Články

Pracovní Pamäť

4. marca 2015
Pracovná pamäť

Ako funguje pamäť v každodennom živote, sa snaží vysvetliť viacero vedcov. Jedením z výsledkov tejto práce je model pracovnej pamäti.

Informácie, s ktorými aktuálne pracujeme a musíme ich dočasne uschovať, spracováva práve pracovná pamäť. Jej časťou je krátkodobá pamäť, ktorá využíva informácie len na krátky čas. Napríklad keď si potrebujete zapamätať telefónne číslo, alebo pamätať si zoznam položiek, ktoré chceme nakúpiť. Uchováva taktiež informácie prichádzajúce zo senzorických systémpv (zo zraku, sluchu ...). Pracovná pamäť využíva ešte k tomu aj dáta, ktoré si vybavíme z dlhodobej pamäte. Je to taktiež prostredník medzi krátkodobo a dlhodobou pamäťou. Využívame ju, keď musíme informácie uchovávať a zároveň s nimi manipulovať. Napríklad keď sa snažíme vypočítať koľko je 16x3. Je to systém dočasného udržania a manipulácia s informáciami nápomocných pri výkone komplexných kognitívnych úloh. Ide o oblasť ľudskej psychicky, v ktorej aktuálne prebieha mentálna aktivita.

Podľa Alana Baddleyho, autora tohto modelu, sa pracovná pamäť skladá z troch zložiek. Jedna zabezpečuje koordináciu pozornosti a presun obsahov z dlhodobej pamäte do krátkodobej a naopak. Nazýva ju centrálna exekutíva, práve kvôli výkonné funkcií. Ďalej si Baddley všimol, že musí existovať štruktúra, v ktorej uchovávame vizuálne a slovné predstavy. Mentálnu manipuláciu s vizuálnymi predstavami robíme pomocou optickopriestorového náčrtníka a slovnými obsahmi (napríklad zoznam nákupu) pomocou fonologickej slučky.

Pracovná pamäť je už komplexná štruktúra, ktorá vyžaduje manipuláciu. Ak vás nebaví počítať z pamäte vysoké čísla, alebo sa snažiť povedať slovo pospiatky (mesto - otsem), môžete ju cvičiť pomocou rôznych kognitívnych hier.

V živote zabúdame oveľa viac vecí, než by sme si chceli zapamätať.

– Lech Przeczek

  prečítané 3438×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Terézia Dlhošová
Psycholožka pracující v Psychiatrické nemocnici v Opavě, kde se věnuje převážně pacientům s psychotickým onemocněním a těžšími depresemi. V minulosti vedla kognitivní tréninky v klubu Cerebrum Brno. Zajímá jí neuropsychologie a sociální kognice, které zkoumá v rámci doktorského studia Klinické psychologie na Masarykově univerzitě v Brně.

Podobné články

Spomienkový boom

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo považujete za najdôležitejšie udalosti, ktoré sa vám v živote zatiaľ stali? Myslíte, že všetky udalosti, ktoré považujete vo svojom živote za dôležité vy, sú takto stále vnímané? Alebo je hodnotenie našich zážitkov nejako kultúrne podmienené?

Naše autobiografická pamäť, teda to, čo si vybavujeme z našej vlastnej minulosti, je silne ovplyvňovaná kultúrou, v ktorej sme vyrastali a žijeme. Tento jav bol skúmaný v mnohých kultúrach a výsledky naznačujú zaujímavý fenomén. Výskum prebiehal v rôznych krajinách na veľkom množstve respondentov vo veku nad 40 rokov, ich úlohou bolo popísať sedem najdôležitejších udalostí v ich doterajšom živote. Prvý zaujímavý a dôležitý objav bol takzvaný "spomienkový boom", ktorý sa objavuje vo všetkých kultúrach. Je charakterizovaný zvýšeným výskytom pozitívnych spomienok v období medzi pätnástym a tridsiatym rokom života (Berntsen & Rubin, 2004). Ďalším zaujímavým výsledkom štúdie bolo, že tieto významné a dôležité spomienky sa líšili od krajiny do krajiny. To, čo je považované za dôležité v živote človeka z Ameriky nemusí byť vôbec podstatné pre niekoho z Európy, či z Ázie. Napríklad Američania často medzi najdôležitejšie udalosti zaraďovali nástup na strednú školu, zatiaľ čo obyvatelia Turecka považujú za jednu z najdôležitejších udalostí prvú lásku, či prijímacie skúšky na univerzitu (Ahu Erdoğan et al., 2008). Na rozdiel od toho staršia Dáni často hovorili o odchode do domova pre seniorov (Rubin & Berntsen, 2003). Objavili sa však aj udalosti, ktoré boli vo všetkých kultúrach rovnaké a to narodenie detí, či uzavretie manželského zväzku.

Tieto štúdie tiež naznačujú, ako sa posúva veková hranica pre určité udalosti a ako sa vek pre niektoré dôležité kroky v živote líši v jednotlivých kultúrach. V Českej republike sa napríklad zásadne mení vek pre obstaranie prvého dieťaťa, predošlá generácia považovala za vhodný vek pre založenie rodiny do 25 rokov, dnes je to už vek okolo tridsiatky. V Dánsku je za bežné začať navštevovať univerzitu až okolo 25. roku života, väčšina mladých ľudí nenastupuje na vysokú školu hneď po dokončení strednej školy. Tieto výsledky sú určite zaujímavé z pohľadu meniacej sa doby, no tiež nám naznačujú, aký silný vplyv kultúry môže mať nielen na náš život, ale aj na to, ktoré udalosti nášho života budú mať pre nás v starobe najväčšiu váhu, a ktoré si budeme najlepšie pamätať.

Zdroje:

Berntsen, D., & Rubin, D. C.(2004).Cultural life scripts structure recall from autobiographical memory. Memory & Cognition, 32 (3),427-442. Erdoğan A., & Baran B., & Avlar B., & Cağlar Taş A., & Tekcan A. İ. (2008). On the persistance of positive events in life scripts. Applied cognitive psychology, 22, 95-111. Rubin D.C., & Berntsen D. (2003). Life scripts help to maintain autobiographical memories of highly positive, but not highly negative, events. Memory and Cognition, 31 (1), 1-14.

Pamäť

je schopnosť prijímať, uchovávať a vybavovať si informácie. Súvisí úzko s nervovou sústavou, aj keď zatiaľ nebol úplne vysvetlený jej fyziologický mechanizmus. Sú známe mozgové centrá súvisiace s určitými typmi pamäte - hippokampus, amygdala, mozoček, atď., Viac.

Podľa dĺžky uchovávania informácií sa delia na krátkodobú, strednodobú a dlhodobú. Podľa typu vstupné informácie ďalej na: hmatovú, sluchovú, vizuálne, chuťovú a čuchovú.

Ďalej poznáme druhy pamäti napr.

deklaratívna – obsahuje informácie, ktoré sú dostupné znovu spomenutie si. Tie sa ďalej delia na sémantické (slovné) a procedurálne (ucelené skúsenosti a zážitky) nedeklaratívna> – obsah nemožno priamo verbalizovať, jedná sa o predovšetkým o nadobudnuté zručnosti.

Základný pamäťový proces zahŕňa

vštiepenie – ukladanie informácií do pamäti, podržanie – uchovanie týchto informácií po určitú dobu vybavovanie si – vyvolanie týchto podržané informácií z pamäte.

K pamäti sa tiež viaže zabúdanie, t.j. Vyhasnutie nervových spojení súvisiacich s podržaním informácie.

" Na jednej strane máme tak dobrú pamäť, že priateľovi do najmenších podrobností vypravuje príhodu, ktorá nás stretla a na druhej strane si nespomenieme, koľkokrát už sme mu ju rozprávali. "

– Francois de la Rochefoucauld

Myšlienková mapa: geniálna metóda, ktorú používal už Einstein

Asi každý pozná ten pocit zúfalstva, keď má na kus bieleho papiera spísať zložitý plán alebo myšlienku, ktorú zatiaľ nosil iba v hlave. Keď má určiť, ktorá informácia dostane prednosť pred inou, alebo aké sú medzi nimi vzťahy. Našťastie však existuje praktický a elegantný spôsob, ako tento proces výrazne zľahčiť. Volá sa myšlienková mapa.

Teóriu myšlienkových máp vyvinul v 70. rokoch britský psychológ a spisovateľ Tony Buzan. Dlhoročným štúdiom spôsobov, akými si ľudia zaznamenávajú dôležité informácie, zistil, že väčšina klasických poznámok je vysoko neefektívná a pre ich zapamätanie je potrebné vyvinúť veľké úsilie.

Venoval sa preto rozboru poznámok géniov ako boli Leonardo da Vinci, Charles Darwin alebo Albert Einstein. Čo týchto ľudí spájalo, bol zvláštny spôsob vytvárania poznámok. Ich text sa zdanlivo neorganizovane rozplýval po celej ploche papiera a obsahoval symboly a šípky prepájajúce jednotlivé poznámky. Na základe týchto poznatkov Buzan vytvoril metódu myšlienkových máp, v ktorej skĺbil uvažovania dávnych velikánov s poznatkami modernej doby.

V čom metóda spočíva

Oproti klasickým odrážkovým zoznamom sú myšlienkové mapy efektívnejšie, pretože lepšie zodpovedajú fungovaniu ľudského mozgu. Ten produkuje myšlienky na princípe asociácií - jeden pojem vyvolá predstavu pojmov ďalších. Štruktúra myslenia, pripomínajúca konáre stromu, môže teoreticky obsahovať nekonečné množstvo informácií. A úplne rovnako funguje aj myšlienková mapa.

Na jednu ústrednú tému myšlienkovej mapy lúčovito nadväzujú súvisiace pojmy, ktoré sa potom ďalej vetvia na ďalšie a ďalšie položky. Pre lepšie zapamätanie obsahu myšlienkovej mapy je užitočné každú rozvetvenú oblasť rozlíšiť farbami, pretože tým mozgu umožníme lepšie sa orientovať v štruktúre informácií. Odporučiť môžeme aj používanie obrázkov, pretože vizuálne informácie sú pre mozog menej komplikované.

Spolupráca hemisfér

Nespornou výhodou používania myšlienkových máp je zvýšenie kreativity, výkonnosti a efektivity práce. Buzan pre to má aj jednoduché vysvetlenie - informácie totiž spracovávajú obe hemisféry mozgu naraz.

Kým ľavá hemisféra sa zameriava na jazyk, fakty a čísla, pravá vníma obrazy, farby a celkový dojem. A keďže platí, že spolupráca oboch hemisfér výrazne zvyšuje šancu na zapamätanie informácií, stáva sa metóda myšlienkových máp len ťažko poraziteľnou. Navyše existuje veľká pravdepodobnosť, že pri vytváraní mapy vznikne množstvo nových myšlienok, pretože ide o proces prakticky totožný s metódou brainstormingu.

Kedy prichádzajú myšlienkové mapy vhod

Myšlienkové mapy majú široké použitie v praxi. Či už sa potrebujete naučiť látku ku skúške alebo máte za úlohu prezentovať svoje myšlienky pred publikom, pomôže vám mapa ujasniť si sled informácií. To zvyšuje pravdepodobnosť, že nezabudnete žiadnu časť - a navyše si ujasníte, čo je dôležité a čo menej.

Vyťaženému manažérovi myšlienková mapa pomáha určiť priority v úlohách alebo naplánovať prácu na celý týždeň. V školách napomáha pochopeniu zložito štruktúrovanej látky. Uľahčuje taktiež prácu žiakom s poruchami učenia alebo dyslexiou. A koniec koncov príde vhod aj v bežnom živote - napr. Zvažujete, ako budete tráviť voľnú chvíľu, alebo vymýšľate, čím o Vianociach obdarovať blízkych.

Prečo teda nezačať s myšlienkovou mapou hneď teraz? Zo začiatku si svoje myšlienky zapisujte napríklad len na papier, pokiaľ to ale myslíte vážne, oplatí sa nainštalovať niektorý z počítačových programov, ktoré sú na tento účel priamo vytvorené. Využiť môžete tiež mobilnú aplikáciu.

Zdroje:

Buzan, T. (2007). Mentální mapování. Praha: Portál. How to mind map imindmap.com/how-to-mind-map

Rozhovor o tréningu kognitívnych funkcií: motivácia je najdôležitejšia

Tréning nášho tela je úplne prirodzená vec, ktorá nám pomáha udržať si kondíciu a cítiť sa dobre. Rovnako tak ale nesmieme zabúdať na to, že aj náš mozog ocení určitý typ tréningu. Mozog disponuje skvelými schopnosťami ako je pamäť, pozornosť, myslenie, predstavivosť alebo priestorová orientácia, ktoré nazývame kognitívne funkcie. Práve okolo všetkých týchto funkcií sa točí každý moment nášho života. Trénovanie kognitívnych funkcií je skvelá vec ako prevencia a pomáha udržiavať mozog v strehu. Vedľa toho ľudia, ktorí v minulosti mali úraz mozgu, potrebujú začať kognitívne funkcie trénovať čo najskôr a veľmi intenzívne. Jedine tak môže mozog zvýšiť svoje šance na účinnú rehabilitáciu. Tento fakt si uvedomili profesori na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, a tak vznikol projekt Treko, ktorý sa zameral práve na tréning kognitívnych funkcií po akomkoľvek úrazu mozgu. Tento počin so sebou priniesol mnohé pozitíva, a to nielen ako tréning pre klientov, ale aj ako skvelú prax pre študentov psychológie.

Každý študent, ktorý sa chce stať kognitívnym trénerom, musí prejsť trojmesačným školením. Najprv začína v skupinke pod vedením koordinátorky projektu, postupom času začne trénovať s klientmi samostatne. Priebeh kognitívneho tréningu je zameraný individuálne podľa konkrétnych potrieb klienta. Preto na prvej schôdzke vykoná študent s novoprijatým klientom testovanie, ktoré prezradí stav jednotlivých kognitívnych funkcií. Na základe testovania potom študent zostavuje plán úloh zameraných na špecifické oblasti (pamäť, pozornosť, plánovanie atď.), a tak zvyšuje šancu na ich zlepšenie. Progres ale nie je otázkou niekoľkých týždňov tréningu, ale ide o dlhodobý proces. Klient dochádza na individuálne alebo skupinové tréningy v závislosti na tom, ako veľmi samostatne dokáže pracovať. Počas hospitalizácie študenti dochádzajú aj do nemocnice, pretože je dôležité začať s trénovaním čo najskôr. Pripravili sme pre vás rozhovor s koordinátorkou projektu kognitívnych tréningov, Mgr. Martinou Dörrerovou, ktorá nám o ňom prezradila viac.

Na začiatku by som sa Vás rada spýtala na základné informácie, a to kedy projekt kognitívnych tréningov vznikol, kto ho zastupuje a ako dlho vlastne prebieha?

Projekt kognitívnych tréningov prebieha na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity (PSU) minimálne 10 rokov. Myšlienkou bolo ponúknutie kognitívneho tréningu pacientom aj po koncu hospitalizácie, tzn. ambulantne. Postupne sa zrodila spolupráca s Fakultnou Nemocnicou Bohunice (FN Bohunice). Zo začiatku to vyzeralo tak, že lekári z rôznych oddelení (napr. oddelenie Karim a niektoré neurologické) informovali psychológov o tom, pre ktorých konkrétnych pacientov je vhodné pokračovať v tréningu aj po koncu hospitalizácie. Potom prišla úloha Psychologického ústavu, ktorý dal dokopy tím trénerov zo študentov. Spočiatku sa jednalo naozaj len o niekoľko málo študentov. Snahou bolo vytvárať skupinky o asi troch klientoch. Postupom času sa podarilo spoluprácu s FN Bohunice prehĺbiť. Vždy záleží na lekárovi, ktorý daného klienta odporučí. Vďaka tomu sa k nám dostávajú napríklad aj klienti s diagnózou hemofílie, ktorí zdanlivo kognitívny tréning nepotrebujú, pretože sa nejedná o postihnutie mozgu. U takýchto klientov sa ale jedná skôr o prevenciu, aby vedeli, že existuje kognitívny tréning a že sa na nás možno v prípade potreby obrátiť.

Ako dlho si myslíte, že je potrebné trénovať, aby vznikla šanca na čo len i malé zlepšenie?

Zo skúsenosti viem, že najviac záleží na motivácii klienta a na tom, o aké postihnutie mozgu sa jedná. Dá sa ale povedať, že prvé merateľné zlepšenie môžeme v testoch vidieť po pol až jednom roku. Kognitívny tréning je metóda pomalá, avšak na druhú stranu pre klientov dostupná.

Koľkokrát týždenne je ideálne, aby klient trénoval?

Ideálna frekvencia sedení s trénerom je raz týždenne. Je však dôležité, aby klient trénoval tiež doma. Preto sa projekt Treko snaží, aby klienti trénovali so študentmi raz týždenne a potom šesťkrát týždenne doma. Snažíme sa klientov viesť k čo najväčšej samostatnosti. Aby si uvedomovali, že oni sami urobia tú najväčšiu prácu.

Akí klienti na tréningy najčastejšie prichádzajú?

Nedá sa povedať, že by sme mali nejakú najčastejšiu diagnózu. Ani sa nedá povedať, že by k nám dochádzali skôr mladší alebo starší klienti. Je to naozaj namiešané. Aktuálne vekové rozmedzie je od 16 do 82 rokov. A naozaj je to rovnomerne zastúpené. Čo sa týka diagnóz, tak možno o trochu viac ľudí je po autonehodách, tzn. kraniotrauma, ale aj klienti po mozgovej príhode atď. Pribúda tiež klientov s degeneratívnym ochorením mozgu, tzn. Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou. Dochádzajú k nám aj klienti s psychiatrickou diagnózou, napr. so schizofréniou alebo s depresívnym syndrómom. Títo klienti väčšinou využívajú skupinový tréning.

Aký klient má pri kognitívnom tréningu šancu na najväčšie možné zlepšenie?

Mladší klient, ktorý sa k nám dostane veľmi skoro po poškodení mozgu, má väčšiu šancu na zlepšenie.

Kto sa do tohto projektu môže zapojiť v úlohe trénera?

Všetci študenti z PsÚ alebo i ďalší študenti psychológie. Môžu sa zapojiť aj po dokončení štúdia.

Akým spôsobom sa klient môže dostať k trénovaniu so študentom?

Tým, že projekt beží niekoľko rokov, sa k nám klienti dostávajú rôznymi cestami. Čo je dobre, pretože si o tejto možnosti medzi sebou povedia. Klienti k nám neprichádzajú len z FN Bohunice, ale aj z Fakultnej nemocnice u sv. Anny alebo aj zo združenia „Práh“. Dokonca sa ku nám dostali aj klienti, o ktorých nevieme, akou cestou sa o nás dozvedeli. Ale jednoducho o nás vedia

Koľko študentov sa aktívne zapája do kognitívneho tréningu s klientmi?

Približne 10.

Stretla ste sa niekedy s pacientom, ktorý Vás prekvapil svojím rýchlym pokrokom?

Stretla som sa s klientom, ktorý ma prekvapil tým, že aj napriek veľkému poškodeniu mozgu dokázal veľmi rýchlo "vymazávať" svoj kognitívny deficit. Z mojej skúsenosti naozaj najviac záleží na motivácii klienta. Keď on chce, tak ide všetko relatívne rýchlo. Stretla som sa aj so slečnou, ktorá ma prekvapila svojím pokrokom. Neskôr sme sa však dozvedeli, že to nebolo tak úplne vďaka tréningu, ale vďaka zmene liekov. Medikácia, ktorá bola pre ňu prospešnejšia (mala menej negatívnych účinkov) dovolila mozgu, aby naozaj fungoval tak, ako najlepšie dokázal. Niekedy účinky liekov trochu zablokujú kognitívne schopnosti. Vďaka výmene liekov sa potom táto slečna dostala z podpriemerných výsledkov v teste k výsledkom priemerných hodnôt.

***

Ďakujem pani magisterke za rozhovor. V prípade akýchkoľvek otázok je možné kontaktovať projekt Treko na nasledujúcom e-mailu: kognitivnitrenink@centrum.cz. Webové stránky sú momentálne v prípravnej fáze.

Trénovanie mozgu neprináša výsledky zo dňa na deň. Pokiaľ ale v tréningu vytrváme, dáme svojmu mozgu príležitosť neustále si precvičovať svoje funkcie, ktoré vo svojom živote potrebujeme viac, než si v skutočnosti uvedomujeme.