Články

Osem druhov inteligencie podľa Gardnera

8. decembra 2017

Americký psychológ Howard Gardner už v roku 1983 spochybnil tradičné poňatie inteligencie. Tvrdil, že logicko-matematická a jazyková inteligencia sú príliš zdôrazňované, čo sa odráža aj v učebných osnovách škôl. Ako alternatívu ponúkol multidimenzionálnu teóriu, ktorá popisuje osem nezávislých druhov inteligencie. Tie môžu vzájomne spolupracovať a vytvárať inteligentné správanie. Hoci väčšina jedincov dokáže do určitej miery využívať všetky druhy inteligencie, pre každého existuje jedinečná kombinácia jej relatívne slabších a silnejších druhov. V Gardnerovom modeli nehovoríme o danosti, ale o potenciáli pre rozvoj.

Námorník je inteligentný inak ako krasokorčuliar alebo matematik

Obvyklé IQ testy vedia čiastočne predpovedať prospech na vysokej škole, ale neskorší úspech v práci a pri rozvíjaní kariéry predvídať nedokážu. Gardner tvrdil, že rozmanitosť rolí dospelých jedincov naprieč kultúrami nemožno vysvetliť jediným typom inteligencie. Námorník, ktorý vie navigovať podľa hviezd, krasokorčuliar, ktorý zvládne trojitého Axela a charizmatický vodca, ktorý dokáže motivovať davy svojich stúpencov nie sú podľa neho inteligentní menej, ako vedec, matematik alebo techník. Sú inteligentní inak.

Osem inteligencií

  1. Lingvistická inteligencia (zaobchádzanie s jazykom, čítanie, písanie, chápanie obsahu)

  2. Logicko-matematická inteligencia (riešenie matematických problémov, hľadanie dôkazov, schopnosť abstraktného myslenia)

  3. Priestorová inteligencia (schopnosť vytvárať trojrozmerné predstavy, pohybovať s nimi a otáčať ich, čítanie mapy, ukladanie batožiny do kufra tak, aby sa tam zmestili)

  4. Hudobná inteligencia (schopnosť zaobchádzať so zvukom, rytmom, spievanie, hranie, skladanie hudby)

  5. Telesne-kinestetická inteligencia (schopnosť využívať všetky časti tela pri riešení problémov alebo vytváraní produktov, ovládať hrubú a jemnú motoriku, manipulovať s predmetmi, tanečník, basketbalista, vojak)

  6. Interpersonálna inteligencia (schopnosť chápať správanie, motiváciu a emócie druhých ľudí)

  7. Intrapersonálna inteligencia (schopnosť rozlišovať vlastné pocity, zámery a motívy)

  8. Prírodovedná inteligencia (schopnosť rozlišovať rôzne druhy fauny a flóry, rozumieť usporiadaniu prírody a využívať ju napríklad pri botanike, poľnohospodárstve alebo varení).

Kritika teórie

Gardner pre svoju multidimenzionálnu teóriu hľadal rôzne zdroje dôkazov (napr. že poškodenie určitej časti mozgu zničí súvisejúce inteligentné správanie; že v tejto oblasti existujú mimoriadne nadaní jedinci; že sú vymedzené stupne vedúce od začiatočníka k majstrovi; že dokážeme určiť, ktoré operácie sú základom tohto inteligentného správania). Kritici teórie ale namietajú, že Gardner definíciu slova "inteligencie" nerozširuje, skôr ho len používa tam, kde iní ľudia hovoria o "schopnosti" alebo "nadaní". Navyše neexistuje vedecky overený postup, ako jednotlivé druhy inteligencie spoľahlivým spôsobom merať. A nakoniec, podľa niektorých kritikov "tá jedna" inteligencia určuje, ako veľmi náš potenciál vieme využiť.

V čom pre nás môže byť teória užitočná

Teória ôsmich inteligencií je užitočná pri objavovaní nadaní u seba i u ľudí vo vašom okolí. Vďaka širšiemu poňatiu Gardnera možno tak i schopnosť dieťaťa úsporne si naskladať veci do ruksaku oceniť ako prejav inteligencie. Alebo zmeniť pohľad na kolegyňu, ktorá v písomnom prejave robí gramatické chyby, na druhú stranu však vždy vycíti, keď potrebujete pomoc alebo podporu. Všeobecne je lepšie zamerať sa na rozvoj nadania a silných stránok než na dorovnávanie toho, čo vám nejde. Skúste v zozname nájsť svoje tri alebo štyri dominantné inteligencie a zamyslieť sa, nakoľko ich vo vašom živote využívate a na čo by sa vám (alebo okoliu) ešte mohli hodiť.

Zdroje:

  prečítané 9896×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost.

Podobné články

Preceňujeme vrodenosť inteligencie?

IQ testy a podobné merania nám často nútia predstavu inteligencie ako niečoho vrodeného a nemenného. Čo keď je to ale úplne inak - a chytrí môžeme byť všetci?

Matematika vie preukázať, že existujú minimálne dva druhy nekonečna: spočítateľne a nespočítateľné. To nespočítateľné je väčšie ako to spočítateľné - laicky môže pripomínať "nekonečne nekonečno" položených vedľa seba. Aj inteligencia ktoréhokoľvek človeka sa môže správať podobne ako to menšie, spočítateľné nekonečno: byť síce nejako limitovaná - ale zároveň potenciálne nekonečná. Hlúpi ľudia neexistujú!

Niektoré teórie počítajú s tým, že je inteligencia do veľkej miery (napríklad 80%) "vrodená" alebo "dedičná". Čo to ale znamená? V praxi celkom málo. Dedičnosť sa totiž neprejavuje vo vákuu - ale v prostredí (a v kontexte výchovy). A kto je v jednom prostredí "vrodene hlúpy", môže byť v inom "vrodene chytrý".

Ako je to možné? Predstavte si, že vám na záhrade vyrastú krásne ruže. Sú tie krásne kvety dane geneticky, alebo prostredím? Ak by oboje fungovalo oddelene, mohli by ste to jednoducho otestovať. Zasadili by ste vedľa ruží kaktus, ktorý by na jar splesnivel prípadne vydržal do jesene a zamrzol. Totožné prostredie s odlišným výsledkom - takže rozdiel musí tkvieť v génoch, povedali by ste si.

Prirodzene sa jedná o nezmysel. Ak by ste miesto záhradky na Vysočine pokus zopakovali v subtrópoch, najskôr by ste skončili s presne opačným výsledkom: nádherne rozkvitnutým kaktusom a uschnutými ružami. Nejde totiž ani o samotné gény, ani o samotné prostredie (a výchovu), ale o kombináciu oboch.

Aj najlepšou starostlivosťou o rastlinu by ste v nevhodnom prostredí dosiahli len čiastočného zlepšenia. Podobne nekonečné sedenia na kurzoch a u IQ boosterov neurobia z hlupáka génia - pokiaľ nezistia, čo ho brzdí. V kontexte našej civilizácie to zrejme nebude nedostatok vody, živín alebo tepla - ale skôr deštruktívne procesy vo vnútri, v tele, mozgu a štýlu premýšľania každého človeka.

Jedným z najzásadnejších je stres - a s ním spojená telesná aktivácia vhodná pre boj alebo útek, ale nevhodná pre intelektuálne výkony. Stres vedie k množstvu fyziologických procesov, ktoré okrem iného odkrvia mozog a stimulujú aktiváciu tých nervových centier, ktoré sú určené pre okamžitú reakciu. Prevládnu reflexívne reakcie, impulzivita, emócie - zatiaľ čo prefrontálné časti mozgovej kôry, ktoré sú zásadné pre typicky ľudské schopnosti, sa utlmia.

Rolu stresu v bežnom živote dobre ilustruje Porgesova polyvagálna teória - teória o troch rôznych reakciách na stres, ktoré súvisia s činnosťou blúdivého nervu (nervus vagus - preto tiež polyvagálna). Za pokojného stavu vysiela nervus vagus do útrob signály, že je všetko v poriadku; človek dobre vníma svoje okolie, cíti sa pohodlne a všetko v tele pracuje, ako má.

V prípade zvýšenia stresu nad určitú úroveň, ktorú človek nezvláda, sa človek (pozvoľne) "prepne" do evolučne staršieho módu - a reaguje činností sympatika. Telo skrátka v priebehu pár sto rokov civilizácie nestačilo naučiť, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie, než aké sme získali v priebehu miliónov rokov evolúcie. Spomalí sa trávenie, zrýchli dych a tep, zvýši potenie - a človek sa všetkými dostupnými prostriedkami pripraví na fyzickú aktivitu potrebnú k boju alebo úteku.

Ak následne zistí, že nepomôže ani boj alebo útek, "prepadne sa" do historicky najstaršieho štádia - a znehybnie. Ak nie je možné utiecť ani zvíťaziť, posledné, čo zostáva, je znehybnieť a dúfať, že hrozba prejde. V tomto ani predchádzajúcom stave samozrejme zďaleka nehrá na prvom mieste rozum a intelektuálne a sociálne schopnosti sú obmedzené.

Podstatná časť ľudskej hlúposti v konkrétnom momente tak nevychádza z nejakého abstraktného "nedostatku IQ" - ale z obmedzenej schopnosti svoju múdrosť využiť. Zásadnú úlohu v tom zohráva náchylnosť k stresu. Miera, do akej je človek dlhodobo v pokoji - a do akej má 24/7 telo napnuté na prasknutie, aby stihol a zvládol všetko, čo po ňom niekto (alebo on sám) chce. Vyplývajúce posolstvo je celkom banálne: upokojte sa - a zmúdriete.

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.