Články

Albert Einstein a jeho mozog

5. októbra 2014
Einsteinov mozog

Albert Einstein (1879 - 1955), fyzik židovského pôvodu. Jeden z najvýznamnejších teoretických fyzikov. Autor všeobecnej teórie relativity (1915). E = mc2. Narodil sa v Nemecku, nemeckého občianstva sa vzdal r. 1896 a zostal bez štátnej príslušnosti. V roku 1901 získal švajčiarske občianstvo. Po nástupe Hitlera k moci bol obvinený zo židovskej fyziky, ktorá bola proti fyzike árijskej. V roku 1933 utiekol do USA, kde dostal v r. 1940 americké občianstvo, pričom mu zostalo aj občianstvo švajčiarskej .

Bol považovaný za pomalého žiaka a bol hanblivý, pravdepodobne bol dyslektik a podľa novších teórií bol u neho predpokladaný Aspergerov syndróm.

Bol proti nacistickému režimu a podporoval vývoj atómovej bomby v USA, aby predbehol Hitlera. Po vojne loboval za jadrové odzbrojenie ("Neviem, čím sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale v štvrtej to budú polená a kamene"). V 50. rokoch protestoval proti politickým procesom v Československu. Zaslal aj telegram vtedajšiemu prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, v ktorom žiadal o zbavenie vykonania rozsudku nad Miladou Horákovou, Závišom kalandrov, Oldřichom Peclom a Jánom Bouchaleml. Podporoval sionizmus a bolo mu navrhnuté stať sa prezidentom Izraela, čo odmietol. Opovrhoval nacionalizmom a vyjadroval pochybnosti, či je židovský štát najlepším riešením.

Bol ženatý s matematičkou Milevou Marioovov, ktorá sa kvôli nemu vzdala kariéry. Existujú však stopy, ktoré vedú k záverom, že je spolutvorkyňou teórií relativity. Konzultoval s ňou svoje teórie a názory. Na otázku, prečo sa nepodpísala pod jeden zo svojich patentov odpovedala: "Sme jeden kameň (Wir sind nur Ein Stein").

Avšak Eistein miloval aféry so ženami, ktoré priťahoval. S Milevou sa rozviedol a oženil sa so svojou sesternicou Elsou. Existujú názory, že aj v Česku žijú potomkovia Alberta Einsteina.

K štúdiu matematiky sa dostal asi v dvanástich rokoch. Bol považovaný za pomalého žiaka, pravdepodobne kvôli dyslexíi a celkovej hanblivosti. Práve tejto pomalosti prisudzoval sám neskôr význam pri objave teórie relativity. Oproti deťom, ktoré študujú matematiku od detstva, mohol vďaka rozvinutejšiemu intelektu chápať vzťahy priestoru a času v hlbších súvislostiach.

V roku 1905 publikoval Einstein zásadné tri vedecké práce na témy fotoelektrického javu, Brownovho pohybu a špeciálnu teóriu relativity. Mal vtedy 26 rokov. V roku.1915 dokončil prácu na všeobecnej teórii relativity. Za objasnenie fotoelektrického javu dostal v roku 1921 Nobelovu cenu.

Zdroje: Wiki

  prečítané 2926×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Ivana Jakubeková
Psycholožka, terapeutka. Absolvovala jednooborovou psychologii na FF MU v Brně. Mezi její další odborné vzdělání patří psychoterapeutický výcvik, kurzy a praxe v oblasti klinické psychologie a psychodiagnostiky. Osm let pracovala v Krizovém centru pro děti. V současné době pracuje v Pedagogicko-psychologické poradně a provozuje soukromou psychologickou praxi.

Podobné články

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Zrkadlové neuróny – ako sa dokáže mozog vcítiť do druhého človeka?

V 90. rokoch objavili vedci z talianskej Parmy niečo nečakané. Jedného dňa sa výskumník, ktorého úlohou bolo sledovať mozgovú aktivitu makakov, natiahol pre svoje jedlo. V tej chvíli si všimol, že sa makakom aktivovali neuróny v premotorickom kortexe, teda v rovnakej oblasti, akoby sa samy naťahovali pre jedlo. Ako sa to však mohlo stať, ak sa opice nehýbali a iba pozorovali výskumníka?

V prednej časti mozgu sú neuróny, ktoré nazývame pohybové. Tieto neuróny vyšlú signál vždy, keď človek urobí nejaký pohyb. Avšak asi 20% z týchto neurónov vyšle signál i vtedy, keď sa človek iba pozerá, ako tento pohyb robí niekto iný. Hovoríme im zrkadlové neuróny.

Zrkadlové neuróny slúžia na porozumenie výrazom tváre. Keď sa váš kolega v práci zamračí znechutením nad pokazeným jedlom, zatvárite sa podobne ako on. Keď niekoho uvidíte usmievať sa, vaše zrkadlové neuróny vo vás vyvolajú pocit, akoby ste sa usmievali sami. Zdá sa, že čím lepšia je vaša schopnosť interpretovať výrazy tváre, tým aktívnejší je váš systém zrkadlových neurónov. Niektorí vedci preto považujú zrkadlové neuróny za základ empatie.

Ďalšou funkciou zrkadlových neurónov je napodobňovanie. Ak chceme napodobniť zložitú činnosť, musí si náš mozog prisvojiť uhol pohľadu niekoho iného. Neurovedec Vilayanur Ramachandran dokonca považuje zrkadlové neuróny za dôležitý míľnik vo vývoji ľudstva. Pred 75 000 rokmi sa náhle začali objavovať a šíriť schopnosti ako používanie nástrojov, využitie ohňa alebo jazyk. Ramachandran tvrdí, že toto všetko začalo náhlym vznikom prepracovanej sústavy zrkadlových neurónov: ak niekto objavil niečo užitočné, napr. použitie nového nástroja, tento poznatok sa rýchlo rozšíril do celej populácie a nezanikol.

Okrem motorických neurónov existuje ešte druh zrkadlových neurónov pre dotyk. Keď sa niekto dotkne mojej ruky, neurón v somatosenzorickej kôre v zmyslovej oblasti môjho mozgu vyšle signál. Ten istý neurón ale vyšle signál aj vtedy, keď sledujem ako sa niekto dotkne môjho kamaráta. Vcítim sa teda do pozície toho, koho sa niekto dotýka. Prečo nás to ale nezmätie a sami ten dotyk necítime? V koži máme receptory dotyku a bolesti, ktoré posielajú podnety do mozgu a informujú nás: „vcíť sa do pocitov druhého človeka, ale teba sa nikto nedotýka, nenechaj sa zmiasť“. Inak tomu je v prípade, že ruku znecitlivíte napr. injekciou, takže z nej nemôžu prichádzať žiadne podnety. Keď sa vtedy budeme pozerať, ako sa niekto niekoho dotýka, doslova to pocítime na svojej ruke.

Nádejou výskumníkov v oblasti zrkadlových neurónov je nájsť spôsob, ako pomôcť ľuďom s ťažkosťami v sociálnych interakciách, bežných napríklad u autizmu a schizofrénie. Možným využitím poznatkov o zrkadlových neurónov je tiež pomoc v obnovení pohybových schopností u pacientov po mozgovej mŕtvici. Kritici výskumu zrkadlových neurónov namietajú, že väčšina výskumov prebiehala na makakoch, nie na ľuďoch a tak musíme byť s interpetáciou výsledkov veľmi opatrní. Navyše výskum je založený na zobrazovaní aktivity mozgu, čo je možné len veľmi obmedzene. V robení záverov teda musíme byť opatrní.

Aké závery si z výskumu zrkadlových neurónov môžeme odniesť do každodenného života? V prvom rade, sme veľmi náchylní na „nákazu“ emóciami – či sa usmejem alebo zamračím, ovplyvním ľudí okolo seba a naopak. V druhom rade, aby som sa rýchlo naučil novú činnosť, mal/a by som pozorovať druhých, ako túto činnosť vykonávajú. A nakoniec, i pozorovanie toho, ako sa niekto príjemne dotýka druhého (masáž) vo mne môže vyvolať príjemné pocity.

Zdroje:

Caramazza, A., Anzellotti, S., Strnad, L., Lingnau, A. (2014). Embodied Cognition and Mirror Neurons: A Critical Assessment. Annual Review of Neuroscience, 37, 1-15. Perry, S, (2008). Mirror neurons. Ramachandran, V. (2009). TED talk: The neurons that shaped civilization