Prečítajte si náš blog

Články na téma učenie sa

Myšlienková mapa: geniálna metóda, ktorú používal už Einstein

Asi každý pozná ten pocit zúfalstva, keď má na kus bieleho papiera spísať zložitý plán alebo myšlienku, ktorú zatiaľ nosil iba v hlave. Keď má určiť, ktorá informácia dostane prednosť pred inou, alebo aké sú medzi nimi vzťahy. Našťastie však existuje praktický a elegantný spôsob, ako tento proces výrazne zľahčiť. Volá sa myšlienková mapa.

Teóriu myšlienkových máp vyvinul v 70. rokoch britský psychológ a spisovateľ Tony Buzan. Dlhoročným štúdiom spôsobov, akými si ľudia zaznamenávajú dôležité informácie, zistil, že väčšina klasických poznámok je vysoko neefektívná a pre ich zapamätanie je potrebné vyvinúť veľké úsilie.

Venoval sa preto rozboru poznámok géniov ako boli Leonardo da Vinci, Charles Darwin alebo Albert Einstein. Čo týchto ľudí spájalo, bol zvláštny spôsob vytvárania poznámok. Ich text sa zdanlivo neorganizovane rozplýval po celej ploche papiera a obsahoval symboly a šípky prepájajúce jednotlivé poznámky. Na základe týchto poznatkov Buzan vytvoril metódu myšlienkových máp, v ktorej skĺbil uvažovania dávnych velikánov s poznatkami modernej doby.

V čom metóda spočíva

Oproti klasickým odrážkovým zoznamom sú myšlienkové mapy efektívnejšie, pretože lepšie zodpovedajú fungovaniu ľudského mozgu. Ten produkuje myšlienky na princípe asociácií - jeden pojem vyvolá predstavu pojmov ďalších. Štruktúra myslenia, pripomínajúca konáre stromu, môže teoreticky obsahovať nekonečné množstvo informácií. A úplne rovnako funguje aj myšlienková mapa.

Na jednu ústrednú tému myšlienkovej mapy lúčovito nadväzujú súvisiace pojmy, ktoré sa potom ďalej vetvia na ďalšie a ďalšie položky. Pre lepšie zapamätanie obsahu myšlienkovej mapy je užitočné každú rozvetvenú oblasť rozlíšiť farbami, pretože tým mozgu umožníme lepšie sa orientovať v štruktúre informácií. Odporučiť môžeme aj používanie obrázkov, pretože vizuálne informácie sú pre mozog menej komplikované.

Spolupráca hemisfér

Nespornou výhodou používania myšlienkových máp je zvýšenie kreativity, výkonnosti a efektivity práce. Buzan pre to má aj jednoduché vysvetlenie - informácie totiž spracovávajú obe hemisféry mozgu naraz.

Kým ľavá hemisféra sa zameriava na jazyk, fakty a čísla, pravá vníma obrazy, farby a celkový dojem. A keďže platí, že spolupráca oboch hemisfér výrazne zvyšuje šancu na zapamätanie informácií, stáva sa metóda myšlienkových máp len ťažko poraziteľnou. Navyše existuje veľká pravdepodobnosť, že pri vytváraní mapy vznikne množstvo nových myšlienok, pretože ide o proces prakticky totožný s metódou brainstormingu.

Kedy prichádzajú myšlienkové mapy vhod

Myšlienkové mapy majú široké použitie v praxi. Či už sa potrebujete naučiť látku ku skúške alebo máte za úlohu prezentovať svoje myšlienky pred publikom, pomôže vám mapa ujasniť si sled informácií. To zvyšuje pravdepodobnosť, že nezabudnete žiadnu časť - a navyše si ujasníte, čo je dôležité a čo menej.

Vyťaženému manažérovi myšlienková mapa pomáha určiť priority v úlohách alebo naplánovať prácu na celý týždeň. V školách napomáha pochopeniu zložito štruktúrovanej látky. Uľahčuje taktiež prácu žiakom s poruchami učenia alebo dyslexiou. A koniec koncov príde vhod aj v bežnom živote - napr. Zvažujete, ako budete tráviť voľnú chvíľu, alebo vymýšľate, čím o Vianociach obdarovať blízkych.

Prečo teda nezačať s myšlienkovou mapou hneď teraz? Zo začiatku si svoje myšlienky zapisujte napríklad len na papier, pokiaľ to ale myslíte vážne, oplatí sa nainštalovať niektorý z počítačových programov, ktoré sú na tento účel priamo vytvorené. Využiť môžete tiež mobilnú aplikáciu.

Zdroje:

Buzan, T. (2007). Mentální mapování. Praha: Portál. How to mind map imindmap.com/how-to-mind-map

Špecifické poruchy učenia

Každý z nás sa s týmito poruchami už stretol. Či už niektorou z nich trpí sám, alebo sa v jeho okolí vyskytuje príbuzní, známi či kamarát, špecifické poruchy učenia sa v populácii nevyskytujú len zriedka.

Prvé zmienky o týchto poruchách môžeme vypátrať už v 20. rokoch minulého storočia, ich presnejšia diagnostika a výskum začali v 60. rokoch. Presná diagnostika a povedomie širokej verejnosti o poruchách učenia je dôležitá najmä preto, že deti takto diagnostikované nemajú problémy len so školským prospechom, ale i so sebavedomým, ktoré ide ruku v ruke práve s dobrými známkami a uznaním spolužiakov. Nie je výnimkou, že poruchami učenia trpia deti nadané, preto skorá a správna diagnostika môže takéto nedanie odhaliť a pomôcť dieťaťu úspešne zvládať nároky školy.

Celkovo môžeme poruchy učenia rozdeliť na dve skupiny. Jednou sú poruchy, ktoré nebránia dieťaťu v úspešnom fungovaní v škole. Patrí medzi ne napríklad dysmúzia, špecifická porucha vyznačujúca sa neschopnosťou správne rozpoznávať tóny a melódie, tiež neschopnosťou správne vyjadrovať tóny, či hlasovými a vokálnymi ťažkosťami pri speve. Ďalšími sú dyspinxia, porucha kreslenia, či dyspraxia, porucha koordinácie, spojená s ťažkosťami pri rytmickom pohybe či neobratnosťou.

Druhou skupinou sú poruchy vážnejšie, ktoré priamo zasahujú do  každodenného školského života dieťaťa. Prvou z nich, ktorej sa budeme venovať je známa dyslexia. Je to porucha čítania, kedy sa dieťa s primeraným nadaním z dobrých sociokultúrnych podmienok v bežnej výučbe nie je schopné naučiť čítať. Dyslexia môže mať rôzne príčiny, napríklad nedostatky v zrakovej alebo sluchovej percepcii, problémy s plynulosťou očných pohybov, celková dynamika psychických procesov. S dyslexiou veľmi často býva spojená dysortografia, porucha pravopisu. Najčastejšie sa vyznačuje vynechávaním hlások v slovách či komolením slov. Tiež sú typické problémy so správnym použitím i/y, alebo nedostatočným rozlišovaním písmen, ktoré sa na seba v písanej forme podobajú (b, d, p). Do hry opäť môže vstupovať dynamika psychických procesov (dieťa píše príliš pomaly a nestíha, naopak dieťa píše rýchlo a unáhlene). Podobne znejúcou poruchou je dysgrafia, ktorá je typická problémami s písaním. Nejde však o gramatiku a pravopis, ako to bolo v predošlom prípade, ale o vizuálnu stránku písma. Dieťa sa aj napriek tomu, že netrpí motorickou poruchou, nedokáže naučiť čitateľne písať, písmená splývajú, vyskytuje sa škrtanie a gumovanie, písanie mimo liniek zošita, písmená sú nečitateľne malé alebo priveľké. Dieťa s touto poruchou často drží pri písaní ceruzku kŕčovito, objavuje sa bolesť ruky. Poslednou poruchou, ktorej sa dnes budeme venovať je dyskalkúlia. Už z názvu môžeme uhádnuť, že sa jedná o poruchu matematických schopností. Dieťa má problémy s počítaním, ide pravdepodobne o poruchu prameniacu z ťažkostí v chápaní symbolov a z problémov v abstraktnom myslení.

Diagnostika špecifických porúch učenia prebieha vo veľkej väčšine prípadov v Pedagogicko- psychologickej poradni na odporučenie učiteľa. Dieťa je na prvý pohľad šikovné, no v určitej sfére školského fungovania sa mu nedarí. Takéto vyšetrenie je učiteľom navrhnuté rodičom, tí musia s vyšetrením súhlasiť a dieťa naň objednať.

Vyšetrenie samotné sa skladá zo všeobecných testov inteligencie, percepcie, laterality (ľavorukosť/pravorukosť), vyšetrenia koordinácie, pozornosti. Ďalej sa pracuje so špecifickými testami určenými pre konkrétne poruchy, na ktoré sa objavilo podozrenie (skúška čítania, písania, matematických schopností). Pri diagnostike sa samozrejme pracuje i s informáciami od učiteľov, rodičov, z rodinnej anamnézy.

Ak sa u dieťaťa preukáže porucha učenia nasleduje úprava študijného plánu, ktorá väčšinou znamená určitú zmenu v hodnotení dieťaťa v konkrétnom predmete. Napríklad deti s dysortografiou nemajú hodnotené diktáty a podobne. Takáto zmena v hodnotení môže priniesť dieťaťu úľavu, zmierniť stres zo školy a zvýšiť nízke sebavedomie. Práve preto je povedomie o poruchách učenia a ich diagnostika veľmi dôležitá a nemala by sa zanedbávať.

Umelá inteligencia – Môže sa počítač vyrovnať ľudskému mozgu?

Vznik kognitívnej psychológie v 60. rokoch bol do veľkej miery podnietený pokrokmi v rozvoji počítačov. „Počítačová metafora“ poukazovala na podobnosť fungovania poznávacích procesov u počítačov a ľudského mozgu. Dnes sa zdôrazňujú skôr ich odlišnosti: mozog a počítače fungujú na rozdielnych princípoch, rovnako ako nemožno porovnávať lietadlá s vtáčími krídlami. Vedci však neustále pracujú na vývoji umelej inteligencie, teda inteligentného správania produkovaného počítačmi či počítačovými softvérmi.

Umelá inteligencia - kde je hranica medzi robotom a človekom?

Pokiaľ by ľudský pozorovateľ nedokázal rozoznať, či komunikuje s človekom, alebo robotom, môžeme hovoriť o umelej inteligencii. Tak premýšľal v roku 1950 britský matematik Alan Turing. Aby svoju teóriu aplikoval v praxi, vyvinul Turing test: vyšetrovateľ si píše s dvomi osobami – jednou z nich je živý človek, druhou počítač – a pokúša sa určiť, kto je kto. Cieľom počítača je vystupovať ako človek. Pokiaľ by sa mu podarilo vyšetrovateľa zmiasť aspoň na tretinu času v priebehu 5-minútovej konverzácie, prešiel by Turingovým testom. V roku 2014 sa na webe BBC objavila správa, že program „Eugene Goostman“ (imaginárny 13-ročný ukrajinský chlapec) testom prešiel. Mnohí experti však experiment spochybňujú.

Prečo v niektorých oblastiach umelá inteligencia víťazí nad ľudskou?

Procesmi evolúcie sa v mozgu rozvinuli tie schopnosti, ktoré sú dôležité pre prežitie. Jednou z najvýznamnejších je pripravenosť pružne reagovať na okolné prostredie. Schopnosť počítačov vykonávať nespočetné repetitívne operácie, či zhromažďovať miliardy štatistických dát, je pre prežitie človeka oproti iným funkciám nepodstatná, a tak sa u neho nerozvinula.

V ktorých oblastiach sa umelá inteligencia snaží priblížiť človeku?

Získavanie a spracovávanie informácií

Človek získava prostredníctvom zmyslových vnemov obrovské množstvo nových informácií. Už ako deti sa naučíme rozoznávať, čo vidíme na obrázku, čo počujeme. Sme schopní „dekódovať“ text písaný rukou. V tejto oblasti urobili i počítače veľký pokrok: v roku 2012 ukázal tím Googlu počítaču milióny obrázkov. Počítač sa analyzovaním obrovského množstva dát naučil objekty rozoznávať a kategorizovať. Facebook v roku 2014 prišiel s algoritmom DeepFace, ktorý dokáže rozoznať ľudskú tvár v 97% prípadov. Novšie generácie iPhonov majú Siri – inteligentnú osobnú asistentku, ktorá vie rozpoznávať hlas, vyhľadať informácie, ktoré potrebujete a riešiť množstvo ďalších úloh. Pre počítače je však zatiaľ ťažké určiť, čo zo záplavy informácií, ktoré vyhľadá, je dôležité a aké závery z toho vyplývajú (napr. písanie reportáží, výskum).

Riešenie neštrukturovaných problémov

Počítač rieši problémy pomocou schopností, ktoré do neho „vložia“ ľudskí programátori. To je možné, pokiaľ sú problémy jasne vymedzené a existujú určité pravidlá či postupy, ako ich riešiť. Ťažšie je to v prípade, ak sa jedná o problém nepredvídateľný. Schopnosť človeka riešiť problémy je rozvinutá i vďaka schopnosti využívať kontext. Ľudský mozog má, na rozdiel od počítača, autobiografickú pamäť, ktorá obsahuje naše poznatky, vzťahy, spomienky a zážitky. Tie nám umožňujú „domyslieť si“ zmysel v nejednoznačných situáciach. Pokiaľ si napríklad prečítame vetu s mnohovýznamovým slovom, podľa kontextu si dokážeme odvodiť správny význam slova. U počítačov je táto schopnosť vo vývoji.

Nerutinná manuálna práca, pohyb v priestore

Vykonávanie komplexných úloh v 3-D priestore (upratovanie, varenie, riadenie auta, až po robenie manikúry) vyžaduje súhru viacerých mozgových centier. Tieto úlohy, ktoré sa človek naučí pomerne jednoducho, sú stále pre stroje veľkou výzvou. Napr. robot v preplnenom supermarkete sa nedokáže nakupujúcim vyhýbať dostatočne rýchlo. Zdá sa, že roboty ešte nejaký čas nebudú konkurovať ľudským futbalovým hráčom. Čo sa však týka riadenia, Google neustále robí pokroky vo vývoji samoriadiaceho auta.

„Ľudskosť“

Byť vrelý, empatický, rozosmiať druhých je niečo, čo ľudia stále robia lepšie ako roboty. Naša ľudskosť je daná tým, že máme emócie a potreby. Dnes už existujú stroje, ktoré dokážu emócie podľa postavenia svalov v tvári dekódovať a tiež ich vyjadrovať, je to však iba mechanizmus. Ďalšími aspektmi ľudskosti sú intuícia, kreativita, sedliacky rozum, starostlivosť o druhých, empatia. Otázkou je, či môžu byť roboty „ľudské“, kým nemajú vedomie, a tak i pocity a potreby.

Vedomie

Fenomén vedomia je stále nezodpovedanou otázkou nielen u robotov, ale i u človeka. Niektorí vedci si myslia, že základom pre vedomie je „mentálny život“. Aby robot mohol viesť mentálny život, musel by byť schopný pracovať so zmyslovými vnemami (napr. predstava psa) aj v ich neprítomnosti. Vedomie je asi najväčšou výzvou umelej inteligencie.

Americký filozof John Searle vysvetľuje, že počítače pracujú so symbolmi, ale nerozumejú ich významu. Pokiaľ by niekto chcel komunikovať s počítačom po čínsky, predloží mu čínske znaky, počítač ich vo svojom programe spracuje a odpovie opäť v čínskych znakoch. Táto osoba by si mohla myslieť, že počítač je mysliaca bytosť. V skutočnosti ale iba pracuje so znakmi spôsobom, ktorý ho niekto naučil. Vôbec netuší, čo je obsahom konverzácie. Kým teda počítač neporozumie operáciam, ktoré vykonáva, nemôže sa porovnávať s človekom.

Vývoju nových technológií v oblasti umelej inteligencie sa intenzívne venujú firmy ako Google, Facebook, Amazon či Baidu. Mnoho ľudí má strach, že umelá inteligenica dospeje až k tomu, že stroje budú samostatne myslieť a konať a ovládnu ľudstvo. Zatiaľ sa však javí ako opodstatnenejšia obava, že nás inteligentné stroje nahradia i na našich kvalifikovaných pracovných pozíciach. Záujemcom o hlbšie porozumenie problematike odporúčam prečítať si odkazy uvedené nižšie.

Zdroje:

http://www.economist.com/news/briefing/21650526-artificial-intelligence-scares-peopleexcessively-so-rise-machines http://www.ceskatelevize.cz/specialy/hydepark-civilizace/25.5.2013/ https://www.ted.com/talks/john_searle_our_shared_condition_consciousness

Zrkadlové neuróny – ako sa dokáže mozog vcítiť do druhého človeka?

V 90. rokoch objavili vedci z talianskej Parmy niečo nečakané. Jedného dňa sa výskumník, ktorého úlohou bolo sledovať mozgovú aktivitu makakov, natiahol pre svoje jedlo. V tej chvíli si všimol, že sa makakom aktivovali neuróny v premotorickom kortexe, teda v rovnakej oblasti, akoby sa samy naťahovali pre jedlo. Ako sa to však mohlo stať, ak sa opice nehýbali a iba pozorovali výskumníka?

V prednej časti mozgu sú neuróny, ktoré nazývame pohybové. Tieto neuróny vyšlú signál vždy, keď človek urobí nejaký pohyb. Avšak asi 20% z týchto neurónov vyšle signál i vtedy, keď sa človek iba pozerá, ako tento pohyb robí niekto iný. Hovoríme im zrkadlové neuróny.

Zrkadlové neuróny slúžia na porozumenie výrazom tváre. Keď sa váš kolega v práci zamračí znechutením nad pokazeným jedlom, zatvárite sa podobne ako on. Keď niekoho uvidíte usmievať sa, vaše zrkadlové neuróny vo vás vyvolajú pocit, akoby ste sa usmievali sami. Zdá sa, že čím lepšia je vaša schopnosť interpretovať výrazy tváre, tým aktívnejší je váš systém zrkadlových neurónov. Niektorí vedci preto považujú zrkadlové neuróny za základ empatie.

Ďalšou funkciou zrkadlových neurónov je napodobňovanie. Ak chceme napodobniť zložitú činnosť, musí si náš mozog prisvojiť uhol pohľadu niekoho iného. Neurovedec Vilayanur Ramachandran dokonca považuje zrkadlové neuróny za dôležitý míľnik vo vývoji ľudstva. Pred 75 000 rokmi sa náhle začali objavovať a šíriť schopnosti ako používanie nástrojov, využitie ohňa alebo jazyk. Ramachandran tvrdí, že toto všetko začalo náhlym vznikom prepracovanej sústavy zrkadlových neurónov: ak niekto objavil niečo užitočné, napr. použitie nového nástroja, tento poznatok sa rýchlo rozšíril do celej populácie a nezanikol.

Okrem motorických neurónov existuje ešte druh zrkadlových neurónov pre dotyk. Keď sa niekto dotkne mojej ruky, neurón v somatosenzorickej kôre v zmyslovej oblasti môjho mozgu vyšle signál. Ten istý neurón ale vyšle signál aj vtedy, keď sledujem ako sa niekto dotkne môjho kamaráta. Vcítim sa teda do pozície toho, koho sa niekto dotýka. Prečo nás to ale nezmätie a sami ten dotyk necítime? V koži máme receptory dotyku a bolesti, ktoré posielajú podnety do mozgu a informujú nás: „vcíť sa do pocitov druhého človeka, ale teba sa nikto nedotýka, nenechaj sa zmiasť“. Inak tomu je v prípade, že ruku znecitlivíte napr. injekciou, takže z nej nemôžu prichádzať žiadne podnety. Keď sa vtedy budeme pozerať, ako sa niekto niekoho dotýka, doslova to pocítime na svojej ruke.

Nádejou výskumníkov v oblasti zrkadlových neurónov je nájsť spôsob, ako pomôcť ľuďom s ťažkosťami v sociálnych interakciách, bežných napríklad u autizmu a schizofrénie. Možným využitím poznatkov o zrkadlových neurónov je tiež pomoc v obnovení pohybových schopností u pacientov po mozgovej mŕtvici. Kritici výskumu zrkadlových neurónov namietajú, že väčšina výskumov prebiehala na makakoch, nie na ľuďoch a tak musíme byť s interpetáciou výsledkov veľmi opatrní. Navyše výskum je založený na zobrazovaní aktivity mozgu, čo je možné len veľmi obmedzene. V robení záverov teda musíme byť opatrní.

Aké závery si z výskumu zrkadlových neurónov môžeme odniesť do každodenného života? V prvom rade, sme veľmi náchylní na „nákazu“ emóciami – či sa usmejem alebo zamračím, ovplyvním ľudí okolo seba a naopak. V druhom rade, aby som sa rýchlo naučil novú činnosť, mal/a by som pozorovať druhých, ako túto činnosť vykonávajú. A nakoniec, i pozorovanie toho, ako sa niekto príjemne dotýka druhého (masáž) vo mne môže vyvolať príjemné pocity.

Zdroje:

Caramazza, A., Anzellotti, S., Strnad, L., Lingnau, A. (2014). Embodied Cognition and Mirror Neurons: A Critical Assessment. Annual Review of Neuroscience, 37, 1-15. Perry, S, (2008). Mirror neurons. Ramachandran, V. (2009). TED talk: The neurons that shaped civilization

5 vecí, ktoré by ste mali vedieť o svojom mozgu

Ľudský mozog. Impozantný, zložitý a tajuplný orgán. Aj ten najväčší hlupák pod slnkom nosí vo svojej hlave malý zázrak, ktorý po dlhé stáročia fascinuje vedcov aj laických nadšencov po celom svete. Hoci o mozgu ani zďaleka nevieme všetko a neustále sa o ňom dozvedáme niečo nové, týchto päť vecí je istých - a mali by ste ich poznať.

1. Vo svojej hlave nosíme miliardy neurónov

Všeobecne sa má za to, že v mozgu človeka nájdeme odhadom 100 miliárd neurónov. Podľa posledných prieskumov je to o niečo menej - asi 86 miliárd neurónov. K tomu ale pripočítajte ďalších 85 miliárd ostatných buniek! Je to práve vysoký počet buniek, ktorý nás odlišuje od ostatných živočíšnych druhov na tejto planéte a ktorý z nás robí najvyspelejšie stvorenia, ktoré si Zem v celej svojej histórii pamätá.

2. Náš mozog je plastický

Nie, nie je vyrobený z plastu. Plasticitou mozgu rozumieme jeho schopnosť sa formovať a meniť na základe získaných skúseností. Zakaždým, keď sa dozviete nejakú novú informáciu, zažijete akúkoľvek emóciu alebo si napríklad vezmete drogu, zmeníte tým usporiadanie vo svojom mozgu. Vytvoríte, oslabíte alebo úplne pozmeníte spojenie medzi jednotlivými neurónmi, čo následne ovplyvní vaše budúce správanie. Jednoducho zmeníte svoj mozog.

3. Niektoré psychiatrické či neurologické poruchy sa dedia. Ale dá sa im predísť

Nikde nie je napísané, že zdedíte depresívne sklony svojej babičky alebo chorobnou podozrievavosť svojho otecka. Ale ak niekto z vašej rodiny trpí podobnou chorobou, existuje zvýšené riziko, že vás stretne taktiež. A to najmä v prípade, že sa veľa stresujete a celkovo žijete v nezdravom prostredí.

Máme pre vás ale dobrú správu - možno tomu predísť. Stačí o zvýšenom riziku danej choroby vopred vedieť - a urobiť všetko pre to, aby ste jej rozvinutiu zabránili.

4. V priebehu života si vytvárame nové neuróny

Aj mozog dospelého človeka dokáže vytvárať nové neuróny a tieto zaradiť do existujúcej neurónovej siete. "Nové neuróny" dokonca zastávajú funkciu kmeňových buniek a pomáhajú tak s liečbou rôznych neurodegeneratívnych ochorení. Sme vďaka nim sami sebe lekárom.

5. Frekvenciu vytvárania nových neurónov môžeme ovplyvniť

Naozaj. Pravidelným tréningom mozgu naštartujeme tzv. Neurogenéziu, teda proces vytvárania nových neurónov. Čím viac cvičíme a trénujeme, tým viac neurónov vytvárame. Naopak napr. Konzumácia alkoholu neurogenéziu spomaľuje.

Zrátané a podčiarknuté - náš mozog je úžasný a my navyše máme tú možnosť ho zlepšovať. Vyhýbajme sa alkoholu či stresovým situáciám, naopak pravidelne trénujte, učme sa, vzdelávajte sa. Výsledky na seba nenechajú čakať.

Študenti

Aj v čase, keď máte vždy po ruke google, sú kvalita a rozsah pamäťových procesov, pozornosti a myslenia dôležitým prediktorom pracovného a študijného úspechu. Ešte nikdy nekládli škola a spoločnosť na študentov tak vysoké nároky ako dnes.

" Pravým znakom inteligencie nie sú vedomosti, ale predstavivosť. "

– Albert Einstein

Systematické vzdelávanie vyžaduje hromadenie vedomostí, pre ktoré sú nevyhnutné pamäťové funkcie. Náročný denný program plný prednášok a seminárov kladie zvýšené nároky na schopnosť koncentrácie a vyžaduje od študenta rýchlu regeneráciu síl. Navyše aj efektívny a správny intelektuálny výkon vyžaduje schopnosť podržať vo vedomí naraz niekoľko súvisiacich informácií, pracovať s nimi a súčasne vyhľadávať ďalšie informácie a spojitosti. Budúcí zamestnávatelia očakávajú nielen široké vedomosti a zručnosti, ale tiež schopnosť riešiť neobvyklé problémy, ideálne originálnym spôsobom, a to aj pod tlakom.

Je pravdou, že sa v školách rozvíjaniu týchto zručností a schopností venuje neúmerne málo času, ak vôbec. Aj preto môžu študenti prepadať predstave, že určitá schopnosť učenia im bola daná a ďalej ju nie je možné rozvíjať. Nie je to pravda.

" Negramotní 21. storočia nebudú tí, ktorí nebudú vedieť čítať a písať, ale tí, ktorí sa nebudú vedieť učiť. "

– Alvin Toffler

Projekt Mentem ponúka hotové tréningové úlohy, ktoré umožňujú rozširovať kapacitu pozornosti a krátkodobej pamäti, trénovať predstavivosť, zlepšovať flexibilitu myslenia a rýchlosť reakcií. Výkon v jednotlivých úlohách sa zaznamenáva a je možné ho po čase znovu porovnať. Cvičenia sú vytvorené hravou formou, a preto pre Vás tréning nebude ďalšou prácou, ale skôr zaujímavým spestrením dňa. Môžete trénovať kedykoľvek a kdekoľvek, ideálne každý deň približne 20 minút.

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn