Články

Kognitívna disonancia: od Ezopovy líšky po sexuálne násilie

21. októbra 2016

V bájke Liška a hrozno rozpráva Ezop o hladnej líške, ktorá zazrela strapec hrozna - ale akokoľvek sa snažila vyskočiť a strapec zhodiť, nepodarilo sa jej to. Nakoniec tak svoje snaženie vzdala a pohŕdavo mávla labkou, že hrozno je tak či tak kyslé a vlastne na hrozno vôbec nemá chuť.

Akademická psychológia takéto správanie chápe ako snahu znížiť kognitívnu disonanciu - stav, keď si dva postoje, hodnoty alebo konania človeka protirečia. Podľa teórie Leona Festingera, ktorý tento pojem zaviedol, je taký rozpor nepríjemný a človek sa nevedomky snaží kognitívnu disonanciu zmierniť alebo odstrániť.

Líška svojím opovrhnutím odstránila nesúlad medzi svojou vierou vo svoje schopnosti a neschopnosťou na hrozno dosiahnuť. Podobných presvedčení je rada: učebnicovým príkladom napríklad tendencia človeka hľadať pozitíva na tom, pre čo niečo vykonal, (aby si tak odôvodnil zmysluplnosť vykonanej práce) alebo podceňovať riziká, ktorým sa vedome vystavuje (a odôvodniť tak zmysluplnosť svojho konania).

Sila kognitívnej disonancie sa zreteľne prejavuje u domáceho a sexuálneho násilia. Mediálny obraz sexuálneho násilia ukazuje zarastených deviantov čakajúcich v temných parkoch, každým opovrhovaná "zrúda" bez jedinej ľudskej vlastnosti. Nezakladá sa ale na pravde - a podobne ako iné nepravdy škodí, a to všetkým.

Páchatelia pritom nie sú upírmi padajúcimi z neba. Rekrutujú sa z ľudí, ktorí žijú celkom normálnym životom v mestách a dedinách. Potenciálni páchatelia majú svoje rodiny, kamarátov a známych. Tí všetci ich považujú za celkom bežných, možno celkom milých ľudí - a oni seba taktiež.

Takže útok navodí kognitívna disonancia, ktorá páchateľovi bráni pochopiť, čo vlastne urobil. Jednoduchá implikácia: znásilnenie páchajú monštrá, ja sa zrúdou byť necítim, ergo, to, čo som urobil, nebolo znásilnenie. Pretože páchateľ má prvý predpoklad zažitý a na druhej závisí jeho sebaúcta, jediným východiskom je znásilnenie poprieť. Čo prirodzene znemožňuje sebareflexiu aj nápravu.

Nejde ale zďaleka len o páchateľa. S obeťou sa v prevažnej väčšine prípadov poznajú. Minimálne spočiatku tak páchateľa za bežného milého človeka považuje i obeť. Výsledkom je opäť kognitívna disonancia: je ten človek, ktorému už rok verím, skutočne taký netvor, že by ma zmlátil alebo znásilnil?

Najjednoduchšou cestou je taký zážitok poprieť. Páchateľ v tom obeti koniec koncov rád pomôže. Pre oboch je najpohodlnejšie nájsť spoločnú lož, vykonštruovať príbeh s nejakým "ale", premenovať ranu päsťou na odstrčenie a odstrčenie nazvať všeobecne neprijateľnú, ale v tomto konkrétnom prípade odôvodnenou a ospravedlniteľnou - alebo dokonca správnu - reakciou.

Pred rovnako falošnou, ale bolestnou dilemou stojí aj sociálne okolie. Utiecť situácií tým, že sa "muselo jednať o nejaké nedorozumenie", pretože páchateľom je milý človek, skvelý učiteľ, dobrý kamarát alebo obyčajný chlapec z diskotéky, tak je najjednoduchšie nielen pre obeť, ale aj pre človeka, ktorému sa potenciálne zverí. Že by môj milovaný vnúčik zbil svoju ženu? To predsa nie je možné!

Kým to bude možné, povedie kognitívna disonancia k popieraniu - a ak nie, je nutné nájsť nejaké iné riešenie. "Môj vnúčik by nikdy svoju priateľku neudrel. Ale to vieš, či si mu spálila nedeľný obed, to sa potom nesmieš čudovať, keď sa neudrží, "predkladá babička posledné riešenie. Vnúčika miluje tridsať rokov - a niekto tak dobrý predsa násilníkom byť nemôže. Kým to bolo možné, modriny ženy a rany z vedľajšieho bytu ignorovala. Čo videla na vlastné oči, ale ignorovať nemôže. Zostáva jediná možnosť, ako zostať konzistentný: poprieť, že to, že vnuk svoju priateľku zbil, skutočne znamená, že ju zbil.

Takýto nezmysel nie je o nič absurdnejší než psychotické bludy. Mozog nemá možnosť skúmať objektívnu skutočnosť a hľadať pravdu. Porovnáva vstupy zo zmyslov s uchovanými (nielen) kognitívnymi obsahmi a hľadá riešenie, ako všetko spojiť dohromady.

Čo vieme už dávno. Pokiaľ bolo v oblasti domáceho a sexuálneho násilia úlohou dvadsiateho storočia ukázať, že sa sexuálne zločiny dejú výhradne vinou páchateľov, nie obeťami, úlohou súčasného storočia je postaviť na znalostiach kognitívnych procesov a postmodernej psychoterapie účinnú prevenciu. A začať pokojne od Ezopovej líšky.

A situovať ju do reality. Klasické výskumy mediálnych účinkov ukazujú, že extrémne hrozby na človeka neúčinkujú. Práve kvôli kognitívnej disonancii: človek si nepripustí, že by sa mu mohlo stať niečo "zlé" - pretože by to príliš ohrozilo jeho pocit istoty. Preto sa napríklad minulým účinkom krvavej scény varujúcej pred rokmi na ČT1 pred šoférovaním bez bezpečnostného pásu.

Lepšie pôsobia hrozby prostredného kalibru, ktoré človek je schopný cez svoje obrany vstrebať, hovoria štatistické závery. A to platí všeobecne, v médiách, terapii i prevencii. Preto tiež dáva zmysel sa inak celkom nudnou kognitívnou disonanciou zaoberať.

Ďalšie čítanie:

  prečítané 2701×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Vojtěch Pišl
Vojtěch Pišl vystudoval bakalářskou psychologii na Masarykově univerzitě, na dílčích kurzech studoval například na maďarské ELTE, dánské Aalborg University nebo londýnské The Coaching Academy. V Praze a Hannoveru získal vzdělání jako neurofeedbackový terapeut, několikrát z finančních důvodů odmítl přijetí ke studiu neurověd na Maastricht University, aby se nakonec rozhodl, že chce prací v první řadě vydelávat a začal pracovat jako finanční analytik. Neurovědám a psychologii se od té doby věnuje ve volném čase jako publicista a překladatel: v poslední době mu například vyšel seriál o neurofeedbacku v Psychologii Dnes, momentálně překládá jednu z Ramachandranových publikací.

Podobné články

Konfirmačné skreslenie: prečo niekedy robíme zlé rozhodnutia

Konfirmačné skreslenie je ľudská tendencia hľadať, interpretovať a pamätať si informácie, ktoré potvrdzujú naše už existujúce presvedčenia. Tie sa môžu týkať zdravia („očkovanie je zlé“), vzťahov („Miro je taký pozorný“), politických preferencií („nikdy by som nevolil pravicovú stranu“) a iných preferencií („naša škola je najlepšia"). Obvykle vznikajú niekoľkými spôsobmi:

Prijatím názoru autority (povedala to mama, vedci, obľúbená osobnosť)

Silnými emóciami (niečo nám urobilo veľkú radosť alebo nás naopak naštvalo)

Identifikáciou s niekým (som súčasťou nejakej skupiny a preto jej fandím)

Všimnite si, že s podobnými mechanizmami pracuje aj reklama. Produkt odporúča známa osobnosť alebo reklama apeluje na nejakú našu charakteristiku (vek, pohlavie, národnosť...). Cieľom je vytvoriť v nás presvedčenie, že tento produkt je dobrý. Postoje tak vznikajú bez prezentácie protiargumentov, skôr na základe emócií než racionálnou úvahou. Od tejto chvíle máme "slepú škvrnu" a viac vnímame informácie, ktoré sú v súlade so získaným presvedčením. Prečo to tak je?

Rozhodovanie je vyčerpávajúce

Predstavte si, že by sme pri každom rozhodnutí racionálne vyhodnocovali protichodné informácie. To stojí mozog obrovské úsilie a nebol by schopný urobiť rozhodnutie tak rýchlo, ako to okolie vyžaduje. Preto si mozog vytvára zjednodušené modely o svete a venuje pozornosť predovšetkým informáciám, ktoré ich potvrdzujú. V praxi sa teda napr. odporca očkovania zameria najmä na príspevky, média a osoby, ktoré ho utvrdzujú v negatívnych dôsledkoch očkovania. Naopak knihu o jeho význame si pravdepodobne nekúpi.

Neradi sa mýlime

Keď protikladné fakty útočia na našu identitu, mozog to vníma ako psychologické ohrozenie a chráni nás, ako keby šlo o skutočné fyzické ohrozenie. Obzvlášť stresujúce je, ak sa k nám dostane informácia v rozpore s hlboko zakorenenými presvedčeniami o sebe (napríklad som dobrý človek, moje politické názory sú správne). Potom budeme mať tendenciu reagovať buď útokom (začneme napadať protikladné tvrdenie), alebo útekom (ignorujeme protikladný fakt). Ako príklad môžeme uviesť fajčiara, ktorý argumentuje proti zdravotným dôsledkom svojím dedkom. Ten fajčil krabičku denne a napriek tomu sa dožil 90 rokov. Fajčiarov mozog si radšej vybral popierať tvrdenie "fajčenie negatívne ovplyvňuje zdravie", aby zachoval svoju integritu.

V čom konfirmačné skreslenie škodí

Okrem nesprávnych rozhodnutí môže konfirmačné skreslenie posilniť negatívny pohľad na seba. Predstavte si, ako mladá žena vojde na svoju prvú lekciu jogy. Je trochu neistá, pokiaľ ide o jej váhu a uvedomuje si, ako jej priliehavé oblečenie odhaľuje každý nedostatok. Okamžite si všimne skupinku vyšportovaných žien v rohu miestnosti. Keď prechádza okolo nich, do uší jej doľahne smiech. Ihneď jej napadne, že sa smejú na nej. Vyberá si miesto v zadnej časti telocvične, kde ju nikto nevidí. Pri náročnejšom cvičení stratí rovnováhu a pohľadom kontroluje, či to niekto videl. Všimne si, že muž vedľa skrýva úškľabok. Pomyslí si: „Všetkým som na smiech." Zabodne pohľad do zeme, utečie von a prisahá, že už nikdy na jogu nepôjde. Táto žena hľadala dôkazy, ktoré potvrdili jej neistotu a zároveň ignorovali všetko, čo svedčilo proti - ostatných v triede, ktorí si ju sotva všimli. Celou skúsenosťou iba posilnila pochybnosti o sebe. Neurobte rovnakú chybu a naučte sa v dôležitých chvíľach zabrániť konfirmačnému skresleniu.

Pristupujte k životu so zvedavosťou vedca

Vedecká metóda zjednodušene funguje tak, že si vytvoríme model, ktorý potom meraním a pozorovaním overujeme. Postupným upravovaním modelu sa dostávame bližšie a bližšie k porozumeniu. Podstatnou súčasťou tejto metódy je pripustiť, že sme sa mýlili. Vďaka otvorenosti novým poznatkom sa z emočne nabitých, krátkodobých názorov môžu stať racionálne, zrelé názory. Napríklad mnohí ľudia vo voľbách volia podľa sympatií hlavného predstaviteľa strany (emócie). Racionálnejší úsudok dosiahneme objektívnejším preskúmaním (porovnanie volebných programov, vyskúšanie volebných kalkulácií, ochota prehodnotiť názor na základe nových faktov).

Vyhľadávajte nesúhlas

Vypočujte si sa a snažte sa porozumieť iným perspektívam. Povedzme, že kupujete byt a do jedného ste sa obzvlášť zamilovali. Požiadajte kamaráta, aby hral „diablovho advokáta" a hľadal dôvody, prečo tento byt nekupovať. Takým spôsobom máte šancu urobiť racionálnejšie rozhodnutie. Alebo ste možno milovník kávy a na facebooku vás zaujme článok "10 dôvodov, prečo piť kávu každý deň". Je ľahké si taký článok prečítať a posilniť svoju lásku ku káve. Nabudúce si zo zvedavosti skúste do vyhľadávača zadať i „prečo nepiť kávu“ a zvážiť, ktoré z tých 10 dôvodov sú naozaj dôveryhodné.

Uvedomte si negatívne myšlienky o sebe

„Vždy všetko pokazím" je príkladom negatívneho presvedčenia, ktoré môže bojkotovať našu snahu uspieť. Už len fakt, že s neúspechom počítam, môže ovplyvniť, ako sa v situácii správam a ako pôsobím na druhých. Naviac samotné označenie výsledku za neúspech je často len výplodom mojej mysli a vzniká „čítaním myšlienok“ druhých. Skúste pristupovať objektívnejšie i k sebe a podrobte vaše negatívne myšlienky analýze dôkazov pre a proti. Aké dôkazy existujú pre tvrdenie „vždy všetko pokazím?“ A čo na to hovorí obhajoba? Uvidíte, že váš racionálny sudca bude milosrdnejší, ako ten emočný.

Zdroj:

Eyal, N. (17. 10. 2017). Confirmation Bias: Why You Make Terrible Life Choices. Získané 30. 10. 2017, z https://www.psychologytoday.com/blog/automatic-you/201710/confirmation-bias-why-you-make-terrible-life-choices