver teda môžeme povedať, že prospektívna pamäť patrí medzi veľmi dôležité kognitívne funkcie, a preto s ju vyplatí trénovať. Na to, ako môžeme prospektívnu pamäť trénovať, sa však dôkladne pozrieme až v niektorom z budúcich článkov.

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.

Pamäť

je schopnosť prijímať, uchovávať a vybavovať si informácie. Súvisí úzko s nervovou sústavou, aj keď zatiaľ nebol úplne vysvetlený jej fyziologický mechanizmus. Sú známe mozgové centrá súvisiace s určitými typmi pamäte - hippokampus, amygdala, mozoček, atď., Viac.

Podľa dĺžky uchovávania informácií sa delia na krátkodobú, strednodobú a dlhodobú. Podľa typu vstupné informácie ďalej na: hmatovú, sluchovú, vizuálne, chuťovú a čuchovú.

Ďalej poznáme druhy pamäti napr.

deklaratívna – obsahuje informácie, ktoré sú dostupné znovu spomenutie si. Tie sa ďalej delia na sémantické (slovné) a procedurálne (ucelené skúsenosti a zážitky) nedeklaratívna> – obsah nemožno priamo verbalizovať, jedná sa o predovšetkým o nadobudnuté zručnosti.

Základný pamäťový proces zahŕňa

vštiepenie – ukladanie informácií do pamäti, podržanie – uchovanie týchto informácií po určitú dobu vybavovanie si – vyvolanie týchto podržané informácií z pamäte.

K pamäti sa tiež viaže zabúdanie, t.j. Vyhasnutie nervových spojení súvisiacich s podržaním informácie.

" Na jednej strane máme tak dobrú pamäť, že priateľovi do najmenších podrobností vypravuje príhodu, ktorá nás stretla a na druhej strane si nespomenieme, koľkokrát už sme mu ju rozprávali. "

– Francois de la Rochefoucauld

Predstavivosť

je schopnosť vytvárať pamäťové predstavy. Predstava je potom uvedomenie si javu alebo podnetu, ktorý na nás v súčasnosti nepôsobí. Predstavy sú našou interpretáciou skôr reálne vnímanej skutočnosti. Predstavy sa dajú ďalej rozlišovať napríklad na vizuálne (fotografie, tvár kamaráta, roky), sluchové (piesne, zvuky), pohybové (tanec), priestorové, atď.

Každý človek má zastúpené všetky typy predstavivosti, ale niektorá z nich môže byť dominantná. Existujú napr. Sluchové typy, ktoré si ľahšie zapamätajú informácie, keď ich počujeme (niektorí študenti si napr. Namiesto zapisovania poznámok nahrávajú prednášky na diktafón), vizuálne typy (kresli si schémy), pohybové typy (zapisujú si poznámky - pohyb ceruzkou, ale tu hrá úlohu aj vizualizácia).

Avšak je k vyvolaniu každej predstavy z pamäti nutná istá dávka aktivity vlastného vedomia, takže žiadna predstava (okrem eideických predstáv), nereprodukuje úplne presne realitu, ale vždy nejakým, individuálne vlastným spôsobom trošku pozmení.

Fantázia je schopnosť vytvárať nové predstavy, ktoré okrem obsahov uložených v pamäti pridávajú vždy niečo nové. Resp. z obsahov v pamäti uložených niečo nové vytvára, niečo čo obsahuje nové prvky, napríklad abstraktné umenie, nová architektonické diela, príbehy, ... Hrá tiež dôležitú úlohu pri rozhodovaní a vytváraní nových plánov.

Eidetické predstavy (grécky eidos = obraz) sú predstavy, ktoré sa pri vybavení blížia svojou ostrosťou a úplnosťou predošlému vnemu. Niekedy sa stretávame v tomto kontexte s výrazom "fotografická pamäť".

"Nedokážeme si predstaviť, čo všetko si nevieme predstaviť!"

– neznámý autor

"Všetko, čo je v súčasnosti dokázané, bolo v minulosti obyčajnou predstavou."

– William Blake

"Každé skutočné dobrodružstvo vzniká nárazom fantázie na skutočnosť."

– Karel Čapek