Články

Víte, prečo snívate?

2. marca 2016

Na potrebu spánku nás obvykle nikto nemusí upozorňovať. Pri jeho nedostatku si sami začneme všímať, že nám dochádza energia, zatvárajú sa nám oči a strácame koncentráciu, nehovoriac o bolestiach hlavy alebo iných ťažkostiach. Funkcie snov, ktoré náš spánok vypĺňajú, sú ale orieškom, s ktorým si vedci doteraz lámu hlavu. Sny sa priebežne vynárajú po celú dobu spánku a môžeme medzi ne zaradiť už tzv. hypnagogické obrazy, ktoré sa objavujú pri zaspávaní. Ďalšie sny potom prichádzajú v REM aj NREM fázach. Snové obsahy REM fázy pritom bývajú jasnejšie, živšie, intenzívnejšie a tvoria líniu príbehu, zatiaľ čo tie z NREM fáze sú menej časté, menej jasné, horšie zapamätateľné, lepšie kontrolovateľné a mnohokrát mávajú skôr podobu myšlienok alebo opakovanie denných udalosti. Len zlomok z týchto nočných dobrodružstiev nám pritom nakoniec uviazne v pamäti. Sú sny len produktom náhodnou stimuláciou predného mozgu, ako tvrdili Hobson a McCarley, alebo v našich životoch plnia zásadnejšiu úlohu? Prečo sú tak často negatívne a zaplavujú nás traumatickými alebo stresujúcimi spomienkami? A prečo ich tak ľahko a rýchlo zabúdame? Od čias Freuda, ktorý snom prisúdil úlohu sprostredkovateľa nevedomých želaní, sa okolo ich funkcie vyrojila kopa ďalších teórii. V tomto a nadväzujúcom článku vám predstavím tie najvýznamnejšie. Ako sami zistíte, väčšina z nich sa navyše vzájomne prelína.

Snívam, teda si pamätám

Po učení alebo trénovaní si choďte rovno zdriemnuť. To vyplýva z výskumu z roku 2010, pri ktorom Wamsley a Stickgold objavili súvislosť medzi snívaním o práve naučenej činnosti a následnom zlepšení v jej zvládaní. Výsledok nadväzuje skoršie zistenie, že účastníci, ktorí medzi trénovaním a testovaním schopnosti spia, sú o 10-20% rýchlejší a robia menej chýb ako pred spaním. Ale pozor, hoci niektoré štúdie naznačujú, že podobne môže spánok pôsobiť aj na zapamätanie slov, precvičovanie snívaním sa podľa všetkého týka predovšetkým osvojovaniu pravidiel a systémov, ktoré nevieme vedome popísať. Trebárs jazdu na bicykli. Orientuje sa teda skôr na zručnosti.

Snové procesy majú navyše podiel na tom, že si zo zážitkov a informácií z predchádzajúceho dňa zapamätáme to najdôležitejšie. Podľa Hartmanna a Zhanga v priebehu snívania dochádza k spracovaniu, šifrovaniu a transferu dát z dočasnej pamäte do dlhodobej, nový materiál je prepojený so starým a pamäťové systémy sú zreorganizované na základe emócii. Tento proces by zároveň malo sprevádzať zbavovanie sa nepotrebných informácií. To by tiež vysvetľovalo, prečo sú niektoré sny tak ľahko zabudnuteľné.

Snívam, teda sa uzdravujem

O liečivých účinkoch snívania referoval už Jan Evangelista Purkyně. Tiež Freud neskôr tvrdil, že zlé sny umožňujú učiť sa kontrole nad emóciami pochádzajúcimi zo stresových situácií. A nebol jediný. Aj mnoho súčasných vedcov sa domnieva, že snívanie pomáha udržať a obnoviť psychickú rovnováhu. Podľa teórie psychického uzdravovania nám sny umožňujú vyrovnať sa so stresom a emocionálnymi výkyvmi (úzkosťou, strachom alebo zlosťou) a zotaviť sa z traumatických zážitkov. Zlé spomienky sú spracovane, zaradené do dlhodobej pamäte a neutralizované. Pokiaľ je proces úspešný, negatívne emócie sa vytratia a my znovu nachádzame psychickú stabilitu. Aj posttraumatické nočné mory tak majú svoj zmysel. Pokiaľ ale integračný proces zlyhá, nočné mory sa budú vracať.

Podľa Stickgolda môže aj ranné vybavovanie snov a snaha nahliadnuť na ne v širších súvislostiach stačí pomôcť porozumieť vlastním emóciám. Sny sa podľa neho tvoria vo vnútri siete prepojených spomienok, ku ktorej inak nemáme prístup. Predstavujú tak cenný zdroj informácií o našich vnútorných obavách. V spánku mozog hľadá a identifikuje užitočné súvislosti medzi nedávnymi silnými zážitkami a tými staršími. Vytvára tak kontext, z ktorého môže byť riešenie čo najlepšie viditeľné. Takže až sa nabudúce zobudíte z nepríjemného sna, porozmýšľajte, či vám snová paralela nedáva kľúč k riešeniu vašej aktuálnej situácie alebo aspoň k pochopeniu toho, čo práve prežívate.

Zdroje:

  prečítané 3432×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Eva Krejčí
Eva Krejčí je studentkou jednooborové psychologie a absolventkou žurnalistiky na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně. V současnosti se zaměřuje především na fenomén snění, mediální komunikaci a účinky a kreativní myšlení. Popularizací psychologie by chtěla podpořit kritické myšlení veřejnosti.

Podobné články

Víte, prečo snívate?

Sny sú oddávna chápané ako nositelia cenného významu. Počas prvých dekád ich výskumu kraľovalo známe psychoanalytické hľadisko. Postupne sa ale začali objavovať aj iné významné teórie. V tomto článku nadviažeme na predchádzajúcu časť a zoznámim vás s ďalšími z možných úloh, ktoré snívanie v našom živote plní.

Snívam, teda tvorím

Už ste sa niekedy zobudili s nápadom na riešenie problému, o ktorom ste pred spaním premýšľali? Neboli by ste jediní, taktiež mnoho umeleckých diel a vynálezov sa prvýkrát objavilo vo sne svojho tvorcu. Barrettová, ktorá sa týmito výtvormi zaoberala, tvrdí, že sny môžu vyriešiť predovšetkým problémy, ktorým napomáha vizualizácia alebo kde východisko spočíva v nekonvenčnom myslení. To súvisí so skutočnosťou, že snové obsahy majú prevažne vizuálnu podstatu, len časť z nich zahŕňa sluchové, hmatové a iné zmyslové zážitky.

Podľa niektorých vedcov boli sny najranejšou formou ľudskej kreativity. Umožňujú totiž širšie prepojenie informácií než bdelý stav. Foulkes o snívaniu hovorí ako o "aktívnej imaginácií", ktorá kreatívne kombinuje spomienky a vedomosti. Tým sa vytvárajú nové asociácie a nové pohľady do problému alebo problematiky.

Pokiaľ ale potrebujete prísť s kreatívnym nápadom alebo riešením, mali by ste ísť spať čo najskôr. Sny riešia predovšetkým problémy súvisiace s poslednými zážitkami a neuzavretými záležitosťami z predošlého dňa.

Snívam, teda som pripravený

Ohrozenie patrí medzi najtypickejšie motívmi snov. Podľa Revensuovej teórie je zmyslom snového sveta možnosť bezpečného nácviku reakcie na hrozbu a schopnosti sa jej vyhnúť. Simulované nebezpečenstvo je potom založené na zážitkoch skutočného ohrozenia a emóciách s nimi spojenými. Mozog pritom zo spomienok vyberá tie najaktuálnejšie a najhoršie skúsenosti.

Ak vás napadlo, že sa to príliš nelíši od opakovania traumatických udalostí, máte pravdu. Kým ale teória psychického uzdravovania počíta s neutralizáciou negatívnych spomienok, podľa Revensua cieľom je rozpoznanie kritických situácií a opakovaný nácvik rokovaní, ktoré im predchádzajú. Takéto simulácie údajne mohli našim predkom poskytnúť výhodu, pretože zvyšovali možnosť prežitia, a tak boli súčasťou selekcie. To by zároveň vysvetľovalo, prečo je negativita v snoch nielen frekventovanejšia, ale aj závažnejšia ako v reálnom živote.

Aj podľa Snydera význam snívania v príprave na možné riziko, tentoraz má ale spočívať v stráženiu okolia. V REM fáze sa zvyšuje stupeň našej mozgovej aktivity, aby sme boli pripravení na urýchlené prebudenie a okamžitý útok alebo útek, ak informácie zvonku napovedajú, že hrozí nebezpečenstvo. A niektoré výskumy skutočne ukazujú, že vonkajšie stimuly ako zvuky, pachy a dotyk môžu byť spiacim mozgom zaznamenané a viesť k zvýšenej aktivite. Pokiaľ k zásadnejšej vonkajšej stimulácií nedôjde, človek môže ďalej bezstarostne driemať. Neškodné podnety sú navyše často zavedené priamo do sna, takže spáč je o okolitom dianí informovaný, aj keď ho práve neohrozuje. Ten, kto niekedy zaspal pri zapnutej televízii, možno najlepšie vie, ako takéto zapojenie vonkajších ruchov vyzerá.

Snívam, teda som spoločenský

Interakcia s ostatnými členmi skupiny bola pre našich predkov zásadná a snívanie o možných scenároch ju na ňu malo pripraviť. To aspoň tvrdí teória spoločenskej simulácie. Cvičenie vo zvládaní vzájomných vzťahov prinášalo výhodu nielen v úspešnejšom nájdení partnera, uzatváranie dohôd a predchádzanie konfliktom, taktiež rodinná a skupinová súdržnosť zväčšovala šance na prežitie, pretože bola zásadná pre organizovanie obrany pred predátormi a nepriateľmi. Nech už nám ale sen pomáha precvičiť spoluprácu alebo rozpoznanie hrozby, znovu sa tým vraciame k funkcii učenia.

Ak sa vám zo všetkých tých funkcií zatočila hlava a nemôžete sa rozhodnúť, aký význam svojim nočným dobrodružstvom prisúdiť, netrápte sa. V okamihu bdelosti už si absolútnu väčšinu snov rovnako nepamätáte, pokiaľ teda skutočne plnia nejakú zásadnú funkciu, zrejme nie je závislá na vašej schopnosti si ich vybaviť a interpretovať.

Zdroje:

Eiser, A. S. (2005). Physiology and psychology of dreams. Seminars in neurology , 25(1), 97-105. Hoss, R. J. (2013). The Neuropsychology of Dreaming: Studies and Observations. Dostupné na: dreamscience.org/idx_articles.htm. Stickgold, R. (2013). The Function of Dreaming. Phi Kappa Phi Forum, 93(2), 11-13. Valli, K. (2008). Dreams are more negative than real life: Implications for the function of dreaming. Cognition and emotion [online]. 2008, 22(5), 833-861. Zink, N. (2015). Theories of dreaming and lucid dreaming: An integrative review towards sleep, dreaming and consciousness. International Journal of Dream Research, 8(1), 35 - 53.

Korenie, ktorá naštartujú váš mozog

V dnešnom článku sa zameriame na korenie, ktoré majú schopnosť nielen očistiť náš organizmus, ale predovšetkým ochrániť zdravie a bystrosť našej mysle. Schválne - ktoré z nich máte vo svojej kuchyni a použijete je len zriedka? Možno po nich po prečítaní týchto riadkov siahnete častejšie.

Kurkuma ako bojovník proti demencii

Už tradičná ajurvédska medicína si vážila kurkumy pre jej schopnosť čistiť organizmus. Pôsobí tiež protizápalovo. A práve zápaly v tele sú spájané s rizikom vzniku rakoviny, srdcových ochorení alebo Alzheimerovej choroby. Štatistiky ukazujú zaujímavý vzťah medzi konzumáciou kurkumy v Indii a tamojším výskytom demencie. Indovia vo veku 70-79 rokov trpí týmto ochorením 4-5x menej ako rovnaká populácie v USA. Niektorí vedci sa zhodujú, že nízky výskyt demencie u indickej populácie má čo dočinenia práve s častou konzumáciou kurkumy. Výskumy totiž preukázali, že látka v kurkume zvaná kurkumín pomáha imunitným bunkám v tele v boji proti toxické bielkovine Beta-amyloid, ktorá vzniká v mozgu ľudí s demenciou.

Kurkuma tiež dokáže zvrátiť niektoré biochemické zmeny spojené so starnutím mozgu a eliminovať výskyt ťažkých kovov v tele. Na rozdiel od farmakologických medikamentov nemá kurkuma žiadne nežiaduce vedľajšie účinky a organizmu neškodí ani konzumácia vo vysokých dávkach. Je teda vhodné zahrnúť kurkumu do našej stravy - čím viac jej bude, tým lepšie prevencii vzniku degeneratívnych ochorení si doprajeme.

Je tu ale jeden háčik - kurkumín sa v našom tele vstrebáva veľmi ťažko. Už v črevnej stene a pečeni totiž dochádza k jeho metabolickým premenám, čo bráni jeho ďalšiemu využitiu. Podľa niektorých štúdií je preto vhodné kurkumu kombinovať s čiernym korením, ktorý obsahuje látku piperín - tá by mala tieto skoré metabolické procesy výrazne zbrzdiť.

Škorica rozpáli mozgové závity

Tiež škorica má veľa pozitívnych účinkov na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciou neuro-ochranných proteínov chrániacich neuróny pred mutácií.

Tiež Škorica má Parfemy pozitívnych účinkovať na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne Funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciám neuro-ochranných proteínová chrániacich neurónov pred mutáciám.

S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že myši zo spomínaného experimentu sa behom pár dní stali „supermyš“. Ak by sme chceli rovnakým spôsobom zdokonaliť aj svoje (ľudskej) kognitívne schopnosti, museli by sme denne skonzumovať približne 4 gramy škorice, čo však môže mať negatívny vplyv na naše pečeň. Navyše škorica, ktorú bežne kupujeme, je menej kvalitné (čínska) než tá pravá (ceylonska) a obsahuje viac toxické látky kumarínu. Je preto lepšie držať sa osvedčeného spojenia "všetko s mierou".

Rasca na lepšiu pamäť

Tiež rasca má nečakane dobrý vplyv na náš mozog - konkrétne schopnosť sa učiť. Kórejskí vedci vykonali roku 2011 experiment, v ktorom mali myši nájsť spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým podnetom, ktoré sa spustili pri zaznení zvukového signálu. Jedna skupina myší bola po celý čas experimentu kŕmené vodou, druhá skupina pila vodu s kmínovým extraktom. Ako to dopadlo? Myši, ktoré pili iba vodu, sa trik naučili za 11 dní. Skupinka s rascový vodou na to vyzrela priemerne už za 8 dní. Navyše, čím viac bolo vo vode rasce, tým skôr sa myši naučili bolesti vyhnúť.

Potom, aby bol experiment ešte zaujímavejšie, podali výskumníci všetkým myšiam drogu, ktorá spôsobovala amnéziu. Asi 40% myší následkom toho zabudla, čo sa tak prácne naučila. Kolegyňa napájané rascou však zabúdali významne menej a tiež im stačilo menej dní na opätovné naučenie triku. Bolesti sa dokázali vyhnúť za dva dni, oproti piatim dňom u myší kŕmených vodou.

Sila je v prevencii

Tak ako mnoho iných prírodných látok, aj táto korenie fungujú najlepšie, keď sa konzumujú dlhodobo v primeraných dávkach. Okrem mozgu preukážete dobrý skutok doslova celému telu - srdcu a krvnému obehu, kožu, trávenie i imunite. Prečo teda nezačať hneď dnes?

Zdroje:

https://thetruthaboutcancer.com/brain-health-benefit-of-turmeric casopis.vesmir.cz/clanek/skorice-a-lepsi-pamet https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2781139 www.huffingtonpost.com/dr-douglas-fields/effect-of-spices-on-memory_b_905573.html https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/9619120

Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?

Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.

Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?

Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.

Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.

Zdroje:

Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477. Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen" - Remembered probabilities of once-future things. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1-16. Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). “How Has the Week Been for You Two?” Relationship Satisfaction and Hindsight Memory Biases in Couples’ Reports of Relationship Events. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759-773. Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Canonical categories in flashbulb memories. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359. Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Manufacturing false memories using bits of reality. In L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press. Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). The formation of false memories. Psychiatric Annals, 25, 720-725. Plháková, A. (2004). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia.

Šťastie je v hlave

Kto by nechcel byť šťastný. Zvlášť, keď sa na nás zo všetkých strán valí desiatky zaručených spôsobov, ako dosiahnuť večného šťastia. Lenže ono to často nefunguje ako mávnutie čarovným prútikom. Akoby sme sa stále točili v bludnom kruhu, ktorý nemá koniec. Téma šťastia sa zdá byť natoľko komplikovaná vec, že sa stala nosnou myšlienkou mnohých teórií. V dávnej minulosti sa ním zaoberali filozofovia, v posledných dekádach hlavne psychológovia a neurovedci. V tomto článku sa zameriame na teóriu šťastia, s ktorou prišiel súčasný psychológ Dan Gilbert. Najprv ale dovoľte krátku zmienku o jeho experimente.

Gilbert položil pred skúmanú osobu šesť obrazov Clauda Moneta. Úlohou bolo zoradiť diela podľa toho, ako sa osobe páčia od najkrajšieho po najmenej pekné. Následne si skúmaný mohol vybrať jeden obraz so sebou domov, ale na výber mal iba z dvoch obrazov - tretí, alebo štvrtý z jeho zostavené radu. Podľa očakávania si väčšina vzala tretí obraz, pretože sa im páčil viac. Po určitom období prebehol úplne rovnaký experiment s tými istými dobrovoľníkmi aj obrazmi. Opäť bolo úlohou poskladať obrazy podľa preferencie. Tentokrát ale ľudia vo väčšine prípadov zoradili maľby v inom poradí, ako prvýkrát. Obraz, ktorý bol pôvodne tretí, sa vytiahol na druhé miesto. Naopak pôvodne štvrtý obraz klesol na piate miesto. Ľudia skrátka pripísali "svojmu" obrazu väčšiu hodnotu.

Asi nijako zvlášť zaujímavé zistenie, poviete si. Keď ale tím Dana Gilberta vykonal úplne rovnaký experiment u pacientov s vážnymi poruchami pamäti, získali rovnaký výsledok. Pri druhom stretnutí sa (rovnako ako u ľudí bez amnézie) preferencie obrazov posunuli rovnakým smerom. Teraz ale prichádza ten háčik. V prípade osôb s poruchami pamäti totiž nemohlo hrať úlohu zapamätanie pôvodných preferencií, rovnako tak zapamätanie výberu tretieho obrazu a už vôbec nie jeho "vlastníctva". Ako si túto zvláštnosť vyložiť? Výskumníci vysvetlili jav tým, že v mozgu došlo ku skutočnej zmene estetickej a citovej reakcie na vybratý (tretí) obraz. Jeho vynesenie na druhú priečku má tak čisto estetickú príčinu, nie vlastnícku.

Tejto myšlienke sa Dan Gilbert venoval ďalej a založil na nej svoju teóriu prirodzeného a vytvoreného šťastia. Stručne by sa rozdiel medzi týmito formami šťastia mohol vysvetliť takto: prirodzené šťastie prichádza, keď získame niečo, o čo sa usilujeme, zatiaľ čo vytvorené šťastie vzniká vtedy, keď sa nám nedostáva toho, po čom túžime. Je to teda akýsi obranný mechanizmus - čiže imunitný systém našej psychiky.

Predstavte si dva príbehy. V tom prvom je výherca miliónov eúr, v tom druhom je paraplegik odkázaný na život s vozíčkom. Ktorý z týchto dvoch ľudí je šťastnejší? Výskumy ukazujú, že po roku od oboch udalostí je miera osobného šťastia približne rovnaká. Netreba ísť až k extrémom. Aj malé každodenné udalosti, ako zlyhanie na skúške, neúspešný pohovor alebo rozchod s partnerom, môžu vyústiť vo vytvorené šťastie. Samozrejme nie ihneď, ale až po určitej dobe. Môže sa zdať, že ide len o akési "sebachlácholenie". Dan Gilbert však nepovažuje vytvorené šťastie za menej hodnotné, ako to prirodzené.

Ako príklad uvádza jeden z typických justičných omylov - istý Morees Bickham strávil polovicu svojho života vo väzení za zločin, ktorý nespáchal. Keď mu na základe testov DNA potvrdili nevinu, bolo mu už 78 rokov. Ako prvý asi každému príde na myseľ hrôza a ľútosť. Morees však na túto udalosť reagoval so slovami: "Ani na okamih toho neľutujem. Bola to úžasná skúsenosť." Ďalším príkladom je kedysi veľmi vplyvný americký politik, ktorý zo dňa na deň prišiel o všetko. Väz mu zlomil škandál s nelegálne uzavretým obchodom ohľadom jeho novej knihy. Nejakú dobu sa z toho spamätával a po rokoch povedal: "Cítim sa o toľko lepšie fyzicky, finančne, emocionálne, mentálne a skoro vo všetkých ďalších ohľadoch." Presne takto podľa Dana Gilberta funguje vytvorené šťastie.

Na záver slová filozofa Thomasa Browna z roku 1642: "Som najšťastnejší človek na svete. Mám v sebe nástroj, ktorý vie zmeniť chudobu na bohatstvo, utrpenie na prosperitu. Som nezraniteľnejší než Achilles. Osud nemá vôbec šancu ma raniť."

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/690806

https://www.ted.com/talks/dan_gilbert_asks_why_are_we_happy/transcript