Články

Ako pôsobí Mozartova hudba na analytické schopnosti

22. júna 2017

Hudba rozvíja matematické vzdelanie, hovorí Tereza Pařilová. Sama je toho skvelým príkladom: opustila kariéru harfistky, aby vyštudovala informatiku. Zároveň vo výskumnom centre CEITEC skúma vplyv hudobného vzdelania na mozog a jeho funkcie. V hudbe vidí možný liek po úrazoch mozgu alebo pri demenciách.

Souvislost hudby a kognitivních schopností proslavil kontroverzní Mozartův efekt. Jaký je skutečný vliv Mozartovy skladby na kognitivní schopnosti?

Zjistilo se, že když děti na druhém stupni základní školy a vysokoškoláci poslouchali úryvek z Mozarta ze sonáty K. 448, zlepšila se jim krátkodobá schopnost analytického matematického uvažování oproti situacím, kdy poslouchali jakoukoli jinou sonátu nebo neposlouchali nic. Efekt nicméně trval relativně krátce po poslechu úryvku, který nebyl moc dlouhý, trval asi jedenáct minut.

Moje kolegyně MUDr. Klára Štillová tento efekt studovala na epilepticích. Zjistila, že pokud jim v určitých intervalech dlouhodoběji pouští tuto jedenáctiminutovou ukázku, do značné míry tím eliminuje epileptické záchvaty. Sonáta tedy ovlivňuje část mozku, která u dětí stojí za oním zlepšení analytického matematického myšlení – a zároveň stimuluje i oblasti, které jsou postižené u epileptiků a které mohou u každého z nich ležet jinde. Cílí zřejmě na nějaké společné centrum, které mozek ovlivňuje natolik, že epileptické výboje potlačí.

Jak je to možné – a proč zrovna u této sonáty?

To zatím není úplně probádané. Určitě záleží na intervalech, které následují po sobě, pokud tam máte například kvartu, kvintu, oktávu, přeskakujete do jiné tóniny… Podstata tkví v tom, že jdou po sobě přesně v tomto sledu. Pokud byste obrátil akordy nebo sonátu zahrál v jiné tónině, tak efekt zmizí. Závisí na frekvenci tónů, frekvenci celého zvuku, způsobu poskládání akordů – a posun do jiné tóniny by změnil i neurofyziologické vlastnosti.

Aktuálně na výzkumu spolupracujeme s inženýry, kteří studují fyzikální vlastnosti daného úryvku sonáty, aby je mohli porovnat po přesunu skladby do jiné tóniny nebo s jinými sonátami. Právě fyzikální vlastnosti jsou, myslím, podstatné. Mozart skladbu samozřejmě nenapsal, aby s ní šel léčit epileptiky – ale podařilo se mu napsat ji tak, že vlastnosti daného zvuku mají na mozek tyto účinky.

Mozartův efekt se tedy týká situačního efektu hudby na posluchače. Existují i dlouhodobé efekty?

Víme zcela určitě, že provozování hudby – aktivní i pasivní – rozvíjí i další kognitivní činnosti. Pokud porovnáte žáky základních uměleckých škol s dětmi, které nehrají vůbec na nic, jsem přesvědčená, že jejich analytické myšlení a schopnost myšlenkového skládání věcí do celků je na mnohem vyšší úrovni.

Představte si klavír: hrajete dvěma rukama a každou z nich něco jiného – což si mozek musí spojit. Mozek je skvěle vycvičený ve spojování věcí, které spolu nesouvisí. Zároveň umí oddělovat motoriku levé a pravé ruky – a k tomu ještě nohy, pokud hrajete s pedálem.

Existují ostatně terapie založené na tom, že se lidé učí hrát na hudební nástroje – ať už se jedná o arteterapii, muzikoterapii nebo schopnosti učit se oddělovat levé a pravé ruky, po mrtvicích, degenerativních onemocněních a podobně. Hudba zcela určitě působí i v dlouhodobém horizontu – a všechno se to samozřejmě týká mozku. V mozku všechno končí – nebo naopak začíná, chcete-li.

A u zdravých lidí?

Je prokázané, že pokud hrajete na hudební nástroj, zvětšují se vám určité oblasti v mozku a máte lepší analytické a matematické myšlení. O profesionálních hudebnících se říká „jsou to hudebníci“ – a myslí se tím, že jsou zabředlí výhradně v hudební oblasti a nemají třeba obecný nebo nějak specifický přehled. Oni přitom mají skvělé předpoklady, aby byli i výbornými matematiky, pokud by měli šanci se k tomu dostat a rozvíjet. Ta část hemisféry, která je větší u matematiků, je větší i u těch hudebníků; obojí je spolu silně spojené.

Takový vztah je i námětem vašeho výzkumu, ve kterém zkoumáte vliv hudby na mozek. Co přesně se pokoušíte zjistit?

Chceme zjistit, jaký je rozdíl ve vnímání vážné hudby u umělců, kteří se jí živí a přichází s ní do styku denodenně – a u pasivních posluchačů. Lidí, kteří rádi poslouchají vážnou hudbu, chodí na koncerty, ale nehrají na žádný hudební nástroj a neznají noty nad rámec běžného vzdělání. Snažíme se zjistit, jestli dlouhodobé vzdělávání v klasické hudbě přispívá k rozvoji určitých částí mozku, jak se liší jeho aktivace při poslechu té které ukázky, jestli je aktivnější u profesionálních hudebníků nebo u ostatních.

Já bych ještě ráda zkusila – ale to už se jedná o další cíl – jestli může hudební vzdělávání nebo hra na hudební nástroj pomoci jako způsob terapie u neurodegenerativních onemocnění. Podobně jako funguje Mozartův efekt u epileptiků: myslím, že takovou možnost dokazuje. Uvidíme, jestli výzkum prokáže signifikantní rozdíly mezi profesionálními a neprofesionálními hudebníky, případně jednotlivými nástroji: jestli může být efekt odlišný třeba u dechařů než u lidí, kteří více používají prsty – klavíristů, smyčcařů…

Doufám, že pokud něco objevíme, mohli bychom studii rozšířit i na práci s pacienty, ať už by se jednalo třeba o epileptiky, lidi po mrtvici nebo třeba s demencí. Umím si představit, že by bylo možné pozitivně ovlivnit terapii třeba u Alzheimerovy nebo Parkinsonovy choroby.

Je možné dát čtenářům nějaké obecné doporučení, jestli jim hudba může pomoct, aby se třeba lépe soustředili v práci?

Pokud jde o soustředění, tak zcela určitě doporučuji toho Mozarta – a můžete ho poslouchat několikrát dokola, aby měl dlouhodobý efekt. Ten krátkodobý, jak jsem říkala, nepřetrvává, může mít vliv maximálně pár hodin.

Jinak bych obecně pro zdravého člověka doporučila vybrat si, co vám vyhovuje a co je ve vašem rytmu. Některá hudba je rychlá a člověk je pak možná až příliš excitovaný – a jiná zase příliš pomalá a člověk je usínavý, zpomalenější. Rytmus těla je u každého jiný, takže jde spíš o to, najít si vlastní hudbu. A nemusí se nutně jednat o tu klasickou. Stejně jako ve svých výzkumech žádáme subjekty, aby si vybrali vlastní hudbu, která se jim dobře poslouchá, tak můžu vám doporučit najít si tu svoji, která vám dobře vyhovuje. Aby vám ani nepumpovala tep, ani jste u ní neusínal.

  prečítané 2387×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Vojtěch Pišl
Vojtěch Pišl vystudoval bakalářskou psychologii na Masarykově univerzitě, na dílčích kurzech studoval například na maďarské ELTE, dánské Aalborg University nebo londýnské The Coaching Academy. V Praze a Hannoveru získal vzdělání jako neurofeedbackový terapeut, několikrát z finančních důvodů odmítl přijetí ke studiu neurověd na Maastricht University, aby se nakonec rozhodl, že chce prací v první řadě vydelávat a začal pracovat jako finanční analytik. Neurovědám a psychologii se od té doby věnuje ve volném čase jako publicista a překladatel: v poslední době mu například vyšel seriál o neurofeedbacku v Psychologii Dnes, momentálně překládá jednu z Ramachandranových publikací.

Podobné články

Demencia: novodobý mor 21. storočia

Neurodegeneratívne ochorenie, novší výraz pre demenciu, je považované za chorobu 21. storočia. Podľa štatistík Londýnskej King'sCollegese jeho celosvetový výskyt každých 20 rokov zvyšuje takmer dvojnásobne. Zatiaľ čo v roku 2015 išlo o 47 miliónov, odhady na rok 2030 sú 75 miliónov a v roku 2050 dokonca 131 miliónov osôb postihnutých demenciou. Niet sa čomu čudovať - najrizikovejším faktorom pre vznik demencie je totiž vysoký vek. A práve ten sa vďaka zlepšovaniu starostlivosti neustále zvyšuje.

Zvyšovanie výskytu demencie sa však netyká len ekonomicky vyspelých krajín. Čím ďalej viac prípadov sa vyskytuje aj v rozvojových krajinách. Dnes na ne pripadá 58% celkového výskytu demencie, ale v roku 2050 to bude už 68%. Najprudší nárast sa očakáva v Číne a Indii.

Ako sa demencia prejavuje

Syndróm demencie sa prejavuje poruchami v niekoľkých oblastiach - v intelekte, pamäti, súdnosti a abstraktným myslením, pozornosťou, motiváciou alebo náladách. V dôsledku tak dochádza k poruchám osobnosti a k celkovej degradácii osobnosti.

Rozlišujú sa tri štádia demencie - ľahká, stredná a ťažká. V prvom štádiu sa začínajú prejavovať problémy s koordináciou tela, postihnutý sa cíti neistý pri chôdzi a častejšie sa pridržiava opory. Tiež krátkodobá pamäť začína nápadne zlyhávať.

V druhom štádiu prichádza zhoršovaniu dlhodobej pamäte, čo sťažuje samostatnosť postihnutého. Ten nie je schopný vykonávať bežné činnosti, ktoré predtým bez problému ovládal. Zhoršuje sa aj orientácia v priestore a čase.

Často sa potom stáva, že chorý nedokáže nájsť cestu domov a neskôr sa neorientuje ani v domácom prostredí. Vplyvom zhoršenej schopnosti sústredenia pomaly stráca záujem o skoršie aktivity a koníčky. Pre neschopnosť postihnúť to podstatné sa často sústredí na okrajový detail na úkor vnímania celku. V prvých dvoch štádiách pomáha aj farmakologická liečba podporujúca kognitívne funkcie mozgu - tzv. Kognitíva.

V treťom štádiu nepoznáva postihnutý ani sám seba v zrkadle, nespoznáva svoju rodinu a ani si neuvedomuje, že nejakú má. Nie je schopný vydržať u akejkoľvek aktivity bez neustáleho prísunu podnetov. Z liekov sa užívajú antidepresívna a medikamenty znižujúce úzkosť.

Demencia zvyčajne prichádza vo vysokom veku a vyvíja sa pozvoľna v priebehu zhruba piatich rokov. Vo vekovom rozmedzí medzi 75-80 rokov je riziko vzniku demencie okolo 8%, počas ďalších piatich rokov vzrastá na 16% a na hranici 90. roku hrozí demencia už každému tretiemu človeku. Ak prepukne demencia skôr ako v 60 rokoch, býva vývoj choroby podstatne rýchlejší - rok až dva. Toto riziko je našťastie len okolo 1%.

Druhy demencií

Najznámejším druhom demencie je Alzheimerova demencia. Tá vzniká ako dôsledok Alzheimerovej choroby, teda chronického ochorenia nervovej sústavy, pri ktorom dochádza k výraznému úbytku neurónov v mozgu. Prvýkrát bola popísaná v roku 1907 Aloisom Alzheimerom. V tej dobe sa jednalo o ojedinelú chorobu.

Ďalej sa demencia spája s Parkinsonovou alebo Pickovou chorobou. Môže ale vzniknúť aj ako dôsledok otravy, metabolických porúch, nádoru mozgu alebo pohlavných chorôb. Podľa štatistík sú rizikovou skupinou ženy nad 65 rokov, ak sa v ich rodinnej histórii vyskytla Alzheimerova demencia, prekonali úraz hlavy, trpia na vysoký krvný tlak a majú málo duševnej a sociálnej aktivity.

Možno sa demencií vyhnúť?

Neexistuje žiadny liek, ktorý by demenciu úplne vyliečil. Je však mnoho spôsobov, ako znížiť riziko vzniku choroby alebo zmierniť jej priebeh, ak už nastúpila. Najlepšou prevenciou je dostatok duševnej a sociálnej aktivity - ako počas života, tak v starobe. Sociálne väzby totiž stimulujú aktivitu mozgových buniek, čo spomaľuje degeneráciu neurónov. Nezanedbateľnou prevenciou je tiež učenie sa novým veciam a precvičovanie mozgu pomocou logických, pozornostných alebo pamäťových hier, prípadne skupinových tréningov mozgu.

Významnú úlohu v boji proti demencii hrá tiež výživa mozgu. Dôležité je zaistiť dostatočný prísun vitamínov (predovšetkým skupín B, C, D a E), minerálov a zdravých tukov. Ďalej platí už dobre poznáme pravidlá správnej životosprávy - neprejedať sa, nefajčiť a nepiť alkohol. Tak preukážete svojmu mozgu veľkú službu a ten sa odvďačí dlhodobým fungovaním.

Vyhliadky teda nie sú natoľko negatívne, ako nás strašia všemožné vedecké štatistiky. Demenciu síce nejde úplne predísť, ale správnym životným štýlom možno výrazne znížiť riziko jej vzniku a spomaliť jej priebeh. Úspech tkvie v prevencii a osvete - aj preto si Alzheimerova choroba vyslúžila svoj vlastný medzinárodný deň, ktorý pripadá na 21.9.

Doplňujúce zdroje:

https://www.alz.co.uk/research/statistics www.alzheimer.cz/alzheimerova-choroba/vyskyt-demence

Korenie, ktorá naštartujú váš mozog

V dnešnom článku sa zameriame na korenie, ktoré majú schopnosť nielen očistiť náš organizmus, ale predovšetkým ochrániť zdravie a bystrosť našej mysle. Schválne - ktoré z nich máte vo svojej kuchyni a použijete je len zriedka? Možno po nich po prečítaní týchto riadkov siahnete častejšie.

Kurkuma ako bojovník proti demencii

Už tradičná ajurvédska medicína si vážila kurkumy pre jej schopnosť čistiť organizmus. Pôsobí tiež protizápalovo. A práve zápaly v tele sú spájané s rizikom vzniku rakoviny, srdcových ochorení alebo Alzheimerovej choroby. Štatistiky ukazujú zaujímavý vzťah medzi konzumáciou kurkumy v Indii a tamojším výskytom demencie. Indovia vo veku 70-79 rokov trpí týmto ochorením 4-5x menej ako rovnaká populácie v USA. Niektorí vedci sa zhodujú, že nízky výskyt demencie u indickej populácie má čo dočinenia práve s častou konzumáciou kurkumy. Výskumy totiž preukázali, že látka v kurkume zvaná kurkumín pomáha imunitným bunkám v tele v boji proti toxické bielkovine Beta-amyloid, ktorá vzniká v mozgu ľudí s demenciou.

Kurkuma tiež dokáže zvrátiť niektoré biochemické zmeny spojené so starnutím mozgu a eliminovať výskyt ťažkých kovov v tele. Na rozdiel od farmakologických medikamentov nemá kurkuma žiadne nežiaduce vedľajšie účinky a organizmu neškodí ani konzumácia vo vysokých dávkach. Je teda vhodné zahrnúť kurkumu do našej stravy - čím viac jej bude, tým lepšie prevencii vzniku degeneratívnych ochorení si doprajeme.

Je tu ale jeden háčik - kurkumín sa v našom tele vstrebáva veľmi ťažko. Už v črevnej stene a pečeni totiž dochádza k jeho metabolickým premenám, čo bráni jeho ďalšiemu využitiu. Podľa niektorých štúdií je preto vhodné kurkumu kombinovať s čiernym korením, ktorý obsahuje látku piperín - tá by mala tieto skoré metabolické procesy výrazne zbrzdiť.

Škorica rozpáli mozgové závity

Tiež škorica má veľa pozitívnych účinkov na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciou neuro-ochranných proteínov chrániacich neuróny pred mutácií.

Tiež Škorica má Parfemy pozitívnych účinkovať na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne Funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciám neuro-ochranných proteínová chrániacich neurónov pred mutáciám.

S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že myši zo spomínaného experimentu sa behom pár dní stali „supermyš“. Ak by sme chceli rovnakým spôsobom zdokonaliť aj svoje (ľudskej) kognitívne schopnosti, museli by sme denne skonzumovať približne 4 gramy škorice, čo však môže mať negatívny vplyv na naše pečeň. Navyše škorica, ktorú bežne kupujeme, je menej kvalitné (čínska) než tá pravá (ceylonska) a obsahuje viac toxické látky kumarínu. Je preto lepšie držať sa osvedčeného spojenia "všetko s mierou".

Rasca na lepšiu pamäť

Tiež rasca má nečakane dobrý vplyv na náš mozog - konkrétne schopnosť sa učiť. Kórejskí vedci vykonali roku 2011 experiment, v ktorom mali myši nájsť spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým podnetom, ktoré sa spustili pri zaznení zvukového signálu. Jedna skupina myší bola po celý čas experimentu kŕmené vodou, druhá skupina pila vodu s kmínovým extraktom. Ako to dopadlo? Myši, ktoré pili iba vodu, sa trik naučili za 11 dní. Skupinka s rascový vodou na to vyzrela priemerne už za 8 dní. Navyše, čím viac bolo vo vode rasce, tým skôr sa myši naučili bolesti vyhnúť.

Potom, aby bol experiment ešte zaujímavejšie, podali výskumníci všetkým myšiam drogu, ktorá spôsobovala amnéziu. Asi 40% myší následkom toho zabudla, čo sa tak prácne naučila. Kolegyňa napájané rascou však zabúdali významne menej a tiež im stačilo menej dní na opätovné naučenie triku. Bolesti sa dokázali vyhnúť za dva dni, oproti piatim dňom u myší kŕmených vodou.

Sila je v prevencii

Tak ako mnoho iných prírodných látok, aj táto korenie fungujú najlepšie, keď sa konzumujú dlhodobo v primeraných dávkach. Okrem mozgu preukážete dobrý skutok doslova celému telu - srdcu a krvnému obehu, kožu, trávenie i imunite. Prečo teda nezačať hneď dnes?

Zdroje:

https://thetruthaboutcancer.com/brain-health-benefit-of-turmeric casopis.vesmir.cz/clanek/skorice-a-lepsi-pamet https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2781139 www.huffingtonpost.com/dr-douglas-fields/effect-of-spices-on-memory_b_905573.html https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/9619120

Albert Einstein a jeho mozog

Albert Einstein (1879 - 1955), fyzik židovského pôvodu. Jeden z najvýznamnejších teoretických fyzikov. Autor všeobecnej teórie relativity (1915). E = mc2. Narodil sa v Nemecku, nemeckého občianstva sa vzdal r. 1896 a zostal bez štátnej príslušnosti. V roku 1901 získal švajčiarske občianstvo. Po nástupe Hitlera k moci bol obvinený zo židovskej fyziky, ktorá bola proti fyzike árijskej. V roku 1933 utiekol do USA, kde dostal v r. 1940 americké občianstvo, pričom mu zostalo aj občianstvo švajčiarskej .

Bol považovaný za pomalého žiaka a bol hanblivý, pravdepodobne bol dyslektik a podľa novších teórií bol u neho predpokladaný Aspergerov syndróm.

Bol proti nacistickému režimu a podporoval vývoj atómovej bomby v USA, aby predbehol Hitlera. Po vojne loboval za jadrové odzbrojenie ("Neviem, čím sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale v štvrtej to budú polená a kamene"). V 50. rokoch protestoval proti politickým procesom v Československu. Zaslal aj telegram vtedajšiemu prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, v ktorom žiadal o zbavenie vykonania rozsudku nad Miladou Horákovou, Závišom kalandrov, Oldřichom Peclom a Jánom Bouchaleml. Podporoval sionizmus a bolo mu navrhnuté stať sa prezidentom Izraela, čo odmietol. Opovrhoval nacionalizmom a vyjadroval pochybnosti, či je židovský štát najlepším riešením.

Bol ženatý s matematičkou Milevou Marioovov, ktorá sa kvôli nemu vzdala kariéry. Existujú však stopy, ktoré vedú k záverom, že je spolutvorkyňou teórií relativity. Konzultoval s ňou svoje teórie a názory. Na otázku, prečo sa nepodpísala pod jeden zo svojich patentov odpovedala: "Sme jeden kameň (Wir sind nur Ein Stein").

Avšak Eistein miloval aféry so ženami, ktoré priťahoval. S Milevou sa rozviedol a oženil sa so svojou sesternicou Elsou. Existujú názory, že aj v Česku žijú potomkovia Alberta Einsteina.

K štúdiu matematiky sa dostal asi v dvanástich rokoch. Bol považovaný za pomalého žiaka, pravdepodobne kvôli dyslexíi a celkovej hanblivosti. Práve tejto pomalosti prisudzoval sám neskôr význam pri objave teórie relativity. Oproti deťom, ktoré študujú matematiku od detstva, mohol vďaka rozvinutejšiemu intelektu chápať vzťahy priestoru a času v hlbších súvislostiach.

V roku 1905 publikoval Einstein zásadné tri vedecké práce na témy fotoelektrického javu, Brownovho pohybu a špeciálnu teóriu relativity. Mal vtedy 26 rokov. V roku.1915 dokončil prácu na všeobecnej teórii relativity. Za objasnenie fotoelektrického javu dostal v roku 1921 Nobelovu cenu.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního