Články

Ako si vytvárať lepšie návyky - druhá časť

6. januára 2016

Koniec roka sa blíži a s ním aj čas novoročných predsavzatí. Či už by sme chceli niečo prestať robiť (napr. Jesť nezdravé jedlá), alebo začať robiť (naučiť sa nový jazyk, cvičiť), je dôležité porozumieť tomu, ako sa návyky vytvárjú, udržujú a menia. V prvej časti článku "Ako si vytvárať lepšie návyky", ktorá vychádza z bestselleru Charlesa Duhigga "The Power of Habit", sme popísali základný vzorec návyku. Návyky sú vlastne ako dráhy v mozgu. Čím častejšie určitú dráhu využívame, tým bude väčšia, silnejšia a ťažšie "prebudovať". Pokiaľ ale táto dráha vedie k správaniu, ktoré je pre nás škodlivé a radi by sme s ním prestali, je nutné vytvoriť novú cestu, nový návyk.

Ako to urobiť? Posledne sme si vysvetlili, aká je dôležitá odmena. Odmena je to, čo "živí" náš návyk. Môže to byť napríklad pocit sviežosti po umytí zubov, alebo príval endorfínov po behaní. Aby sme prišli na to, čo motivuje náš zlý návyk, je užitočné urobiť malý experiment.

Krok 1: Experimentujte s odmenami

Pripomeňme si príklad, keď muž chce schudnúť a rád by zmenil každodenný popoludňajší rituál jedení čokoládového koláča. Jeho úlohou v prvý deň experimentu bude skúsiť zmeniť svoje obvyklé správanie, keď pocíti chuť ísť na koláčik do bufetu. Napríklad môže ísť sa na chvíľku von prejsť bez toho, aby čokoľvek jedol. Ďalší deň môže ísť do bufetu a kúpiť si koláčik, ale vziať si ho so sebou a zjesť pri pracovnom stole. Tretí deň pôjde do jedálne, kúpi si banán a porozpráva sa s kolegami. Potom skúsi miesto koláčika kávu. Potom pôjde miesto do jedálne do susednej kancelárie, porozpráva sa a vráti sa k svojmu stolu. Princípom je testovať rôzne správanie, aby sme mohli určiť, čim je náš návyk udržiavaný. Láka vás koláčik sám o sebe, alebo pauza od práce? Ak je to koláčik, je to preto že máte hlad? (Potom by mal stačiť aj banán). Alebo je to tým prívalom energie, ktorý z koláča získate? (Potom by mala fungovať káva). Alebo sú výlety do jedálne v skutočnosti zámienkou k sociálnemu kontaktu? (Potom postačí, keď sa pôjdete porozprávať s kolegami).

Experimentovanie môže trvať niekoľko dní, týždňov alebo aj dlhšie a tento čas je zatiaľ vyhradený len pre sebapozorovanie. Keď sa po vyskúšaní nového správania vrátite k pracovnému stolu, nastavte si budík na 15 minút a potom si položte otázku: mám ešte stále chuť na koláčik? Ak štvrť hodinu po porozprávaní s kolegami stále cítite chuť na tortu, potom ľudský kontakt nebolo to, čo motivovalo vaše správanie. Ak sa cítite neuspokojená po zjedení koláčika u vášho stola, potom ste v skutočnosti hľadali skôr rozptýlenie než kalórie. V prípade uspkojenosti sa vám podarilo nájsť vašú skutočnú odmenu, ktorú môžete ešte niekoľko dní overovať a sledovať, či skutočne funguje.

Krok 2: Odhaľte spúšťač

Druhou neznámou, ktorú sa pokúsime odhaliť je spúšťač. Prečo niekedy cítime oveľa väčšiu chuť na koláčik, kafe alebo cigaretu ako inokedy? K tomu nám pomôže ďalší malý experiment. Zakaždým, keď pocítite chuť na nežiaduce správanie, odpovedzte na tieto otázky:

Po čase môžeme vypozorovať, čo sa zakaždým mení a čo zostáva rovnaké. Spúšťačom bude v tomto prípade zrejme čas (chuť sa dostaví každý deň okolo pol štvrtej). U niekoho iného by to mohla byť nálada (stres, smútok, nuda). Alebo by to mohlo byť spojené s nejakou nepríjemnou činnosťou, od ktorej máme zakaždým chuť "uniknúť" pod akoukoľvek zámienkou.

Krok 3: Vymyslite plán

Posledným krokom v zmene návyku je vymyslieť plán. Ak už viem, že každý deň okolo pol štvrtej pocítim chuť na tortu, ale že odmenou, ktorú vlastne hľadám, je rozptýlenie porozprávam sa s kolegami, môžeme začať so zmenou návyku. Návyk je ako vzorec, ktorý náš mozog automaticky opakuje: keď vidím spúšťač, urobím svoj návyk, aby som dostal odmenu. Keď si návyk vytvárame, ide o vedomé rozhodnutie. Čím dlhšie ho ale robíme, tým menej už je naše správanie vedomé a len automaticky vykonávame pokyny zabehnutých dráh v našom mozgu. Aby sme to zmenili, musíme sa nejaký čas vedome sústrediť na vytváranie nového návyku. Na základe experimentovania si teda môžeme vytvoriť plán: "Každý deň o 15:30 zájdem do susednej kancelárie a porozprávam sa 10 minút s kolegami." Je možné, že sa to nepodarí každý deň, ale po viac a viac opakovaniach sa nový návyk upevní a úplne nahradí ten starý, nefunkčný. Odhaľovanie vzorca návyku je takmer ako detektívna činnosť. Keď sa vám to ale podarí, máte šancu stať sa silnejšími ako váš dlhoročný návyk a "preprogramovať" svoj mozog. Zavŕšením vášho úsilia potom bude zdravší, šťastnejší a slobodnejší život.

Zdroj:

  • Duhigg, Ch. (2013). The Power of Habit. London: Random House Books.
  prečítané 1495×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Ako si vytvárať lepšie návyky / Ako zmeniť svoje návyky

Už ste sa niekedy odhodlali zmeniť svoj životný štýl? Začať jesť zdravšie, pravidelne cvičiť, prestať fajčiť, schudnúť, tráviť menej času pozeraním na televíziu alebo na facebooku? Na začiatku obvykle cítime silnú motiváciu, ktorá nám pomáha vydržať nejaký čas. Motivácia ale postupne vyprcháva a ak navyše prežívame veľkú záťaž, je pravdepodobné, že sa k starému návyku vrátime. Ako rozlúštiť svoj problematický návyk a pretvoriť ho v iný? A ako to urobiť tak, aby nám motivácia vydržala dlhšie?

Kľúčom k vytváraniu návykov je odmena

Procesy učenia sa u nás posilňujú vzorce správania, ktoré sú odmeňované. Napríklad ak sa Honzík na návšteve chová pekne a rodičia ho potom pochvália, Honzíkové "pekné správanie" je v jeho mozgu upevnené odmenou a pravdepodobne sa bude správať pekne aj nabudúce. Ak Zuzka v obchode zvykne hnevať a kričať a maminka jej potom kúpi lízatko, aby ju utíšila, Zuzka sa naučí, že krikom si vyslúži odmenu. Naopak ak sa žiadna odmena nedostaví, strácame k danému správaniu motiváciu (ak umyjem okná a nikto si to nevšimne, pracujem nadčasoch, ale nikto ma neocení, atď.). Kľúčom k vytváraniu návykov je teda odmena. Odmena môže mať rôzne formy: slovné ocenenie, darček alebo peniaze, pobavenie sa, vyplavenie endorfínov po behaní - čokoľvek, čo aktivuje centrá slasti v mozku. Pri zmene návykov je kľúčové určiť, čím je tento návyk odmeňovaný. Potom musíme nájsť iné správanie, ktoré nám tú istú odmenu poskytne bez toho, aby sme pakovali problematický návyk.

Krok 1: Identifikovať odmenu, ktorá náš návyk posilňuje

Predstavme si, že by sme chceli schudnúť. Prvý krok, ku ktorému sa odhodláme, je odoprieť si čokoládový koláčik, ktorý si v práci pravidelne doprajeme okolo druhej hodiny popoludní. Ako to ale urobiť? Čo je tá hlavná odmena, ktorú nám čokoládový koláčik poskytuje? Zvýšenie hladiny cukru v krvi, teda viac energie? Slasť z jedenia niečoho lahodného? Rozptýlenie od práce? Porozprávanie s kolegami v kaviarni? Či sa nám podarí "našu" odmenu identifikovať, vieme, čím musíme nahradiť nežiaduce správanie.

Krok 2: Identifikovať podnet, ktorý náš návyk spúšťa

Ďalej musíme určiť podnet, ktorý náš návyk spúšťa. Ak totiž chceme naše problematické správanie nahradiť novým, musíme vedieť KEDY ono nové správanie robiť. V príklade s čokoládovým koláčikmi môže byť spúšťačom niekoľko vecí: čas (vždy okolo 13:45 začneme mať chuť na niečo malé), nuda (potrebujeme zmeniť činnosť), pocit osamelosti (potrebujeme si s niekým porozprávať) atď. Keď sa nám podarí spúšťač nájsť , vieme, že to je tá správna chvíľa na začatie náhradného odmeňujúceho správania z kroku 1.

Nižšie sú uvedené dva rôzne vzorce, ktoré sa môžu skrývať za jedením čokoládového koláča. V prípade Petra je nutnou odmenou dodanie cukru do krvi. Tento návyk by sa dal zmeniť tak, že si Peter dá namiesto koláča jablko. Mal by si ho dať okolo 13:45, kedy zvyčajne cíti chuť na niečo malé.

Príklad 1: Vždy okolo 13:45 začne Peter cítiť nedostatok energie a dostane chuť na niečo malé (podnet). Ide do kaviarne a dá si čokoládový koláčik (správanie). Potom sa mu zvýši hladina cukru v krvi a pocíti príval energie (odmena).

V prípade Michala je nutnou odmenou rozptýlenie a pobavenie. Namiesto jedenia koláčika v kaviarni by mohol prejsť do susednej kancelárie a porozprávať sa s kolegami tam. Správny čas, spúšťač, na toto porozprávanie je pocit nudy, ktorý sa zvyčajne dostaví počas popoludnia. Porozprávaním si Michal "doplní baterky" a môže sa vrátiť k práci spokojnejší.

Príklad 2: Popoludní okolo druhej sa zvyčajne Michal začne nudiť a potrebuje rozptýlenie (podnet). Ide do kaviarne a dá si čokoládový koláčik (správanie). V kaviarni si porozpráva s kolegami a pobaví sa - teda zmení činnosť a rozptýli sa (odmena).

Návyky sú veľmi individuálne a môžu mať u každého človeka úplne iný vzorec. Ak sa nám tento vzorec podarí rozlúštiť, sme na dobrej ceste náš problematický návyk zmeniť alebo si vytvoriť nový. Viac o tom, ako identifikovať váš individuálny vzorec návyku sa dozviete v druhej časti článku.

Zdroj:

Duhigg, Ch. (2013). The Power of Habit. London: Random House Books.

Predstavivosť

je schopnosť vytvárať pamäťové predstavy. Predstava je potom uvedomenie si javu alebo podnetu, ktorý na nás v súčasnosti nepôsobí. Predstavy sú našou interpretáciou skôr reálne vnímanej skutočnosti. Predstavy sa dajú ďalej rozlišovať napríklad na vizuálne (fotografie, tvár kamaráta, roky), sluchové (piesne, zvuky), pohybové (tanec), priestorové, atď.

Každý človek má zastúpené všetky typy predstavivosti, ale niektorá z nich môže byť dominantná. Existujú napr. Sluchové typy, ktoré si ľahšie zapamätajú informácie, keď ich počujeme (niektorí študenti si napr. Namiesto zapisovania poznámok nahrávajú prednášky na diktafón), vizuálne typy (kresli si schémy), pohybové typy (zapisujú si poznámky - pohyb ceruzkou, ale tu hrá úlohu aj vizualizácia).

Avšak je k vyvolaniu každej predstavy z pamäti nutná istá dávka aktivity vlastného vedomia, takže žiadna predstava (okrem eideických predstáv), nereprodukuje úplne presne realitu, ale vždy nejakým, individuálne vlastným spôsobom trošku pozmení.

Fantázia je schopnosť vytvárať nové predstavy, ktoré okrem obsahov uložených v pamäti pridávajú vždy niečo nové. Resp. z obsahov v pamäti uložených niečo nové vytvára, niečo čo obsahuje nové prvky, napríklad abstraktné umenie, nová architektonické diela, príbehy, ... Hrá tiež dôležitú úlohu pri rozhodovaní a vytváraní nových plánov.

Eidetické predstavy (grécky eidos = obraz) sú predstavy, ktoré sa pri vybavení blížia svojou ostrosťou a úplnosťou predošlému vnemu. Niekedy sa stretávame v tomto kontexte s výrazom "fotografická pamäť".

"Nedokážeme si predstaviť, čo všetko si nevieme predstaviť!"

– neznámý autor

"Všetko, čo je v súčasnosti dokázané, bolo v minulosti obyčajnou predstavou."

– William Blake

"Každé skutočné dobrodružstvo vzniká nárazom fantázie na skutočnosť."

– Karel Čapek

Vodiči

" Osemdesiat percent všetkých ľudí sa považuje za nadpriemerných vodičov. "

Riadenie motorového vozidla je z kognitívneho hľadiska veľmi náročná úloha. Vodič musí byť sústredený na široké spektrum podnetov, ako sú dopravné značky, chodci, semafory, iné autá či samotná trasa cesty. Ďalej si vodič všíma tiež povrch cesty, aby sa vyhol kanálom a iným nerovnostiam. Musí tiež počúvať motor, sledovať rýchlosť a ďalšie veci. Tomu všetkému môže brániť nepriaznivé počasie alebo ukecaný spolucestujúcich.

Riadenie ale nie je len o rozsahu pozornosti (o tom koľko vecí musí človek vnímať naraz). Často je dôležitá tiež časová stálosť pozornosti. Keby vodič prestal sledovať cestu, mohlo by to viesť k havárii. Preto je dôležité, aby vodič nebol unavený, alebo neriešil iné náročné veci, ako sústredenie sa na telefón počas cesty. Zvýšenie sústredenia na telefón môže spôsobiť zníženie sústredenia na cestu. Preto rozhovor so spolucestujúcim je menej nebezpečný. Zložitosť situácie na ceste si vodič tiež všíma a tomu podvedome prispôsobuje obťažnosť konverzácie.

S tým súvisí fakt, že na niektoré veci sa sústredíme viac a na niektoré menej. Vodič je nútený túto intenzitu pozornosti správne modulovať, aby mu neunikli dôležité informácie (napríklad, že na semafore svieti červená) kvôli tým menej dôležitým (vedľajší pruh vedie do iného mesta).

Všetky tieto vlastnosti pozornosti sa dajú trénovať pomocou kognitívneho tréningu.

Možno sa vám ale zdá, že na riadenie nestačí len dobrá pozornosť. Máte pravdu. Taktiež sú potrebné rýchle reakcie, schopnosť rozhodovania, plánovanie a vykonávanie činnosti, ktoré sa nazývajú aj exekutívne funkcie. Tie sa ľahko dajú trénovať počas kognitívnych hier.

Trénovanie týchto kognitívnych funkcií je preto dobré pre vodiča vo všeobecnosti, ktorí si ich tak udržujú vo forme. Ešte o niečo prínosnejšie môže byť ale pre vodičov, ktorí sa chystajú z nejakých dôvodov na dopravno-psychologické vyšetrenie. Jeho súčasťou je totiž práve aj testovanie kognitívnych funkcií vodiča.

A na záver zákon Murphyho dedka: "Človek sa nenaučí nadávať, kým sa nenaučí riadiť."

Ako zlepšiť svoju prospektívnu Pamäť

V mojom minulom článku sme sa pozreli na to, čo je to vlastne perspektívna pamäť a ako nám pomáha pri plánovaní najrôznejších úloh. Častokrát sa nám však môže stať, že na nejakú úlohu, ktorú sme si naplánovali, môžeme počas dňa ľahko zabudnúť. Psychológovia Gilles Einstein a Mark McDaniel uvádzajú vo svojej knihe Prospective memory (2007) celý rad rôznych tipov a rád, ako sa takýmto chybám vyhnúť a práve o niektoré z týchto rád by som sa s vami teraz chcel podeliť.

Rada č. 1: Ak sa rozhodneme, že by sme mali niečo urobiť, mali by sme to urobiť čo najskôr, najlepšie ihneď.

Táto rada znie na prvý pohľad pomerne banálne, výskum Einsteina a McDaniel však ukazuje na to, že máme v pláne niečo urobiť, môžeme niekedy zabudnúť až prekvapivo rýchlo. Napríklad v jednom z ich experimentov mali ľudia na počítači plniť rôzne náročné úlohy a zároveň mali vždy stlačiť určitý kláves, keď sa zmenila farba pozadia na obrazovke. Časť účastníkov mala stlačiť kláves ihneď, časť ju mala stlačiť až po tom, čo vyriešia rozpracovanú úlohu. Ľudia, ktorí mali stlačiť kláves ihneď, na to takmer nikdy nezabudli. Ľudia, ktorí stlačenie klávesu museli odložiť o 5 sekúnd, aby doriešili zadanú úlohu, ju zabudli stlačiť takmer v 25% prípadov.

Aj veľmi krátky odklad teda môže viesť k tomu, že na svoj zámer zabudneme a pri rušnom dni na neho môžeme pokojne zabudnúť aj počas niekoľkých sekúnd. Ak teda napríklad chceme kolegyni poslať e-mail s dôležitou prílohou, mali by sme ju k nemu pripojiť ešte predtým, než tento e-mail začneme písať. Ak by sme si povedali, že ju pripojíme až po dopísaní, mohli by sme na to jednoducho zabudnúť.

Rada č. 2: Pokiaľ si chceme na niečo spomenúť, mali by sme používať vhodné pomôcky.

Niekedy bohužiaľ nejde vykonať náš zámer ihneď a musíme ho teda odložiť na neskôr. V takom prípade je potrebné mať nejakú vhodnú pomôcku, ktorá by nám náš plán v ten správny čas pripomenula. Aká pomôcka – napovedá by to mala byť? Predovšetkým by mala byť dostatočne výrazná a hlavne by mala byť nejako zmysluplne spojená s tým, čo chceme urobiť. Aká napoveda - vodítko by nám teda mohlo napríklad úspešne pripomenúť, že máme v obchode ráno kúpiť mlieko? Niekto by mohol skúsiť prilepiť lístok s poznámkou na chladničku. Ak máte však na chladničke už viac podobných lístkov, nemuselo by byť také vodidlo dostatočne výrazné. Ďalším vodítkom, predtým často používaným, by mohol byť napríklad uzol na vreckovke. Takéto vodítko je možná dostatočne výrazné, nie je ale nijak zmysluplne spojené s tým, čo chceme urobiť. Ak by sme videli uzol na vreckovke, spomenuli by sme si len, že si máme na niečo spomenúť, ale nevedeli by sme presne na čo. Gilles a Einstein navrhujú, že vhodným vodítkom by v tomto prípade bola napríklad prázdna krabice od mlieka, ktorú by sme postavili predo dvere. Takéto vodítko by bolo dostatočne výrazné a zároveň aj zmysluplné.

Rada č. 3: Pri plánovaní našich úloh by sme mali byť čo najviac konkrétny.

Častokrát sa stáva, že pri plánovaní našich úloh nie sme príliš konkrétní a zameriavame sa viac na to, čo máme urobiť, než na to, kedy a kde by sme to mohli urobiť. Ak by sme napríklad mali vybaviť chorému kolegovi nejaký odkaz, v duchu si často povieme len: "Musím mu počas dneška zavolať." Takýto plán ale nie je dostatočne špecifický a môže sa ľahko stať, že naň zabudneme. Môžeme si ale v duchu povedať aj konkrétnejší plán: "Až sa dneska vrátim z obeda a sadnem si v práci späť ku svojmu stolu, tak mu zavolám." V takom prípade si potom na svoj plán spomenieme oveľa častejšie, ako keď je neurčitý a vágný. To, že má táto prepracovanosť plánu vplyv na vybavovanie z našej perspektívnej pamäti, ukázala aj rad rôznych štúdií.

Rada č. 4: Pozor na rutinné činnosti, ktoré robíme pravidelne každý deň.

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa a my často predpokladáme, že ak niečo robíme pravidelne každý deň, nemôžeme na to zabudnúť. Je pravdou, že na každodenné úlohy si spomenieme lepšie ako na nepravidelné úlohy, ale aj rutinná činnosť prináša podľa Gillesa a Einsteina problémy, pred ktorými by sme mali byť na pozore. Opakovanú činnosť často robíme automaticky a môže sa nám ľahko stať, že zabudneme na to, že sme ju už urobili, a preto ju urobíme znova. Táto chyba sa často objavuje u seniorov a v niektorých prípadoch môže mať aj vážne následky. Môže sa napríklad stať, že senior, ktorý si vždy ráno berie lieky, zabudne na to, že si ich pred chvíľu vzal, pretože to urobil automaticky. Znovu si je teda vezme a potom môže dôjsť aj k jeho predávkovaniu. V experimentoch Einsteina a McDaniel sa ukázalo, že k zopakovaniu už raz vykonanej rutinnej činnosti, dochádzalo u seniorov pomerne často (približne v 18% prípadov), u mladších, dospelých sa táto chyba takmer nevyskytovala (približne v 5% prípadov).

Ako teda môžeme týmto chybám aspoň čiastočne zabrániť? Na túto otázku našla odpoveď psychologička Grit Ramuschkatová so svojím tímom. V jej experimente plnili seniori na počítači niekoľko rôznych úloh a v priebehu každej úlohy mali vždy jedenkrát stlačiť určenú kláves. Časť seniorov mala kláves jednoducho stlačiť jednou rukou, ostatné seniori potom mali jednou rukou stlačiť kláves a druhú ruku sa pri tom mali dotknúť hlavy. Ukázalo sa, že seniori, ktorí mali iba stlačiť kláves, ju omylom stlačili dvakrát takmer v 17% prípadov. Seniori, ktorí sa pri tom mali dotknúť hlavy, stlačili klávesu dvakrát iba v 6% prípadov. Veľmi jednoduchú rutinnú činnosť teda môžeme omylom zopakovať, u rutinné činnosti, ktorá je komplexnejšia, sa to však tak často nestane.

Einstein a McDaniel teda odporúčajú seniorom, aby si pravidelne, brané lieky niekoľkokrát prevalili v puse a nie je len jednoducho prehltli. Podobne "obohatiť" potom môžeme aj iné rutinné činnosti a lepšie si potom pamätať, že sme ich už urobili.

Zdroj: McDaniel, M. A., & Einstein, G. O. (2007). Prospective memory: An overview and synthesis of an emerging field. Sage Publications.